Chceme svet bez kresťanov!

História prenasledovania kresťanov

36. časť: Chceme svet bez kresťanov!

Začiatkom 90. rokov, po ukončení vojny v Afganistane, sa žoldnieri z iných krajín („afganskí Arabi“) roztrúsili po celom svete, čo v dejinách protikresťanských násilných bojov otvorilo novú kapitolu terorizmu. Práve afganskí veteráni rozpútali vojnový konflikt v Čečensku a menšie ozbrojené konflikty boli miestami aj na území bývalého Sovietskeho zväzu. Jedným z cieľov sústavného násilia je donútiť kresťanov s ruským občianstvom, aby opustili ázijské krajiny. Dnes je už vysídľovanie Rusov zo Strednej Ázie také rozsiahle, že sa to už stáva podozrením z nábožensko-etnickej čistky, ale čoraz vážnejšia je aj situácia v Afrike a na Blízkom východe. Britský týždenník Economist odhadol, že koncom roku 2011 bol bezprostredne ohrozený život viac ako 100 miliónov kresťanov a na základe aktuálneho vývoja je reálne možné, že od Maroka po Pakistan vznikne súvislé pásmo bez kresťanov.

Po tridsiatich rokoch socializmu v Alžírsku vyhrala prvé slobodné voľby islamistická politická strana FIS (Front Islamique du Salut – Islamský front spásy), no vojenská vláda po prvom kole vyhlásila výsledky za neplatné a FIS zakázala. Následne v rokoch 1992 až 2001 krajina upadla do brutálnej občianskej vojny.

Vo vojenskom krídle FIS bojovalo v rôznych ozbrojených skupinách 27 tisíc teroristov proti, z ich pohľadu, nezákonnej vláde, pričom podiel afganských veteránov medzi nimi bol zhruba 2-3 tisíc. Občianske nepokoje mali za následok prinajmenšom 150 tisíc obetí. Boje proti teroristickým skupinám pokračujú dodnes, hoci s menšou intenzitou.

Alžírčania opísali túto situáciu takto: mali sme jednu „dennú vládu“ („oficiálna centralizovaná moc“) a jednu „nočnú vládu“ („teroristov“) a ten, kto chcel zostať nažive, musel nájsť spôsob, ako vyhovieť požiadavkám oboch vlád súčasne. Tejto „nutnosti vyhovieť obom stranám“ nepodliehali len bežní občania, ale všetci – od politológov až po policajtov postávajúcich na rohoch ulíc. Teroristi mali údajne zoznamy. Každý štátny zamestnanec bol možným terčom, zvlášť však policajti, vojaci a stranícki funkcionári FLN (Front de Libération Nationale).

Okrem nich bol za nepriateľa považovaný každý jednotlivec zo spoločenskej vrstvy, o ktorej sa dalo predpokladať, že je proti založeniu jednotného islamistického štátu: inteligencia, novinári, členovia demokratických politických strán, všetci kresťania, ale zoznamy sa neustále rozširovali: gynekológovia, ženy žijúce samostatne, a nakoniec ktokoľvek. Spontánne prejavy násilia boli aj proti iným ako arabsky hovoriacim osobám, ženám, ktoré nedodržiavali prísne náboženské predpisy pre obliekanie, či dokonca proti ľuďom kúpajúcim sa na plážach. Na vrchole teroru (1997-1998) vyvraždili celé dediny; príčina je dodnes neznáma. „Nočná vláda“ pracovala na základe „občianskych oznámení“ – susedia a známi udávali, kde bývajú napríklad policajti, novinári, a tak sa teroristi dostavili na presné adresy, kde vyvraždili celé rodiny. Preto sa niektorí zamestnanci orgánov štátnej moci snažili s teroristami nejako „vychádzať“. Stávalo sa, že vysokopostavení vojenskí dôstojníci pracovali súčasne pre obe strany a len preto, aby si zachránili kožu, boli ochotní celé roky poskytovať údaje o občanoch žiadajúcich o ochranu pred teroristami. Preto nemožno s úplnou istotou povedať, či krvavé boje v rokoch 1997-98 nemajú na svedomí práve členovia protiteroristickej organizácie, keďže sa dá predpokladať, že niektorí protiteroristickí vodcovia po večeroch vykonávali príkazy teroristov. Na základe iných dohadov sa krvavé útoky stali súčasťou stratégie protiteroristických bojov. Toto potvrdzujú také prípady z minulosti, kedy ústredná moc dávala príkazy „zdanlivým teroristom“ alebo z pozadia manipulovala skutočných teroristov, aby skutoční teroristi neboli takí populárni, resp. aby medzi nich vniesla rozdelenie. Jedným z cieľov mohlo byť aj to, aby s odvolaním sa na chaos bolo možné oddialiť ďalšie voľby a vojenská diktatúra nemusela byť nahradená občianskou vládou. Prichádza do úvahy tiež to, že niektoré teroristické akcie boli v skutočnosti boje medzi jednotlivými frakciami vojska. Akokoľvek sa to už udialo, vojsko sa nesnažilo krviprelievanie ukončiť a tých, čo za to niesli zodpovednosť, štát len zriedkakedy potrestal. Alžírčania toto obdobie popisujú jednou výstižnou vetou: „Nemožno zistiť, kto koho zabil a prečo.“

Berberi trpia pre Ježiša

Vlna terorizmu skončila v roku 2004 zavedením politiky „národného zmierenia“. V rámci toho bola v roku 2006 vyhlásená amnestia pre každého teroristu, ktorý je ochotný zložiť zbraň, aj v prípade, že by mal na svedomí zločin proti ľudskosti. V zmysle zákona o amnestii sa úplne vynechala otázka vysporiadania sa s minulosťou a otázka zodpovednosti. Jeden sklamaný alžírsky novinár o tom napísal: „Žijeme v krajine, kde sa masoví vrahovia môžu bez problémov prechádzať po uliciach.“

V roku 2004 a 2009 kandidovali do volieb konzervatívne náboženské strany pod novým menom, no vyhrať sa podarilo opäť stranám inklinujúcim k vojenskému zriadeniu. Pravdepodobne bola uzmierujúca tlačová kampaň náboženského tábora z roku 2003 namierená proti biblickým kresťanom, keď alžírska tlač spozorovala, že v krajine rýchlo vzrastá počet moslimov konvertujúcich na kresťanstvo. Počas občianskej vojny vznikli, takpovediac z ničoho, 5000 až 6000-členné kresťanské zbory na území, kde žijú Kabylovia (berberské etnikum), a boli zaregistrované pod názvom Kabylský kultúrny spolok.  

Kabylovia (Berberi) sú praobyvatelia Alžírska, ktorí prijali kresťanstvo už v období Rímskej ríše. Týmto bielym obyvateľom sa neskôr aj v dominujúcej arabskej kultúre podarilo zachovať si vlastný jazyk a kultúru.

Počet kresťanov s moslimským pozadím je však oveľa vyšší, pretože mimo územia Kabylov sa bývalí moslimovia nepričleňujú k žiadnej formálnej kresťanskej skupine. Na základe istého štatistického odhadu tu žije spolu s imigrantmi a katolíkmi asi 70 tisíc kresťanov.

V roku 2006 vyšiel zákon, že akýkoľvek pokus moslimov konvertovať na inú vieru je trestným činom. Po sformulovaní tohto zákona sa minister pre náboženské záležitosti vyjadril, že z pohľadu vlády je náboženský prozelytizmus (t. j. obracanie druhých na inú vieru) porovnateľný s terorizmom, preto je trestný.

Po zavedení nového zákona začali miestne inštitúcie skúmať povolenia pre fungovanie evanjelikálnych kresťanských spoločenstiev a do roku 2008 im povolenia postupne odoberali. Po týchto rozhodnutiach sa zbory pustili do súdnych sporov. Štátne orgány si tento nový zákon vysvetľovali veľmi striktne a začali zakazovať dokonca súkromné stretnutia kresťanov (napríklad potrestali 5-člennú skupinu bývalých moslimov, ktorí sa stretli v jednom súkromnom byte na modlitebné zhromaždenie) či šírenie kresťanskej literatúry akoukoľvek formou (jednu mladú bývalú moslimku potrestali, lebo v jej aute našli niekoľko kresťanských kníh). Po mnohých rokoch tvrdého boja s justíciou – keď­že Alžírsko je napriek občianskym nepokojom právnym štátom, kde sú súdy nezávislé – dosiahli, že zákon sa začal chápať a uplatňovať liberálnejším spôsobom a zbory dostali späť svoje oprávnenia.

Alžírske kresťanské spoločenstvá zožali historické víťazstvo aj v oblasti politiky, pretože 2. augusta 2011 ministerstvo pre náboženské záležitosti uznalo Alžírsku protestantskú cirkev za právoplatnú. Tá zastrešuje najmä kabylské zbory, ktorých vodcovia sú bývalí moslimovia. V jednom diplomatickom telegrame zo septembra 2011 americký veľvyslanec v Alžírsku napísal správu, v ktorej v súvislosti s vlnou konvertovania medzi kabylským obyvateľstvom poznamenáva, že „celé rodiny sa obracajú na kresťanskú vieru“.

Boj o dušu Afriky

V Indonézii v roku 2000 založil indonézsky vojnový veterán Džafar Omar Talib teroristickú organizáciu s názvom Laskar Džihád, ktorej cieľom bolo nastolenie vlády na spôsob Talibanu. V roku 2000 Laskar Džihád, s podporou indonézskeho vojska, vtrhli do niekoľkých kresťanských osád na ostrove Papua-Nová Guinea. Teroristická organizácia v období rokov 2000 až 2002 vyhubila 7000 kresťanov, mnohých zmrzačila, nútila ich vykonať obriezku a zaprieť svoju vieru.

V Maroku v roku 1998 založili afganskí vojnoví veteráni marockú islamistickú vojenskú skupinu. Táto organizácia má na svedomí aj atentát v Madride z roku 2004, pri ktorom zahynulo 191 ľudí.

Somálski afganskí veteráni sa tiež aktívne zapojili do občianskej vojny v krajine. Totiž aj vodcovia somálskej teroristickej skupiny Al-Šabáb sú väčšinou afganskí vojnoví veteráni. Táto skupina spáchala veľké množstvo atentátov na kresťanov, medzi ktoré patril aj atentát z konca novembra 2011, kedy v susednej Keni, predtým menej poznačenej náboženskými nepokojmi, napadli budovu jedného kresťanského spoločenstva. Al-Šabáb považuje akúkoľvek prítomnosť kresťanstva za provokáciu. Hoci v moslimskom Somálsku neexistuje dokázateľná prítomnosť kresťanstva, od roku 1991 sa kvôli pretrvávajúcej občianskej vojne a hladomoru objavilo v krajine viacero kresťanských organizácií a následkom ich pôsobenia sa tisícky ľudí spomedzi moslimov a animistov obrátili na kresťanstvo. Podľa údajov poskytnutých kresťanskou organizáciou Open Doors, ktorá bojuje za ľudské práva, prišlo kvôli viere o život minimálne 1000 kresťanov (buď ich usmrtila ich vlastná rodina alebo Al-Šabáb).   

Väčšina somálskych kresťanov krajinu opustila, keďže Al-Šabáb vyhľadáva kresťanov s moslimskou minulosťou, a ak nie sú ochotní vrátiť sa k islamu, zabíja ich. Al-Šabáb podľa afganského vzoru zaviedla v južnej oblasti Somálska akýsi talibanský systém a v septembri 2011 odtiaľ vyhostili všetky zahraničné organizácie poskytujúce humanitárnu pomoc aj napriek tomu, že v krajine znovu vypukol hladomor.

Teroristická skupina Boko Haram v Nigérii vykonáva útoky na miestach, kde sa sústreďujú kresťania v severnej a strednej časti krajiny, kde prevažnú väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia. V súčasnosti je islamské právo šaría platné v 12 regiónoch, no cieľom teroristickej skupiny Boko Haram je dosiahnuť to, aby bol tento zákon platný na celom území krajiny a v regiónoch, kde je islam v prevahe, by chceli docieliť spoločnosť bez kresťanov.

Teroristická skupina Boko Haram v Nigérii vykonáva útoky na miestach, kde sa sústreďujú kresťania.

Boko Haram vznikla v roku 2002 a zo začiatku fungovala ako charitatívna organizácia. V roku 2004 sa pustili do páchania „amatérskych“ protikresťanských pogromov. Za pomoci alžírskej teroristickej organizácie „Al-Káida v islamskom Maghrebe“ sa im podarilo stať sa profesionálnou teroristickou skupinou a od roku 2009 organizuje čoraz rozsiahlejšie teroristické útoky. V Nigérii malo náboženské násilie v rokoch 1999-2009 za následok 14 tisíc obetí, najmä medzi kresťanmi. Boko Haram sa považuje za teroristickú organizáciu nového typu, pretože mobilizáciou niekoľkých veľmi kvalitne vycvičených teroristov dokáže vykonať atentát vyžadujúci špičkovú technológiu, no na druhej strane dokáže zmobilizovať aj veľkú skupinu „odborne nevyškolených“ členov, ktorí sú schopní vtrhnúť do kresťanských osád a napadnúť ich nožmi a palicami. Boko Haram sa snaží presadiť v ďalších afrických krajinách s černošským obyvateľstvom, napríklad v Kamerune, kde doposiaľ kresťania a moslimovia žili vedľa seba pomerne pokojne.

V Turecku 9. decembra 2011 prokuratúra vyhlásila, že odhalili jednu bunku Al-Káidy, ktorá organizovala sériu atentátov na všetky kresťanské bohoslužobné priestory, kresťanských vodcov, americké veľvyslanectvo a turecký parlament v Ankare. Počas jednej razie sa dostali do rúk polície mapy a elektronické dátové prenosné zariadenia a zistilo sa, že atentátnici odviedli veľmi precíznu prácu: napríklad vypracovali zoznam všetkých kresťanských duchovných a ich spolupracovníkov aj s adresami.

V Líbyi v roku 1995 afganskí vojnoví veteráni založili líbyjskú islamistickú vojenskú organizáciu (GICL), ktorá sa po víťaznej revolúcii v roku 2011 stala členom dočasnej národnej rady (DNR). Náčelníkom vojenského krídla DNR sa stal afganský vojnový veterán Abdel Hakim Belhadž, ktorý bojoval v Iraku na strane Al-Káidy. Preto ho Američania ešte v roku 2004 zadržali a odovzdali líbyjskej tajnej službe, no v roku 2007 mu bola udelená amnestia.

Belhadž v roku 2011 s pomocou západných organizácií sformoval oslobodzovaciu armádu z Kataru pod názvom „Brigáda 17. februára“. Podľa niektorých pozorovateľov tejto akcie to bolo znepokojujúce kvôli tomu, že po dlhej odmlke je rovnako aktívna CIA v Líbyi opäť ochotná spolupracovať v niektorých záležitostiach s Al-Káidou. V Líbyi oslobodzujúce polovojenské frakcie začali po zvrhnutí Kaddáfího režimu masovo vyhosťovať imigrantov pracujúcich v krajine, ktorí sa stali ľahkou korisťou. Pracujúci imigranti pochádzali väčšinou z chudobných ázijských krajín, ako napríklad z Filipín, a mnohí z nich boli kresťania.

Vláda Talibanu v Pakistane

Pakistan je na základe ústavy islamskou republikou, preto je v krajine smerodajné islamské právo. Platí tu jeden z najprísnejších zákonov proti blasfémii (aj sa uplatňuje), a to i napriek tomu, že Pakistan je demokratický právny štát, jeden z kľúčových spojencov NATO, ako aj jadrová veľmoc.

Pakistanci platia obrovskú cenu za svoju prozápadnú orientáciu. Pre teroristické útoky a politické vraždy organizované Al-Káidou a inými teroristickými skupinami je táto ústredná vláda od roku 2007 v otvorenom ozbrojenom konflikte s pakistanskou frakciou Talibanu. Napriek otvorenému konfliktu je medzi pakistanskou štátnou mocou a Al-Káidou oveľa užší vzťah, ako by sme predpokladali. V rámci pakistanskej tajnej služby ISI vždy existovalo jedno islamistické krídlo, a tak je to dodnes. Toto krídlo poskytovalo pomoc z pozadia aj afganským mudžahedínom počas vojny v Afganistane a neskôr, v roku 1996, pomohli členom Talibanu dostať sa k moci.    

Vrchol ľadovca predstavuje chaotické objasnenie udalostí v súvislosti so zadržaním Usámu bin Ládina zo strany vlády, keďže je nemysliteľné, aby sa bin Ládin dokázal skrývať v Pakistane celé roky bez podpory a ochrany ISI.

Ústredná pakistanská vláda na začiatku roka 2009 napokon Talibanu ustúpila: v údolí Swat sa vyformovala talibanská vláda a bol zavedený klasický talibanský režim, kde podľa zákona šaría je ženám zakázané vykonávať dokonca i poľnohospodárske práce. Podľa kresťanskej humanitárnej organizácie Open Doors bojujúcej za ľudské práva sa v údolí Swat trestá akýkoľvek prejav kresťanstva smrťou, preto veľmi malá časť obyvateľstva patriaca k historickému kresťanstvu nadobro opustila tento okres a zostalo ich tam naozaj len niekoľko sto. V ostatných oblastiach tohto regiónu sa tiež posilnili zverstvá páchané na kresťanoch.

Pakistanskí členovia kresťanského spoločenstva prechádzajú počas Vianoc popri Najvyššom súde.

Vrahovia a násilníci páchajúci sériové sexuálne násilie zostávajú bez trestu. Podmienky pre kresťanov sa zhoršili nielen v spomínanom regióne, ale v celej krajine. Miestne úrady už nie sú schopné zaručiť ochranu menšine patriacej k historickému kresťanstvu, resp. aj oni sami nesú zodpovednosť za povstania organizované proti kresťanom. Začiatkom decembra 2011 zadržali jednu kresťanku v piatom mesiaci tehotenstva a tri dni ju policajti bili na policajnej stanici.

NATO a v prvom rade OSN už desiatky rokov „dotujú“ západne orientovanú elitu (tajnú službu ISI a vojsko), aby zabránili prípadnej zmene prozápadnej orientácie krajiny. ISI fungovala počas vojny v Afganistane ako predĺžená ruka CIA – oni ich cvičili, riadili, dotovali mudžahedínov bojovníkov. ISI je dodnes jedna z najlepšie vyzbrojených a najprofesionálnejších tajných služieb. Z hľadiska ľudských práv ju pripodobňujú k SAVAH-u z obdobia vládnutia perzského Šáha Pahlavího, čo bola jedna z najneúprosnejších tajných služieb na svete.

Irak: to najťažšie obdobie ešte len prichádza

Napriek americkej intervencii v roku 2003 prebehli v Iraku rozsiahle náboženské čistky, čo sa od odchodu spojencov iba stupňuje. Al-Káida a nespočetné množstvo menších sunnitských teroristických skupín prenasledujú šiítov i kresťanov. Al-Káida už celé roky považuje prítomnosť akéhokoľvek kresťanstva za svoj terč, pričom proti nim stojaca 15-20 tisícová organizácia Badr už roky predstavuje „štát v štáte“.

Badr bola vojenským krídlom Najvyššej rady Islamského povstania. Toto krídlo bolo založené Iránom v roku 1982 a v roku 2003 uzavrelo s americkou armádou spojenectvo proti Saddámovi Husajnovi. Na výmenu dočasná iracká vláda prevzala vojakov z Badru, ktorí odvtedy tvoria tvrdé jadro vojska a polície. Inštitúcie na ochranu ľudských práv, ktoré pracujú v krajine, tvrdia, že smrtiace frakcie Badru beztrestne odvlečú a zabíjajú predovšetkým sunnitov. Vyvinuli vlastný fantómový väzenský systém, na základe ktorého týrajú „podozrivých z terorizmu“ (sunnitov) a väznia ich celé roky bez konkrétnych obvinení.

Na strane šiítskych teroristov funguje 60-tisícová Mahdího armáda, ktorú vytvoril šiítsky duchovný – ajatolláh Muqtada al-Sadr. Mahdího armáda, ktorá do roku 2008 bojovala proti irackej vláde spolupracujúcej s Američanmi, obviňovala z vlastizrady tých šiítov (väčšinu), ktorí prijali staršieho a autoritatívnejšieho ajatolláha al-Sistáního a uznali prechodnú vládu, novú ústavu a pridružili sa k novým politickým stranám. Mahdího armáda nebojovala len proti novej ústrednej vláde a americkej armáde, ale zároveň vraždila sunnitov a kresťanov po celej krajine. Zatiaľ čo iracké a americké ozbrojené sily bojovali proti Mahdího armáde, tá mala vždy silné politické väzby s irackou vládou, ako aj s novou políciou a vojskom. To, akú podporu mohli dostávať protivládne šiítske skupiny, dokazuje správa Rozpočtového výboru Amerického kongresu vydaná 6. augusta 2007. Podľa nej tretina zbraní vydaných americkou armádou irackým ozbrojeným zložkám, zmizla bez stopy. Ako ukazuje záznam: „Nie je možné vylúčiť, že sa dostali do rúk povstalcov.“ Ide o 190 tisíc samopalov, resp. pištolí, ktorých zmiznutie oficiál­ne priznáva aj sám Pentagon.

Podľa informácií poskytnutých organizáciou Open Doors kresťania, ktorým sa vyhrážajú smrťou, už dávno nehľadajú pomoc a ochranu u vlády či polície, radšej sa snažia utiecť. Na základe skúseností organizácií na ochranu ľudských práv sú irackí utečenci (prenasledovaní pre kresťanskú vieru či sunnitskú identitu, alebo pre podnikanie, kvôli ktorému na nich mafia poslala milíciu) všeobecne presvedčení, že je lepšie, ak neposkytnú informácie o príčine svojho  úteku.

Do roku 2008 americká armáda, resp. nové ozbrojené sily Iraku, v boji proti šiítskym alebo sunnitským teroristickým skupinám dosiahli významné výsledky, ale z vyššie uvedených dôvodov (prepojenie medzi šiítskymi milíciami, teroristickými organizáciami a šiítskym štátnym aparátom) sa nepodarilo zabrániť tomu, aby sa krajina naďalej zmietala v občianskej vojne.

Irackí radikáli dali kresťanom ultimátum: Odchod, alebo smrť mečom.

Mahdího armáda, resp. iné šiítske milície bojujúce proti novému ústavnému poriadku v rokoch 2007-2008 utrpeli ťažkú porážku od irackých a amerických ozbrojených síl. Napokon sa ajatolláhovi Sistánímu podarilo zastrešiť významnú mierovú dohodu medzi rôznymi (vládnymi i mimovládnymi) šiítskymi frakciami. Protivládne zložky prijali novú ústavu a začlenili sa do existujúcich, čiže nových politických strán.

V roku 2010 si vo voľbách Núrí al-Málikí dokázal udržať svoje miesto len tak, že vytvoril Jednotné iracké spojenectvo (tú formáciu, ktorá vychádzala z Najvyššej rady Islamského povstania) spolu s Nezávislou národnou stranou, ktorá bola povstalcom najbližšia. Dlho považovaný za „liberála“ veľký ajatolláh Alí al-Sistání vydal od roku 2008 viacero fatiev (nábožensko-právnych prehlásení) proti americkej armáde. Odkedy sa v decembri 2011 americká armáda stiahla z Iraku, utíchol nepokoj zo strany šiítskych frakcií, pretože pominul najvýznamnejší dôvod ich rozdelenia.

Irackí kresťania však znova vnímajú, že ani v novej „národnej jednote“ niet pre nich miesta, ako tomu nebolo ani v roku 2003. Návrat utečencov je nemožný a ich bezpečnosť je aj v okolitých krajinách, v ktorých ich prijali, neistá (najmä v Sýrii od vypuknutia revolúcie). Vo vzdialenejších (západných) krajinách zasa len málokto z nich dostane právo na azyl. 

Z oficiálnych štatistických údajov vyplýva, že v čase vlády Saddáma Husajna žilo v krajine 1,3 milióna príslušníkov kresťanskej menšiny, ale podľa reálnejších odhadov ich mohlo byť skôr 800 tisíc. V roku 2008 bolo 600 tisíc z nich donútených opustiť svoje domovy, 450 tisíc emigrovalo do susedných krajín, 150 tisíc utieklo do Kurdského autonómneho pásma. V Kurdskom autonómnom pásme kresťania dlho nažívali v pokoji, no existujú také politické a náboženské skupiny, čo vyčítajú kurdskej vláde, že je príliš liberálna vo svojej imigračnej politike voči kresťanom vyhnaným z Iraku, preto sa ich budúcnosť aj tu stáva neistou.   

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek