Biblické sviatky a ich význam

Iba málo ľudí vie o tom, že väčšina cirkevných sviatok nemá svoj pôvod v Biblii

V tradičnom kresťanskom kalendári nájdeme množstvo rôznych sviatkov, ktoré vypĺňajú celý rok a tvoria uzavretý liturgický systém. Všetky tieto sviatky sa sformovali v priebehu cirkevných dejín a s výnimkou Veľkej noci a Letníc vychádzajú z cirkevnej tradície. Iba málo ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, vie o tom, že väčšina cirkevných sviatkov nemá svoj pôvod v Biblii, a o tom, že existuje množstvo biblických, Hospodinom nariadených sviatkov, ani netušia. A práve o biblických sviatkoch, o ich prorockom význame a naplnení v osobe a službe Ježiša Krista pojednáva nasledujúci článok.

O biblických sviatkoch sa dočítame v Starej zmluve, v 23. kapitole 3. knihy Mojžišovej. Sú to Šabat, Pesach, Sviatok prvotín, Letnice, Pamiatka trúbenia, Deň zmierenia a Sviatok stánkov. Ďalším sviatkom, ktorý má svoj pôvod v knihe Ester, je Púrím. Na základe príbehu deuterokanonických kníh Makabejcov vznikol ešte sviatok Chanuka.

Šabat

Šabat je pre Židov najdôležitejším sviatkom. O tento post sa delí s Jom kippurom, Dňom zmierenia. Šabat je dňom odpočinku a pripadá na sobotu. Samotné pomenovanie sobota má svoj pôvod v hebrejskom slove šabat. Príkaz zachovávať šabat je obsiahnutý už v Desatore: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, tvoj sluha, ani tvoja dievka, ani tvoje hovädo, ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Lebo šesť dní činil Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich, a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho.“ (Ex 20,8-11) Keď v 5. kapitole Deuteronómia Mojžiš opakuje Desatoro, uvádza iné zdôvodnenie pre zachovávanie šabatu: „A budeš pamätať na to, že si bol sluhom v egyptskej zemi, a že ťa vyviedol odtiaľ Hospodin, tvoj Boh, silnou rukou a vystretým ramenom, preto ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby si svätil sobotný deň.“ (Dt 5,15) Zachovávanie šabatu má teda dva hlavné dôvody. Slúži ako pripomenutie Hospodinovho stvorenia sveta a skutočnosti, že sobota má v Božom stvoriteľskom pláne špecifické miesto. Tým, že človek svätí šabat, sa vlastne stotožňuje so Stvoriteľom. Je to po prvýkrát, kedy je v Písme vyslovená požiadavka smerom k princípu imitatio Dei, napodobňovaniu Boha. Druhým argumentom pre zachovávanie dňa odpočinku je pripomienka vyslobodenia z egyptského otroctva.

Ako všetky biblické sviatky, aj šabat začína večerom predchádzajúceho dňa – podľa rabínskej tradície je to vtedy, keď sa na piatkovej oblohe objavia prvé tri hviezdy – a trvá do sobotného večera, pre istotu 25 hodín. Aby tento čas Židia nepremeškali, s oslavami šabatu začínajú ešte skôr. Keďže je počas neho zakázané pracovať, gazdinky musia mať na sobotu všetko pripravené ešte skôr, ako sa začne. Oslava šabatu je spojená s rituálom zapaľovania dvoch šabatových sviec a modlitbami nad vínom a šabatovým pokrmom.

Je to čas, ktorý rodina trávi pohromade, rozpráva sa o Bohu aj o všedných veciach, no predovšetkým oddychuje. Pre menej ortodoxných v Izraeli je šabat vhodnou príležitosťou na rodinné výlety.

Vďaka Ježišovi Kristovi nadobudol šabat pre kresťanov nový význam. Ježiš často provokoval farizejov tým, že slúžil ľuďom aj počas tohto sviatku. Zdôrazňoval, že podstatou prikázania šabatu nebolo človeka obmedziť, ale dať mu možnosť odpočinku a regenerácie síl v spoločenstve s Hospodinom. Prehlásil: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu; preto je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“ (Mk 2,27-28) V kontexte kresťanstva znamená sobota tiež prorocký predobraz oslobodenia ľudí od nutnosti dosiahnuť spásu prostredníctvom skutkov nariaďovaných Zákonom. Vstúpili sme do „odpočinutia spásy“ skrze vykupiteľské dielo Mesiáša Ježiša z Nazareta.

Pesach

Sviatok Pesach súvisí so slávnym exodom Židov z egyptského zajatia, ku ktorému došlo okolo roku 1500 pred n. l. Podľa Biblie sa Izraeliti dostali do Egypta presne 430 rokov predtým. Vtedy vládol v krajine Kanaán hladomor a Jakobov syn Jozef, ktorý bol po faraónovi druhým najvyšším správcom Egypta, umožnil svojmu otcovi a všetkým svojim bratom, aby sa spolu so svojimi rodinami presťahovali do zeme Gošen, ktorá bola úrodným krajom, rozprestierajúcim sa v delte Nílu. Izraeliti si tu nažívali celkom dobre. Ako však plynuli stáročia, na trón nastúpila iná dynastia faraónov, ktorá si nepamätala na Jozefa a jeho zásluhy. Títo faraóni začali Židov považovať za potenciálnu hrozbu pre svoju ríšu a začali uplatňovať protižidovskú, antisemitskú politiku. Ich cieľ bol rovnaký, ako o niekoľko tisíc rokov neskôr cieľ nacistov: konečné riešenie židovskej otázky. Prinútili Židov vykonávať otrockú prácu a regulovali ich pôrodnosť tým, že prikázali zabiť každé dieťa mužského pohlavia. V tejto situácii sa Boh rozhodol vypočuť nárek svojho ľudu: narodil sa im vysloboditeľ – Mojžiš.

Po svojom narodení Mojžiš zázrakom unikol smrti a bol vychovávaný na faraónovom dvore. Keď dospel, uvedomil si svoj pôvod a zamiešal sa do potýčky medzi jedným Židom a Egypťanom. Toho egyptského muža zabil a zo strachu pred trestom ušiel z Egypta do krajiny Midjáncov. Tu začal nový život, oženil sa a pracoval pre svojho svokra, midjánskeho kňaza Jetra. Keď pásol Jetrove stáda pri vrchu Horeb, zažil stretnutie s Hospodinom, ktorý sa mu prihovoril sprostred horiaceho kra. Bol povolaný, aby vyviedol Izraelcov z Egypta. Poslúchol Boží hlas, vrátil sa do rodnej krajiny a žiadal si od faraóna prepustenie zajatého izraelského ľudu. Faraón však nechcel poslúchnuť Boha a jeho zatvrdené srdce priviedlo na Egypt sériu devastujúcich rán. S poslednou z nich, teda s pobitím prvorodených a s následným odchodom Izraela z Egypta je spojené ustanovenie sviatku Pesach.

Hospodin nariadil Izraelcom presný postup pri oslave Pesachu. Názov sviatku Pesach v hebrejčine znamená „minutie“ alebo „preskočenie“. Tento názov je narážkou na skutočnosť, že Zhubca, ktorý pobil egyptských prvorodených, „minul“ domy Izraelcov, ktorých dvere mali na svojich zárubniach znamenie krvi zabitého pesachového baránka. Židia tento sviatok slávia každoročne v predvečer 15. dňa mesiaca abíbu (neskoršie sa tento mesiac premenoval na nisan). Vtedy sa zabíjal pesachový baránok. Pesach je prvým z troch pútnických sviatkov, počas ktorých sa konala púť do Jeruzalema. Ďalšími pútnickými sviatkami sú Letnice a Sviatok stánkov. Počas Pesachu je v židovských domácnostiach zakázané čokoľvek kvasené. Ide o pripomenutie toho, že Izraeliti odchádzali z Egypta v chvate a cesto, ktoré mali pripravené na pečenie, nestihlo vykysnúť. Počas sviatkov sa teda je iba nekvasený chlieb.

Na Pesach sa tiež jedol baránok, ktorý bol predtým zabitý a ktorého krvou boli potreté zárubne dverí. Baránok bol upečený a celý zjedený spolu s nekvaseným chlebom a horkými bylinami, a to počas slávnostnej večere, ktorú Židia nazývajú seder. Práve počas tohto liturgického jedla Ježiš z Nazareta slávil spolu so svojimi učeníkmi tzv. poslednú večeru. Sviatok „nekvasených chlebov“, ako sa niekedy Pesach nazýva, trvá 7 dní. K naplneniu prorockého významu Pesachu došlo pri obetovaní Baránka Božieho Ježiša Krista, ktorý svojou krvou vykúpil ľudí z hriechu, zachránil pred Zhubcom a pripravil na exodus do nového života. Biblické referencie k tomuto sviatku nájdeme v Ex 12,1-20; Lv 23,5-8; Nu 9,1-14.

Sviatok prvotín

Tento sviatok sa časovo prelínal s oslavou Pesachu a týždňa nekvasených chlebov. Prvý deň po sobote, ktorá nasledovala po Pesachu, obetoval kňaz Hospodinovi snop z prvej žatvy. Pre Izraelcov to bolo prejavom vďačnosti za prvú úrodu, no tento úkon pozdvihovania snopu mal tiež prorocký význam, ktorý sa naplnil počas vzkriesenia Ježiša Krista. Jeho vzkriesenie sa odohralo práve na tento sviatok, a tak sa stal prvotinou vzkriesenia z mŕtvych a demonštroval tak svoje víťazstvo a nadvládu nad smrťou. O sviatku prvotín sa dočítate v Lv 23,9-14.

Biblické sviatky: Šabat, Pesach, Sviatok prvotín, Letnice, Pamiatka trúbenia, Deň zmierenia, Sviatok stánkov, Púrím a Chanuka.

Sviatok týždňov, Šavuót, Letnice

Názov sviatku Šavuót znamená „týždne“. Tento názov dostal preto, že sa oslavuje sedem týždňov po obeti prvotín. Sviatok má ešte jeden hebrejský názov: chamiším jóm, päťdesiat dní. Grécky preklad Starej zmluvy Septuaginta ho nazýva pentékonta hémeras, čo tiež znamená päťdesiat dní. Z tohto gréckeho názvu sa odvodzuje i anglický názov sviatku Pentecost, na Slovensku mu hovoríme Letnice, prípadne Turíce. Podobne ako Pesach a Sviatok stánkov sú aj Letnice pútnickým sviatkom.

Tento sviatok bol vyhlásený za bohoslužobné zhromaždenie, počas ktorého ľudia nebudú vykonávať žiadnu každodennú prácu a kedy každý izraelský muž príde navštíviť Hospodinovu svätyňu. Zo svojho domu mal priniesť dva kvasené chleby z jemnej bielej múky a dať ich kňazovi, ktorý ich predloží Hospodinovi spolu s obeťami za hriech a pokojnými obeťami. Tento sviatok bol označovaný ako deň radosti: každý zbožný Izraelita ukazoval svoju vďačnosť za požehnanú úrodu. Ľudia si tiež pripomínali slávne skutky, ktoré pre ich národ Hospodin v minulosti vykonal. Uvedomovali si, že všetko bohatstvo a požehnanie Izraela pochádza výlučne od Hospodina. V období medzi Starou a Novou zmluvou začali Židia považovať Letnice za výročie vydania Zákona, ktorý Boh odovzdal Mojžišovi na vrchu Sinaj.

Aj Letnice patria medzi sviatky, ktorých prorocký význam sa už naplnil. V časoch Starej zmluvy ľudia prejavovali na Letnice vďačnosť za úrodu a vydanie Zákona. Po Kristovej smrti a vzkriesení počas Pesachu a Sviatku prvotín bol na 50. deň vyliaty zasľúbený Svätý Duch. Podobne ako k sformovaniu starozmluvného Izraela došlo prostredníctvom vydania Zákona, cirkev Novej zmluvy vstúpila do dejín pri vyliatí Svätého Ducha, ktoré umožnilo prvým kresťanom život a službu v moci Božieho kráľovstva. Príchod Parakléta (Tešiteľa, Zástancu, Pomocníka) v osobe Božieho Ducha priviedol veriacich do celkom novej dimenzie osobného vzťahu s Bohom. Obnovenie letničnej skúsenosti v cirkvi, ku ktorému došlo na prelome 19. a 20. storočia, viedlo k vzniku letnično-charizmatického hnutia, ktoré je v súčasnosti najdynamickejšie rastúcim prúdom a misijne najaktívnejším hnutím svetového kresťanstva. O sviatku Letníc sa dočítame v nasledujúcich biblických pasážach: Lv 23,15-21; Nu 28,26-31.

Pamiatka trúbenia

Tento sviatok sa slávil v prvý deň mesiaca tišrí, siedmeho mesiaca židovského kalendára. V priebehu stáročí sa zmenil jeho názov na Roš haššana, židovský Nový rok. Roš haššana (doslova Hlava roku) je radostným sviatkom modlitieb, pokánia, zvukov šófaru a sviatočných jedál. Je to jediný sviatok, ktorý sa v Izraeli slávi dva po sebe idúce dni. Počas týchto dvoch dní trávia Židia v Izraeli aj v zahraničí väčšinu času v synagógach, ponorení do modlitieb a pokánia.

Podľa židovskej tradície sa na Roš haššana tradične oslavuje každoročné korunovanie Boha za Kráľa sveta a židovský národ obnovuje svoju úlohu kráľových verných služobníkov. Prvý deň mesiaca tišrí je spojený s oslavou šiesteho dňa stvorenia sveta, dňa, kedy bol stvorený prvý človek – Adam. Roš haššana je tiež počiatkom desiatich dní pokánia, ktoré vyvrcholia na Jom kippur (Deň zmierenia).

Jedným z najvýznamnejších prvkov tradičnej bohoslužby je trúbenie na šófar – baraní roh. Zvuk šófaru predstavuje plač a je výzvou pre každého jednotlivca k hlbokému nahliadnutiu do svojho vnútra a k pokániu. Židovský Nový rok sa, na rozdiel od Jom kippuru, nezaobíde bez sviatočných jedál, ktoré sú ústredným bodom svätého dňa. Med a jablká symbolizujú nádej a tiež tradičný novoročný pozdrav Šana Tova U’Metuka, teda sladký Nový rok. Jedlo má človeku pripomínať, že získanie dobrých vecí závisí od robenia dobrých skutkov, čo je posudzované práve na Nový rok, nazývaný tiež Dňom súdu.

Prorocký význam sviatku Roš haššana v súvislosti s vykupiteľským dielom Ježiša Krista sa zjavne ešte nenaplnil. Nová zmluva spomína, že v súvislosti s anjelským zatrúbením na šófar dôjde k významnej eschatologickej udalosti: k vytrhnutiu cirkvi. Táto udalosť by mala priviesť Židov, odmietajúcich Ježiša ako Mesiáša, k poznaniu pravdy a pokániu. Vtedy by sa mali naplniť prorocké slová Zachariáša: „A vylejem na dom Dávidov a na obyvateľa Jeruzalema Ducha milosti a pokorných prosieb a obrátia svoj zreteľ ku mne, k tomu, ktorého prebodli, a budú nariekať nad ním, ako niekto narieka nad svojím jediným, a budú horko žalostiť nad ním, ako niekto žalostí nad svojím prvorodeným.“ (Zach 12,10) Toto národné pokánie pripraví Izrael na návrat Mesiáša a na naplnenie významu nasledujúceho sviatku Jom kippur. Biblické odkazy na Pamiatku trúbenia sú: Lv 23,23-35; Nu 29,1-6.

Jom kippur, Deň zmierenia

Deň zmierenia je najsvätejším dňom židovského roku. Jom kippur, doslova Deň prikrytia (hriechov), Deň odpustenia, je jediným dňom, kedy mal najvyšší kňaz dovolené vstúpiť do svätyne svätých, vzývať Hospodinovo meno (JHVH) a vykonať tam zmierujúce obrady za ľud. Bol to deň prísneho pôstu, sebaspytovania a nápravy života. V priebehu tohto dňa boli obetované dva kozly, na ktoré boli prenesené hriechy ľudu. Jeden z nich bol obetovaný na oltári a druhý vyhnaný na púšť Azázelovi.

Jom kippur sa slávi 10. tišrí a je vyvrcholením desaťdňového obdobia pôstu, spojeného s pokáním. Podľa židovských rabínov to bolo práve 10. tišrí, keď Mojžiš zostúpil z vrchu Sinaj s novou dvojicou dosiek s Desatorom po tom, čo Boh odpustil Izraelu, že uctieval zlaté teľa.

Ak sa má však cirkev posledných čias navrátiť k svojim koreňom, je potrebné poznať ozajstné biblické sviatky.

Prorocký význam tohto sviatku spočíva v obeti Ježiša Krista, ktorá priniesla ľuďom zmierenie s Bohom a zároveň ich vykúpila zo satanovho vplyvu a z následkov hriechu. Vo vzťahu k Izraelu dôjde k prorockému naplneniu tohto sviatku počas Kristovho druhého príchodu, keď sa s ním Izrael zmieri a privíta Ho ako svojho Mesiáša. Biblické texty súvisiace s Dňom zmierenia: Lv 16; Lv 23,26-32; Nu 29,7-11.

Sukkót, Sviatok stánkov

Siedmym a posledným sviatkom prikázaným Izraelu v Tóre je Sukkót, Sviatok stánkov. Slávi sa od 15. do 22. tišrí. Týmto sviatkom si Boží ľud pripomína 40 rokov putovania po púšti počas exodu z Egypta a putovania do zasľúbenej krajiny. Počas dní, ktoré pripadajú na sviatok, prebývajú Židia v stánkoch (sukách). Ortodoxní v nich naozaj bývajú, menej ortodoxní v nich trávia určitý čas. Pre stavbu suky platia určité predpisy: musí mať aspoň tri steny, cez jej strechu musí byť vidno hviezdy a ak má byť súkromná, musí stáť na súkromnom pozemku. Mnohí Židia si počas sviatku stavajú suky na strechách svojich domov. Sukkót je sviatkom, ktorý je spojený tiež s oslavou úrody a požehnania kananejskej zeme. Je to sviatok radosti: „Slávnosť stánkov sväť sedem dní, keď pozbieraš úrodu z holohumnice a z kade. Raduj sa vo svoj sviatok, ty i tvoj syn i tvoja dcéra, i tvoj služobník i tvoja slúžka, i levíta, i cudzinec, i sirota i vdova, ktorí budú v tvojich mestách. Sedem dní sväť Hospodinovi, svojmu Bohu, na mieste, ktoré si vyvolí Hospodin, lebo ti požehná Hospodin, tvoj Boh, na celej tvojej úrode a pri každom tvojom počínaní. Preto sa raduj!“ (Dt 16,18-20)

Nasledujúci deň po skončení Sviatku stánkov oslavujú Židia Simchat Tora, radosť z Tóry. V tento deň sa ukončuje ročný cyklus čítania Tóry a začína sa nový. Židia sa radujú z azda najväčšieho daru, ktorý od Hospodina dostali, a tým je Zákon, Hospodinovo Slovo. Svoju radosť prejavujú tak, že zvitok Tóry vynesú pred synagógu a tancujú s ním v uliciach.

Sviatok stánkov má tiež svoj prorocký význam, ktorý ešte stále čaká na svoje naplnenie. Ako sviatok zberu úrody, predstavuje Sukkót prorocký predobraz zhromaždenia židovského ľudu počas Mesiášovej vlády na zemi. Podľa Zachariáša 14,16 všetky národy, ktoré prejdú veľkým súžením, prídu a budú spoločne uctievať Hospodina v Jeruzaleme počas Sviatku stánkov: „Všetci, ktorí ostanú z rozličných národov, čo tiahli proti Jeruzalemu, budú putovať z roka na rok, aby sa klaňali kráľovi, Hospodinovi mocností, a svätili sviatok stánkov.“ Dôležité biblické pasáže o Sviatku stánkov nachádzame v: Lv 23,33-36.39-43; Nu 29,12-34; Dt 16,13-15.

Chanuka

Tento zimný sviatok nepatrí medzi sviatky Tóry, pochádza z deuterokanonických kníh Makabejcov, no hovorí o ňom aj Nová zmluva a slávil ho i Ježiš (Jn 10,22). Hebrejské slovo chanuka znamená „zasvätenie“. Tento sviatok sa slávi v zime od 25. kisleva do 3. teveta a pripomína opätovné vysvätenie jeruzalemského chrámu po tom, čo ho malá skupina verných Židov oslobodila od síl, ktoré sa ich snažili helenizovať a asimilovať. Pre Židov chanuka reprezentuje víťazstvo viery nad špekulatívnym rozumom a je svedectvom o zázraku, ktorý triumfuje nad racionálnym humanizmom.

V roku 167 pred n. l. nechal sýrsky kráľ Antiochos IV. Epifanés (Epifanés znamená po grécky „Boh, ktorý sa zjavil“) dosadiť do jeruzalemského chrámu vlastného helenistického „veľkňaza“, prenasledoval Židov, zakázal štúdium Tóry a obetoval svine na chrámovom oltári. Tieto neprístojnosti vyvolali povstanie vedené Makabejcami, ktoré vyhnalo sýrskych helenizátorov zo Svätej zeme. Chrám bol oslobodený, no musel byť znova posvätený. V chráme zostalo iba veľmi málo oleja, ktorý nebol znesvätený Sýrčanmi. Oleja do svietnika bolo tak na jeden deň, vydržal však horieť osem dní, čo bol čas potrebný na prípravu nového svätého oleja. Sviatok Chanuka bol ustanovený ako pripomienka tohto zázraku.

Púrím

Posledným z biblických sviatkov, ktorý si predstavíme, je Púrím. Tento sviatok je radostným pripomenutím si záchrany židovského ľudu pred vyhladením počas Perzskej ríše. O tejto záchrane sa dočítame v biblickej knihe Ester. Príbeh Ester je svedectvom o tom, ako Božia prozreteľnosť v súčinnosti s osobnou zodpovednosťou človeka dokázala zachrániť celý národ pred skazou. Nepriateľ Židov Hámán presvedčil vládcu Perzskej ríše Ahasvera, aby vydal rozhodnutie o vyhladení všetkých Židov v krajine. Napriek tomu, že rozhodnutie už bolo vydané a potvrdené, Boh si použil Židovku Ester, ktorá sa predtým stala manželkou Ahasvera, aby toto zlé rozhodnutie zvrátil. Boh zasiahol a zachránil Izrael tak, že namiesto Židov prišiel o život Hámán so svojou rodinou. Sviatky Púrím sú pripomienkou týchto udalostí. Kniha Ester opisuje ustanovenie sviatku takto: „Vtedy Židia prijali ako zvyk to, čo začali robiť, a to, čo im napísal Mordochaj. Lebo Hámán Agagský, syn Hammedátov, protivník všetkých Židov, strojil úklady Židom, aby ich vyhladil a zahubil. Avšak keď Ester vstúpila pred kráľa, ten dal rozkaz na písme, aby zmenil jeho zlý zámer, ktorý osnoval proti Židom, aby padol na jeho hlavu a aby obesili jeho i jeho synov na šibenici. Preto nazvali tieto dni Púrím podľa slova púr; podľa všetkých slov tohto listu, podľa toho, čo videli a čo sa im stalo, Židia to prijali ako povinnosť a odovzdali i svojmu potomstvu a všetkým, čo sa k nim pridali. Robia tak každý rok v tých dvoch dňoch podľa platného predpisu a ustanoveného času. Tieto dni sa pripomínajú a zachovávajú v každom pokolení a v každej čeľadi, v každej provincii a v každom meste. Dni týchto Púrím nevymiznú u Židov a pamiatka na ne nezanikne v ich potomstve.“ (Est 9,23-28)

Židovská oslava Púrím prebieha 12. adara a je plná radosti, deti počas nej chodia v maskách, preto trocha pripomína náš karneval.

Kresťanské sviatky – skrytý antisemitizmus

Hore opísané sviatky môžeme označiť ako biblické, lebo sú v Biblii ustanovené a opísané. Kresťanstvo v čase svojho zrodu bolo hebrejské a prvá cirkev tieto sviatky slávila. Žiadne čisto kresťanské sviatky neexistovali. Prví kresťania slávili Pesach a Letnice, lebo našli naplnenie v osobe Mesiáša a bolo to práve počas nich, kedy Ježiš z Nazareta priniesol obeť za našu spásu a zoslal na cirkev svojho Svätého Ducha. Len čo však došlo k helenizácii kresťanstva a jeho oddeleniu od hebrejských koreňov, dokonca i tieto dva sviatky boli oddelené od biblických. Kresťanstvo sa začalo správať voči Židom nepriateľsky a zrodil sa kresťanský antisemitizmus. Zmenili sa termíny sviatkov, z Pesachu sa stala Veľká noc a Letnice prestali byť identické s biblickým Šavuótom. Všetky ostatné sviatky vznikli iba „pokresťančením“ starých pohanských sviatkov – to sa týka predovšetkým Vianoc a Sviatku všetkých svätých. Podstata kresťanstva, samozrejme, nespočíva v slávení akýchkoľvek sviatkov, ale v osobnom vzťahu s Ježišom Kristom a v rozhodnutí sa Ho nasledovať. Ak sa má však cirkev posledných čias navrátiť k svojim koreňom, je potrebné poznať ozajstné biblické sviatky, porozumieť ich významu a naplno sa tešiť z Božieho plánu spasenia, o ktorom tieto sviatky hovoria. Práve tomuto mal poslúžiť tento článok.