Túžime po duchovných daroch?
Biblia hovorí, aby sme horlili o duchovné dary. „No, snažte sa horlivo o lepšie dary milosti!“ (1Kor 12,30) Pritom je v tejto vete použité veľmi silné slovo zélute, čo znamená, že po duchovných daroch máme skutočne túžiť veľmi vrúcne. Príkaz horliť za duchovné dary je Božie slovo ako každé iné, rovnako platné ako požiadavka nekradnúť či milovať blížneho. Problém je, že drvivá väčšina cirkvi o duchovné dary nestojí, neprahne po nich, v lepšom prípade je voči nim pasívna a v horšom prípade, s ktorým sa stretávame častejšie, sa veriaci, ktorí sa z nejakého neznámeho dôvodu považujú za pravoverných, rozhodli proti duchovným darom bojovať. Je podivuhodné, že ľudia, ktorí tvrdia, že veria v Boha, ktorý je nadprirodzený, nemajú o Jeho nadprirodzené pôsobenie v životoch žiadny záujem. Asi veľmi nechcú, aby Boh do ich životov v skutočnosti zasahoval.
Nikto nemôže poprieť, že charizmaticko-letničné hnutie prežíva nepomerne väčšiu expanziu ako tradičnejšie cirkevné denominácie. Je to práve preto, lebo dovolili Všemohúcemu, aby sa prejavoval v ich životoch a na zhromaždeniach nadprirodzene. V praxi sa môžu prejavovať duchovné dary cez službu pomazaných Božích služobníkov. Musíme však priznať, že aj v tomto prúde kresťanstva došlo v oblasti uvádzania duchovných darov do praxe k mnohým chybám, omylom a nedorozumeniam, špeciálne v našom regióne.
Prečo letnično-charizmatické hnutie u nás malo doposiaľ taký malý úspech?
V spomínanej epištole Korinťanom sa dozvieme, že duchovné dary sú dávané na budovanie cirkvi, okrem jedného, a to je hovorenie v jazykoch. Hovorenie v jazykoch je dané predovšetkým na osobné budovanie veriaceho. Ostatných osem duchovných darov, ktoré Pavol vymenúva, majú prispievať k tomu, aby sa cirkvi upevňovali v Kristovi a rozrastali. Odpoveďou na otázku, prečo v Čechách a na Slovensku bol tento cieľ splnený v takej malej miere je, že zrejme nešlo o duchovné dary, ale ich plagiáty, napodobeniny a v mnohých prípadoch o obyčajný náboženský podvod. V skutočnosti v prípade niektorých kruhov nejde o charizmaticko-letničné hnutie, ale o mysticizmus (myslené pejoratívne), ktorý v mnohých prípadoch zabieha do okultizmu, čarovania a klamstva. Pre tieto skupiny, ktoré sa nerozrastajú, je charakteristické, že sa špecificky orientujú na prorokovanie, videnia a sny. Samozrejme, verím, že biblické príbehy, v ktorých Boh týmto spôsobom zasahoval do životov veriacich, sú pravdivé a taktiež verím, že Boh takto môže konať aj teraz. Problém však spočíva v tom, že práve prorokovanie a videnia je možné najľahšie sfalšovať. Stále dokola počuť: „Takto hovorí Pán…“ Hovorí sa, že sú to prorocké hnutia, len sa nikam nehýbu. Zažili sme dokonca konferencie, kde každému jednému nahrali Boží odkaz preňho osobne na kazetu, ktorú si potom mohol kúpiť. Zvláštne je, že nikomu neprekáža, keď sa tieto proroctvá nenaplnia. Nikto nerobí pokánie a celá vec sa ospravedlní tým, že sme ľudia, ktorí robia chyby, a tým, ktorí volajú po poctivom používaní duchovných darov, sa dostane obvinenie, že pohŕdajú proroctvami. To, že takáto „chyba“ zdeformuje človeka, ktorý falošné proroctvo alebo videnie prijal, nikoho nevzrušuje. Takéto správanie nie je malý hriech. Páchatelia sa dopúšťajú klamstva, manipulácie a zneužívania Božieho mena. V tejto oblasti je bezbrehý priestor pre frustrovaných jedincov, ktorí nie sú úspešní v žiadnej inej oblasti. Nemôžeme sa čudovať životaschopným jedincom, ktorí neprišli o triezvy úsudok, že sa k takýmto skupinám nechcú pripojiť.
Dary, ktoré sa dajú ťažko sfalšovať
Podľa môjho názoru sú dva duchovné dary, ktoré je možné napodobniť len veľmi ťažko, a to je hovorenie v jazykoch a dar uzdravovania. Nie je náhoda, že proti jazykom a uzdravovaniu sú systematicky vytvárané predsudky. Preto je správne tieto dary obhájiť a položiť na ne väčší dôraz. Snažíme sa, aby každý, kto sa obrátil, čím skôr začal hovoriť v jazykoch, a neustále ponúkame modlitby za uzdravenie. Výsledkom je, že dochádza k ozdraveniu nášho chápania nadprirodzena, čo vyústi v to, čo je cieľom duchovných darov, a síce k budovaniu, upevňovaniu a rastu cirkvi Božej.
O jazykoch
Ako sme už spomenuli, hovorenie v jazykoch je duchový dar, po ktorom má každý veriaci túžiť. Musí ho chcieť, musí ho oceňovať. O požehnaniach, ktoré plynú pri správnom používaní jazykov, sme už na stránkach Logosu viackrát písali. Platí to stále. Modlitby v jazykoch prinášajú veľké požehnanie. Hlavným dôvodom, prečo sa usilujeme o to, aby ľudia hovorili v jazykoch je, že je dôkazom o tom, že človek prijal Svätého Ducha. Pri tomto konštatovaní však veľa ľudí pravdepodobne očervenie a začne protestovať. Začnú argumentovať a úplne v rozpore so želaním Všemohúceho vymýšľajú dôvody, že hovoriť v jazykoch netreba, a tak sa dostávajú do opozície voči Bohu. Keď Peter počul pohanov hovoriť v jazykoch pri svojej návšteve Kornélia v prímorskej Cézarei, prehlásil, že sa im stalo to isté, čo sa stalo Židom v Jeruzaleme na Letnice. „Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha; lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy odpovedal Peter: Či potom môže niekto zabrániť vode, aby títo neboli pokrstení, ktorí prijali Svätého Ducha ako aj my?“ (Sk 10,45-47)
Príkaz horliť za duchovné dary je Božie slovo ako každé iné.
V rozsahu, ktorý dovoľuje článok, sa pokúsim vyvrátiť najčastejšie argumenty proti krstu vo Svätom Duchu a hovoreniu v jazykoch. Prvým je tvrdenie, že keď človek prijme Ježiša Krista, automaticky prijíma Svätého Ducha. Toto tvrdenie môžeme veľmi ľahko vyvrátiť. Keď Pavol prišiel do Efezu, položil nasledujúcu otázku: „Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili?“ (Sk 19,2) Vieme, že neprijali vtedy, keď uverili, ale neskôr, keď sa s nimi modlil Pavol. Druhým je tvrdenie, že človek prijíma krst Svätým Duchom zároveň s vodným krstom. Aj toto je ľahko vyvrátiteľné. Práve pri zmienenej návšteve Petra u Kornélia došlo k tomu, že tí, ktorí počúvali a uverili, najprv prijali Svätého Ducha a hovorili v jazykoch a pokrstení vo vode boli až potom. Naopak, v ôsmej kapitole Skutkov Filip tých, ktorí uverili v Ježiša, pokrstil vo vode, ale Svätého Ducha prijali neskoršie, až keď prišli Peter a Ján z Jeruzalema: „... ktorí, keď tam zišli, modlili sa za nich, žeby dostali Svätého Ducha, lebo ešte nebol zostúpil na niktorého z nich, a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.“ (Sk 8,15-16) Tretím argumentom proti jazykom je, že dôkazom prijatia Svätého Ducha je láska. Nepleťme sa. Láska nie je dar, ale ovocie. Prejaví sa až neskôr práve ako dôsledok prijatia Svätého Ducha. Ak nie je Svätý Duch, nie je ani láska, ale len akási napodobenina vo forme pretvárky. Ďalším častým argumentom je, že nadprirodzené znamenia netreba. Nuž, Biblia hovorí, že treba. A stále platí, že je lepšie počúvať Boha ako ľudí. S argumentom, že hovorenie v jazykoch pochádza od satana, sme sa stretávali skôr v minulosti. Toto tvrdenie je nebezpečné a môže zachádzať až do rúhania sa Svätému Duchu.
Uvedené tvrdenie najlepšie porazíme tak, že budeme jazyky veľa používať a s každým, kto prijme Ježiša Krista, sa budeme hneď modliť, aby prijal Svätého Ducha a hovoril v jazykoch.
Nezabudnime: jazyky slúžia na budovanie. „Ten, kto hovorí jazykom, vzdeláva sám seba.“ (1Kor 14,4) Ak budeme dbať na správne používanie tohto úžasného daru, budú zdravo zbudovaní nielen jednotlivci, ale celá cirkev.
O uzdravovaní
Aj uzdravovanie je dôležité pre správne napredovanie cirkvi. Na rozdiel od vyššie zmieneného pseudocharizmatického hnutia, ktorého základom sú pokusy o prorokovanie, videnia a výklady snov, sa uzdravovanie dá veľmi ťažko sfalšovať. Verejnosť okamžite preverí, či bola modlitba za uzdravenie účinná a či bola chorá osoba uzdravená, prípadne sa jej uľavilo, alebo nie. Ľahko sa zistí, či modlitby za uzdravenie prinášajú ovocie, alebo nie. Ak nie, služobníci musia čestne a poctivo podľa Božieho slova skúmať, kde robia chybu, kde ich názory a teológia potrebujú poopraviť. Uplatňujú sa tu princípy, o ktorých Ježiš hovorí v 15. kapitole Jána: „… ja som ten pravý vinič, a môj Otec je vinár. Každý letorast, ktorý nenesie na mne ovocia, odrezuje, a každý, ktorý nesie ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia.“ (Jn 15,1-2) Pred niekoľkými mesiacmi sme začali usporadúvať uzdravujúce zhromaždenia a už teraz je jasné, že donášajú ovocie. Ľudia sú zbavovaní svojich neduhov a získavame viacej učeníkov pre Ježiša ako v minulosti. Každý týždeň sa modlíme za takmer tisíc ľudí. Keď takto slúžime Pánovi, v praxi môžeme získať odpovede na neľahké otázky, ktoré sme si v minulosti kládli bez toho, aby sme boli ochotní niečo významné urobiť. Ujasňujeme si, akú úlohu hrá viera chorých a viera tých, ktorí sú prítomní, vrátane služobníka, ktorý sa modlí. Dostávame aj odpovede na otázku, kto sa má kedy modliť. Šestnásta kapitola Marka poukazuje na to, že klásť ruky a modliť sa za chorých môže každý, kto uveril v Ježiša: „A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia… na chorých budú vkladať ruky, a budú sa mať dobre.“ (Mk 16,17-19) Áno, na základe tohto slova sa môže každý veriaci modliť za chorých, platí to špeciálne pre jeho okolie, rodinných príslušníkov a ľudí, s ktorými sa spontánne stretáva. Vtedy je vhodné rozumným, nie sektárskym spôsobom ponúknuť modlitbu za uzdravenie. Ďalšie slovo, ktoré hovorí o uzdravovaní, sa nachádza v Jakubovi, a to nám určuje poriadok, podľa ktorého majú prebiehať modlitby za chorých členov cirkvi. „Je niekto nemocný medzi vami? Nech si zavolá starších zboru, a nech sa modlia nad ním pomažúc ho olejom v mene Pánovom. A modlitba viery uzdraví chorého, a Pán ho pozdvihne, a jestli urobil hriechy, odpustí sa mu.“ (Jak 5,14-15) V cirkvi majú slúžiť uzdravením preverení presbyteri a modlitba je tu spojená aj s pastoračnou starostlivosťou, prípadne aj s vyznaním hriechov. V súčasnosti skúmame, ako objaviť a uplatniť dary uzdravovania, o ktorých hovorí Prvý list Korinťanom, v praxi. Po prvé, začíname vidieť, že pri niektorých služobníkoch vidno viac uzdravení a väčších ako pri iných. Po druhé, keď služobník prúdi v tomto obdarovaní, vie prekonať rôzne stresové situácie a modlitby za uzdravenie ho nevyčerpajú. Podobne ako evanjelistu nevyčerpá, keď má hovoriť stále to isté posolstvo evanjelia.
Znovu zdôrazňujem, že pri používaní duchovných darov treba preskúmať ovocie. Nestačí robiť semináre o duchovných daroch, ale treba budovať cirkev. Keď cirkev nie je budovaná a nerastie, je úplne jedno, že členovia poznajú rozdelenie duchovných darov alebo že ich vedia vymenovať po grécky. Usilujme sa budovať cirkev a Svätý Duch sám bude rozdeľovať dary a uvádzať ich do praxe.
Teraz z iného súdka. Je to neuveriteľné, ale tak ako proti veľmi potrebnému daru hovorenia v jazykoch, povstáva odpor aj proti uzdravovaniu. Už tento odpor nám hovorí o tom, že tieto dve oblasti sú pre trvalé napredovanie cirkvi zvlášť dôležité. Kritizovať liečenie a uzdravovanie nemôžu normálni ľudia. Každý normálny človek chce byť zdravý, veď je to najčastejším obsahom novoročných prianí. Nikto nechce chodiť po doktoroch, vyhadzovať peniaze za recepty, žiadny normálny človek nechce, aby jeho deti museli podstúpiť operáciu alebo aby im zdravotný stav zabránil študovať či športovať. Choroba nie je dobrá na nič, je dôsledkom ľudského hriechu rovnako ako smrť. Smrť je najväčší nepriateľ človeka a ak niekto hovorí proti uzdravovaniu, je na strane smrti, chorôb a diabla. Niekedy počujeme argument, že nás skrze chorobu chce Pán Boh niečo naučiť. Tí istí ľudia, ktorí to hovoria, však idú k lekárovi, aby ich choroby zbavil. Môžeme sa spýtať, prečo utekajú z „osožnej Božej školy“? V minulosti (vďaka Bohu, predsa len sme sa už niekam posunuli) sme počuli argument, že choroba je kríž a poukazuje sa na verše: „Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: Ak chce niekto prísť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou!“ (Mt 16,24) Ježiš tu jasne hovorí o tom, že nesenie kríža je dobrovoľná záležitosť – môžeš ho vziať alebo odložiť. Kríž je naša egoistická stará prirodzenosť a my ju môžeme buď zaprieť, alebo jej dať priestor. Keby bola choroba krížom, znamenalo by to, že ju môžeme hocikedy odložiť. Napríklad, ak je niekto chromý alebo má rakovinu a chcel by vycestovať za rodinou, potom by na ten čas chorobu odložil. Absurdné, však? Taktiež voči tvrdeniu, že nie vždy chce Boh človeka uzdraviť, musíme byť skeptickí. Potom by bol Boh nevypočítateľný a platilo by to aj na spasenie. Chce snáď Boh niekedy spasiť a niekedy nie? A potom, ako poznať, že Boh chce niekedy spasiť a niekedy uzdraviť, a inokedy zasa nie? A ešte jedna otázka – ak Boh nechce uzdravovať, prečo máme chodiť k lekárom? Nie sú snáď aj lekári a veda Božím nástrojom? Nie, Boh nie je nevypočítateľný. Boh chce zachraňovať a uzdravovať. To, že sa to tak nedeje vždy, nie je chybou na Jeho strane, ale na našej. Možno chýba viera alebo poznanie Boha. Jedno obdobie v živote prvej cirkvi muselo byť fantastické. Je napísané, že všetci boli uzdravení: „A schádzalo sa i množstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli všetci uzdravení.“ (Sk 5,16) Ak však vidíme, že sme to ešte nedosiahli, vidíme, že nie všetci sú uzdravení a stane sa aj to, že zomrú v mladom veku, malo by nás to viesť k tomu, že budeme ešte viacej hľadať Pána v tejto oblasti. To, že tieto udalosti sú živnou pôdou kritikov uzdravenia, je iba ich hanba.
Usilujme sa budovať cirkev a Svätý Duch sám bude rozdeľovať dary a uvádzať ich do praxe.
Niekoľko záverov
1. Duchovné dary sú dobré a Biblia nám prikazuje, aby sme ich hľadali, túžili po nich a praktizovali ich.
2. Duchovné dary slúžia na budovanie a rozrastanie cirkvi a v prípade, že niektoré spoločenstvo tvrdí, že „prekypuje“ duchovnými darmi a pritom sa nerozrastá, skôr naopak, znamená to, že nejde o duchovné dary, ale o náboženské podvody.
3. Najčastejšie sa falšuje prorokovanie, videnia, výklady snov, prípadne výklad jazykov. Tvrdenia sú zamerané na budúcnosť, preto sú nepreskúmateľné a v budúcnosti sa preskúmavať zabudne.
4. Boh chce, aby každý veriaci hovoril v jazykoch a používal ich na vlastné budovanie.
5. Choroba nie je dobrá na nič, je dobré sa modliť za uzdravenie, no ešte lepšie je byť zdravý a modlitbu nepotrebovať.
6. Ak vo svojich zboroch urobíte korekcie podľa vyššie uvedených myšlienok, budete vidieť, že vaša cirkev ozdravie a začne sa rozrastať.
7. Upozorňujem, že korekcie v uvedených oblastiach sa nerobia ľahko. Kto je lapený do tejto pase, stratil schopnosť sebareflexie a realita je hodnotená cez zastretie a hmlu.
Používajme duchovné dary | | | Logos 12 / 2022 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Duchovní dary II. | | | Logos 9 / 2011 | | | Daniel Šobr | | | Vyučovanie |
Duchovní dary IV. | | | Logos 11 / 2011 | | | Daniel Šobr | | | Vyučovanie |
Duchovné upratovanie | | | Logos 2 / 2012 | | | Kimberly Daniels | | | Vyučovanie |
Duchovní dary III. | | | Logos 10 / 2011 | | | Daniel Šobr | | | Vyučovanie |