Ešte o Jezábel

Vyučovanie o Jezábel nie je nové a, popravde povedané, bez dobrého vyučovania na túto tému by zbory nemohli napredovať a rozvíjať sa. V 90. rokoch sa na túto tému hovorilo veľa, niekedy správne, na požehnanie a budovanie, niekedy sa však vyučovanie o duchu Jezábel úplne prekrútilo a často sa zneužívalo. Pripomeňme si, čo o tejto téme vieme.

Jezábel bola konkrétna historická postava – manželka kráľa Achaba, ktorá bola dcérou sidonského modloslužobného kráľa Etbála. Neslávne vošla do dejín tým, že uctievaním falošného boha Bála zamorila Izrael, pravého Boha Izraela neuctievala, vraždila Pánových prorokov a najvýznamnejšieho z nich – Eliáša – celý život prenasledovala a chcela ho zabiť. Meno Jezábel sa prekvapivo objavuje aj v Zjavení Jána, keď Pán Ježiš hovorí posolstvá, usmernenia a povzbudenia smerom k novozákonným zborom. Z toho môžeme usúdiť, že Jezábel je duch, princíp, ktorý sa pokúša aj teraz nenápadne vniknúť do súčasnej cirkvi, robiť tu problémy, zbory rozkladať a ničiť. Povedzme si, ako to robí, a hlavne, ako sa pred tým brániť.

1. Čarovanie, manipulácia – Jehu hovorí v súvislosti s Jezábel o čarovaní. Ide o špecifický druh čarovania, ktorý voláme manipulácia. Manipulácia je vnucovanie svojej vôle (názorov, presvedčení…) iným ľuďom a snaha dosiahnuť, aby podľa tejto vôle aj konali. Upozorňujeme, že ak niekto vykonáva autoritu v súlade s Božou vôľou, nejde o manipuláciu, ale nastolenie žiaduceho poriadku. Deti sa majú podriadiť rodičom, zamestnanci zamestnávateľovi a v cirkvi vedúci dohliadajú na to, aby sa veci diali podľa Božieho slova – ide tu o vedenie, v žiadnom prípade nejde o manipuláciu. Avšak Jezábel nepresadzuje vôľu Božiu, ale svoju vlastnú, eventuálne vôľu zlých duchov, ktorí v tejto osobe pôsobia.

2. Vyučovanie, poučovanie, mentorovanie – Jezábel má dojem, že veciam lepšie rozumie (pýcha a namyslenosť), vie, ako na to, a má nutkavú potrebu o svojich pravdách presvedčiť ostatných. Často sa stáva, že Jezábel tak opanuje duše prostých ľudí, že sú od nej úplne závislí. Namiesto toho, aby úprimne hľadali Pána a na základe toho urobili správne a pevné rozhodnutia, sú schopní urobiť rozhodnutia iba v súlade s vôľou Jezábel – veď, samozrejme, ona sa do vecí vyzná a chce to najlepšie. Žiaľ, najlepšie chce iba pre seba, pre druhých chce dobré iba zdanlivo, navonok, veď Jezábel v preklade znamená čistá panna. Jezábel je v skutočnosti zlá, nevie sa podriadiť, ničí poriadky a deštruktívnou silou atomizuje a rozkladá cirkvi, rodiny – je schopná zničiť rodiny aj svojich najbližších. O duchu Jezábel treba hovoriť znova aj v súvislosti s novými možnosťami komunikácie, lebo tieto osoby ich majstrovsky využívajú: hodinové telefonáty, zaliečavé e-maily, esemesky, pozdravy, vtierajú sa do života, ako sa len dá. A keď sa nedáš, podobne ako Eliáš, stávaš sa personou non grata – určenou na odstrel.

3. Zneužívanie Biblie, Božieho slova, mena Pánovho – Títo ľudia bezostyšne zneužívajú meno Pánovo na presadenie svojej vôle. Začnú slovami: „Takto hovorí Pán“ a potom nanucujú vlastnú vôľu, vlastné videnie vecí. V rafinovanejšej podobe použijú výrazy: „Tak vnímam, že by si mal“, „Prečítaj si tú a tú pasáž Písma“ alebo ti rovno strčia „moták“ s biblickým veršom. Vlastne, dnes už sa nepoužívajú papieriky, ale esemesky. Iba vďaka tomu, že sme sa s týmito maniermi celkom slušne vysporiadali, naše zbory sa majú dobre, pochopiteľne, k zúrivej neľúbosti týchto ľudí. Rafinovane obrátili kartu a hovoria, že tí, ktorí bránia prorokovaniu, sú pod vplyvom ducha Jezábel. Nebránime prorokovaniu, ale prorokovaniu falošnému, a keby nebolo týchto porušených osôb, sme v tejto oblasti ďalej.

4. Autorita v pozadí – Jezábel málokedy vystupuje v pozícii delegovanej autority, lebo tá so sebou nesie aj zodpovednosť – ona obyčajne vystupuje v pozadí. V príbehu o Nábotovi (1. kniha Kráľov) je priam skvostný príklad, ako sa to robí. Kráľovná zobrala pečatný prsteň svojho manžela kráľa Achaba a robila rozhodnutia a písala listy, o ktorých boli ľudia presvedčení, že vyjadrujú vôľu kráľovu. Jezábely pôsobia na úradoch, kde rozhodujú, čo sa dostane k šéfovi a čo nie. Podobne je tu snaha ovplyvňovať pastorov a, pravdaže, manželov. Achabovití manželia sa síce párkrát pokúsili o odpor, ale zistili, že narazili na akúsi železnú stenu a keďže náprotivná sila je príliš tvrdá, začnú ustupovať. Veď kto by chcel žiť v tichej domácnosti alebo počúvať stále výčitky, kto by chcel v manželstve oddelené lože. Preto pán Achab zakrátko rezignuje a robí rozhodnutia tak, aby železnú stenu obišiel a bol pokoj. Ak je Achabom Boží služobník, prichádzajú tragédie, trhanie zborov, štiepenie na molekuly a následne na atómy. Iba tie cirkvi vedia obstáť, ktoré dokážu tieto sily poraziť.

5. Nový jav: nezaviazanosť – Vidíme potrebu vrátiť sa k tejto starej téme s ohľadom na to, čo sa prejavuje v celej spoločnosti. Duch Jezábel sa posilňuje, človek stráca identitu, necíti zodpovednosť a povinnosť k žiadnemu väčšiemu celku. Stratila sa hrdosť, láska a zaviazanosť k národu, firme, k rodine aj k cirkvi. Ľudia žijú osamotení, bez pocitu zodpovednosti, zavesení na sociálnych sieťach, kde donekonečna prezentujú svoje jalové názory, ktoré zaujímajú ľudí iba do tej miery, aby na ne mohli odpovedať a prezentovať názor svoj. Pred Božími služobníkmi stojí veľká úloha – vybudovať cirkvi, ktorej jednotlivci slúžia v prospech celku, sú spoločenstvu zaviazaní, svoju cirkev bránia a sú na ňu patrične hrdí. Tragédiou nie je ani tak to, že niekto napríklad cirkev zmení, prejde z jedného spoločenstva do druhého, veď to sa dialo na svete vždy. Je tu však rozdiel – voľakedy, keď veriaci prešli z jedného spoločenstva do druhého, hneď sa snažili byť znovu užitoční, snažili sa dostať v novej cirkevnej rodine do centra diania. Dnes je to inak – ak niekto odíde, začne navštevovať inú cirkev ako okrajový člen alebo ešte horšie, odíde do nikam, s tým, že dokonalá cirkev Pánova je tam, kde sa zídu dvaja alebo traja. Áno, kde sa zídu dvaja alebo traja, Pán je medzi nimi, ale pokiaľ títo nie sú zaviazaní v miestnej cirkvi alebo sa neusilujú miestnu cirkev vybudovať, je to zle. K tejto zmene došlo v posledných niekoľkých rokoch. Jezábel v týchto prípadoch dosiahla svoje. Títo osamotení nomádi potom občas vycestujú na nejakú konferenciu alebo akciu, ktorú usporadúva… kto? – no predsa cirkev. Zaviazaných, pracovitých kresťanov zneisťujú a považujú ich za hlupákov. Pohŕdajú služobníkmi, ktorí sú vždy na svojom mieste, od verných na parkovisku, cez pracovníkov v besiedke, chváličov a, samozrejme, vedúcich. Zaviazanosť nie je hlúposť a naša práca v Pánovi márna nie je. Každá usilovná snaha bude ocenená. Každý človek má pred sebou úlohy a povinnosti voči ostatným, je úplne prirodzené, ak sa niekto podieľa ZAVIAZANE na budovaní spoločnosti, mesta, rodiny a po obrátení aj cirkvi. Zaviazaní ľudia sú ľudia správni, podľa Božieho srdca. Synonymom slova zaviazanosť je vernosť. Boh je verný a má podiel s tými, ktorí sú verní. „Buď verný až do smrti a dám ti korunu života.“ (Zj 2,10b)