Vieme zaobchádzať s informáciami?

„Či ucho neskúma slová, ako podnebie úst ochutnáva jedlo?“ (Jób 12,11)

Študenti histórie sa hneď v úvode štúdia zvyknú učiť, že pred tým, než budú písať nejakú vlastnú prácu (ako výstup svojho výskumu), mali by mať zvládnuté všetky relevantné a dostupné pramene a tiež všetku literatúru, ktorá o zvolenej téme bola do toho času napísaná. Už nejakú dobu platí, že v prípade mnohých tém ide pre jedinca o absolútne nemožnú úlohu. Boli časy, kedy sa tzv. polyhistori alebo encyklopedisti dokázali zaoberať rôznymi oblasťami poznania súčasne. To už dnes nie je reálne možné. Ani historik nemôže mať rovnaký prehľad o celých dejinách, ale spravidla sa na niečo musí úzko špecializovať, inak nemá šancu riešiť konkrétne otázky do hĺbky. Informácie každého druhu sa neustále množia a znásobujú ohromným tempom. Neustále sú vydávané nové knihy, časopisy, vôbec nehovoriac o textoch na internete. To má ďalekosiahle dôsledky pre prácu bádateľov, ale nielen pre nich. Žijeme v dobe, kedy sa bežne hovorí o „informačnom smogu“ a informačnom presýtení. Informácie sú v rôznych formách doslova všade okolo nás, a to nie je úplne zdravé.

Odkiaľ sú informácie?

Ako kresťania by sme si mali v prvom rade uvedomiť, že keď sa rozprávame o informáciách, poznatkoch, vedení, alebo o vede ako takej, ide o ľudský produkt. Preto nemôžeme vede, alebo presnejšie jej výstupom, prisudzovať absolútnu správnosť a neomylnosť. To ale nie je dôvod, aby sme na všetko rezignovali a prestali používať svoju hlavu. Práve naopak – musíme sa učiť ju používať. Musíme sa ale tiež v tejto oblasti oslobodiť od dogmatizmu. Vôbec nemusíme mať vždy ten najlepší názor a myslím, že hádať sa o výklad nejakej v podstate nedôležitej (ľudskej) informácie obvykle nič dobré medzi ľuďmi nevyprodukuje, obzvlášť, ak nemajú zmysel pre toleranciu.

Ohromnou revolúciou v šírení informácií bol predovšetkým vynález internetu a jeho neustály vývoj. Dnes už môže dať na „World Wide Web“ ktokoľvek, čokoľvek, kedykoľvek mu to zíde na um. Dokáže to už prakticky aj malé dieťa. Je pritom jedno, aký má autor pridávaného obsahu svetonázor, nakoľko môže alebo nemusí mať pokrivený charakter, alebo nakoľko je šikovný v tom, čo robí – internet znesie v podstate čokoľvek. Zarážajúce je, že ľudia si tento fakt pri čítaní textov a prezeraní videí či fotografií príliš neuvedomujú a internetový obsah často prijímajú bez toho, aby sa zamysleli, či je to skutočne obsah, ktorý je vierohodný, spoľahlivý, či aspoň užitočný. Situácia je o to horšia, že v spoločnosti takmer úplne chýba vyučovanie, ktoré by ľuďom dalo aspoň základy informačnej gramotnosti. Internet sa tak stáva dokonalou živnou pôdou pre šíriteľov propagandy, konšpirátorov, samozvaných „odborníkov“ a kdekoho ďalšieho. Asi nikdy to podobní ľudia nemali jednoduchšie než dnes. Pritom vôbec nemusíme uvádzať takéto „krajné“ príklady. Pointou tu je, že všetko to pochádza od omylných ľudí. Ani článok vo fundovanom vedeckom časopise nemôžeme čítať bez tohto vedomia.

Sokalov experiment

V roku 1996 poslal svoj článok do redakcie prestížneho vedeckého časopisu Social Text matematik a fyzik Alan D. Sokal. Príspevok s fascinujúcim názvom Transgressing the Boundaries: Toward a Transformative Hermeneutics of Quantum Gravity (Prekračovanie hraníc: k transformatívnej hermeneutike kvantovej gravitácie) prešiel recenzným konaním a bol skutočne publikovaný. Pár týždňov po vydaní uverejnil Sokal druhý článok v časopise Lingua Franca, v ktorom vysvetľuje, že Transgressing the Boundaries je, stručne povedané, totálna blbosť. Priznáva, že išlo z jeho strany od začiatku do konca o čistú paródiu, čo dokazuje (akoby to bolo potrebné) na vybraných pasážach zmieneného článku. Forma článku bola pritom striktne vedecká. Sokal hovorí: „Môj článok je teoretickou esejou postavenou úplne na verejne dostupných zdrojoch, z ktorých všetky som precízne odcitoval. Všetky citované práce sú skutočné a všetky citácie sú presné; žiadne som si nevymyslel.“ Problém bol teda „len“ v absolútne nevedeckej metóde a prístupe k týmto zdrojom: „V rámci článku používam vedecké a matematické koncepty takým spôsobom, že sotva by ich nejakí vedci či matematici mohli brať vážne.“ Inde hovorí: „... môj článok je zmesou právd, polo-právd, štvrť-právd, lží, hlúpostí a syntakticky správnych viet, ktoré ale nedávajú žiadny zmysel.“ Cieľom jeho experimentu bolo jednoducho zistiť, či môže byť aj celkom nezmyselný článok publikovaný v prestížnom vedeckom časopise „a) ak bude znieť dobre a b) ak bude podporovať ideologické predsudky editorov“. Odpoveď je áno.

Z experimentu vznikla aféra, známa ako Sokal affair alebo Sokal hoax, ktorá rozprúdila veľkú debatu, ktorú jej iniciátor vlastne ani nečakal. Redakcia časopisu (samozrejme, zložená z akademických kapacít) obvinila Sokala, že sa správal veľmi neeticky, keď ich oklamal. Problém, na ktorý ale chcel Sokal poukázať, bol práve v tom, že sa tak ľahko oklamať nechali. Nielenže problematiku, ktorej nemuseli nutne rozumieť, s nikým ďalším nekonzultovali, ale prehliadli aj úplne zjavné logické a argumentačné fauly a nezmysly, ktoré by mal okamžite odhaliť úplne každý, kto sa volá vedcom. Spoľahli sa automaticky na to, že Sokal je autorita a odborník a nevenovali pozornosť jeho argumentácii. Stačilo, že to na prvý pohľad vyzeralo dobre (malo to vedeckú formu), a že to korešpondovalo s ich svetonázorom. Ak Sokal dokázal publikovať jasnú hlúposť v recenzovanom vedeckom časopise, čo všetko sa asi dá publikovať napríklad na internete, kde neexistuje žiadna kontrola? (Niečo podobné, až na to, že nešlo o prestížny vedecký časopis, urobil na Slovensku Jakub Goda v súvislosti s internetovým portálom Hlavné správy. Napísal nezmyselný článok, ktorý ale korešpondoval s ideológiou redakcie. Redakcia ho okamžite uverejnila a autora pochválila.)

Svetonázor ako kritérium hodnotenia informácií

Sokal odhalil konkrétnym experimentom okrem iného všeobecne platnú tendenciu, podľa ktorej sa pri hodnotení informácií vedome či podvedome riadi veľké množstvo ľudí (v prípade Sokal affair je ale zarážajúce, že išlo priamo o vedcov). A tou je vlastný názor. Každý človek, kresťana nevynímajúc, samozrejme, má určitý svetonázor a presvedčenie. To je úplne v poriadku. Nie je ale v poriadku, ak je naše osobné presvedčenie rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého hodnotíme spoľahlivosť informácií. V praxi to vyzerá tak, že informácie, ktoré sa nám páčia, považujeme za výborné a nekriticky ich prijímame, a tie, ktoré nášmu názoru nejako odporujú, považujeme automaticky za hlúposti. Nepriamo tým hovoríme, že vlastný názor považujeme za najlepší, a že nám nejde ani tak o pravdu, ale o podporu nášho pohľadu, hoci aj nezmyselnými alebo chybnými argumentami (informáciami). Paradoxné je, že týmto logicky ideme sami proti sebe. Navyše, keď hovoríme o Biblii, bez diskusie sa subjektívne postoje, skrze ktoré hľadíme na text Písma, považujú aspoň teoreticky za niečo nesprávne. Som presvedčený, že kedykoľvek niečo čítame, či už je to Biblia alebo noviny, malo by byť samozrejmé, že k textu budeme pristupovať poctivo a dôkladne, aby sme mu správne porozumeli. O to nám predsa pri čítaní v skutočnosti ide, nie?

Niekoľko pomôcok

V poslednej dobe sa zvykne hovoriť o potrebe „kritického myslenia“. Mne sa zdá, že obvykle stačí hovoriť o potrebe obyčajného „myslenia“, resp. používania mozgu. Je určite prospešné používať všetko, čo máme od Boha, vrátane rozumu. Inou otázkou už je naučiť sa, ako ho správne používať.

Ako teda správne hodnotiť informácie? Striktne určené pravidlá a), b), c), d)... neexistujú. Ak ale chceme mať aspoň akú-takú dôveru v konkrétne informácie, mali by sme nad nimi určite premýšľať. Rôznych rád a tipov na hodnotenie informácií je viacero, ale zvyčajne ide o podobné body, aké uvediem tu (tieto sú prevzaté a upravené zo študijných materiálov ku Kurzu práce s informáciami, ktorý som kedysi absolvoval na univerzite). Ak to zhrnieme, zaujíma nás obvykle niekoľko základných vecí.

1) Pôvod informácií: Kto to píše? Odkiaľ čerpá? Kedy to bolo napísané?

2) Motivácia: Prečo to píše? Prečo niekto chce, aby som toto čítal?

3) Podklady: Sú informácie niečím podložené? Sú podložené kvalitnými dôkazmi?

4) Logika argumentácie: Vedú publikované informácie logicky k prezentovaným záverom? Interpretuje autor informácie správne?

5) Celkový kontext: Nechýbajú v texte relevantné fakty, ktoré by mohli prezentované závery uviesť do iného svetla alebo ich priamo vyvrátiť?

Pokiaľ nájdeme na Facebooku nejaké informácie ku globálnemu otepľovaniu od niekoho, kto sa volá Pepek Námorník, pracuje na železnici, navyše píše mizernou gramatikou, ale s ktorého postojom sa na­priek tomu názorovo plne stotožňujeme, mala by sa nám rozsvietiť kontrolka. Pritom to vôbec nemusí hneď byť kontrolka „pozor, blbosť“. Stačí, ak sa pred tým, než to budeme zdieľať, presvedčíme pomocou nejakých hodnovernejších zdrojov, či to náhodou nie je úplný nezmysel (a často to v týchto prípadoch nezmysel aj bude).

Dôveryhodný zdroj sa obvykle vyznačuje tým, že má autora, ktorý sa pod text bez problémov „podpíše“ a ktorý je ideálne aj odborníkom na danú problematiku. Je publikovaný na nejakom spoľahlivom médiu, ktoré sa nespája s dezinformačnými kauzami. Má jasne uvedené zdroje, z ktorých autor čerpá. Použité argumenty dávajú zmysel. Je písaný kultivovaným jazykom a gramaticky správne. Tu sa nemyslí nejaká tá chybička, ktorá sa stane sem-tam každému, ale ak niekto nie je ochotný dať si pozor ani na elementárne gramatické pravidlá, ktoré si môže nájsť do pár sekúnd na internete, ako môžeme veriť tomu, že rovnako nepristupuje aj ku všetkému ostatnému?

Teraz je vhodný čas si spomenúť na Sokalovu aféru, pri ktorej si uvedomíme, že ani tieto atribúty automaticky nezaručujú 100% spoľahlivosť príspevku. Sokalov článok spĺňal všetky menované body okrem toho, že jeho argumenty nedávali zmysel. Práve na jeho príklade ale vidíme, aké dôležité je venovať sa hodnoteniu informácií.

Záver

Mojím cieľom v tejto krátkej eseji nebolo podať presný postup, ako vždy správne vyhodnotiť informácie, ani ako mať vždy pravdu. To ani nie je možné. Zámerom tohto textu bolo niečo prostejšie. Chcel som len povzbudiť k tomu, aby sme sa v tejto oblasti snažili rozvíjať. Aby sme viac premýšľali, keď niečo čítame. Aby sme viac premýšľali, keď niečo zdieľame na sociálnych sieťach. Sú iste situácie, kedy je prospešné rozum vypnúť, ale toto nie je ten prípad. Čítanie a vyhľadávanie informácií je rozumová činnosť, tak sa nebojme našu hlavu používať najlepšie, ako vieme. Ak toto nebudeme robiť, dopustíme sa väčšieho množstva chýb, uveríme väčšiemu množstvu neprávd a hlúpostí, než keď to robiť budeme. Zachovajme si pri tom ale vedomie, že nech používame najlepšie možné vedecké metódy, nech je naše premýšľanie na akokoľvek dobrej úrovni, nikdy nebude dokonalé. To môže znieť trochu frustrujúco, ale má to veľkú výhodu – ak to budeme mať na pamäti, neprivedie nás to k pýche. Úplnú spoľahlivosť, úplnú neomylnosť a úplný pokoj v tejto informačne zmätenej dobe, je treba hľadať niekde inde.

„Dôveruj celým srdcom Hospodinovi a nespoliehaj sa na svoj rozum. Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky. Nerob sa múdrym vo svojich očiach, ale maj bázeň pred Hospodinom a odvráť sa od zla.“ (Prís 3,5-7)

Literatúra
ADLER, Mortimer: How to Read a Book. New York 2014.
ČERNÝ, Michal a kol.: Kurz práce s informacemi. Brno 2016.
SOKAL, Alan D.: Transgressing the Boundaries. Toward a Transformative Hermeneutics of Quantum Gravity. Social Text 14, č. 46/47, 1996, s. 217-252.
SOKAL, Alan D.: A Physicist Experiments with Cultural Studies. Lingua Franca 6, č. 4, 1996, s. 62-64.