Príbehy preživších: Gerta Vrbová

Prežili holokaust a dnes rozprávajú svoje príbehy. DELET.SK prináša rozhovory s ľudmi, ktorí útrapy holokaustu zažili. Aj preto, aby sa nezabudlo.

Na sklonku 30. rokov sa však nad Európu už sťahovali mračná blízkeho konfliktu. Gertini rodičia zvažovali možnosť odchodu do bezpečia, no možnosti úniku pre nich takmer neexistovali. „Z ich rozhovorov mi bolo jasné, že pre nás nie je na celej planéte miesto, kam by sme mohli ísť. A musíme teda zostať doma a dúfať v to najlepšie.“

Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu v roku 1939, v ktorom vládla Hlinkova slovenská ľudové strana, sa situácia začala rapídne zhoršovať a ich životy sa zmenili na nepoznanie. Zrazu sa skončili dlhoročné kamarátstva, ako Židovku Gertu ju vylúčili z gymnázia, ktoré navštevovala. Vylúčená z majoritnej spoločnosti, vyhľadávala spoločnosť mladých, ktorí mali podobný osud ako ona a túžili po vzdelaní. V takejto skupine sa bližšie spoznala aj so svojím budúcim manželom Walterom Rosenbergom, ktorého dnes celý svet pozná ako Rudolfa Vrbu.

Roky sa míňali a nádej, že sa vojna čoskoro skončí, sa rozplynula. „Boli to zvláštne dva roky dospievania. Napriek tomu nás nepripravili na to, čo sa začalo diať v roku 1942.“ Kritická chvíľa nastala s odchodom prvých transportov sprvu mladých Židov za hranice krajiny. Rodina musela prijať ťažké rozhodnutie opustiť svoj domov a utiecť do Maďarska, kde mali príbuzných, ochotných im pomôcť.

Gerta ťažko znášala aj pomyslenie na krutý osud svojich blízkych na Slovensku i prenasledovanie Židov vo vojnou zmietanej Európe. Predovšetkým vďaka matkinej pomoci sa jej podarilo prekonať depresiu, začala navštevovať rôzne kurzy a učiť sa francúzštinu. Život sa ale pre utečencov stával v Maďarsku čoraz komplikovanejší.

V roku 1943 ich niekto pravdepodobne udal a Gerta s rodičmi skončili ako ilegálni utečenci v internačnom tábore. Aj tu sa jej matka dokázala lepšie prispôsobiť situácii ako otec, ktorý „vzdal boj o vlastné prežitie.“ Gerta v tábore, naopak, nadviazala množstvo kontaktov s jej rovesníkmi, ľuďmi, ktorí prežili kruté rany osudu. Jej strýkovi sa o niekoľko týždňov podarilo dostať ich z tábora preč, ale Gerta svoje kamarátky opúšťala nerada. Vrátili sa k svojmu životu v Budapešti, pričom sa Gerte naskytla vítaná príležitosť pracovať u svojej príbuznej ako vychovávateľka jej detí.

Dramatický obrat v ich životoch nastal po obsadení Maďarska nemeckými jednotkami v roku 1944. Situácia miestnych Židov, nevraviac o ilegálnych prisťahovalcoch, sa prudko zhoršila. Gertin otec skončil o krátky čas v pracovnom tábore, kým ona sama s matkou sa pokúšali uniknúť pozornosti úradov premiestnením do ďalšieho úkrytu. Kvôli hrozbe prezradenia však museli zvoliť útek späť na Slovensko, kde v tom čase panovala relatívne bezpečná atmosféra.

Od apríla 1944 žila Gerta v Bratislave a pod falošnou identitou Gerta Jurkovičová, sa jej dokonca podarilo získať miesto sekretárky. Zároveň sa napojila na podzemnú sionistickú organizáciu, ktorej pomáhala pri zabezpečovaní falošných dokladov. V lete sa jej naskytla príležitosť stretnúť sa opäť s priateľom Walterom. Stretnutie očakávala s nadšením, nečakala však takú zmenu chlapca, do ktorého bola kedysi zamilovaná. „Nemohla som uveriť, že sa niekto môže tak zmeniť iba za dva roky... Pochopila som, že sa mu muselo stať niečo hrozné.“ Walter jej začal rozprávať o pekle prežitom v Osvienčime, z ktorého v roku 1944 ušiel s Alfrédom Wetzlerom: „To ma úplne zdrtilo, pretože pre mladého človeka, aj keď sme vedeli, že sa tam robia zlé veci, to bolo nepredstaviteľné.“ Gerta vedela, že od tejto chvíle nebude nič ako predtým. „Poznala som pravdu a bolo to ukrutné bremeno.“

Gerta vďaka informáciám od Waltera vedela, čo ju čaká, matku však posledné udalosti zlomili. Nevydržala ponižovanie, bitie a lži. Gerte navrhla, aby priznali svoju pravú identitu. Matka netušila, čo v skutočnosti znamenajú koncentračné tábory. „Snažila som sa mamičku presvedčiť, že to nesmieme vzdať... Bola som príliš mladá, než aby som mohla chápať, že mamička je moc unavená a že si praje pripojiť sa k svojim ľuďom.“ Zlom nastal po piatich dňoch neúspešných výsluchov na gestape, keď jej matka nedokázala zaprieť, že medzi novými väzňami spoznala svoju svokru. Nacisti sa tak nakoniec dozvedeli, kto v skutočnosti sú.

Nasledujúci deň využila príležitosť a vyskočila z otvoreného okna: „Naraz ma túžba žiť zasiahla s takou silou, že všetky pochybnosti zmizli a ja som vyskočila z okna.“ To, že tam svoju matku, ktorá odmietla utiecť, nechala, je však dodnes jeden z jej najbolestivejších zážitkov. Po úteku z gestapa sa bezradná Gerta obrátila s prosbou o pomoc na svojho bývalého šéfa, u ktorého pracovala ako sekretárka. Len vďaka pomoci priateľov sa jej podarilo získať nové papiere a prejsť opäť do Maďarska.

Do Budapešti sa dostala v deň svojich 18. narodenín. Takmer neuveriteľnou zhodou okolností a vďaka pomoci známych získala na príslušnom úrade status utečenca, doklady, byt a dokonca vreckové. „Nemohla som uveriť, aké ma stretlo šťastie a bavia som sa na tom, aká je to irónia, že ma nakoniec podporujú fašisti.“ Zároveň sa zapojila do činnosti ilegálnej židovskej skupiny a pašovania falošných dokladov do miestneho geta.

V Budapešti prežila aj oslobodzovanie Červenou armádou. Koniec vojny prežila v Maďarsku, túžila však vrátiť sa späť do Trnavy a zistiť, čo je s jej rodičmi. Na konci mája sa ocitla opäť doma. Jej najbližší sa však do Trnavy nikdy nevrátili. Svoju budúcnosť si začala plánovať s Walterom, s ktorým sa opäť zišla.

Celý článok si môžete prečítať na delet.sk

Zdroj: delet.sk, 24.7.2017 (Martina Fiamová)