Daniel a jeho doba

2.časť

V jame levovej

Počas vlády Médov a Peržanov ustanovili Daniela nad sto dvadsiatimi satrapami – stal sa jedným z troch vysokých úradníkov: „Daniel časom vynikol nad vysokými úradníkmi aj satrapami, pretože mal výnimočného ducha a kráľ zamýšľal ustanoviť ho nad celým kráľovstvom.“ (Dan 6,4) Prirodzene, takáto ochrana a moc, ktorá je odmenou za absolútnu vernosť panovníkovi, vyvolala u ostatných úradníkov závisť. Preto donútili kráľa vydať taký zákon, ktorý v priebehu 30 dní zakázal komukoľvek, pod hrozbou trestu smrti, žiadať čokoľvek od niekoho iného – vrátane bohov – ako od samotného kráľa. Tento zákon zatiaľ nie je známy z perzských historických zdrojov, ale je možné, že má súvis s poznámkou od Herodota, podľa ktorého Peržania nemali radi krvavé ani ohňové obete, a keď sa náhodou niečo také uskutočnilo, v modlitbe bolo zakázané žiadať čokoľvek osobné – modliť sa bolo možné iba v prospech kráľa a krajiny.

O Danielovi bolo známe, že sa pravidelne modlil k Bohu: „Trikrát denne si tam kľakol na kolená, modlil sa a vzdával vďaky pred svojím Bohom, tak ako to robieval predtým.“ (Dan 6,11) Od postavenia Šalamúnovho chrámu bolo zvykom, že sa židia modlili otočení smerom k Jeruzalemu, či už v rámci krajiny, alebo mimo nej (1Kr 8,44-49). Modlitba trikrát denne sa prvý raz vyskytuje v Biblii, a vieme, že dodnes je záväzná v tradícii židovskej viery: na svitaní (sacharit), poobede (minha) a večerná modlitba (maariv). Ich vznik rabínska tradícia spája s menami Abraháma, Izáka a Jakoba (Berachot 26b).

Jedno je isté, že Peržania sa nad častými modlitbami nepohoršili: modlitbu trikrát denne považovali za normálnu vec, dokonca v zoroastrianizme zvýšili počet modlitieb až na päť denne.

Mimobiblické zdroje zatiaľ mlčia aj o tom, že by boli zákony Médov a Peržanov neodvolateľné, hoci sicílsky Diodoros z 1. st. pred Kr. spomína jednu udalosť, keď Dárius III. Kodomanos nemohol odvolať svoj vlastný zákon.

Jama levová, ako forma trestu, tiež nie je známa z iných zdrojov. Vieme však, že perzskí králi udržiavali obrovské parky, v ktorých chovali vo veľkom počte levy aj iné veľké zvieratá. (Originálne perzské slovo paradeisos sa dostalo z gréčtiny do európskych jazykov vo význame „rajská záhrada“.) V perzských textoch, ktoré máme k dispozícii dnes, nenájdeme žiadny príklad toho, že by bol niekto trestaný takým spôsobom, že by ho hodili do jamy, aby ho tam roztrhali zvery. Iba v starších asýrskych textoch sa stretneme s takým spôsobom trestu, že za nedodržanie sľubu alebo prísahy hodili ľudí do klietky so zvermi a nechali ich roztrhať verejne na námestí. Trest použitý pri Danielovi (Dan 6,16-24) mohol byť asýrskym dedičstvom a je možné, že bol použitý iba v tomto prípade na zastrašenie. Daniel sa v každom prípade vyslobodil z jamy a tlamy levov – podľa názoru už citovaného rabína Abbu Ariku ani nie pre svoje vlastné zásluhy, ako pre zásluhy spravodlivého Abraháma (Berachot 7b). Niektorí rabíni mali Danielovi za zlé, že dával dobré rady Nabuchodonozorovi a panovníkom, ktorí neskôr utláčali Izrael (Baba Bathra 4a).

Návrat domov

Veľký stredoveký židovský cestovateľ Benjamin Tudela prešiel Áziu v rokoch 1160-1163. Počas svojho cestovania si poznamenal pozoruhodné miesta, ktoré sa vzťahujú na biblické udalosti alebo osobnosti. Takto v Bajbalsku, teda v Bábelsku (v starovekom Babylone), navštívil synagógu, ktorú podľa tradície dal postaviť Daniel: „Ešte jeden deň cesty a dostaneme sa do Bajbaly, do dávneho Bábelu, ktorého zrúcaniny majú rozlohu 30 míľ. Tu nájdeme aj Nabuchodonozorov palác, do ktorého sa každý bojí vkročiť kvôli hadom a škorpiónom. Židovské spoločenstvo s 3000 ľuďmi, ktoré je vzdialené na jednu míľu odtiaľto, usporadúva svoje obrady v synagóge, ktorú nechal postaviť Daniel z opracovaného kameňa a tehál.“

Táto synagóga sa nachádza v známom údolí v blízkosti Nabuchodonozorovho paláca, kde je pec, do ktorej kedysi hodili Chananiáša, Mišaela a Azariáša. V krajine Eláma, v okolí Súz, si poznamenal zaujímavý príbeh o hrobe Daniela.

„Údajný hrob – aj v islame veľmi váženého proroka – sa dodnes nachádza v iránskom meste Súzy, hoci podobné hroby sa nachádzajú aj v Iraku (Babylon, Kirkuk, Muqdadija), dokonca aj uzbeckom Samarkande.“

Nie všetci rabíni súhlasili s tvrdením, že Daniel zomrel v diaspóre, pravdepodobne v okolí mesta Súzy. Podľa rabínskeho vysvetlenia (midras) písaného k Piesni piesní „sa Daniel a jeho spoločníci vrátili v období vlády Kýra do Izraela. Povedali si: je nám lepšie jesť z úrody zeme Izraela a vzdať vďaku za zem Izraela“. (Midras k Piesni piesní 5,5) Podľa tradície sa 42 360 Židov vracia z Babylona (Ezd 2,64) pod vedením Zorobábela a toto vedenie prebrali muži Veľkého Zboru (Ansé ha-Kneset ha-Gdolá). Zbor so 120 zákonníkmi, mudrcmi, prorokmi – ktorých nazývali aj Veľká Synagóga – sa stal po zajatí Židov najvýznamnejšou inštitúciou v histórii. Podľa rabínskych tradícií spísali a zviazali biblický kánon, vrátane kníh Ezechiela, Daniela a Ester a aj knihy dvanástich malých prorokov; zaviedli tiež trojité rozdelenie ústnej Tóry (midras, haláchá, aggádá); sviatok Púrim, modlitbu známu pod názvom 18 požehnaní a synagógsku liturgiu.

Ďalej tradícia hovorí aj o tom, že okrem Ezdráša, Nemehiáša, proroka Mardochea, spravodlivého Simeona, ako aj Zachariáša, Haggea a proroka Malachiáša, bol členom Veľkej Synagógy aj zostarnutý Daniel.

Vznik Knihy Daniel

Keď dnes zoberieme ktorúkoľvek knihu, vydanú pod názvom „Úvod do Starého zákona“, o Danielovej knihe sa dočítame, že pochádza z helenistického obdobia (druhá polovica 2. st. pred Kr.), teda je najmladšou knihou Starého zákona. Tento predpoklad nie je objavom modernej biblickej vedy, ale je to predsudok, ktorý bol skoncipovaný pred mnohými stáročiami a ktorý žije dodnes. Toto tvrdenie sa spája s menom Porfyrios, ktorý sa narodil do syrofenickej rodiny menom Malik alebo Malkhos v Tyrose, okolo roku 233 po Kr., zomrel okolo roku 305 po Kr. v Ríme. Najprv študoval v Aténach, potom odišiel do Ríma, kde sa dostal pod vplyv Plótinosa – vodcu novoplatónskej školy. O pár rokov neskôr upadol do hlbokej depresie a pokúsil sa o samovraždu. Opustil Rím, kam sa vrátil až po smrti svojho majstra, aby prevzal vedenie školy. V jeho práci s názvom Filozofia čerpaná z proroctva (De philosophia ex oraculis haurienda) popiera existenciu akéhokoľvek proroctva a z toho dôvodu sa pohádal aj so svojím známym žiakom, ktorý sa zaoberal aj  mágiou. Najznámejšou Porfyriovou prácou, ktorá bola vydaná pred Diokleciánovým prenasledovaním kresťanov, je kniha Proti kresťanom (Adversus Christianos), ktorá v pätnástich knihách (zväzkoch) potvrdzuje, že „bohovia zjavili o Kristovi, že je mierny, ale kresťanstvo je chaotická a škodlivá sekta“. Porfyrios práve v tomto diele kritizoval aj Danielovu knihu, pretože s presvedčením tvrdil, že „proroctvá neexistujú“ a že niektoré Danielove vyhlásenia je možné stotožniť s poslednými udalosťami, pričom Makabejské povstanie (167-164 pred Kristom) dal na koniec.

„Proroctvá“, ktoré odzneli po nejakej udalosti, sa nazývajú vaticinium ex eventu. Je ohromujúce, že vysvetlenia od pohanského filozofa Porfyria sú dodnes rozhodujúcimi paradigmami pre ľudí, ktorí Danielovu knihu vykladajú moderným spôsobom a seba považujú za moderných kresťanov.

Toto materialistické vysvetlenie sa dá rýchlo vyvrátiť, dokonca nemusíme mať ani hlboké historické znalosti, stačí trochu logiky. Vo vysvetlení sedemdesiatich týždňov v Dan 9,26 sa hovorí: „Mesto a svätyňu zničí ľud kniežaťa, ktoré príde.“ O kom, o čom sa tu píše? Keby Porfyrios a jeho nasledovníci mali pravdu, potom tu Daniel spomína dve možné udalosti: zničenie Jeruzalema a Chrámu Nabuchodonozorom, alebo ide o diabolské plány Antiocha Epifanesa IV. Ale toto je úplne nemožné. Každý historik berie ako fakt, že Jeruzalem a prvý Chrám zničilo babylonské vojsko v roku 586 pr. Kr. V tom čase Daniel a jeho spoločníci už žili v Babylone na dvore Nabuchodonozora. Teda Daniel by o Nabuchodonozorovi nerozprával ako o „prichádzajúcom“ panovníkovi (habbá), o tom ani nehovoriac, že výraz panovník (nágíd) vôbec neprislúcha babylonskému kráľovi (melek). Navyše Daniel v 9. kapitole v 1. v. konštatoval, že zjavenie o sedemdesiatich týždňoch dostal v prvom roku médskeho Dária, teda po páde Babylona. (Z pohľadu tejto otázky identifikácia médskeho Dária je indiferentná). Teda zjavenie o „národe kniežaťa, ktoré príde“ sa v žiadnom prípade nevzťahuje na babylonské, ale na kráľovstvo prichádzajúce po ňom.

Bol by teda Antiochos Epifanes IV. tým „prichádzajúcim kniežaťom“? Pokiaľ vezmeme biblický text doslovne, tak sotva. Význam slovesa jaschít pochádzajúce zo základu slova šachat je: „zničenie, búranie, ...“. O Antiochovi IV. sa nedá povedať, že by bol mesto a svätyňu zničil. Sám Daniel o ňom píše: „... a budú stáť z jeho strany ramená a poškvrnia svätyňu, pevnosť a odstránia ustavičnú obeť a dajú na to miesto pustošiacu ohavnosť.“ (11,31) Toto je úplne v súlade s prehláseniami z Makabejských kníh a Josepha Flavia. Potom ktoré môže byť to „prichádzajúce kráľovstvo“?

Keďže chrám zničili Rimania, presnejšie vojsko Vespasiana a Tita v roku 70 po Kristovi – a to nemusíme dokazovať, pretože tento fakt je všeobecne známy, vylučovacou metódou sa toto zjavenie môže vzťahovať iba na Rimanov.

Vráťme sa k základnému tvrdeniu Porfyria, podľa ktorého „proroctvá neexistujú“, a že Daniel všetko zapísal po uskutočnení udalostí. Keby to bolo pravdou, potom by Daniel vetu, ktorú spomína v 9,26, musel napísať po 70-tich týždňoch – po zničení Chrámu! Ale aj toto je priam nemožné, pretože túto vetu čítame v dvoch kumránskych zvitkoch Daniela.

Na záver ešte jedna poznámka: slovo nágíd (vodca, panovník) dokonale vysvetľuje význam rímskeho slova princeps. Nezabudnime, že síce v bežnej reči toto obdobie v rímskej histórii nazývame „cisárskym obdobím“, ale oficiálnym titulom „cisárov“ bol princeps, ktorý by sme mohli preložiť ako: „prvý človek rímskeho štátu“. Naše tvrdenia sú síce dlhé, ale možno sa oplatilo sledovať ich logiku. Na základe hebrejskej Biblie a niektorých historických údajov, ktoré sú nespochybniteľné, sme dokázali, že proroci predsa existujú, a že Daniel už pred pol tisícročím s absolútnou presnosťou upozornil na zničenie Jeruzalema a druhého Chrámu. A takto Danielovu knihu môžeme pokojne zaradiť do perzského obdobia (2. polovica 6. st. pred Kr.).

Jazyk

Jednou zo zvláštností Danielovej knihy je, že jej šesť kapitol nebolo napísaných v hebrejčine, ale v aramejčine, a tento fakt si vyžaduje vysvetlenie. Rozlišujeme tri obdobia aramejského jazyka: staroaramejské, stredoaramejské a moderné aramejské obdobie. Nás v prvom rade zaujíma staroaramejské obdobie (1100 pred Kr. – 200 po Kr.). Aramejský jazyk patrí medzi severozápadné semitské jazyky, jeho najbližšími príbuznými jazykmi sú hebrejčina, feníčtina a sýrčina. Aramejčania (inak povedané arameus) podľa dnes akceptovateľného názoru sa objavili niekedy v 12. st. pred Kr. v hornej Mezopotámii (na Aram-Naharaimskom alebo Paddan-Aramskom území). Nikdy nevytvorili jednotnú ríšu, ale iba menšie kráľovstvá, ktoré sú často spomenuté aj v Biblii, sýrsko-hettitské štáty (napr. Tabál, Quwé, Gurgum, Kárkemis, Hámát atď.), ktoré Novoasýrska ríša spojila v 8. st. pred Kr. Zaujímavým javom v histórii je, že poddaný národ odovzdá svojim dobyvateľom svoj jazyk. Presne toto sa stalo aj v Asýrskej ríši, aramejský jazyk sa stal doplňujúcim jazykom východnému sémsko-akkádskemu jazyku, neskôr počas ríše perzského Achaemenisa (6-5. st. pr. Kr.) sa stal sprostredkovateľským jazykom. Keďže aramejský jazyk sa stal hovorovým jazykom, prinieslo to so sebou aj to, že sa vytvorili rôzne dialekty. V Asýrii a Babylone používali chaldejsko-aramejský jazyk, ktorý sa stal základom „biblickej aramejčiny“. Dlhé stáročia neskôr i po páde Perzskej ríše mal aramejský jazyk stále vplyv na iránsky jazyk, napr. na základe tohto vznikol pahlavský systém písma. Dva najdôležitejšie zdroje „biblicko-aramejského“ jazyka sú: persepoliská tabuľa, ktorá pozostáva z 500 kusov, druhým zdrojom: zbierka papyrusov zložených zo 175 kusov, medzi ktorými sa našli aj listy od židovských vojakov.

V hebrejskej Biblii nájdeme aramejské časti v nasledujúcich miestach: 1Moj 31,47 (hebrejské meno miesta po aramejsky); Jer 10,1 (jediná veta zakomponovaná do hebrejského textu, ktorá odsudzuje uctievanie cudzích bohov); Ez 4,8-6,18 a 7,12-26 (vydané perzské dokumenty súvisiace so znovupostavením jeruzalemského chrámu) a Dan 2,4; 7,28 (o svetovej ríši). Čo sa týka aramejských častí od Daniela, odborníci sa sporia ohľadom dátumu vzniku týchto dokumentov. Edward Yezechel Kutscher (1909-1971), odborník na aramejský jazyk, v ktorom je napísaná Danielova kniha, vyhlásil, že má babylonský pôvod, teda východný, a nie západný (palestínsky). Egyptológ britského pôvodu, mimochodom kresťan, Kenneth Kitchen (nar. 1932), už pred polstoročím dokázal, že 90% aramejskej slovnej zásoby sa vyskytuje v dokumentoch pochádzajúcich z 5. st. pred Kr., 21 akkádskych a 19 perzských prepožičaných slov (6.–5. st.) v aramejskom texte poukazujú na raný vznik Danielovej knihy. Väčšina týchto slov sa nenachádza v neskorších aramejských textoch (napr. targum).

Niektoré perzské slová majú raný pôvod, ako napr.: fartemim (perzsky: frathemo), „prvý“; batpag (perzsky: paitibag), „kráľovské jedlo“; sarbalin (perzsky: šurvar), „nohavice“; ahašdarpenin (perzsky: šatrapa), „panovník“ atď.

Situáciu ďalej komplikuje to, že v Danielovej knihe sa vyskytujú tri grécke prepožičané slová, navyše všetky sú odborné hudobné výrazy (Dan 3,5), psantarín (grécky: psaltérion), „strunové nástroje“; kitárós (grécky: kitharis), „lutna“; sumpónja (grécky: sümphonia), jeho význam je diskutabilný, možno znamená „ručný bubon“. Podľa výroku významného britského biblického vedca, Samuela Rolles Drivera (1846-1914), „grécke slová“ vyslovene vyžadujú, aby vznik Danielovej knihy zaradili do helenistického obdobia, ale to je omyl. Dnes vieme vyvodiť, že vzťahy medzi starovekým východným a gréckym svetom už existovali stáročia pred Alexandrom Veľkým. Grécki obchodníci sa objavili na sýrskom pobreží už v 8. st. pred Kr. a dostali sa s vlastnými tovarmi nielen ku levanterskej oblasti, ale až k Ninive a k Babylonu. Grécki žoldnieri pôsobili nielen v izraelských a judských kráľovských armádach, ale aj v babylonských a perzských. Viac-menej aj brat známeho gréckeho spisovateľa Alkaiosa bojoval v babylonskej armáde pri Aškalóne. Potom ako Peržania obsadili Malú Áziu, tam žijúci grécki umelci sa objavili aj v perzských dvoroch. Kitchen upozorňuje aj na to, že síce hudobný význam slov psaltérion a sümphonia sa objavili v dokumentoch z helenistického obdobia, no nástroje už existovali dávnejšie. Preto je správny predpoklad, že tieto názvy hudobných nástrojov sa môžu objaviť aj v starších dokumentoch.

Hebrejsko-aramejská dvojjazyčnosť Danielovej knihy predostiera aj otázku, čo spôsobilo tento neobvyklý jav. Prečo v Biblii popri nepatrnom množstve textov v aramejskom jazyku čítame celých šesť kapitol v jazyku diplomacie, ktorý pochádza z Babylonskej a Perzskej ríše? Najlogickejším vysvetlením je, že pravdepodobne tieto kapitoly neboli písané len pre Židov. Nakoľko sa Daniel tešil veľkej úcte medzi staršími pohanskými mudrcmi, pravdepodobne si vážili aj jeho dielo. Počas vojny medzi Izraelcami a pohanmi, ako napr. Makabejské povstanie proti Seleukovcom (168-165 pr. Kr.); veľká židovská vojna proti Rimanom (66-73 po Kr.); diasporská vzbura za čias Trajána (115-117 po Kr.); a počas Bar-Kochbského povstania (132-135 po Kr.) mohli Židia Danielovu apokalypsu používať ako príručku. Prečo by sme nemohli predpokladať, že východní mudrci, ktorí neustále hľadajú skryté tajomstvá budúcnosti, nerobili to isté? Jednoznačnú odpoveď by sme na to dostali len vtedy, keby sa našli na vtedajšom babylonskom a perzskom území aspoň zlomky Danielovej knihy v aramejskom jazyku.

_________________________________________________________________________________________________

Preklad: Terézia Tóthová, Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus XII., 2013

1.časť tohto článku bola uverejnená v májovom čísle Logosu.