Najdôležitejšie v živote človeka je stretnúť sa so živým Bohom, pozitívne reagovať na evanjelium, prijať Ježiša Krista za svojho Pána, dať sa pokrstiť a byť naplnený Svätým Duchom. Vtedy je človek znovuzrodený, má odpustené hriechy a je spasený, čo je slávne. A naopak, ak niekto v Ježiša neuverí, spasený nie je.
Každý, kto sa stretol s Ježišom, automaticky túži žiť tak, aby sa Pánovi páčil, chce mu slúžiť, túži napĺňať Božiu vôľu, a tiež, aby mohol slúžiť Pánovi s celou svojou rodinou. Kvalitu nášho kresťanského života do veľkej miery ovplyvňuje cirkev, v ktorej sme zabudovaní. Ak je v cirkvi život, prebudenie, ľudia evidentne žijú v Božej priazni, je prítomné nadšenie, sú svedectvá o tom, ako Pán koná, a všetci sa radujú, že cirkev rastie. Ak však v domácej cirkvi prebudenie nie je, život nie je až taký vzrušujúci a radostný. Veriaci sa síce poctivo snažia udržať si spasenie, avšak v malej, stagnujúcej alebo dokonca vymierajúcej cirkvi človek nenájde toľko povzbudenia a navyše skôr či neskôr, keďže nepribúdajú noví ľudia, vzniknú medzi veriacimi napätia a rozbroje. Prežiť život spolu so svojou rodinou v takom zbore skutočne nie je radostné.
Akú predstavu máme o budúcej cirkvi? Bude prebudenecká a rastúca, alebo vymierajúca?
Rozdiel medzi tradičnými cirkvami viac alebo menej vymierajúcimi, ktoré trvajú na tradične zaužívaných spôsoboch vyjadrenia zbožnosti, a rastúcimi cirkvami, ktoré sú ochotné reagovať na vývoj spoločnosti bez toho, že by sa zosvetštili, je už teraz značný a neustále sa prehlbuje. Medzi týmito dvoma skupinami celkom prirodzene vzniká napätie. Rastúce cirkvi pozerajú na tie staré zvrchu, no viac kritiky a súdenia nájdeme v tých tradičných. Dynamicky rozvíjajúce sa zbory sú obviňované z toho, že opustili pravé evanjelium, sú obviňované z plytkosti, nedostatočne hlbokého vzťahu so Všemohúcim a často dôjde k dosť závažnému obvineniu, že ľudia vo veľkých zboroch nie sú ani spasení. Mnohokrát sa k tomu celkom nelogicky pridá obvinenie z evanjelia prosperity, bez toho, aby niekto vysvetlil, čo pod tým vlastne myslí. Zaiste, vždy sa pri práci robia chyby, niektoré výčitky sú možno oprávnené, ale drvivá väčšina týchto kritík má svoj koreň v obyčajnej ľudskej závisti a žiarlivosti.
Hovoríme o tomto preto, aby sme si položili otázku, akú predstavu máme o budúcej cirkvi, či bude prebudenecká a rastúca, alebo vymierajúca. Táto otázka je teraz oveľa dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. Väčšina znovuzrodeneckých cirkevných zborov, žiaľ, stagnuje, no zároveň sú aj také, ktoré rastú dynamicky, zakladajú nové zbory a vytvárajú nové štruktúry. Musíme si veľmi seriózne zodpovedať otázku, čo je príčinou tohto stavu v jednom aj v druhom prípade. Cirkvi, ktoré prestávajú rásť, zdôrazňujú tie miesta v Písme, ktoré hovoria o tom, že svet sa kazí, morálka upadá, hriech je na vzostupe. Je to síce pravda, veď Biblia o tom hovorí celkom otvorene, ale nie je pravda, že v týchto pohnutých časoch Pán nevie dať cirkvi víťazstvo, rast a prebudenie. Seriózne na základe Božieho slova preskúmajme, či pre cirkev posledných časov Pán predpovedá iba apostáziu, vlažnosť, alebo či Písmo hovorí, že aj v posledných časoch bude cirkev slávna, silná, víťazná a rastúca. To, ako budúcu cirkev vidíme, pre aký výklad sa rozhodneme, zásadne určí jej budúcu podobu.
„A toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom.“ (Mt 24,14) Až do príchodu Pánovho bude kázané evanjelium. Nestratí sa, nevymizne zo sveta, naopak, bude sa kázať viac ako kedykoľvek predtým, bude sa kázať po celej zemi. Navyše, Ježiš hovorí, že toto evanjelium, t. z. evanjelium pôvodné, pravdivé, nezdeformované. Po stáročia sa evanjelium buď nekázalo, alebo sa predstavovalo značne deformované. Aké je deformované evanjelium? Také, ktoré neprináša do životov ľudí spasenie; také, ktoré nedokáže zmeniť ľudské životy; také, ktoré nie je sprevádzané nadprirodzenými znameniami. Vďaka Bohu, my môžeme kázať pravé evanjelium, o ktorom hovorí Pavol: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.“ (Rim 1,16)
A teraz sa vráťme k našej otázke, či Boh chce, aby cirkev posledných čias bola veľká a rastúca, alebo nie. Na základe logiky, a poznajúc železný zákon sejby a žatvy, môžeme smelo tvrdiť, že cirkvi v posledných časoch môžu byť a aj budú veľké. Keďže sa seje – káže, celkom isto bude žatva – rast.
„Synovia Siona, jasajte a tešte sa z Hospodina, svojho Boha, veď vám dá spásonosný dážď, zošle vám jesenný i jarný dážď ako prv, takže humná budú plné obilia, lisy budú pretekať muštom a olejom. Vynahradím vám roky, v ktorých žrali kobylky a chrústy, koníky i húsenice, moje veľké vojsko, ktoré som poslal na vás. Jedávať budete dosýta a chváliť meno Hospodina, svojho Boha, ktorý sa k nám tak obdivuhodne správal. Môj ľud nebude navždy zahanbený. Spoznáte, že ja som uprostred Izraela, že ja som Hospodin, váš Boh, a niet iného; a môj ľud nebude navždy zahanbený. Potom vylejem svojho ducha na každého človeka. Vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú mávať sny, vaši mládenci budú mávať videnia. Aj na otrokov a otrokyne vylejem v tých dňoch svojho ducha. Dám znamenia na nebi i na zemi, krv, oheň a stĺpy dymu. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný deň Hospodina. Každý, kto bude vzývať jeho meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako prisľúbil Hospodin. Medzi vyslobodenými budú tí, ktorých Hospodin povolá.“ (Joel 2,23-3,5) Takže, vidíme ďalší dôkaz, že okrem toho, že Pán predpovedá pre posledné časy rozmnoženie neprávosti, zároveň predpovedá vyliatie Svätého Ducha. To, že je vyliaty Svätý Duch, je jednoduchý fakt, lebo po celom svete sú cirkvi, ktoré Svätého Ducha prijímajú. Odpovedzme si však na otázku, prečo je Svätý Duch vyliaty. Odpoveď nájdeme v Skutkoch apoštolov 1,8 – teda, že v posledných časoch bude Svätý Duch na zemi konať a hlavným dôvodom toho je, aby veriaci boli svedkami a činili učeníkov.
Porastú tie cirkvi, v ktorých bude pôsobiť Svätý Duch.
Aj ku koncu vekov bude dobré víno. Z niektorých cirkevných zborov sa vytratila radosť, zdôrazňujú zlomenosť, pokoru, chudobu a utrpenie – tieto veci majú v živote svoje miesto, ale život v takýchto cirkvách je smutný, bez nadšenia, bez radosti. Je to znak, že Svätý Duch tam nemá veľa priestoru, lebo cirkev, z ktorej zmizla radosť zo spásy, ťažko môže rásť. Biblia však hovorí, že na konci vekov bude v prebudeneckých zboroch radosť. „Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Nato jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Podľa židovských predpisov o očisťovaní tam stálo šesť kamenných nádob na vodu, každá na dve či tri miery. Ježiš povedal obsluhujúcim: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu, zmenenú na víno, nevedel, odkiaľ je, no obsluhujúci, čo naberali vodu, to vedeli. Zavolal si ženícha a povedal mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a potom, keď si hostia vypijú, horšie. Ty si však zachoval dobré víno až doteraz.““ (Jn 2,1-10) Život v prvej cirkvi bol evidentne radostný, potom sa radosť stratila a bola nahradená formalizmom, náboženskými rituálmi, ale na tretí deň víno bude (začalo 3. tisícročie a podľa Biblie je u Boha tisíc rokov ako jeden deň a jeden deň ako tisíc rokov). Teda ďalej porastú tie cirkvi, v ktorých bude pôsobiť Svätý Duch a kde dovolia, aby sa vrátili vzrušenie a radosť zo spásy.
„Raz, keď stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa k nemu zástup, aby počúval Božie slovo. Vtedy videl pri jazere stáť dva člny. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Ježiš nastúpil do jedného člna, ktorý patril Šimonovi, a požiadal ho, aby trochu odrazil od brehu. Potom si sadol a z člna učil zástupy. Keď dokončil, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov.“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili, ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo tak urobili, chytili veľké množstvo rýb, až sa im trhali siete.“ (Lk 5,1-6) Po bezútešnej dobe temna (noci), kedy bolo ťažké čokoľvek uloviť, prišiel úlovok, ktorý samotných rybárov šokoval. Sieť bola plná rýb, loď sa naplnila až po okraj a plávala k brehu. Prišli na rad súdruhovia z druhej lode, ktorá sa tiež začala napĺňať. Najlepším výkladom tejto pasáže Písma o dvoch lodiach je, že jedna loď predstavuje cirkev a druhá Izrael, ktorý sa objavil na obzore. To nám hovorí o tom, že skôr, než Boh začne konať s Izraelom, ktorý sa zhromaždil do svojej zeme, najprv sa naplní prvá loď, ktorá predstavuje cirkev. Ku koncu vekov bude veľký rybolov, môžu vyrásť megazbory.
Žijeme v dobe, kedy bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú, a to v takej miere a tak rýchlo, ako je to len dnes možné. Voľakedy sa majetok zhromažďoval po celé generácie, dynastie, raz ho nadobudli a zasa oň prišli, ale dnes je možné stať sa najbohatším človekom sveta v priebehu života, navyše aj v mladom veku. Hovorím o tom, že aj tento jav, ktorý evidentne charakterizuje dnešnú dobu, súvisí s poslednou žatvou. Opätovne sa tu spomína jarný a neskorý dážď. „A tedy pozhovejte, bratia, až do príchodu Pánovho. Hľa, roľník očakáva vzácny plod zeme a čaká naň trpezlivo, až dostane včasný a pozdný dážď.“ (Jk 5,7) Áno, bude žatva.
„Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia…“ (2Tes 2,3) Áno, vieme, že pred Pánovým príchodom bude veľké odpadnutie. Odpadnúť môžeme od niečoho, s čím sme boli spojení. Tak ako Izrael odpadal od Zmluvy, ktorú mal s Bohom, tak aj v Novej zmluve budú veriaci odpadať od záväzkov, ktoré urobili s Pánom. Podľa môjho názoru už apostázia prebieha. V minulých rokoch bolo odpadnutie skôr výnimočnou záležitosťou, ale tiež bolo výnimočnou udalosťou, keď sa niekto obrátil. Všetko sa dynamizuje – apostáziu hlásia vo všetkých denomináciách. Samozrejme, odpadnúť od zmluvy s Bohom môžu ľudia aj v prebudeneckých cirkvách. Preto je pre rast úplne kľúčové, aby neustále pribúdali noví členovia. Tak ako národ, v ktorom sa rodí málo detí, prirodzene vymiera, podobne aj cirkvi, v ktorých sa získava málo nových učeníkov, postupne vplyvom apostázie vymierajú. Sú však národy, ktoré početne rastú, a tiež cirkvi, ktoré budú početne rásť – a to vďaka tomu, že bude vždy viac znovuzrodených ako tých, ktorí odpadajú.
Teraz sa budeme venovať rozdielom medzi rastúcimi a nerastúcimi cirkvami s tým, že vynecháme tie oblasti, ktoré sú v značnej miere zhodné v oboch typoch cirkví. Vychádzame z toho, že obidva smery veria v Ježiša Krista, v znovuzrodenie, krst, ľudia sú naplnení Svätým Duchom, veria, že Ježiš je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a že Biblia je záväznou normou pre život, ktorá určuje, čo je hriech a čo nie.
Jeden starý letničný brat, ktorého som si vážil, razil heslo: „Móda je veľký satanov generál.“ Znie to zaujímavo, možnože aj viem, čo tým chcel povedať, a možnože v niečom mal aj pravdu, ale celkovo toto heslo nebolo šťastné. Svet sa vyvíja (je nám jasné, že Boh nie, lebo je dokonalý a nevyvíja sa ani Božie slovo), v každej dobe prebiehajú spoločenské zmeny. V každej dobe prichádzajú na svet nové technológie, čo mení spôsob výroby, získavania potravín, cestovanie, zdieľanie informácií a komunikáciu. Žiaľ, veriaci sú presvedčení, že ak budú akceptovať čokoľvek z týchto zmien, stávajú sa svetskými, ale tak to nie je. Niečo môžeme prijať, niečo nie. Zjednodušene môžeme povedať, že staré pravdy musíme podávať moderným spôsobom a komunikovať spôsobom zrozumiteľným pre súčasné generácie. Preto trvať na tom, že bohoslužba má prebiehať v malom milom kostolíku, za zvuku organa a na tvrdých laviciach, je možno niekomu milá predstava (nostalgia je beťár), ale vystihuje ducha doby už minulej. Bohoslužba môže byť dôstojná a zároveň moderná – a veriaci môžu byť oblečení slušne podľa súčasnej módy.
Netrvajme na nostalgickej predstave, že pri bohoslužbe musíme sedieť na tvrdých laviciach.
V stagnujúcich cirkvách sa stavajú k technologickému pokroku podobne ako k móde, v oboch prípadoch sú presvedčení, že je to svetské a nie je to dôležité. Navyše, špičkové technológie sú drahé a kresťania investíciu do nich považujú za vyhadzovanie peňazí. Ale v špičkových technológiách je ľudský um a mnohé z nich môžeme použiť pre kázanie evanjelia, ako sú napríklad hudobné nástroje, ozvučenie, kamery, osvetlenie alebo vizualizácie. Skúste sa v zboroch v tejto oblasti posunúť a rýchlo zistíte, že idete správnym smerom.
Po prvé, na to, aby bola žatva, musí neustále prebiehať sejba. Na to, aby bola sejba, neustále treba povzbudzovať cirkev, organizovať evanjelizácie a prosiť, aby Pán žatvy vypudil robotníkov.
Po druhé, treba hľadať nové spôsoby evanjelizácie. Dlhé roky sa cirkev spoliehala na to, že stačí mať pravidelné bohoslužby a na tie pozývať priateľov, s tým, že raz za čas sa usporiadali mítingy s hosťujúcim kazateľom, ktoré boli špeciálne zamerané na získanie nových duší. Teraz však treba vyniesť evanjelium z cirkevných budov k ľuďom. Ľudí, ktorí by nikdy neprijali pozvanie na bohoslužby, môžeme získať na pikniku, v kaviarni alebo pri športových aktivitách. Takto je možné, aby evanjelizácia prebiehala každý deň a nie iba raz za čas.
Samozrejme, súčasťou prebudeneckých bohoslužieb sú oslavy Pána za sprievodu hudobných nástrojov. V minulosti tieto „chvály“ slúžili predovšetkým na bohoslužbách. Teraz však hudobné skupiny začali žiť vlastným životom a ich hlavným cieľom nie je služba v cirkvi, ale koncerty a produkcia CD. Môžeme si o tom myslieť čokoľvek, no nemôžeme poprieť fakt, že populárne skupiny ťahajú poslucháčov po tisícoch a bez ich účasti nie je možné usporiadať žiadne významnejšie podujatia, ako sú napríklad festivaly. Festivaly sú však možnosťou zasiahnuť veľké množstvo ľudí. Ak zachováme čistotu posolstiev, na festivaloch bude slovo o pokání a bude sa tu vylievať Svätý Duch, je to dobrá cesta.
Niekto povedal, že cirkev má takú silu, koľko zmysluplných vzťahov dokáže poskytnúť. A je to pravda. Ak má cirkev expandovať, nemôžeme sa zmieriť s tým, že veriaci síce dochádzajú pravidelne na bohoslužby, ale nemajú záujem otvoriť sa pre vzťahy s novými ľuďmi. Preto cirkev musí ponúkať priateľstvá a novým ľuďom podať pomocnú ruku na ich ceste za Ježišom. Tradičné cirkvi vychádzajú z toho, že každý vie, kde je bohoslužba, a ak niekto chce byť spasený, tak nech tam príde. Ak neprichádza, je to jeho chyba, na čo sa hodí české porekadlo: „Ptáčku zobej, nebo chcípni!“
Úplne najväčším problémom cirkví, ktoré poznajú cestu spasenia, veria, že Biblia je pravdivá, že Ježiš je jediná cesta a dokonca aj hovoria v jazykoch, je zákonníctvo. Preto sú tieto cirkvi malé a neustále sa štiepia. Pre lepšie pochopenie musíme vysvetliť, ako sa do tohto stavu dostali. Znovuzrodenecké cirkvi (špeciálne letničné hnutie) túžili po tom, aby sa navrátili divy a zázraky. Namiesto toho, aby posilňovali vyučovanie o viere a milosti, začali „cediť komára“, jeden druhého naprávať a karhať, v dôsledku čoho sa vytvorila v zboroch prísna a tvrdá atmosféra, ženy sa nesmeli maľovať, nosili šatky a ešte pomerne nedávno sedeli oddelene od mužov. Radosť a pomazanie úplne vymizli. Žiaľ, niečo z toho zostalo dodnes – prísnosť a súdenie. Súdenie sa skrylo za pojem rozsudzovanie. Mnohí evanjelikáli namiesto toho, aby kázali evanjelium strateným, neustále rozsudzujú, posudzujú a kritizujú tých, ktorí niečo robia. Pod zámienkou obhajoby čistoty evanjelia strieľajú do vlastných radov. Dôkazom toho, že sa vydali zlou cestou, je ovocie: malé, rozhádané zbory, deti, ktoré sklamané odchádzajú z cirkvi, a keďže neustále kritizovali „evanjelium prosperity“, vyhlo sa im aj finančné požehnanie. Tam, kde sa so zákonníctvom nevysporiadali, je rast cirkvi vylúčený. Vytvorme radšej milé prostredie, plné lásky a prijatia, kam sa noví ľudia budú radi vracať. Keď sa stretnú s ozajstným pomazaním, je veľká nádej, že sa stanú učeníkmi Pána Ježiša a dovedú aj svojich priateľov.
Pred každého čitateľa kladiem serióznu otázku, s akou cirkvou chce spojiť svoj kresťanský život.
Cirkev má budúcnosť | | | Logos 8 / 2009 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Jak roste církev | | | Logos 5 / 2010 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Příběh velkého rozkolu | | | Logos 10 / 2010 | | | Daniel Šobr | | | Z histórie |
Zaostrené na vedu | | | Logos 3 / 2009 | | | Drahoslav Vajda | | | Veda a viera |
Cirkev? Áno! | | | Logos 4 / 2016 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |