Čiňte učeníkov!

Príkaz Pána Ježiša Krista: „Čiňte mi učeníkov,“ ktorému sa tiež zvykne hovoriť Veľké poslanie, nie je pre bežného kresťana ničím novým, naopak, keďže sa o ňom hovorí často, stal sa pre neho notoricky známym. To však nič nemení na fakte, že tento príkaz je stále platný a jeho význam je pre kresťana úplne zásadný.

Kresťan by sa mal dopytovať po Božej vôli, mal by sa zaujímať o to, čo je pre Stvoriteľa dôležité, a mal si by klásť otázku, podobne ako Pavol, ktorý sa stretol s Ježišom na ceste do Damašku: „Pane, čo chceš, aby som robil? Pane, čo je Tvoja vôľa?“ Božia odpoveď je stále rovnaká: „Čiňte mi učeníkov.“

Záchrana človeka pred zatratením je pre Pána Boha taká dôležitá, že Boží Syn sa stal človekom, nechal sa ponížiť, zbiť a ukrižovať, na tretí deň vstal z mŕtvych, odovzdal učeníkom príkazy, vystúpil do neba a posadil sa po Otcovej pravici. Keď Ježiš zomieral, chrámová opona sa roztrhla, čo znamená, že skončila doba, kedy zmierenie medzi človekom a Bohom mohlo byť zrealizované prostredníctvom kňazov, obetí a chrámových rituálov, obradov a ceremónií. Keďže hovoríme, že starozákonná bohoslužba, ktorá prebiehala v chráme, úplne stratila svoj význam (lebo bola iba predobrazom, tieňom, náčrtom vecí, ktoré mali prísť), musíme si odpovedať na otázku, čo ceremónie nahradilo. Odpoveď sa zdá byť až príliš jednoduchá – evanjelium. Pavol hovorí: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.“ (Rim 1,16) Evanjelium je dobrá správa, správa o víťazstve. Obsahom tejto zvesti je, že Boží Syn sa stal človekom, zomrel za hriechy ľudstva, no smrť Ho nemohla držať, vstal z mŕtvych a žije. Možnosť spasenia duší ľudí je v tejto zvesti, je v slovách. Ak sa tieto slová nehovoria, potom ľudia nemôžu byť spasení, aj keď už je všetko pre spasenie pripravené, všetko podstatné už Boh urobil, všetko už sa stalo. Toto sú dôvody, prečo Všemohúci hodnotí život človeka podľa toho, ako sa zaangažuje, zapojí a ako priloží srdce do procesu kázania evanjelia a činenia učeníkov. Ak je v tomto procese zapojený, je to dobré, ak nie je, je to zlé. Faktom, ktorý by nám mal otvoriť oči, však je, že väčšina veriacich, väčšina cirkevníkov v procese získavania učeníkov nie je zaangažovaná vôbec alebo iba okrajovo. A samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí práci tých, ktorí sa získavať učeníkov usilujú, kladú prekážky a náročný proces budovania učeníkov sabotujú a kazia. Ale vďaka Bohu, Pán je s tými, ktorí sú Veľkému poslaniu poslušní a na tom, aby boli ľudia spasení, usilovne pracujú. Najlepším príkladom, ako to robiť, je nám prvá cirkev a apoštoli, ktorí príkazy počuli priamo od Majstra. Výsledkom toho, že apoštoli Pána Ježiša Krista boli poslušní Jeho príkazom, je rozšírenie kresťanstva po celom svete. Vezmime si od nich príklad.

Sadenie (jeden sadí, druhý polieva)

1. Úloha je veľká – Všimnime si, aký príkaz dostali prostí rybári: „Choďte a čiňte mi učeníkov zo všetkých národov!“ Ak chceme byť v kázaní evanjelia úspešní, podobne aj my musíme vidieť veľké ciele. Aj my musíme veriť, že sa vďaka našej práci rozšíri evanjelium. Musíme uvažovať vo veľkom, očakávať založenie zborov, musíme očakávať, že Boh bude vysielať nových a nových robotníkov do žatvy, naša práca sa musí rozširovať, až pokiaľ Pán nepríde.

2. Prijmite Svätého Ducha – Na to, aby sme splnili náročné úlohy, ktoré nám Pán dáva, musíme prijať Svätého Ducha – bez Neho nemôžeme nič, bez Neho nie sme svedkovia. My sme neboli pri tom, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, ale Duch Svätý áno. Bez Svätého Ducha by sme boli svedkovia, ktorí tvrdia, že sa stalo niečo, čo sme nevideli, a samozrejme, nikoho by sme nepresvedčili. Keď však hovoríme slová evanjelia, je to Svätý Duch, kto dáva týmto slovám silu, vierohodnosť a zároveň otvára srdcia a uši tým, ktorí počúvajú. Je zvláštne a nadprirodzené, ako ľudia počúvajú, keď sa káže evanjelium. Sú dotýkané ich srdcia, nezriedka vidíme slzy a často ani nevedia, čo sa s nimi deje. Toto je Duch Svätý. Nemúdri a zlí ľudia, ktorí sa protivia voči evanjeliu, tvrdia, že ide o manipuláciu. Chceme všetkých ubezpečiť, že v tejto „manipulácii“ budeme pokračovať aj naďalej.

3. Štartovacia čiara – Keď apoštol Peter prežil naplnenie Svätým Duchom, začal zvestovať Ježiša a stalo sa presne to, čo sme opísali vyššie. „Keď to počuli, boli zasiahnutí v srdci a oslovili Petra a ostatných apoštolov: Muži, bratia, čo máme robiť?“ (Sk 2,37) Čo zasiahlo počúvajúcich, keď počuli, že Pán Ježiš bol neprávom usmrtený a že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych? Uverili tomu, že Ježiš je Pánom a Kristom. „Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, urobil Pánom aj Mesiášom.“ (Sk 2,36b) Peter tým, ktorí uverili, nariadil kroky, ktoré musí urobiť každý, kto v Ježiša uveril. „Kajajte sa a každý z vás nech sa nechá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38) Toto je štart, Slovo Božie bolo zasadené a teraz je dôležité, aby došlo k rastu a formovaniu učeníka. Sledujme ďalej, čo robili apoštoli.

Polievanie (jeden sadí, druhý polieva a Boh dáva vzrast)

Keď už je niekto získaný za učeníka Pána Ježiša Krista, je nutné, aby bol formovaný – vyučovaný tak, aby došlo k pozitívnym zmenám v jeho myslení (Rim 12,2), a vôbec, k zmene celého životného štýlu, čo zahŕňa zmenu v hierarchii hodnôt, vo vzťahoch, trávení času, zvyklostiach. To, samozrejme, nejde bez cirkvi. Ak niekto tvrdí niečo iné, toto tvrdenie je protibiblické – je proti Božej vôli. Keďže nikto sa neodváži prehlásiť, že cirkev nie je potrebná, nepriateľ sa ju snaží rozvrátiť a v posledných desaťročiach sa stretávame so snahou zmeniť definíciu cirkvi a obraz o nej. Je síce pravda, že v Biblii nájdeme veľmi málo o tom, ako má cirkev fungovať, ako často sa má stretávať alebo aký priebeh má mať bohoslužba, ale základné princípy o tom, ako sa učeníci majú v miestnej cirkvi združovať, vyučovať a multiplikovať, predsa len v Božom slove sú. Je potrebné pozorne študovať život prvej cirkvi a robiť to isté. Keď budeme robiť to isté, čo apoštoli, budeme mať tie isté výsledky – miestne zbory budú silné, budú rásť a budú sa zakladať zbory nové. „A tak sa cirkvi upevňovali vo viere a ich počet deň čo deň rástol.“ (Sk 16,5)

1. Zostávali v učení apoštolov – Skutočne nešťastná myšlienka je, že stačí ľuďom rozdať Biblie, nech si každý sám číta a vyloží si ju po svojom, s odôvodnením, že každý má Svätého Ducha a každý má osobný vzťah s Ježišom, ktorý ho vyučuje. Ak by Bibliu dostal neučený človek, ani za sto rokov by ju nedokázal správne vyložiť, nedal by jednotlivé verše do správnych súvislostí, nepochopil by dejiny hriechu, spásy, národov, význam Izraela atď. Nedokázal by určiť, čo je dôležité a čo nie. Bol by na tom podobne ako komorník, s ktorým sa na pustej ceste stretol Filip – čítal by, ale nerozumel. Človek sa musí učiť. Od koho? Od ľudí, ktorých Boh k tomu určil (pozri Efezanom 4). Prvá cirkev sa zhromažďovala okolo apoštolov, ktorí na základe Písem (samozrejme, nebol ešte Nový zákon), záznamov z Ježišovho života, učenia a výpovedí svedkov vykladali, čo je správne a čo nie, čo treba robiť, čo je dôležité a čo nie. A Boh bol s nimi, cirkev sa rozrastala, systematizovala a multiplikovala. Je nezmysel tvrdiť, že každý mohol hovoriť o Bohu, čo chcel. Dnes sa s tým stretneme bežne. Často počujeme: „Veď ja mám svoju hlavu; Nikto ma nebude učiť; Podľa môjho názoru; Ja to vidím takto atď.“ Ak niekto prichádza s vlastným názorom, vlastným výkladom, musí si uvedomiť, že jeho tvrdenie musí byť v harmónii s celkom, musí vedieť vyložiť Bibliu od Genesis do Zjavenia. A to už ozaj nie je záležitosť všetkých. Je pravda, že kresťania majú tú istú Bibliu, na ktorú sa odvolávajú, ale systematické výklady jednotlivých denominácií a cirkevných prúdov sa značne líšia a môžeme dokonca povedať, že niekedy si aj odporujú. Keďže nemôžu byť pravdivé dve alebo viac protichodných tvrdení, znamená to, že výklady niektorých cirkví sú zlé, zavádzajúce a odporujú pravde. Každý kresťan si musí vybrať, ku ktorému výkladu sa prikloní, ktorému bude veriť. A ktoré výklady a cirkevné prúdy treba prijať? Odpoveď je jednoduchá – tie, ktoré prinášajú najviac ovocia. Tam, kde sú ľudia získavaní za učeníkov, tam, kde sa menia ľudské životy, kde sa prejavuje Božia moc, duchovné dary aj ovocie Ducha – tam sa treba zaintegrovať. Žiaľ, internetoví „jazdci“ bez cirkvi „ládujú“ do seba jednu kázeň za druhou, sú zmietaní vetrom každého učenia a nerastú do dospelosti (Ef 4,14a). Lepšie je počúvať služobníkov, za ktorými stojí zástup učeníkov a zdravá cirkev. Ak ide iba o virtuálnu internetovú službu, svedectvá, ktoré nemožno nijako overiť, ak niekomu chýba podpis Svätého Ducha v podobe viditeľného Božieho diela, nech radšej mlčí a učí sa.

Ak chceme byť v kázaní evanjelia úspešní, podobne aj my musíme vidieť veľké ciele.

2. Zostávali na modlitbách – Teoreticky to všetci vieme, ale prax už je iná. Teoreticky všetci vieme, že keď sa celá cirkev bude modliť, Svätý Duch sa pohne. Faktom je, že do pravidelného modlitebného života cirkvi je zapojené nízke percento veriacich. Čím je toto percento vyššie, tým väčšie je prebudenie – jednoduchá matematika. Nehovoríme teraz o osobných modlitbách, ale o tom, ako budovať cirkev, študujeme, ako to robili apoštoli a čítame, že spoločne zotrvávali na modlitbách. Cirkev sa zrodila, keď sa učeníci spoločne modlili. Zjednotení na modlitbách očakávali zasľúbenie Svätého Ducha, ktorého potom aj radostne prijali. Pri Krásnej bráne sa stal zázrak, keď Peter a Ján išli na spoločné modlitby. Cirkev sa napnute modlila, keď bol Peter uväznený, a výsledkom bolo, že anjel Pánov vyviedol Petra von. Tiež k vyslaniu Pavla a Barnabáša na misiu došlo vtedy, keď sa cirkev v Antiochii spoločne modlila. Preto všetkých povzbudzujem, aby ste si zaužívali chodievať na spoločné modlitby.

3. Bratské spoločenstvo – Podľa môjho názoru je úloha zotrvať v bratskom spoločenstve bez Boha úplne nedosiahnuteľná. Človek je od pádu do hriechu taká konfliktná bytosť, že ak by sme mali žiť na zemi dlhšie, postupne sa rozpadnú všetky vzťahy a poháda sa každý s každým. Veď aj v rodinách, ktoré by malo držať silné pokrvné puto, niekedy dochádza k roztržkám, ktoré do konca života nevedia dať na poriadok. Iba vďaka Božej milosti a iba vďaka tomu, že si uvedomujeme vlastné nedostatky (hriechy), vieme mať súcit, empatiu s ostatnými. Preto si Boh mimoriadne cení, ak bratia medzi sebou vedia nažívať v pokoji a v jednote. Snažme sa o to. Všemohúci svojim deťom vylieva do srdca skrze Svätého Ducha lásku, ktorá nám dáva silu povzniesť sa nad urážky a malicherné škriepky. Nie sme dokonalí, ale keď chybujeme, Boh nám dáva možnosť nápravy, odpustenia a obnovenia vzťahov. Nezabudnime, že cesta k dokonalosti, k láske vedie cez milovanie bratstva. „A tak práve preto vynaložte na to všetku snahu a poskytujte vo svojej viere chrabrú cnosť a v cnosti známosť a v známosti zdržanlivosť a v zdržanlivosti trpezlivosť a v trpezlivosti pobožnosť a v pobožnosti milovanie bratstva a v milovaní bratstva lásku.“ (2Pt 1,5-7) Harmónia a príjemná atmosféra v cirkvi hrá veľkú rolu práve v budovaní učeníkov. Ak je atmosféra plná lásky, Pán pridáva nových veriacich, ak sú však napätia, hádky a škriepky, Svätý Duch z takého miesta odchádza a cirkev sa nerozrastá.

Bratia a sestry, pripomenuli sme si najväčšie vyjadrenie Božej vôle, aké si len vieme predstaviť, a to je: zvestovanie evanjelia, vychovávanie učeníkov a integrovanie ich do cirkvi. Snažili sme sa o to doteraz a budeme sa snažiť aj naďalej a nech vidíme viac nových učeníkov, viac cirkví, nech zažijeme viac Božej milosti.