Kresťanské spoločenstvo Martin

Keby som sa mala zamyslieť, čo je pre mňa na martinskom zbore najdôležitejšie, tak sú to ľudia.

Máme síce skvelé chvály, dobre organizovanú besiedku, silné kázne, výbornú kávičku, domáce chlebíčky či dezerty pred nedeľným zhromaždením, ale to, čo robí zbor tým, čím je, sú ľudia. Je ich síce už dosť veľa, sú medzi nimi aj takí, ktorých ani nepoznám po mene. A sú aj takí, s ktorými som sa ešte nikdy ani len nerozprávala. Sú však dôležití, sú tými, čo tvoria atmosféru. Ale poďme pekne po poriadku.

Martinský zbor vznikol naozaj veľmi dávno. Už naozaj nie je teenager, možno by sa dalo povedať, že klope na brány zrelosti. Po istej dobe nastal čas, aby zbor mal pastora. Rozhodlo sa, že sa ním stane doterajší pastor Adrian Šesták. Minimálne na tom, aký je zbor dnes, vidno, že Boh túto voľbu požehnal.

Nastal rozvoj a obrátili sa mnohí ľudia, ktorí sú dodnes verní. Vyzeralo to, že situácia bola stabilizovaná a zbor rástol, ale prišli ťažké časy. Traja bratia sa totiž rozhodli, že chcú budovať prácu sami. Odišli zo zhromaždenia a zobrali so sebou aj niekoľkých ďalších ľudí. Vďaka Bohu, väčšina z týchto ľudí, vrátane dvoch z tých bratov, sa vrátili naspäť. Ten posledný ešte stále bojuje.

Skoro všetko zlé je však na niečo dobré. Alebo inak, Boh vie aj zlé veci obrátiť na víťazstvo. Výsledkom tohto celého bolo, že sa zhromaždenie pripojilo k práci Kresťanského spoločenstva v Banskej Bystrici. Dnes je súčasťou siete Kresťanských spoločenstiev Milosť.

Toto rozhodnutie prinieslo zahojenie rozpadnutia, stabilitu a rast zboru, posilnilo pastora a aj celé zhromaždenie. Prichádzali noví ľudia a nastal čas posunúť sa ďalej. Bol vyslaný náš prvý martinský misionár, dnes už pastor žilinského a pražského zboru Peter Kuba. Po určitom čase začala ďalšia práca v Bratislave. Pre zbor to bola určite výzva. Stálo to každotýždenné cestovanie, pri ktorom sa striedalo viac bratov. Spočiatku nestačilo posielať len kazateľa, bolo treba aj chváličov. Pomohlo však určite to, keď sa do Bratislavy presťahovali manželia Kapustovci. Urobili veľa práce a boli akýmsi pevným bodom. Dnes už je Bratislava samostatný zbor, s vlastnými chválami a fantastickým pastorom:) Ten tam ale dodnes cestuje každý týždeň.

Nasledoval ďalší rozvoj. Začala sa práca v Trenčíne. V jej začiatkoch boli manželia Kutlíkovci. Obrátilo sa tam niekoľko mladých horlivých ľudí. Okolo nich sa podarilo vyformovať dnes už viac-menej samostatnú prácu. Vedie ju pastor Ľuboš Zachar.

V podobnom čase sa k martinskému zhromaždeniu pripojili aj bratia z Ružomberka. Tam sme nasadli už na „existujúci vlak“. Že by bol rozbehnutý sa povedať nedá, ale aspoň existoval. Mnohí bratia a sestry z Martina sa aktívne zapájali do tejto práce. Každý týždeň chodilo minimálne jedno, dve autá. Usporadúvali sa zhromaždenia, evanjelizácie aj modlitby. Vznikla misijná skupina v Ružomberku. Urobila aj dobrú sejbu v podobe niekoľkých požehnaných bratov do Martina, aj do Bratislavy. Určite z toho budú aj žať.

Najnovším miestom je Považská Bystrica. Táto práca je ešte iba v začiatkoch, ale je tam niekoľko verných ľudí. Okolo nich sa môžu zhromažďovať ďalší...

Boli aj iné miesta. Námestovo či Dolný Kubín, ktoré prišli a odišli. Ale veríme, že raz sa zase vrátia.

Ale späť k Martinu. Máme skvelý zbor, ktorý rastie všetkými možnými spôsobmi. Prichádzajú noví ľudia, vznikajú nové manželstvá. A detské besiedky sa nedajú nazvať prázdnymi. Opakujem sa, ale ľudia sú tí, ktorí robia zbor zborom. Máme zaviazaných služobníkov, ktorí pracujú s deťmi, teenagermi či mládežou. Máme pomazaných chváličov, niekoľko modlitebných skupín a tiež verných pracovníkov Harvestu. Máme múdrych starších, na ktorých vidno, že hľadajú Boha. Dokonca už máme aj druhého pastora, Ľuboša Zachara. On je verným človekom, ktorý výrazne uľahčil Adrianovi prácu. A nedá sa nespomenúť našich pastorovcov. Mnohé sestry sú Zuzke Šestákovej vďačné za jej čas, ktorý im venovala. Sú aj také, ktoré by bez toho už pravdepodobne v zbore neboli. Aj ja môžem povedať, že jedno stretnutie sestier so Zuzkou bolo pre mňa prelomové. Pár správne povedaných slov, a veci „docvakli“ na svoje miesto. A Adrian? Čas strávený na modlitbách a poctivou prípravou na zhromaždenia proste vidno. Na Adrianovi je zaujímavá ešte jedna vec. Nikdy nehovorí a hádam si ani nemyslí o nikom nič zlé. Aspoň to tak vyzerá :)

Kebyže to mám zhrnúť, máme sa veľmi dobre. Chýba nám asi už len to, aby sa nás malo takto dobre ešte omnoho, omnoho viac...