Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)
Prežili holokaust a dnes rozprávajú svoje príbehy. DELET.SK prináša rozhovory s ľudmi, ktorí útrapy holokaustu zažili. Aj preto, aby sa nezabudlo.
Pani Alžbeta spomína: „Môj otec bol taký napoly pobožný. Všetko sme dodržiavali – v sobotu sme nevarili, neotvorili obchod, necestovali. Ale bol normálne oblečený. Mal veľmi veľa priateľov nežidov.“ To mu neskôr pomohlo postarať sa o rodinu aj v čase perzekúcie.
Pričlenenie k Maďarsku a život v gete
V roku 1938 po Prvej viedenskej arbitráži Maďarsko získalo južnú časť Slovenska. Správy o zlom správaní Maďarov, ale i Šurančanov k Židom boli na dennom poriadku. S príchodom južných susedov sa pripravovali na rabovanie: „Taktiež sa začalo hovoriť o spaľovaní ľudí, ktorých pobrali, ale my sme to neverili, ako sa to vôbec môže? Jedného dňa sme počuli, že Nemci prišli a prekročili 19. 3. 1939 hranice a obsadili Maďarsko. Prišiel aj Eichmann a vybavoval deportáciu. Vtedy sme už vedeli, že je veľmi zle. Chceli sme utiecť, ale nebolo kde. Na Slovensku zle, v Poľsku tiež, a aj v Rakúsku, Nemecko vôbec. Tak sme povedali, že bude ako bude… Rodičia sa báli hlavne o deti.“
Na základe tejto situácie v roku 1940 Alžbetin otec rozhodol, že sa jeho dcéra pôjde vyučiť za šičku do Nových Zámkov: „Tam som sa učila šiť. Až kým nás vzali.“ Keď začal v Šuranoch platiť židovský kódex, Alžbetinmu otcovi vďaka známostiam nezobrali živnostenský list. Ak bolo niečo treba, vybavil to na obecnom dome. V marci roku 1944 však v Šuranoch zriadili židovské geto, v ktorom ich zoskupili na jednu ulicu ku kostolu a škole. Museli sa tam presťahovať všetci Židia a bol im zhabaný majetok. V každej miestnosti žila jedna rodina (15-20 ľudí) a v dome sa nachádzal len jeden záchod. Alžbetina mama varila na dvore, lebo nebolo kde inde: „Mysleli sme, že treba jesť. Potom sme videli, že aj bez jedenia sme prežili.“
Deportácia
„Koncom júna 1944 nás deportovali. Každý si mohol zobrať za batoh vecí. Mysleli sme si, že to, čo si vezmeme, to budeme mať. Dobre sme sa obliekli, šaty, bagandže. Na druhý deň skutočne klopali o štvrtej, aby sme sa obliekli a aby sme o piatej boli na námestí.“ Zo Šurian ich vzali do Komárna. Tam ich odviedli do podzemného Monošrotu, vojenského krytu, ktorý bol postavený v 19. storočí pre vojakov. Nedostali tam najesť ani napiť. Ak niekomu vojaci našli šperky, zbili ho: „Už predtým sme museli odovzdať všetko zlato a striebro na mestský dom, ale každý si nechal niečo.“ V prípade, že zamlčiavali, komu šperky dali, zbili ich tiež. Ak prezradili, komu ich dali, zbili vojaci aj dotyčného.
Po dvoch dňoch strávených v podzemí ich naložili do vagónov pre dobytok a odviezli do Košíc. Tam ich už prebrali Nemci, ktorí ich nasmerovali na ďalší vlak, nevedno kam. V jednom vagóne sa tiesnilo asi 80 ľudí: „Mladí muži tam neboli, lebo tých zobrali na ruský front. Mladí muži boli pracovná sila. Veľmi málo sa ich zachránilo a aj tí, čo sa zachránili, prešli k Rusom a boli v zajatí.“
Vo vagóne bolo jedno vedro, ktoré slúžilo ako záchod. Ak ho niekto chcel použiť, musel tak urobiť pred všetkými spolucestujúcimi, a predtým sa cez nich predrať. Alžbeta sa však hanbila, a tak radšej ani nejedla. Raz v noci to však už nevydržala a vytiahla lekvár, ktorý vzala z domu. Po tom, ako ho otvorila, v záblesku svetla zistila, že sú tam ukryté brilianty: „Tak som sa bála, že to nájdu, pretože môj otec bol chvíľu zodpovedný za celý vagón. Bála som sa a všetky som vyhodila von oknom.“
Asi po troch dňoch zastavili. Otvorili sa dvere a začali na nich kričať, nech vystúpia: „Ľudia nevedeli, čo robiť, všetci mali nejaký malý kufrík. Povedali, že si nič nemáme brať, že oni to potom donesú za nami: ‚Raus! Raus!‘“ Začalo sa rozdeľovanie do radov. Muži na jednu stranu, ženy na druhú. Alžbeta chcela rýchlo prebehnúť k vlaku a doniesť otcovi cigarety, ktoré mala v taške. Zastavil ju nemecký vojak, ktorému vysvetlila svoj zámer. On odpovedal: „Néé, nemusíš mu nič dať, a dobre, že si mňa stretla, lebo druhý by ťa zabil! Nemôže sa ísť k mužom. Neboj sa nič, on dostane cigarety.“
Auschwitz-Birkenau
Približne sto ľudí presunuli do veľkej haly. Pozdĺž stien stáli príslušníci SS so psami: „Naraz začali kričať, ‚Vyzliecť!‘ My sme im nerozumeli, tak sme dali dole kabát. A oni kričali, že nie. Viac! A psi štekali.“ Kričali, až kým sa úplne nevyzliekli. Nakoniec boli všetci nahí a držali v rukách len topánky. Vzápätí prišiel Mengele a rozdeľoval, kto pôjde na smrť a kto pracovať. Alžbeta a jej mama boli pridelené na prácu. Preložili ich do miestnosti so sprchami, kde sa mali po trojdňovej ceste umyť. Nedali im však žiadne mydlo. Po sprche si zobrali svoje topánky a dostali kombinézu bez ohľadu na veľkosť. Alžbeta však vyfasovala dlhé šaty, pretože už nemali pásikavé, ktoré rozdávali na začiatku.
Rozdelili ich do izieb. Na každej posteli mohli spať najviac traja, ale v skutočnosti tam boli umiestnení ôsmi. Keď sa obrátil jeden, museli sa obrátiť všetci. Odvtedy ich každé ráno o 4:00 čakal nástup. Museli stáť v pozore niekoľko hodín.
Ženy, ktoré boli v tábore dlhšie, im ukazovali na komín. Hovorili, že je to krematórium. Alžbeta s matkou si však mysleli, že ich len strašia, pretože prišli neskoro a doteraz sa mohli pohybovať voľnejšie. Pracovali v Osvienčime. O tri týždne si ich nechal predvolať Mengele. Opäť ich priradil na prácu. Za ten čas padlo mnoho žien vo veku Alžbetinej matky. Jej mama mala vtedy 40 rokov.
Z Osvienčimu do Plaszowa a práca v kameňolome
Alžbetu s matkou poslali pracovať do kameňolomu blízko Krakova, umiestnené boli v Plaszowe: „To bola veľmi ťažká práca. Z vlaku sme ich videli, ako stoja jeden vedľa druhého asi meter od seba a podávajú si kameň, ktorý má prísť na miesto. Nemali vozíky, nemali fúriky, už nemali ani ľudí.“ Predtým si museli ostrihať vlasy. S holými hlavami bývali celý deň na slnku. Tým, ktorí neboli zvyknutí, sa z hlavy šúpala koža: „To sa môže zdať, že je to ľahká práca, ale keď tam celý deň stojíte... A okrem toho sme museli nosiť kamene z jedného miesta na druhé. A keď ste vzali malý kameň, tak vás nabili. Tam bolo veľmi zle. Práca bola ťažká, jedlo zlé. Boli sme tam asi dva mesiace.“
Nemali prístup k novinám, ale povrávalo sa, že ku Krakovu sa blížia blížia Rusi. V septembri 1944 ich preložili späť do Osvienčimu. Všetkých, okrem „Schindlerových Židov“, ktorých premiestnili do fabriky na Morave. V Osvienčime opäť si prešli celou tortúrou. Alžbetina matka mala biele centimetrové vlasy. Znovu ich ostrihali a tentoraz im aj vytetovali čísla: „Dostala som len také malé. Slováci mali také veľké a nemali EJ. Ja som dostala také malé s EJ. 22115EJ.“
Osud otca a brata
Ani po návrate do Osvienčimu nemala Alžbeta žiadne správy o osudoch svojho brata a otca. Počas dezinfekcie jedného baraku, v ktorom sa našli blchy, všetkých vzali do inej časti tábora, kam museli ísť pešo. Alžbetina priateľka Anna videla, že tam pracujú muži. Nemala s nimi žiadny styk, len zrazu na zemi zbadala papieriky s nápismi v maďarčine. Na jednom z nich bolo napísané: „Hľadáme Terezu Schwarzovú a Alžbetu Schwarzovú. Kto niečo vie, nech nám touto istou cestou dá vedieť.“
Nemali papier ani pero, poprosili preto jednu Židovku, ktorá dávala pozor na ich blok, aby im potrebné veci požičala. Napísali, že žijú, ale boja sa. Od brata prišla ešte jedna odpoveď: „Veľmi sa tešíme, že žijete a ste spolu. Nebojte sa, Pán Boh nám pomôže.“
Továreň v Sudetách
Neustále rozdeľovanie ľudí na prácu a smrť donútilo Alžbetu s matkou vytvoriť si systém. Na nástupe vždy stáli s ľuďmi zo Šurian. Ak niekto meškal, mohol sa tam zaradiť na svoje miesto. Keď prišiel zlom a Alžbetinu matku Mengele poslal na smrť, Alžbeta sa rozhodla, že ide s ňou: „A matka hovorí: ‚My tu neostaneme, nikoho tu nepoznáme, my sa musíme dostať k tým Šurančanom.“ Tí už boli nastúpení obďaleč. Alžbeta ani nevie, ako začali utekať. Uvideli veľa ľudí pokope a pred nimi kričali esesáci. Tereza okamžite vedela, že im držia miesto. Keď sa tam postavili, začali počítať. Tisíc ľudí brali do práce na Sudety. Bolo ich tam tisíc a dve. Vybrali na bok dvoch ľudí, ktorých zaradili na inú prácu. Alžbeta s mamou sa dostali do továrne v Sudetách.
Smrť matky a oslobodenie
„Pracovali sme, dostávali sme polievku, chlieb. Dalo sa vydržať, povedzme. Moja matka nevydržala, schudla, nechcela, aby jedla môj chlieb, ona naopak.“ Svojho času sa stalo, že jej mama nechodila do práce. 20. 4. 1945 prišla Alžbeta z práce a chcela ísť za ňou. Zavolali ju Poľky, ktoré rozdávali jedlo, aby si prišla zobrať polievku ako prvá a dali jej dvojitú porciu. „Jedno z poľských dievčat mi povedalo, že už nemám kam ísť, lebo moja mama umrela. Pochovali ju – čo pochovali - hodili ju voľakde.“ Alžbetinu mamu hodili k železničnej trati. Tam vyhadzovali aj odpad z výroby. Po vojne sa tam Alžbeta rozhodla vrátiť a hľadať ju spolu s neskorším manželom, no bolo to márne. Nevedela, kde presne to je. Trať je dlhá niekoľko kilometrov a odpad sa tam hádzal aj potom, ako jej matka zomrela.
V máji im oznámili, že už nebudú pracovať v továrni. Vzali ich kopať zákopy. Strážil ich sudetský Nemec, ktorý im povedal: „Doteraz vám bolo zle a mne dobre, teraz vám bude dobre a mne zle.“ Zákopy kopali v meste Trutnov a cestou tam vo výkladoch videli čiernu zástavu. „Bolo tam napísané: Unser Hitler ist gestrot!“ Hitler umrel 30. apríla 1945. Alžbeta s ostatnými už patrili medzi posledných v koncentračných táboroch. Jedného dňa sa zobudili do ticha. Nikto ich nezvolával na nástup. Báli sa otvoriť dvere a vyjsť von. Jedna žena otvorila. Vonku svietilo slnko, všade bolo prázdno: „Všetci esesáci utiekli v noci, nepovedali nám.“
Cesta domov
Osvienčim oslobodili 27. januára 1945. Alžbeta s dievčatami boli medzi poslednými, ktorí sa vybrali domov. Do mesta začali prichádzať americké tanky. Američania im dali jedlo: chlieb, konzervy, cukor, koláče. Dali im toho tak veľa, že to neboli schopné zjesť. Na druhý deň prišli z východu Sovieti a všetko im pobrali, lebo boli hladní.
Dievčatá nasadli na prvý vlak z Trutnova. Bol plný a každý sa musel utisnúť, kde bolo miesto. Alžbeta sedela na schodoch. Prišiel k nej ruský vojak a necitlivo sa spýtal, načo vlastne ide domov, veď aj tak zomrie. Alžbeta mala vtedy 38 kíl. V porovnaní s ostatnými však bola na tom veľmi dobre.
Osem dievčat prišlo úspešne domov. Boli ustaté. Posadali si do tieňa pod veľký strom v centre Šurian. Prišli k nim sedliačky a pýtali sa, kto sú. Nespoznali ich. Alžbeta povedala, že je Schwarzová, že jej otec tu má mäsiarstvo a dom: „Čo hovoríte? My sme mysleli, že ste všetci umreli.“ Nedali im najesť, nedali im šaty. Mali blchy a nikto ich v dome nechcel. Teraz si Alžbeta s pôžitkom líha do čistej postele.
Osud otca a brata
Alžbeta čakala aj na otca a brata, no nechodili. Začala pátrať, čo sa s nimi stalo. Zistila, že jej otec bol v Osvienčime zodpovedný za skupinu Židov. Dostával viac jedla a delil sa s jej bratom. Mali sa trošku lepšie, no keď sa oslobodili Osvienčim, ich zobrali von. Alžbetin otec veril, že sa môžu zachrániť, chcel zachrániť aj priateľa, ale ten tam chcel ostať, lebo bol chorý. Chcel tam umrieť a nie byť iným na obtiaž: „Vo februári sa tento chorý človek vrátil domov do Šurian. Šiel aj s mojím otcom, šli v otvorených vagónoch a nemali čo jesť.
Stáli na nejakej stanici vonku a môj brat videl, že tam stojí jeden vlak plný cukrovej repy. Tak ju chcel ukradnúť. Boli hladní. Brat skočil z vozňa. Avšak videl ho jeden Nemec a ten ho zastrelil vedľa vlaku. Môj otec tam bol v otvorenom vlaku, do ktorého dávajú uhlie. A všetko to počul. Myslím, že celý vlak išiel do Bergenhausenu. Keď to otec videl, tak na druhý deň umrel. Ako keby len za to žil, aby bol so synom. A nikto nevie, čo s nimi spravili. Asi ich vyhodili. Nikto neprišiel. Ja som ostala sama.“
Celý článok si môžete prečítať na delet.sk
