Záhadné Turínske plátno - vzácna relikvia?

Turínske plátno je stále zahalené rúškom tajomstva, ktoré nás priťahuje. Tento kus látky, ktorý sa nepokladá za produkt ľudskej činnosti, je predmetom horlivých diskusií a vedeckých i teologických sporov. Zaujímavý je spôsob vzniku zachyteného obrazu, ktorý dodnes nebol presne vysvetlený. Záhadné sú cesty, ktorými plátno putovalo. Jeho skutočný pôvod a vek je diskutabilný. Pravosť Turínskeho plátna bola overovaná vedcami v laboratóriách rôznych krajín sveta. Aké sú závery výskumov? Je Turínske rúcho nositeľom nejakého zvláštneho odkazu pre ľudstvo? Alebo ide o stredoveký podvod? Ide skutočne o najvýznamnejšiu kresťanskú relikviu? Aký je vzťah Cirkvi k relikviám?

Čo to je Turínske plátno?

Turínske plátno (tal. Sacra Sindone) je ľanová plachta rozmerov 4,36 x 1,1 m s hmotnosťou 2,5 kg. Je umiestnené v katedrále v Turíne. Na plátne sa nachádzajú pozoruhodné odtlačky a škvrny. Toto plátno sa pokladá za jednu z najvýznamnejších relikvií tradičnej cirkvi, pretože údajne ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatie a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako zomrel na kríži. Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. V Biblii čítame: „A keď bol večer, prišiel bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý aj sám bol učeníkom Ježišovým. Ten predstúpil pred Piláta a prosil si telo Ježišovo. Vtedy rozkázal Pilát, aby dali telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a zložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal v skale. A privaliac veliký kameň ku dverám hrobu odišiel.“ (Ev. Matúša 27:57-60) Telo Ježiša Krista bolo skutočne zavinuté do plátna. Je však toto plátno identické s Turínskym? Zachovalo sa dodnes?

História Turínskeho plátna

Cestovná mapa Turínskeho plátna je nepochybne bohatá. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje až okolo polovice 14. storočia. Kde bolo dovtedy? Aj tu nachádzame veľa nevysvetlených vecí. Prvé správy o „Kristovom pohrebnom plátne“ sa údajne objavujú v rokoch 527-565 v Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa). V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný „Kristov obraz“, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslovne znamená „nie rukou zhotovený“. Podľa tohto vzoru vznikali obrazy Kristovej tváre, ktoré nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna (napr. ikony). (K zobrazovaniu božských bytostí v biblickom svetle sa vrátim neskôr.) Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok svojho tela na plátne, ktoré je v kostole v Edesse. Keď sa Edessa v roku 943 ocitla v rukách Arabov, Arabi pomenovali plátno mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu. Predpokladá sa, že v rokoch 1203-1204, počas križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, plátno sa ako trofej dostalo do Francúzska. Šľachtic Geoffrey de Charny v roku 1353 v mestečku Lirey neďaleko Paríža opäť vyniesol plátno na verejnosť. (Neprezradil, ako sa k nemu dostal.) Dokončil kostol Zvestovania Panny Márie, kde v roku 1355 uložil plátno a o rok na to zomrel na bojovom poli. Miestny biskup neveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať! Uctievaná relikvia sa dostala do Chambery, kde ju v r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V roku 1578 plátno premiestnili do Turína. Vlastnícke právo v roku 1983 prešlo na Vatikán.

Pravosť plátna - argumenty pre i proti

Turínske plátno je utkané z ľanovej priadze jednoznačne dobrej kvality. Použitý je jedličkový steh tri na jeden, takto sa tkalo krosnami v dávnych časoch v Sýrii. Najčastejšie sa v tom období používal steh jeden na jeden. Steh tri na jeden zvyšoval kvalitu i cenu. Materiál Turínskeho plátna bol vysokej kvality, a preto i veľmi drahý. Pre zástancov pravosti plátna je to argument pre jej potvrdenie. Podľa Evanjelií plátno kúpil bohatý človek - Jozef z Arimatie (Ev. Mat. 27:57). Vlákna plátna obsahujú množstvo stôp po indickej bavlne (Gossypium herbaceum), ktorá sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe. To, že plátno malo vysokú cenu, však nie je dôkazom toho, že ho kúpil práve Jozef z Arimatie v 1. storočí n. l.

Argumentom „proti“ je aj skutočnosť, že neexistujú žiadne historické dokumenty, ktoré by hovorili o tom, ako sa Turínske plátno dostalo do Francúzska. Nemáme skutočný dôkaz o tom, že pohrebné rúcho, ktoré sa spomína v 6. storočí v Edesse, pochádza z Jeruzalema a patrilo Ježišovi Kristovi.

Tiež chýba dôveryhodný doklad o tom, že toto plátno je identické s tým, ktoré sa objavilo počas temného stredoveku vo Francúzsku, kedy obchod s falzifikátmi rôznych relikvií prekvital. Z roku 1868 pochádza prvá fotografia plátna. Na snímkach je negatívny odtlačok nahého mužského tela s ranami na rukách a nohách po ukrižovaní. Okrem toho v mieste hlavy sa dali rozpoznať stopy po tŕňoch. Na pravej strane hrudníka medzi 5. a 6. rebrom je stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm, ktorý mohol byť spôsobený kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti.) Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra. Otázkou však zostáva, či to bola krv Božieho Syna.

Skúška rádioaktívnym uhlíkom - kameň úrazu?

Aby sme sa vyhli omylom a špekuláciám, Turínske plátno bolo podrobené serióznemu vedeckému skúmaniu. V roku 1988 tri laboratóriá (v Oxforde, v Zurichu a v Tuscone) nezávisle od seba testovali vek plátna uhlíkovou metódou C14. Odborníci troch univerzít dospeli k rovnakému záveru. Podľa ich meraní plátno pochádza z rokov 1260 - 1390! Znamenalo by to, že relikvia je stredovekým podvodom. (Možno bola do plátna zavinutá obeť inkvizície.) Zástancovia pravosti plátna tvrdia, že výsledky uhlíkovej metódy boli skreslené. Spôsobili to vraj neskoršie záplaty na látke a sadze od sviečok či olejových lámp. To je dôvod, prečo tkanina obsahuje veľa uhlíka (lebo ním nasiakla), a jeho množstvo následne skresľuje výsledky uhlíkovej metódy. Ak by táto námietka mala byť pravdivá, musela by hmotnosť znečistenia plátna dvojnásobne prevyšovať hmotnosť samotného plátna! K takémuto znečisteniu, samozrejme, nedošlo. Každé laboratórium dostalo na výskum vzorku plátna s hmotnosťou okolo 50 mg, a súčasne kontrolné vzorky z rôznych období na porovnanie (napr. ľanové plátno Kleopatry). Niektorí ako vysvetlenie stanoveného veku plátna používajú argument, že plátno bolo uložené v striebornej dóze, pričom je vedecky dokázané, že striebro omladzuje látky, ktoré prídu s ním do styku. Plátno je vraj preto staršie ako vedcami zistený vek. Ako dlho však bolo plátno v striebornej dóze? V roku 1532 stieklo roztavené striebro len na časť plátna, nie na celé!

Biblická viera

Udalosť vzkriesenia je historická skutočnosť, ktorá sa stala základným kameňom kresťanskej viery. Evanjelium obsahuje túto dobrú správu, ktorá má fantastické dôsledky pre ľudské životy. Neexistuje pravé kresťanstvo bez viery v zmŕtvychvstanie Božieho Syna Ježiša Krista. Bez viery vo vzkriesenie nie je možné spasenie. „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10:9) Viera vo vzkriesenie vzniká počúvaním Božieho slova prostredníctvom pôsobenia Svätého Ducha. (Rim 10:17) Pravá viera v srdci nevzniká pozeraním na pohrebné rúcho. V skutočnosti neexistuje vierohodný hmotný dôkaz o vzkriesení Ježiša Krista. Máme však biblický opis tejto udalosti v Božom slove a Duch Svätý, Duch pravdy, svedčí v našom srdci, že je to pravda a uvoľňuje vieru. Duch Boží nám sprostredkuje tieto udalosti tak živo, akoby sme tam pred 2000 rokmi boli. Viera je pevným presvedčením o neviditeľných veciach, preto viditeľný dôkaz nepotrebuje. „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11:1) Keď niečo vidíme, už v to nemusíme veriť. Kresťan sa vyznačuje vierou v neviditeľné Božie kráľovstvo, vierou v Boha, ktorého nikdy nevidel. „Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, On nám vysvetlil.“ (Ev. Jána 1:18) Po svojom vzkriesení Pán Ježiš Kristus povedal: „Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili.“ (Ev. Jána 20:29) „A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.“ (Žid 11:6) Boh hľadá v dnešných časoch vieru, ktorá nie je založená na viditeľných veciach. Biblická viera nepotrebuje hmatateľné dôkazy. Materialisti potrebujú materiálny dôkaz, náboženskí ľudia hľadajú náboženské predmety. Skutočná viera vzniká na základe prijatia Slova do srdca. Takáto viera sa Bohu páči. Keď niekto odmieta Slovo Božie, nechce spoznať Bibliu, nikdy nezíska správny obraz reality. Potrebujeme pohrebné rúcho Ježiša Krista ako hmatateľný dôkaz jeho existencie? Materialista by neuveril, ani keby to pravé rúcho držal v ruke. Kresťan verí vo vzkriesenie aj bez rúcha, preto žiadny hmotný dôkaz nehľadá. Stačí svedectvo Svätého Ducha v srdci, pevné vnútorné presvedčenie na základe biblických faktov, ktoré sú pravdivé.

To, že Ježiš Kristus ako osoba žil na zemi, väčšina historikov prijíma ako fakt, ktorý sa dá doložiť mnohými dôveryhodnými písomnými dôkazmi (napr. dielami uznávaného rímskeho historika Tacita a pod.). Otázkou zostáva, či bol Ježiš Kristus len obyčajný človek alebo Boží Syn, a či po smrti vstal z mŕtvych na tretí deň. Odpoveď na túto otázku rozdeľuje celý svet na dve polovice. Reakcia ľudí na vzkriesenie rozhoduje o tom, kde strávia večnosť. Existujú dve reálne miesta. Biblická viera vedie do neba, nevera do pekla.

Je pravdivý príbeh o vzkriesení?

Pozrime sa, ako spomínané udalosti zachytáva Biblia. „No, potom v prvý deň týždňa hlboko za svitu, prišli k hrobu nesúc voňavé veci, ktoré prihotovili. A išli s nimi aj niektoré iné ženy. A našli kameň odvalený od hrobu. A keď vošli dovnútra, nenašli telo Pána Ježiša. A stalo sa v tom, čo boli nad tým celé bezradné, že hľa, dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v rúchu skvejúcom sa ako blesk. A keď sa naľakali a sklonili tvár k zemi, povedali im: Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal. Rozpamätajte sa, ako vám hovoril, keď ešte bol v Galilei, keď povedal, že Syn človeka musí byť vydaný do rúk hriešnych ľudí, byť ukrižovaný a tretieho dňa vstať z mŕtvych. Vtedy sa rozpamätali na Jeho slová. A keď sa navrátili od hrobu, zvestovali to všetko tým jedenástim a všetkým ostatným.“ (Ev. Lukáša 24:1-9) „Vtedy vyšiel Peter aj ten druhý učeník, a išli k hrobu. A bežali tí dvaja spolu, ale ten druhý učeník bežal popredku, rýchlejšie ako Peter, a prišiel prvý k hrobu. A keď sa nahol, videl povoje ležať, ale nevošiel. Potom prišiel aj Šimon Peter idúc za ním a vošiel do hrobu, a tiež videl povoje ležať i šatku na znoj, ktorá bola na jeho hlave, ale tá neležala s povojmi, ale bola osobitne zvinutá na jednom mieste.“ (Ev. Jána 20:3-7)

Keď prišli ženy k miestu, kde bolo pôvodne uložené telo Ježiša Krista, našli kameň odvalený od hrobu, ale telo Ježiša nenašli. Hrob bol prázdny! A dvaja anjeli im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi ? Niet Ho tu, ale vstal.“ Potom rýchlo oznámili túto radostnú zvesť o vzkriesení jeho učeníkom a všetkým ostatným. Utekali tam aj Peter a Ján. Peter videl povoje a osobitne ležiacu šatku na hlavu, ktorá neležala s povojmi, ale bola zvinutá na jednom mieste. Všimnime si niekoľko zaujímavých detailov na tomto príbehu. Ženy mali prvé úžasný zážitok, fantastickú skúsenosť. Videli anjelov a dozvedeli sa, že Ježiš žije! Hľadali Ježiša, našli však len prázdny hrob. Ženy nevenovali pozornosť pohrebnému rúchu, podobne ako apoštoli Peter a Ján. Nezobrali si pohrebné rúcho domov ako drahocenný predmet, spomienku na svojho Učiteľa a Pána. Ani rímski vojaci, ktorí hrob strážili, rúcho nepredali na trhu ako vzácnu relikviu. Pre prvých kresťanov rúcho nemalo žiadny podstatný význam. Židia hroby nevyhľadávali, skôr sa im vyhýbali, lebo po styku s mŕtvym telom sa museli očisťovať. Ženy nemali záľubu v cintoríne, prišli podľa obyčaje pomazať telo Ježiša, lebo pred pohrebom sa to v časovej tiesni nestihlo. Ďalšiu vec, ktorú si môžeme v opise všimnúť, je skutočnosť, že v hrobe boli viaceré plachty, povoje! Na hlavu Mesiáša bolo použité samostatné plátno oddelené a zložené na inom mieste ako ostatné. Plátno sa teda skladalo z viacerých častí a nebolo len jedným súvislým celkom! Turínske plátno však zachytáva odtlačok hlavy a tela na jednom celistvom plátne. Evanjelický preklad uvádza: „Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (Ev. Jána 20: 6-7) Povoje, plachty ... v rôznych prekladoch vždy množné číslo!

V originálnom jazyku nachádzame dva výrazy: othonion - ľanové plátno, pás, do ktorého sa telo zabaľovalo, je použité v množnom čísle. Šatka na hlavu - soudarion - sa používala aj v bežnom živote (napr. apoštol Pavol). Táto šatka na hlavu ležala v hrobe osobitne, oddelená od ostatných plátených povojov! Na základe Písma sa môžeme domnievať, že plátno, ktoré Židia obyčajne používali, malo viacero častí. Hlava bola pravdepodobne prikrytá samostatným kusom. Podľa Biblie nevieme, ktorý bok Ježišovho tela rímsky vojak kopiou prebodol. (Ev. Jána 19:34) Obhajcovia Turínskeho plátna tvrdia, že to bol pravý bok a že na plátne našli aj dôkaz. Logickejšie je tvrdenie, že to bol ľavý bok, pretože tu sa nachádza aj srdce, vitálne dôležitý orgán.

Patrilo Turínske pohrebné rúcho Ježišovi Kristovi? Je toto plátno to pravé?

Na základe uvedených faktov môžeme súhlasiť s tým, že Turínske plátno skutočne pochádza z oblasti Blízkeho východu. Podľa výsledkov stanovenia veku uhlíkovou metódou v roku 1988 plátno pochádza z 13.-14. storočia nášho letopočtu. Ak by sme pripustili skreslenie výsledkov merania, mohlo by byť plátno aj staršie. Chýba však presvedčivý dôkaz, že pochádza z 1. storočia nášho letopočtu z Jeruzalema. Za skutočný pôvod vedci stále pokladajú stredovek, kedy križiaci obchodovali s relikviami vo veľkom. Prvé správy o Kristovom pohrebnom rúchu pochádzajú zo 6. storočia, teda viac ako 500 rokov po ukrižovaní. Nie je však jednoznačne dokázaná jeho spojitosť s plátnom, ktoré sa v Európe objavilo až v 14. storočí. Ktoré údaje sú vlastne isté? Na základe znaleckých posudkov vedeckého tímu sa stotožňujem s tým, že do plátna bolo zabalené telo dospelého muža s vyššie uvedenou hmotnosťou a výškou, ktorý mal na tele rany charakteristické pre ukrižovanie a bičovanie. Počas histórie ľudstva zomrelo veľmi veľa ľudí ukrižovaním, čo bol krutý spôsob popravy. Až za čias Konštantína (4. stor.) bol trest ukrižovania oficiálne zakázaný. Predpokladajme, že tento človek zomrel ukrižovaním. Nemáme však žiadny podklad pre to, aby sme sa domnievali, že to bol Ježiš Kristus. Mám dojem, že nadšenci, ktorí sa zúčastnili na prvom výskume plátna, hľadali a popísali to, čo chceli nájsť. Nepochybujem, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa biblických proroctiev a Evanjelií. Pochybujem však o tom, že bol zabalený do plátna, ktoré sa označuje ako Turínske. Domnievam sa, že podľa odtlačku tela nie je možné presne stanoviť vek muža. Napriek tomu autori posudkov odhadujú vek na 35-40 rokov. Nevieme, či posmrtnú ranu na pravom boku spôsobilo bodnutie rímskou kopijou. Nevieme ani, na ktorom boku mal Pán ranu. Vieme, že vojaci Ježišovi na kríži podávali ocot, posmievajúc sa mu. (Ev. Lukáša 23: 36) Autor článku Krvavé posolstvo udáva, že vo vzorke plátna z tváre sa našli stopy octu! Toto je skutočne fantázia! Po 2000 rokoch dokázať stopy kyseliny octovej, ktorá sa veľmi rýchlo vyparuje, to je kategória chemického zázraku! S týmto sa neviem stotožniť.

Podľa vedcov telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín. To, že na plátne nie sú stopy rozkladu tela, nie je dôkaz vzkriesenia! Plátno mohli vziať aj vykrádači hrobov, ktorí aj za čias ranej cirkvi vykonávali túto činnosť a boli za to podľa vtedy platných zákonov trestaní. Osud pohrebného rúcha v Biblii nie je popísaný. Je to preto, lebo Biblia sa ďalej zaoberá Božím Synom a Jeho výrokmi. Ježiša netreba hľadať na cintoríne medzi mŕtvymi, pretože vstal a žije! V bielom rúchu sedí po pravici Boha Otca v nebi, má sa dobre, netrpí a prihovára sa za nás, ktorí sa modlíme k Nemu. On zvíťazil nad smrťou, skrze vieru v Neho máme večný život. Je pravdou, že dodnes presne nevieme, kde v Jeruzaleme sa nachádzal hrob Ježiša Krista. Diskutuje sa o dvoch miestach, ktoré som mala možnosť navštíviť a vidieť. S istotou sa nevie dokonca ani to, kde stála Golgota. Od zničenia Jeruzalema uplynuli storočia a stopy pôvodného mesta sú niekoľko metrov pod nánosmi zeme. Nie je zvláštne, že nemáme hrob Ježiša vytesaný do skaly, ale máme mäkké plátno z jeho hrobu?

Akékoľvek pohrebné rúcho spája človeka so záhrobím, pričom kontakt so záhrobím Boh zakázal. S hrobmi sa viaže duch smrti, ktorý sa uvoľňuje na týchto miestach, a aj skrze pohrebné predmety. Toto poškvrňuje človeka aj dnes. Hroby sa preto v minulosti viditeľne označovali, aby sa Židia týmto miestam mohli vyhnúť, pričom cintoríny boli za hradbami miest. Duch Boží je Duch života, ktorý sprostredkuje život. Tam, kde je život, nie je smrť. Tam, kde je smrť, nie je život. Človek je buď živý alebo mŕtvy. Ježiš Kristus povedal: „Ja som vzkriesenie i život. Ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ (Ev. Jána 11:25)

Uctievanie Turínskeho plátna by bolo
hriechom, aj keby bolo pravé!

Niektorí ľudia hľadajú aj dnes Ježiša medzi mŕtvymi, tak ako ženy, ktoré anjeli napomenuli pred 2000 rokmi za hradbami Jeruzalema. Ale Boží Syn už nie je v hrobe, vstal z mŕtvych a žije! Skrze Božie slovo a Svätého Ducha sa s Ním vieme stretnúť aj v súčasnosti. Mnohí ľudia nehľadajú Ježiša, ale jeho pohrebné rúcho! Cestujú kilometre, aby si uctili kópiu Turínskeho plátna, ale neveria vo vzkriesenie. Dnes by im anjeli povedali: „Prečo hľadáte rúcho medzi mŕtvymi?“ Náboženskí ľudia uctievajú rúcho - kus plátna, ale neuctievajú Boha biblickým spôsobom. Boha uráža, keď sa predmetom dáva väčšia úcta a pozornosť ako Jemu samotnému. Ľudia hľadajú pominuteľné veci, ktoré sú dole, nie Boha a večné hodnoty, ktoré sú hore. Ľudia, ktorí sa modlia k mŕtvym, napĺňajú sa duchom smrti. Podobne tí, ktorí dávajú úctu záhrobným predmetom, ako je napr. Turínske plátno. Relikvia priťahuje negatívnu duchovnú silu, prostredníctvom ktorej deštruktívne pôsobí na životy ľudí. Prináša Boží hnev, nesprostredkuje Božiu prítomnosť ani požehnanie. Človek, ktorý dôveruje relikviám a rôznym náboženským predmetom, nemá Božiu ochranu. Nie je zvláštne, že prvá cirkev nepoužívala žiadne relikvie a dialo sa tam tak veľa skutočných zázrakov? Relikvie nie sú súčasťou vykopávok z obdobia ranej cirkvi!

Človek - Božia ikona

Boh - Stvoriteľ neba a zeme - zakázal človeku, aby Jeho a duchovné bytosti zobrazoval, a aby sa týmto obrazom klaňal. Výroba a uctievanie obrazov (ikón) je ohavnosťou pred Bohom, hriechom, ktorý prináša kliatbu na ďalšie generácie až do štvrtého pokolenia. V Biblii čítame: „Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.“ (2Moj 20:4-6) Uctievanie obrazov je prestúpením tohto Božieho prikázania a prináša do života ľudí kliatbu. Vzdávanie úcty náboženským predmetom, obrazom, sochám, rytinám, pozostatkom svätých je forma modlárstva, ktoré Boh odsudzuje ako ťažký hriech. Prostredníctvom modlárstva sa celé národy dostávajú pod Boží hnev. Uctievanie Turínskeho plátna by bolo hriechom, aj keby bolo pravé! Úcta, česť a sláva patria jedine Bohu, nie predmetom! Boha nie je možné, ani dovolené, zobrazovať. Žiadna ikona nevie pravdivo zobraziť Boha, vystihnúť Jeho veľkosť a silu. Boh je svätý. Jeho obrazom je človek, ktorý bol stvorený na Boží obraz a podľa Jeho podoby. (1Moj 1:26) Skutočnou svätou ikonou je človek, ktorý patrí Bohu a zachováva Božie prikázania. Boh je oheň spaľujúci, ktorý pri svojom príchode spáli všetky ikony. „V deň Pánov sa pominú nebesia s rachotom a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria.“ (2Pt 3:10) Ikona je len dielom rúk človeka. Všetky diela ľudských rúk zhoria. Nehľaďme teda na veci, ktoré sa vidia, ale hľaďme na veci, ktoré sa nevidia. Hľadajme neviditeľného večného Boha, nie viditeľné hmotné veci, ktoré sa pominú. Uctievajme živého Boha Biblie, nie neživé náboženské predmety! Boh nám vie sprostredkovať svoju prítomnosť a požehnanie bez relikvií. Turínske plátno je nepochybne zaujímavým nálezom. Na základe dostupných faktov však usudzujem, že Ježiš Kristus s ním nikdy do kontaktu neprišiel. Odtlačok tváre na plátne nepatrí Božiemu Synovi. Neverím tvrdeniu, že Ježiš Kristus nám prostredníctvom tohto plátna odovzdáva posolstvo písané vlastnou krvou. Verím tomu, že Evanjeliá zapísané v Biblii sú dostatočným posolstvom Božieho Syna o Otcovej láske a milosti. Nehľadajme živého medzi mŕtvymi! Ježiš Kristus povedal: „Ja som cesta i pravda i život.“ (Ev. Jána 14:6)

Použitý zdroj informácií:

www.magnificat.sk
www.wikipedia.org
www.sk.wikipedia.org
www.cassovia.sk
Goock, Roland: Poslední záhady světa, I. vydanie, Bratislava, Gemini 1992, s. 89

Výskum plátna - projekt pre 40 vedcov

Prvý vedecký výskum plátna sa uskutočnil v októbri 1978, ale trval len 5 dní. Výskum obsahoval tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov, vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termografiu, mikrodenzitometriu, laserovú spektografiu a iné. Znalecké posudky tvrdia, že ide o telo dospelého muža s bradou a fúzmi, s vlasmi po plecia, vysokého 175-180 cm, vážiaceho 75-81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom. Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením do plátna. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako 3 dni. Sú totiž prítomné kvapôčky posmrtného séra, ale nebadať žiadne príznaky rozkladu. Sú prítomné rany na zápästiach a nohách (ako po klincoch) a rany na tele po bičovaní. Môžeme sa len na základe tohoto domnievať, že to bol Kristus?

Jerome Lejeune, nositeľ Nobelovej ceny za genetiku, na plátne identifikoval a analyzoval niekoľko červených krviniek ako ľudskú krv. Zo Štrasburgu sú správy o oddelených génoch chromozómov X a Y, čo potvrdzuje, že ide o mužskú krv. Rovnaké výsledky svojho skúmania ohlásil aj Viktor Tryon z Univerzity San Antonio z Texasu. Krv je teda skutočná - patrí nejakému neznámemu mužovi. Mnohí sa domnievajú, že v plátne bolo zabalené iné telo (nie Kristovo) v dobe, keď zomrel Kristus. Zástancovia pravosti plátna argumentujú tým, že niektoré postupy pri ukrižovaní Ježiša Krista boli celkom zvláštne a nikde v histórii sa nespomínajú. Patrí medzi ne nasadenie tŕňovej koruny a vbodnutie kopije do mŕtveho tela. Zvláštnosťou je aj pohreb, lebo ukrižovaných spravidla vôbec nepochovávali. Celkom mimoriadnym javom je neprítomnosť stôp rozkladu tela. Telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín.

Ako obraz na plátne vznikol?

To, čo oko vníma na plátne ako obraz, je spôsobené priesvitným, žltkastým sfarbením vlákien. Obraz je povrchový, nikde nepreniká do plátna viac než do hĺbky 20-30 mikrometrov. Hustota obrazu (tmavosť) nie je spôsobená zmenou intenzity farby, ale počtom sfarbených vlákien na jednotku plochy. Doteraz sa ešte nenašlo uspokojivé vysvetlenie, ako obraz vznikol. Štetec zrejme použitý nebol, lebo obraz je viacrozmerný. Keď sa snímky z Turínskeho plátna dali do počítačového analyzátora obrazu, na obrazovke sa znázornil trojrozmerný obraz muža. Experimenty potvrdili závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti medzi telom a plátnom. Obraz na plátne vznikol procesom, ktorý spôsobil zmenu materiálu, z ktorého je plátno - poškodil celulózu.

Svätá ikona?

Dnes sa všeobecne uznáva, že istá a na faktoch založená história plátna bez nejakých pochybností začína v polovici 14. storočia. V roku 1988 turínsky arcibiskup kardinál Ballestrero oznámil, že pomocou skúšok rádioaktívnym uhlíkom bolo bezpečne zistené, že plátno pochádza z obdobia 1260-1390. „Cirkev verí obrazu, nie dejinám,“ povedal kardinál, „pretože tento obraz Ježiša Krista je skutočne zaujímavý a pretože ľudia v Ježiša hlboko veria.“ Či už pravé alebo nepravé, toto rúcho je a zostane, ako tvrdil turínsky kardinál, „svätou ikonou“. To znamená, že sa jedná o obraz bez nároku na pravosť!

Turínske plátno na Slovensku?

Vernú kópiu relikvie známej ako Turínske plátno si ctia v gréckokatolíckej Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Túto kópiu darovalo Turínske arcibiskupstvo 17. 11. 2003. Podľa viacerých neoficiálnych zdrojov bol iniciátorom tohto darovania pápež Ján Pavol II., ktorý dal kópie Turínskeho plátna vyrobiť v roku 2000. Napodobenina je zavesená na stene, pod inštalovanou relikviou horia sviece. Katolíci sa chodia k tejto relikvii pomodliť. Kópiu si ctia ako originál. Je vnímateľná ezoterická prítomnosť, niektorí si pri pohľade na relikviu aj poplačú najmä v deň Kristovho umučenia. Jedna obyvateľka mesta povedala pre médiá, že prítomnosť „Ježišovho pohrebného rúcha“ si uvedomuje počas celého roka. Kópia priťahuje do katedrály i neveriacich. Bol zaznamenaný zvýšený záujem v podobe organizovaných turistických zájazdov najmä z Maďarska a z Ukrajiny. Napodobenina Turínskeho plátna visí oproti kaplnke, v ktorej sú uložené relikvie jedného blahoslaveného biskupa. Práve pri nich sa 2.7.1995 modlil Ján Pavol II. Gréckokatolícky vladyka slávnostne vykonal obrad uloženia plaštenice do hrobu.