Po operácii bez následkov

Skutočný príbeh

Volám sa Viera a pochádzam z Popradu, krásneho mesta pod Tatrami. Som matkou troch synov, z toho jeden, ten najmladší, je telesne postihnutý. Vychovávala som ich ako rozvedená matka sama, dlhých 12 rokov.

V čase, ktorý tu chcem opísať, som už bola druhýkrát vydatá za môjho terajšieho manžela Pavla. Po našej svadbe sa v krátkom slede začali uskutočňovať situácie, ktoré sme s Pavlom začali bez odkladania riešiť.

Ako prvá prišla na rad operácia nášho syna Rastislava (píšem nášho, pretože hoci Pavel nie je jeho pravým otcom, berie ho ako vlastného). Syn má vrodenú chorobu Charcot-Marie-Tooth, ktorá je vlastne dedičná neuropatia, ktorá postihuje horné a dolné končatiny vrátane chrbtice škaredým zakrivením.

Takže, ako prvý šiel na rad náš syn. Za ten krátky čas do vypuknutia mojej choroby sme stihli jeho operáciu chrbtice a pravej nohy, ktoré mu narovnávali. Keď som s ním bola na prvom liečení v Kováčovej, už vtedy som začala pociťovať bolesti chrbtice a hlavy. Túto bolesť som pripisovala námahe, ktorú som musela vynaložiť pri asistencii na synových procedúrach, kde som mu musela častokrát pomáhať pri rôznych úkonoch. Po mesiaci na tomto liečení a po návrate domov sa táto moja bolesť hlavy a chrbtice stupňovala až tak, že som denne niekoľkokrát zvracala a celý svet sa mi pred očami hojdal, ako keby som sa plavila na loďke. Myslela som si, že sú to migrény. Ako však dni plynuli, bolesti sa stupňovali až tak, že ma pripútali na lôžko a nebola som schopná normálne fungovať ani pri obyčajných a ľahkých činnostiach a zvracala som ešte viac a častejšie.

V tomto čase už bol môj zdravotný stav natoľko vážny, že som si neuvedomovala, čo sa okolo mňa deje.

Po návšteve neurologičky ma vypísala na CT a MR vyšetrenie. Blížil sa dátum CT vyšetrenia, na ktoré som však nedorazila, lebo ma po ceste autom na to vyšetrenie pochytila náhla nevoľnosť spojená so zvracaním, preto som sa musela objednať na iný dátum. Bolesti hlavy a zvracanie však nepoľavovali, a tak ma manžel zobral po pár dňoch na pohotovosť do nemocnice, kde ma okamžite poslali na hospitalizáciu na oddelenie JIS. Počas nej mi bolo zrealizované CT aj MR vyšetrenie.

Toto vyšetrenie preukázalo a zároveň určilo diagnózu C 71.3-zhubný nádor temenného laloka. Pre rodinu bola táto informácia veľmi šokujúca. Zbor sa začal za mňa intenzívne modliť. Ja osobne som si túto zdrvujúcu správu neuvedomovala, pretože som bola veľmi vyčerpaná. Z popradskej nemocnice som putovala do Košíc na prvú biopsiu mozgu. Po tejto hospitalizácii som bola prepustená domov, kde som si mala počkať na výsledky testov s odporúčaním navštíviť čím skôr onkológa. Boli mi nasadené lieky. Výsledky z biopsie akosi neboli známe a z tohto čakania bol nervózny aj môj onkológ, pretože sa nemohol pohnúť v ďalšom postupe liečby. Nakoniec po troch týždňoch boli výsledky na svete, avšak nepreukazovali jednoznačné stanovisko. Na základe toho ma opäť poslali do Košíc na druhú biopsiu. V tomto čase už bol môj zdravotný stav natoľko vážny, že som si neuvedomovala, čo sa okolo mňa deje.

Po prijatí do košickej nemocnice moja ošetrujúca lekárka skonštatovala, že môj zdravotný stav je tak vážny, že sa rozhodla pre okamžitú operáciu na vybratie toho nádoru. Operácia prebehla veľmi dobre a nádor bol z mozgu úspešne odstránený bezo zvyšku. V nemocnici na ARE som strávila niekoľko dní.

Zotavovanie po operácii prebiehalo veľmi dobre a bez sprievodných javov a komplikácií na počudovanie celého ošetrujúceho personálu, vrátane lekárov. Neskôr som sa dozvedela od mojej sestry Janky, ktorá tam za mnou denno-denne spolu s manželom chodila, že so mnou na izbe ležali ľudia, ktorí po operáciách od bolestí stonali. Rodine povedali, že po operácii mi hrozia následky od straty pamäti až po zmenu osobnosti. Mne sa chvála Bohu takéto veci nestali, ja som tým prešla, dá sa povedať, v pohode.

Dovoľte aj vy, aby mohol Boh konať vo vašich životoch a sami sa presvedčte o Jeho veľkej moci a láske.

Počas tohto obdobia mojej choroby mi bola veľkou oporou moja najbližšia rodina a všetci moji známi kresťania v zbore, ktorí sa za mňa neustále modlili a povzbudzovali ma na mojej ceste k uzdraveniu. Moja najväčšia vďačnosť patrí Bohu a Ježišovi za dokonalé uzdravenie.

V súčasnej dobe som síce onkologický pacient aj naďalej, no len v pozorovaní. Môj zdravotný stav sa upravil a po minulosti nie je žiadna stopa. Takisto som vďačná Bohu za to, že nemám žiadne následky, ktoré by vo väčšej miere obmedzovali môj súčasný život a ja sa môžem tešiť z každého prežitého dňa. Môžem si užívať život s mojimi najbližšími a robiť veci, ktoré mám rada.

Chcela by som odkázať ľuďom, aby v akejkoľvek ťažkej situácii života neklesali na duchu a aby vedeli, že vždy je tu niekto, kto im v tomto vie a chce pomôcť, pretože je to v Jeho silách. Hovorím o Bohu, v ktorom nie je nič nemožné a žiadna situácia nie je neriešiteľná. Dovoľte aj vy, aby mohol Boh konať vo vašich životoch a sami sa presvedčte o Jeho veľkej moci a láske.