Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)
Vydanie 2.10.2017
Známy medzinárodný liberálny lobista George Soros je znepokojený nárastom vplyvu konzervatívneho hnutia v Latinskej Amerike aj inde vo svete. Prekáža mu, že hodnoty presadzované týmito kruhmi ohrozujú práva LGBTI komunity a žien. Tieto práva, o ktorých hovorí, nie sú ničím iným ako možnosťou uzatvárať manželstvá a adoptovať deti (v prípade LGBTI komunity) a neobmedzeným právom na interrupciu (v prípade žien).
Soros napísal článok, v ktorom sa sťažuje na to, že pozoruje nárast vplyvu a aktivít konzervatívne a kresťansky zmýšľajúcich kruhov. Soros doslova hovorí: „V Latinskej Amerike sa objavil nebezpečný koncept, ktorý má moc rýchlo mobilizovať voličov a vliať novú energiu sociálno-konzervatívnej agende. Ak bude tento falošný naratív o genderovej ideológii aj naďalej naberať na sile, ťažko nadobudnuté práva (na interrupcie a homosexuálne manželstvá) môžu byť v ohrození.“
To, čo George Soros vníma ako ohrozenie, je veľmi dobrá správa pre kresťanov. Latinsko-americká spoločnosť je vďaka letnično-charizmatickým prebudeniam pomerne masívne ovplyvňovaná evanjeliom a vierou v pravdu a hodnoty Božieho slova. Odpor, ktorý sa vďaka prebudeneckému kresťanstvu pozdvihol proti aktivitám prohomosexuálnej a propotratovej loby, začal donášať ovocie v podobe straty politického vplyvu týchto skupín.
Iba spoločnosť presiaknutá evanjeliom dokáže ubrániť biblické hodnoty. Samotný konzervativizmus, ak je bez života a plný zákonníctva, ťažko obstojí proti ľavicovej propagande. No ľudia, ktorí milujú Boha, jeho Slovo, pravdu, svoje rodiny, deti a ich budúcnosť, dokážu účinne brániť a obhájiť princípy večnej Pravdy, obsiahnutej v textoch Písma. V takejto spoločnosti aj neveriaci ľudia so zdravým rozumom zostanú imúnni voči liberálnej indoktrinácii. Európa by potrebovala podobné hnutie ako Latinská Amerika. Je na nás, aby sme tento oheň zapálili.
Víkendové udalosti, ktoré prebehli v Barcelone a okolí, asi nenechali nikoho chladným. Obrázky policajtov surovo bijúcich postaršie dôchodkyne, ťahajúcich ženy za vlasy a sácajúcich ich zo schodov, strieľajúcich v Katalánsku zakázané gumené projektily do pokojného davu ľudí, ktorí nechceli nič iné, len aby mohli voliť v referende za nezávislosť, obleteli svet. K tomu správy, ako sa na obranu ľudí pred brutalitou španielskej polície postavili jednotky miestnych hasičov a katalánskej polície, spolu vykreslili veľmi nelichotivý obraz o španielskom štáte.
Referendum, podľa všetkého nelegálne, neplatné a vykonané za nelegitímnych podmienok, dopadlo tak, že 90% Kataláncov sa vyslovilo za nezávislý štát pri volebnej účasti 42%. Referendum už predtým zakázal španielsky ústavný súd, no katalánske úrady sa rozhodli ho aj tak uskutočniť. Keby teda dopadlo akokoľvek, nebolo by z hľadiska španielskej legislatívy platné a Madrid by ho nemusel uznať. Čo viedlo španielsku vládu k tomu, že sa rozhodla pre zabránenie uskutočneniu referenda použiť násilie policajných jednotiek, je iba veľmi ťažko pochopiteľné. Ak chceli Kataláncov ešte viac popudiť voči Madridu, nemohli zvoliť vhodnejšiu taktiku.
Keď sa konalo referendum o nezávislosti Škótska, centrálna vláda v Londýne mu nebránila a ľudia sa tesnou väčšinou rozhodli pre zotrvanie vo Veľkej Británii. Madrid urobil pravý opak a srdciam Kataláncov tak zasadil bolestnú ranu. Popudil si proti sebe aj tých, čo v referende chceli hlasovať za zotrvanie v Španielskom kráľovstve.
Veľmi dôležité bude, čo nám prinesú nasledujúce dni. Ideálne by bolo upokojenie situácie a rokovanie medzi vládami v Barcelone a Madride. Ak sa španielska vláda pokúsi zrušiť autonómnu vládu v Barcelone a v Katalánsku násilím prevziať moc, môžeme byť svedkami vývoja, ktorý by mohol vyústiť až do občianskej vojny vo vnútri členského štátu EÚ. Hoci je tento scenár nepravdepodobný, nie je nemožný a mnohí politici rôznych krajín Európy húfne odsudzujú násilie a volajú po upokojení situácie a začiatku rokovaní medzi Madridom a Barcelonou. Modlime sa, nech sa to podarí a nech sa nezobudia démoni španielskeho nacionalizmu z obdobia Frankovej fašistickej diktatúry, ktorá v tejto krajine vládla do roku 1975.
Rímskokatolícka cirkev na slávnostnom obrade v Bratislave v sobotu blahorečila Tita Zemana, saleziána prenasledovaného a umučeného komunistami. S vedomím, že Titus Zeman bol nepochybne obdivuhodnou osobnosťou, ktorá bola za svoju vieru ochotná zaplatiť aj tú najvyššiu cenu, sa poďme zamyslieť nad tým, čo to vlastne znamená, keď je niekto prehlásený za blahoslaveného či za svätého. Tieto rituály blahorečenia a svätorečenia totiž predstavujú jeden z mnohých rozdielov medzi tradíciou a praxou rímskokatolíckej cirkvi a biblickým kresťanstvom či protestantizmom.
Keď rímskokatolícka cirkev niekoho blahorečí, dovolí ľuďom takého človeka uctievať. Keď ho napokon svätorečí, dokonca veriacim takéhoto človeka uctievať prikáže. Táto tradícia, ktorá je výsledkom dejinného vývoja rímskej cirkvi, je v príkrom rozpore s Písmom, ktoré zakazuje uctievanie kohokoľvek okrem osôb Božej Trojice. Zakazuje tiež akúkoľvek komunikáciu s mŕtvymi alebo ich uctievanie (Dt 18,9-12). Podľa Písma sú blahoslavení (šťastní a požehnaní) tí ľudia, ktorí spĺňajú isté (dosiahnuteľné) parametre, napríklad, zaoberajú sa Božím slovom a žijú podľa neho (Ž 1, Mt 5). Svätými (oddelenými pre Boha) sú všetci, ktorí sú očistení obeťou Pána Ježiša Krista a vo viere ho nasledujú, napríklad, veriaci, ktorým píše apoštol Pavol do Efezu (Ef 1). Hrdinov viery a mučeníkov si vážime, ich životy sú pre nás vzorom a inšpiráciou, ale nikdy ich nesmieme uctievať.
