Daniel a jeho doba

1. časť

Dnes by mnohí o Danielovi povedali, že sa narodil v zlej dobe. Svetlo sveta uzrel pravdepodobne v rodine judského kňaza. Daniela odtrhli od jeho rodiny a deportovali ho do Babylona, kde prišiel aj o svoje židovské meno. V dvoranách veľkého babylonského kráľa, ktorý spustošil Jeruzalem a Chrám, ho vychovávali spolu s jeho rovesníkmi tak, aby zabudol na svojho Boha, náboženstvo, krajinu, na svoj ľud a rodinu a aby sa od základov zmenil na občana Babylona. No jeho neformovala doba, ale on ovplyvňoval ju. Je biblickým príkladom vernosti a charakteru, ktorý svojou duchovnou múdrosťou vysoko prevýšil svojich súčasníkov. Jeho kniha, ktorá oznamovala nielen príchod Mesiáša, ale aj priebeh dejín celého sveta, sa stala najdôležitejším prorockým písmom Starej zmluvy.

„Mené, tekél, fársín“: spočítané, odvážené a rozdelené je babylonské kráľovstvo.

Dni nezávislého judského kráľovstva boli zrátané. Duchovne slepé, no o to sebaistejšie náboženské vedenie spolu so sebavedomým a neschopným kráľovským dvorom pevnou rukou usmerňovali krajinu na pokraj priepasti. Darmo proroci upozorňovali Izrael už za kráľa Manassesa ohľadom Jeruzalema a Svätyne. „Preto takto hovorí Hospodin, Boh Izraelov: Hľa, uvediem zlé na Jeruzalem a na Júdu, takže každému, kto to počuje, bude hučať v oboch ušiach. A roztiahnem na Jeruzalem merné lano Samárie a použijem závažia domu Achabovho a vytriem Jeruzalem, ako niekto vytrie misu, vytrie a obráti ju hore dnom. A ta odvrhnem ostatok svojho dedičstva a vydám ich do ruky ich nepriateľov, a budú za lúpež a na rozchvátanie všetkým svojim nepriateľom.“ (2Kr 21,12-15) Väčšina Judejcov sa ani za polstoročie neobrátila zo svojich hriechov. Medzičasom sa stále viac vyhrocovala aj medzinárodná situácia. Po smrti Assurbanipala v roku 627 pred Kristom sa obávaná Asýrska ríša rozpadla na kusy a jeho miesto zaujal Nabopolasár s chaldejským kráľovstvom (novobabylonské).

V roku 612 pred Kristom koalícia armád Médov a Chaldejcov zničila asýrske hlavné mesto Ninive. Medzičasom sa to zapáčilo aj Egypťanom. Faraón Necho II. s pomocou gréckych žoldnierov zaplavil Arábiu a Sýriu. Aj Babylončania ich zastavili len s veľkými ťažkosťami.

V roku 605 pred Kristom v karkemišskom boji syn Nabopolasára, schopný armádny generál Nabuchodonozor (Nebukadneccár), akkádsky Nabu-kudurri-ucur, porazil Egypťanov. Tento boj je zapísaný aj v prorockom videní Jeremiáša: „Čo do Egypťanov. O vojsku faraóna Nécha, egyptského kráľa, ktoré bolo na rieke Eufrate v Karchemiši, ktoré porazil Nabuchodonozor, babylonský kráľ, štvrtého roku Jehojakima, syna Joziášovho, judského kráľa.“ (Jer 46,2)

Pravdepodobne v tom istom roku Nabuchodonozor obľahol aj Jeruzalem. Historické pramene ale neuvádzajú, že by ho bol aj obsadil, nehovorí o tom ani hebrejský text Biblie, ale je potvrdené, že kráľa Jehojakima vzali do zajatia, väčšinu chrámového pokladu ukoristili a z najpoprednejších judských rodín zobrali rukojemníkov. Týmito udalosťami sa začalo babylonské zajatie trvajúce sedemdesiat rokov prorokované skrze proroka Jeremiáša (Jer 25,11; Dan 9,2).

Deportovaný židovský aristokrat

V histórii dobytých ríš bolo zvykom ideologicky prevychovať deportovanú aristokraciu a inteligenciu. Rukojemníkov – alebo „hostí“ – dobyvateľská krajina prevychovala v oblasti politiky, náboženstva aj kultúry. Keď sa v dospelom veku vrátili do svojej krajiny, naďalej zostali poslušní ríši, ktorá ich zajala, alebo zostali v provincii tejto ríše ako poradcovia v oblasti „vnútorných záležitostí“ ríše.

Rukojemník Jehojakim, judský exkráľ, spolu so svojou rodinou si tridsaťsedem rokov užíval pohostinnosť babylonského vládcu Nabuchodonozora. Niekoľko synov Jehojakima – ak aj nie všetci – sa narodilo v Babylone. Jehojakim získal späť občiansku slobodu až po smrti Nabuchodonozora v roku 562 pred Kristom. Táto sloboda spolu so zmenou statusu mu priniesla – napríklad možnosť zmeny v odievaní – ale domov sa vrátiť nemohol. Biblia hovorí, že Jehojakim sa stravoval pri kráľovskom stole a medzi ostatnými hosťami kráľa bol vysoko vážený. Dalo by sa povedať, že židovský kráľ bol „doyenom“ skupiny rukojemníkov.

Danielov príbeh sa začal zároveň so zavlečením Jehojakima v roku 605 pred Kristom. Nabuchodonozor vydal nariadenie: „... aby doviedol mládencov zo synov Izraelových, ako z kráľovského semena, tak aj z iných popredných, mládencov, na ktorých vraj nieto nijakej vady, ktorí sú pekného vzhľadu a sú dôvtipní v každej múdrosti, vyznajúci sa vo vede a rozumejúci umeniu, a v ktorých by bola sila stáť v paláci kráľovom, a aby ich vyučili písomníctvu a jazyku Chaldejov.“ (Dan 1,3-4) Medzi židovskou mládežou, ktorú priviedli do Babylona, bol aj Daniel spolu so svojimi tromi priateľmi – Chananiášom, Michaelom a Azariášom.

Ich babylonská prevýchova začala tým, že všetci dostali nové mená: Baltazár, Sadrach, Mézach a Abednégo. Danielovo nové meno Baltazár (akkádsky Balátsu-ussur) znamená: „ochraňuj jeho život“, čo je skrátená podoba úplného mena, v ktorom sa nachádza meno pohanského boha „Marduk-balátsu-ussur“ Marduk, chráň jeho život. Biblia v Danielovom prípade ignoruje meno pohanského boha, takéto sa vyskytuje v mene Abed-Nego (sluha Nabu.)

Keďže v judskom tradičnom ponímaní aristokracia neexistovala, ale jej zastúpenie bolo v kňazstve, pokojne môžeme povedať, že všetci štyria mládenci boli pravdepodobne z kňazského rodu. Môže s tým súvisieť aj to, že aj na kráľovskom dvore chceli verne a precízne zachovať Mojžišove nariadenia týkajúce sa stravovania. Tým, že neprijímali kráľovský pokrm a nepili kráľovské víno, ale požívali iba zeleninu a vodu, samozrejme, za spolupráce správcu, ktorého nad nimi ustanovil kráľovský dvoranín – riskovali svoje životy. (Dan 1,16)

Oveľa ťažšie je ale odpovedať na otázku, či z Daniela a jeho troch priateľov urobili na babylonskom dvore eunuchov (vykastrovaní muži). Na túto otázku nenájdeme jednoznačnú odpoveď ani v Biblii, ani v rabínskej literatúre. V prvej polovici tretieho storočia žil babylonský rabín, Abba Arika (Rab), ktorý sa odvoláva na tie slová, ktoré povedal prorok Izaiáš (Ješája), kráľovi Ezechiášovi (Hizqijjáhu): „Aj z tvojich synov, ktorí vyjdú z teba, ktorých splodíš, vezmú niektorých, a budú komorníkmi v paláci babylonského kráľa.“ (2Kráľ 20,18)

Pôvodom akkádsky výraz sár sáris vysvetľuje Rab jednoznačne ako eunuch, hoci podľa moderných asýrológov nepoukazuje tento výraz jednoznačne na súvis s „kráľovským“.

(Eunuchov, strážcov háremov, volali po akkádsky sa.gaz.) Tak, ako rabín Hanina ben Teradion, palestínsky rabín 2. storočia, tiež tvrdil, že výraz sár sáris sa nevzťahuje na Daniela a jeho priateľov, ale na babylonské modly, ktorých neschopnosť bola zjavná už v tom období. No, keďže proroci spomínajú aj takých eunuchov, ktorí: budú zachovávať moje soboty a vyvolia si to, čo sa mne ľúbi, a budú sa držať mojej zmluvy (Iz 56,4), rabíni uzavreli túto diskusiu tým, že medzi židovskými rukojemníkmi v Babylone sa našli aj takí, aj takí.

Predseda babylonskej Akadémie vied

Na základe dokumentov v 7. storočí pred Kristom v Asýrii a v nasledujúcich storočiach aj v Babylone nejeden cudzinec – súdiac podľa mena a iných okolností – dostal úlohu, často aj hodnosť na kráľovskom dvore ako dôstojník, alebo hoci vedec alebo pisár. Nepochybne poznali akkadské písmo a väčšina z nich ovládala aj aramejčinu. Na hlinených tabuľkách nie sú zriedkavé krátke poznámky, ktoré predmety akkadského textu, alebo jeho obsah aj prekladali. Židovskí mládenci popri bežnej prehliadke kráľovského dvora usilovne študovali a bolo to viac než len jednoduché učenie. Cudzinci získali najvyššie možné babylonské vzdelanie. Daniel študoval „chaldejské vedy“ (omenské texty) a boli to vedy, ktoré obsahovali (aj) v šifrách ukryté symboly predpovedí; neskôr Daniel v tejto oblasti skutočne vynikol spomedzi svojich spolužiakov. Biblia však nevyzdvihuje vrodené schopnosti mladíkov, ani ich usilovnosť a múdrosť v štúdiách, ale vidí to ako Boží dar: „Týmto štyrom mládencom dal Boh vedomosti a rozum, aby sa vyznali v každom liternom umení, a múdrosť, a krome toho Danielovi dal i to, aby rozumel každému videniu i snom.“ (Dan 1,17) Toto vyznáva aj samotný Daniel: (Dan 2,20-23), ba čo viac, verejne to povedal aj pred Nabuchodonozorom: „A mne nebolo zjavené toto tajomstvo pre múdrosť, ktorá by asi bola vo mne, väčšia od múdrosti všetkých živých, ale preto, aby oznámili kráľovi žiadaný výklad, a aby si zvedel myšlienky svojho srdca.“ (Dan 2,30)

Na babylonskom kráľovskom dvore bolo všetkým jasné, že v Danielovi prebýva výnimočný duch: „Baltazáre, knieža učencov, ja viem, že je v tebe duch svätých bohov, a že ti niktoré tajomstvo nepôsobí ťažkosti, nuž povedz videnia môjho sna, ktorý som videl, i jeho výklad,“ hovorí Nabuchodonozor (Dan 4,6).

Tieto isté slová potvrdzujú radcovia kráľovi Bélsaccárovi: „Je v tvojom kráľovstve muž, v ktorom je duch svätých bohov, a za dní tvojho otca bolo v ňom nájdené svetlo a rozum a múdrosť ako múdrosť bohov a kráľ Nabuchodonozor, tvoj otec ho bol ustanovil za knieža učencov, hvezdárov, Chaldejov a veštcov, tvoj otec, kráľu.“ (Dan 5,11)

Babylonských vedomcov – ummánu – naučili na „chrámových akadémiách“ – bít mummu, aby vedeli obstáť v službách štátu a boli schopní odpovedať na akékoľvek otázky z oblasti politiky a náboženstva. Babylonskí králi rozsiahleho kráľovstva často potrebovali radu v obidvoch oblastiach. Nabúnaid, Nabuchodonozorov potomok, si napríklad zhromaždil okolo seba mudrcov, aby mu radili v špeciálnych náboženských otázkach. „Zhromaždil som všetkých radcov a múdrych občanov Babylona a Borsippy“, „Nech sa všetko robí podľa starých zvykov“ – radievali mi – napísal raz v súvislosti so stavbou chrámu.

Keď Daniel vyložil Nabuchodonozorovi sen o soche, kráľ mu okrem pocty kniežaťa vojvodov Babylona ponúkol aj post vedenia babylonskej provincie. Daniel ale tú druhú ponuku odmietol a prepustil ju svojim trom priateľom: Chananiášovi, Mišaelovi a Azariášovi. A možno aj preto ho neskôr spomínajú „iba“ ako „znalca písem“ a za hlavu krajiny ho Bélsaccár vymenoval na jeden deň.

Posledné dni Babylona

Daniel zažil udalosti, keď došlo k rozpadu práve tej ríše, ktorá ho aj s ostatnými tisícami odtrhla od domoviny a zničila jeruzalemskú Svätyňu. 5. kapitola, ktorá zvečnila udalosti rozpadu Babylona, bola veľmi obľúbenou lahôdkou historickej biblickej kritiky. Podľa príbehu Biblie kráľ Bélsaccár práve oslavoval s niekoľko tisíc poprednými svojho ľudu náboženský sviatok, ktorého súčasťou boli podľa pohanského zvyku aj orgie. Kráľ Bélsaccár si uprostred hostiny dal priniesť sväté nádoby, ktoré ukoristili v jeruzalemskom Chráme, a spolu s hosťami z nich pil. Vtom sa na stene objavila ruka, ktorá písala tajomné znaky. Tieto znaky nedokázal prečítať ani vyložiť žiadny z mudrcov a znalcov písma. Kráľovná napokon upozornila kráľa Bélsaccára na Daniela – „židovského zajatca“, ktorý text na stene nielen prečítal, ale ho aj vysvetlil. „Mené, tekél, fársín“: spočítané, odvážené a rozdelené je babylonské kráľovstvo. Za odmenu kráľ Daniela „obliekol do purpuru, a dali zlatý náhrdelník na jeho hrdlo a rozhlasovali o ňom, že má byť tretím pánom v kráľovstve“ (Dan 5,29). V tú istú noc obsadili Babylon médske vojská a Bélsaccára zavraždili v jeho paláci.

Okolnosti rozpadu Babylona v rokoch 539/538 pred Kristom sú už dnes dobre známe aj zo zdrojov zachovalých dokumentov na hlinených tabuľkách. Posledný deň Babylona evidovali aj grécki historici.

Herodotos, ktorý žil v 5. storočí pred Kristom, približne sto rokov po týchto udalostiach to opisuje takto: „Babylončania práve oslavovali, tancovali a hodovali, až kým sa nedozvedeli tú hroznú skutočnosť. Takto bol obsadený Babylon.“

Xenophón, grécky historik žijúci v 4. storočí pred Kristom, píše o živote Kýra vo svojom historickom románe: „Kýros vedel o hodoch v Babylone, vedel, že budú celú noc piť a zabávať sa.“

Babylon teda obsadili médske vojská počas náboženského sviatku akitu, 17. dňa mesiaca Tasrítu. Xerophón píše o smrti kráľa tej noci nasledovne. „Méd Gadatas so svojimi ľuďmi otvorenými bránami vtrhol na ľud babylonského kráľa. Mečmi si razili cestu ku kráľovi, ktorý tam stál už s dýkou v ruke. Gadatas a Gobruas so svojimi ľuďmi ho zabili a zomreli aj všetci okolostojaci. Niektorí sa snažili ukryť, iní utiecť a ďalší sa bránili, ako vedeli.“

Tento nemenovaný kráľ mohol byť jedine Bélsaccár. Z babylonských zdrojov vieme, že skutočný panovník, Nabúnaid sa zakrátko po obsadení mesta vrátil do Babylona. Musíme ale priznať, že tajomstvom biblickej histórie až dodnes zostáva otázka „Méda Dária“. Podľa Biblie vieme, že „Méd Dárius dostal kráľovstvo, ktorý mal vtedy už šesťdesiatdva rokov“ (Dan 5,31). On vymenoval 120 satrapov (Dan 6,1) a na základe Dan 6,28 ho Biblia spomína – v kráľovstve Dáriovom i v kráľovstve Peržana Kýra – zdá sa, akoby bol spoločníkom Kýra vo vláde. Médskych kráľov poznáme zo zoznamu Herodota: Deioikés, Phraortés, Madios, veľký Kyaxarés a Astyagés. Títo podľa modernej histórie panovali v rozmedzí rokov 728-550 pred Kristom.

Podľa dochovaných dokumentov Babylon obsadil médsky vojvoda Ugbaru a Kýros vtiahol do mesta až o niekoľko týždňov neskôr. Pokiaľ dôverujeme Herodotovi, vtedy už on bol veľkým kráľom Perzskej ríše (Ríša Achaimenovcov), a nie pomerne neznámy Méd Dárius. Na vyriešenie danej problematiky sa už zrodilo množstvo verzií.

Štvrtý rok Jehojakima

1. kapitola knihy Daniel začína týmito slovami: „Tretieho roku kraľovania Jehojakima, judského kráľa, prišiel Nabuchodonozor, babylonský kráľ, k Jeruzalemu a obľahol ho.“ (Dan 1,1) Zdanlivý chronologický problém vyvstáva z toho, že Biblia udáva veľký karkemišský boj medzi Egypťanmi a Babylončanmi v 4. roku kráľa Jehojakima (Jer 46,2), ktorý bol zároveň 1. rokom vlády Nabuchodonozora (Jer 25,1).

Podľa tradičného historického výkladu Babylončania obsadili Judsko po karkemišskom boji v roku 605 pred Kristom. Tieto zdanlivé protirečenia súvisiace s vládou Jehojakima zvykli vysvetľovať dvomi spôsobmi:

1) Roky kraľovania udáva Daniel podľa babylonského kalendára a Jeremiáš podľa judského. Babylončania totiž evidujú 1. rok kráľa od jeho nástupu na trón, teda u nich je druhý rok „prvým rokom“. Takto teda tretí rok Jehojakima podľa Daniela je totožný so štvrtým rokom podľa Jeremiáša.

2) Druhým vysvetlením je, že v treťom roku Jehojakima, čiže rok pred karkemišským bojom 606 pred Kristom, Nabuchodonozor už obsadil Jeruzalem, no o tom nemáme mimobiblické zdroje. Je tu však ešte jedna otázka. Je úplne jednoznačné, že prorokom Jeremiášom predpovedaných sedemdesiat rokov babylonského zajatia začalo udalosťami zapísanými v 1. kapitole Daniela. (Jer 25, 11; Dan 9, 2)

Jednoznačné je aj to, že ukončenie zajatia oznamuje nariadenie Kýra ohľadom návratu Židov do svojej krajiny a znovuvybudovania Chrámu. Toto nariadenie bolo vydané v 1. roku Kýra. (2Kron 36,22; Ezd 1,1)

Ale ako nájdeme 1. rok kraľovania Kýra? Perzský kráľ obsadil Babylon 16. októbra 539 pred Kristom (podľa kroniky Nabúnaida). Podľa perzsko-babylonského zvyku počítali 1. rok kráľa len ďalší rok po prvom novom roku. Teda, nariadenie vydali v období medzi 24. marcom 538 pred Kristom a 23. marcom 537 pred Kristom. Predpokladajme, že edikt bol vydaný začiatkom roku 537. V tomto prípade bol na Chrámovej hore vystavený oltár v roku 536 pred Kristom, na ktorom boli okamžite prinesené obete Bohu. (Ezd 3,2-6)

V prorockom ponímaní to mohlo znamenať ukončenie sedemdesiatich rokov zajatia. Od roku 536 – počítajúc spätne – sedemdesiat lunárnych mesiacov, presne v roku 605 pred Kristom dôjdeme k dátumu, v ktorom prebehla karkemišská vojna. V tomto prípade si musíme vybrať 1. možnosť dátumu. (Dan 1,1)

Daniel udáva rok 605 pred Kristom, preto tretí rok kraľovania Jehojakima, lebo podľa babylonského zvyku sa ráta aj rok nástupu na trón. Jeremiáš ale použil židovský zvyk od dátumu po nástupe na trón. Preto sa udáva karkemišský boj na štvrtý rok kráľa Jehojakima.

Jehojakim v Babylone

Začiatkom storočia počas archeologických vykopávok v babylonskom kráľovskom paláci (v blízkosti Aštartinej brány, v tzv. južnom paláci), v komplexe, ktorý zvyknú stotožňovať s „visutými záhradami“, Robert Koldewey narazil na štyri písomné dokumenty, ktoré pojednávajú o hospodárení na kráľovskom dvore, na ktorých sa našlo zaznamenané aj meno kráľa Jehojakima.

Tieto dokumenty, okrem iného, obsahujú množstvá vydaných potravín a iných vecí osobnej potreby. V prípade Jehojakima množstvo oleja na daný mesiac. Meno kráľa je bezpochyby identifikovateľné: Ja-u-kin; Ja-ku-ki-nu; Pri jeho mene vždy stálo „judský kráľ“: Ja-u-du; Ja-hu-du; Ja-ku-du.

Mimochodom, označenie „Žid“ je iba v písaných novobabylonských zdrojoch. Spolu s kráľom dostávali výmer potravín aj jeho piati synovia a osem ďalších judských osôb. Množstvá zodpovedajú babylonským normám (priemerne pol litra oleja na osobu a mesiac), ale kráľ dostával podstatne viac, než ostatní z Judska. Jeho výmer sa týkal aj manželky a k nemu prislúchajúcich osôb.

Zo štyroch dokumentov zostal dátum len na jednom z nich: trinásty rok Nabuchodonozora, čiže rok 592 pred Kristom. Hodnosť kráľa Jehojakima si ctili aj v Babylone. Na dokumentoch figurujú po­pri osobách judského kráľovského dvora aj iní, ako napríklad syn kráľa Aškelona; rôzni majstri z miest Fenície; ľudia z Médska, Perzie, Egypta, Elámu, ioniaiskí Gréci, Iúdiaie a ďalší – nie „čisto vznešená kráľovská spoločnosť“.

Obrazová tajnička?

Uprostred hostiny Bélsaccára, na ktorej zo svätých nádob jeruzalemského Chrámu „… pili víno a chválili bohov, zlatých, strieborných, medených, železných, drevených a kamenných,“ (Dan 5,4), stala sa v paláci hrozná vec: každý videl ruku píšucu na stenu. Kráľ Bélsaccár dal okamžite zavolať všetkých mágov a znalcov písem. „Vtedy prišli hore všetci mudrci kráľovi, ale nemohli prečítať písmo ani oznámiť kráľovi jeho výklad.“ (Dan 5,8)

Otázkou zostáva, prečo Písmo sväté hovorí, že nikto nevedel prečítať text, ktorý bol na stene? Na babylonskom dvore boli mudrci z každej krajiny sveta, ktorí boli schopní prečítať text v hebrejskom aj aramejskom jazyku. No nápis na stene bol schopný prečítať a vysvetliť jedine Daniel. „Mené, Mené, Tekél, Fársín,“ (Dan 5,25) čo Daniel vyložil aramejsky takto: „Mene, sčítaný, (znamená, že) Boh spočítal tvoje kráľovstvo a ukončil ho. Tekel, odvážený: Odvážený si na váhe, a si nájdený nedostatočný. Peres, rozdelený: Rozdelené je tvoje kráľovstvo a je dané Médom a Peržanom.“ (Dan 5,26-28)

Môžeme predpokladať, že vedomci neboli schopní prečítať nápis na stene preto, lebo to nebol text písaný písmom, ale to bola obrazová tajnička. Skrze tajomnú ruku písaný text, alebo skôr kreslený, obsahoval rôzne miery, váhy alebo platidlá: mina, mina, šékel, pol miny. Mina ako jednotka váhy – 567 gramov zodpovedá 50-60 šeklom; peres zn. pol miny, ale nakoľko v texte stálo v množnom čísle – parsín, preto ho mohlo byť aj väčšie množstvo.

Daniel túto obrazovú tajničku prečítal aramejsky a vysvetlil ju vzhľadom na danú politickú situáciu. Mina – Mené, zn. spočítať; šekel – tekel zn. odvážiť; fársín zn. – rozdeliť. Výraz perás kvôli podobnosti zároveň poukazuje aj na Peržanov.

To, že Babylon obsadia Médi a Peržania, nemohlo Daniela nijako prekvapiť, nakoľko to už proroci Izaiáš a Jeremiáš prorokovali pol storočie pred pádom Babylona. (Iz 13,17-18; Jer 51,11)

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus 2013