A predsa sa točí

Príčiny a vysvetlenie katastrof v staroveku

Zemetrasenia so smrteľnými následkami a ničivé prívaly mohli spôsobiť v minulosti zánik celých civilizácií. Podľa historikov mohla byť v pozadí Platónovho mýtu o Atlantíde podobná katastrofa. Existujú však aj takí, ktorí tvrdia, že o tom majú dôkazy.

Starovekí historici sa však príliš nezaujímali o prírodné kataklizmy. Spisovatelia, básnici a filozofi tých dôb podávali o pôvode katastrof podivné teórie. Naproti tomu Biblia jednoznačne tvrdí, že zemetrasenia a s ním súvisiace prírodné katastrofy sú väčšinou nástrojmi Božieho hnevu a súdu.

Nadprirodzené katastrofy pripisovali v staroveku na účet bohov. Za zemetrasenia a následné prílivové vlny považovali Gréci zodpovedného Poseidona, „toho, ktorý trasie zemou“, a Rimania Vulkana.

V spoločnostiach, kde verili vo viaceré božstvá, si nikdy nemohli byť istí tým, ktoré božstvo spôsobilo ničenie, a preto Rimania stavali aj také oltáre zmierenia, na ktoré umiestnili nápis „bohu alebo bohyni“ (sive deus sive dea). Obyvatelia miest sa snažili svoje príbytky chrániť tiež prostredníctvom mágie.

V roku 37 n. l. v Sýrskej Antiochii postavili po zemetrasení stĺp (telesma, odtiaľ výraz talizman) s nápisom „neotrasiteľný a nezničiteľný“. Toto malo ochrániť mesto pred ďalšími katastrofami, no – s malými výsledkami. Antiochiu (dnes Antakya v Turecku) v roku 526 úplne zničilo zemetrasenie, následkom ktorého zahynulo niekoľko desiatok tisíc ľudí.

Filozofi sa, pravdaže, už v staroveku snažili „vyrobiť vedecké“ vysvetlenia zemetrasení. Tháles z Milétu (6. storočie pred n. l.) si myslel, že pohyby zeme – plávajúcej na oceáne – spôsobujú jeho vlny. Aristoteles vyhlasoval, že pod zemou je sústava vzduchoprázdnych jám a jaskýň, do ktorých fúka silný vietor. Vzduch, ktorý sa dostane pod zem, sa oteplí a toto spôsobuje zemetrasenia a vybuchovanie vulkánov. Či už vládol v staroveku taký alebo onaký názor, jedno je isté: prírodné katastrofy ohrozovali neraz existenciu celých civilizácií.

Biblia sa zmieňuje o mnohých zemetraseniach, ktorých drvivá väčšina môže mať súvis s osobou Boha.

Atlantída bola podľa Platóna obrovským ostrovom, väčším než Malá Ázia spolu s Afrikou. Ležala pri Heraklových stĺpoch (dnešná úžina Gibraltár). Približne 9000 rokov pred aténskym štátnikom Solónom (640-559 pred n. l.) bola Atlantída kráľovstvom obrovských rozmerov s rozvinutou civilizáciou a ideálnym politickým zriadením. No keď sa stala nenásytnou a agresívnou ríšou, na príkaz bohov ju zaplavilo more. Platónovo rozprávanie pochádza od Kritiasa, ktorý to počul ako desaťročný od svojho deväťdesiatročného starého otca, ktorému to rozprával tiež jeho starý otec. Tento príbeh teda počul od svojho prapradeda, ktorý ho počul v Egypte od saiských kňazov. Pred obdobím Platóna nespomína Atlantídu ani jeden historik, ani grécky Herodotos (približne 484-420 pred n. l.), ktorý sa tiež stretol so saiskými kňazmi.

Existencia Atlantídy nie je zatiaľ historicky podložená, ale ani rozprávka. Z obdobia egyptskej strednej ríše sa zachoval jeden papyrus, ktorý je uložený v Petrohrade. Opisuje príbeh istého cestovateľa, ktorý sa plavil smerom k faraónovým baniam. Obrovské vlny mu roztrieskali loď a okrem neho sa všetci utopili. On, zachytiac sa akéhosi dreva, doplavil sa na neznámy ostrov, ktorý obýval zlatý šarkan a ten odniesol stroskotanca do jaskyne, no ani prstom sa ho nedotkol. Povedal mu, že tento ostrov je ostrovom šťastia a blahobytu, ktorý bol kedysi obývaný sedemdesiatimi piatimi šarkanmi, z ktorých on jediný zostal nažive. Kedysi dávno spadla na ostrov hviezda a všetko zhorelo do tla. Predpovedal mu, že nejaká egyptská loď ho čoskoro zachráni, no dodal, že nikdy viac tento ostrov neuvidí, pretože bude pochovaný morskými vlnami. More teda zalialo rozprávku o bohatom a šťastnom ostrove. Dobre ju poznajú Egypťania a je známa aj v indických legendách, viac sa o nej dozvedáme z eposu s názvom Mahábhárata.

Grécky archeológ Spyridon Marinatos začal v roku 1967 vykopávky na malom vulkanickom ostrove Santorini (Théra). Objavil staroveké centrum usadlosti, kde sa našli aj dvoj- či trojposchodové domy, ktorých steny izieb zdobili fresky s výjavmi z každodenného života. Objavil kusy nábytku a hlineného riadu, kosti zvierat úžitkových aj domácich, no nenašiel žiadnu stopu po človeku či klenotoch. Archeológovia sa zhodli, že ostrov Théra bol centrom minojskej obchodnej civilizácie.

Rozkvet ekonomiky pozdvihol Théru a tento blahobyt sa odráža na freskách nájdených obydlí. Potom zrazu nastal koniec. Pod nohami ostrovanov sa začala triasť zem, a tak urýchlene opustili svoje domovy, pričom so sebou vzali len tie najvzácnejšie cennosti. Zdá sa, že počítali s tým, že sa čoskoro budú môcť vrátiť, keďže pod prahy domov zakopali veľké krčahy plné semiačok a olivového oleja. Táto časť bola totiž najbezpečnejším miestom v dome. No skôr než sa odvážili vrátiť, zemetrasenie zničilo značnú časť mesta. Keď vybuchla sopka Théra, boli nútení na lodiach opustiť ostrov. Hukot erupcie bolo počuť na vzdialenosť 3000 kilometrov. Mohol byť silný ako výbuch sopky Krakatau v roku 1883, po ktorom prílivová vlna obišla zemeguľu päťkrát a zničila okrem iného i pobrežie Východnej Afriky.

Thérsky vulkán vychrlil na ostrov tridsať metrov hrubú vrstvu kamenia a popola a hlavné mesto úplne pochoval. Hoci sa tento výbuch stal okolo roku 1520 pred n. l., ešte i dnes ho pokrýva štvormetrová vrstva popola. Prílivová vlna spôsobila také pustošenie, ktoré doslova zo dňa na deň zničilo civilizáciu na Kréte.

Poučenie z tohto príbehu znie: podľa Platóna aj tu zanikla jedna civilizácia na vysokej úrovni pre morálne príčiny.

ZEMETRASENIA V BIBLII: HNEV A SÚD

Biblia sa zmieňuje o mnohých zemetraseniach, ktorých drvivá väčšina môže mať súvis s osobou Boha. Nie je to prekvapivé, veď žalmista hovorí, že medzi prirodzené prostriedky Božej komunikácie často patria prírodné katastrofy. Zemetraseniam a rôznym katastrofám často predchádzali Božie napomenutia.

Tento Boží prejav zakúsil, napríklad, aj Eliáš na Hórebe alebo Židia vychádzajúci z Egypta pri prevzatí Dosiek Zákona. Podľa pisateľa Knihy kráľov, skôr než Boh oslovil Eliáša, prebehlo na vrchu Hóreb niekoľko prirodzených katastrof: „A riekol: Vyjdi, postav sa a stoj na vrchu pred Hospodinom. A hľa, Hospodin išiel pomimo. A najprv sa valil veľký vietor silný, ktorý podvracal vrchy a lámal skaly, pred Hospodinom. Ale Hospodin nebol vo vetre. A po vetre nasledovalo zemetrasenie; ale Hospodin nebol v zemetrasení. A po zemetrasení oheň; ale ani v ohni nebol Hospodin. A po ohni bolo počuť tichý hlas jemný.“ (1Kráľ 19,11-12)

A vrch Sinaj sa celý kúril, pretože naň zostúpil Hospodin v ohni...

Nepochybne ešte väčšie zemetrasenie než toto, zažili synovia Izraelovi po východe z Egypta pri prevzatí Zákona. Tento zážitok bol pre nich taký silný, že žiadali Mojžiša, aby bol prostredníkom medzi nimi a Hospodinom, aby nemuseli bezprostredne počuť Jeho hlas. „A vrch Sinaj sa celý kúril, pretože naň zostúpil Hospodin v ohni, a jeho kúr vystupoval ako kúr pece a triasol sa celý vrch veľmi.“ (2Moj 19,18) Na túto udalosť poukazujú v Knihe sudcov Debora a Barák, keď spievajú o Božej moci: „Hospodine, keď si vyšiel zo Seira, keď si kráčal z poľa Edomovho, triasla sa zem, áno, aj nebesia kropili, aj oblaky kropili vodou. Vrchy sa rozplývali od tvári Hospodinovej, toď Sinai, od tvári Hospodina, Boha Izraelovho.“ (Sud 5,4-5)

Zemetrasenia zaznamenané v Biblii patria do druhej veľkej kategórie tých katastrof, ktoré sú prostriedkami Božieho karhania a hnevu: napríklad, Dávid hovorí o tom, že „vtedy sa pohla a zatriasla zem; základy nebies sa chveli od strachu a pohybovali sa, lebo horel hnevom“.(2Sam 22,8) Toto potvrdzuje aj prorok Izaiáš, podľa ktorého Boh vo svojom hneve zatriasol nielen zemou, ale aj nebom. Zemetrasenie bolo pravdepodobne Božím prostriedkom súdu nad modlárstvom, ktoré nastalo v časoch kráľa Uziáša v roku 759 pred n. l. Na toto poukazuje prorok Zachariáš vo svojom proroctve vzťahujúcom sa na budúcnosť, ktoré hovorí o udalostiach, keď Hospodin zasiahne prostredníctvom zemetrasenia v prospech Izraela. „A jeho nohy budú stáť toho dňa na Olivovom vrchu, ktorý je naproti Jeruzalemu od východu, a Olivový vrch sa rozdvojí od svojej polovice na východ a na západ v dolinu veľmi veľkú. A polovica vrchu uhne na sever a jeho druhá polovica na juh. A budete utekať dolinou mojich vrchov, lebo dolina vrchov bude siahať po Ácel. A budete utekať, ako ste utekali pred zemetrasením za dní Uziáša, judského kráľa.“ (Zach 14,4-5) Zakrátko po Eliášovej „skúsenosti so zemetrasením“ Boh zasiahol v prospech Izraela v Aféku, kedy dvadsaťdvatisíc vojakov armády sýrskeho kráľa Benhadada zahynulo v boji proti Izraelu v dôsledku zemetrasenia. Prorok Ezechiel hovorí o tom, že aj zástupy Góga a Magóga, ktoré vytiahnu do boja proti Izraelu, Boh zastaví obrovským zemetrasením. „Ale stane sa toho dňa, v deň, v ktorý príde Góg na zem Izraelovu, hovorí Pán Hospodin, že moja prchlivosť vystúpi do mojich nozdier a vo svojej žiarlivosti, v ohni svojho prudkého hnevu budem hovoriť! Istotne bude toho dňa veľké trasenie na zemi Izraelovej.“ (Ez 38,18-19)

ZNIČENIE RÍMSKEJ SODOMY

Posledné hodiny Pompejí

Zdá sa, že 24. augusta roku 79 n. l. sa na Pompeje uvoľnili sily pekla, kedy pyroklastické prúdy lávy sopky Vezuv počas niekoľkých minút zrovnali dvadsaťtisícové mesto so zemou. Podľa historika 4. storočia Cassia Dia, sa na úpätí sopky zjavili bytosti nadpriemernej veľkosti človeka, z čoho niektorí usudzujú, že boli na zem uvoľnené zlé anjelské bytosti, giganti, ktoré sú v zajatí podsvetia, aby zničili dané územie.

Najznámejšie zachované zápisy o výbuchu Vezuvu pochádzajú z pera Plínia ml., ktorý v súvislosti so smrťou bratranca upovedomil jeho priateľa - historika Tacita o tragických udalostiach. Plínius starší, oduševnený prírodovedec a zároveň veliteľ námornej vojenskej flotily, ktorá kotvila v prístave Misenum na druhej strane neapolskej zátoky, sa okamžite nalodil, aby na vlastné oči videl výbuch sopky. Takto Plínius zvečnil vlastné zážitky tejto udalosti: „…na loď sa sypal čoraz hustejší a horúcejší popol, pena, sčernené a nasiaknuté v ohni popraskané kusy skál…

Z Vezuvu na mnohých miestach šľahali široké jazyky plameňov a vysoké stĺpy ohňa… od častých otrasov zeme sa klátili domy… nakláňali sa sem i tam… ledva sa stačíme poobzerať a náhle na nás zostúpi tma, nie taká, ako býva počas zamračených nocí, alebo bez mesačného svitu, ale taká, ako keď sa v uzavretej miestnosti zhasne svetlo. Vtom bolo počuť ženské náreky, detský plač, mužské výkriky, niektorí volali mená svojich detí, rodičov, part­nerov, alebo ich podľa hlasu aj spoznali: niektorí plakali nad svojím nešťastím, niektorí nad osudom svojich blízkych; našli sa aj takí, ktorí v smrteľnom strachu túžili po smrti samotnej, mnohí z nich vystierali svoje ruky k bohom nebies, mnohí vyhlasovali, že niet už bohov nikde a že na svet sa spustila oná posledná, večná noc.“

Pompeje – zdá sa – naozaj bohovia opustili. Starovekí historici sa nad príčinami veľmi nezamýšľali, pravdepodobne sa uspokojili s tým, že „takto to chceli bohovia“. Zaujímavé je, že tam žijúci Židia alebo spoločenstvá žido-kresťanov zanechali po sebe také stopy, na základe ktorých môžeme predpokladať, že sa nechceli stotožniť s morálkou vládnucou v pohanskom meste. Na jeden pompejský dom vyryli nápis „Sodoma – Gomora“, čím podčiarkli totožnosť tamojšieho stavu s mestom, spomínaným v Abrahámových príbehoch, ktoré bolo známe svojím hriešnym životným štýlom. Obe mestá naveky zahynuli následkom Božieho súdu. Okrem tohto nápisu našli ešte hebrejský výraz „cherem“, ktorý v Biblii znamená: „prekliate, odsúdené na úplnú záhubu, zničenie“. Mojžišovský zákon používa tento výraz väčšinou v spojitosti s takými skutkami, ktoré nazýva „ohavnosťou“. Židovstvo a novozmluvné kresťanstvo do tejto kategórie okrem modloslužby zahŕňa: cudzoložstvo, krvismilstvo, homosexualitu a pornografiu, ktoré – ako potvrdzujú zachované maľby v meste – obyvatelia Pompejí v širokom meradle prevádzali.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek