Dve nadprirodzené uzdravenia z hepatitídy typu C

Obidve nasledujúce svedectvá pochádzajú z protidrogového komunitného strediska Menora, kde prebieha kresťanská terapeutická liečba drogových závislostí.
Ak by ste mali záujem dozvedieť sa viac o tejto službe navštívte www.menoraklub.sk alebo volajte vedúcemu tohto strediska Branislavovi Lukačkovi na tel. 0917 468 671

Boh je skutočný - hepatitídu už nemám

Volám sa Milan a pochádzam zo Zvolena. Keď som mal sedemnásť, prvýkrát som ochutnal marihuanu. Zo začiatku sa mi to veľmi páčilo, ale marihuana spôsobila to, že som sa prestal báť tvrdých drog. Neskôr som začal experimentovať s drogami ako extáza, LSD, heroín, kokaín a pervitín. To, samozrejme, spôsobilo, že som sa stal od pervitínu závislým. Zo začiatku som ho len fajčil alebo šňupal, ale neskôr som mu úplne prepadol a začal som si pichať. V tom čase som už mal jedného syna a druhý bol na ceste. Vedel som, že ako narkoman nie som schopný postarať sa o rodinu, a tak som išiel na liečenie. Dostal som sa do protidrogového programu Challenge. Tam som pochopil, že Biblia je reálna a rozhodol som sa žiť ako kresťan.

Keď som sa vrátil z liečenia, navštevoval som kresťanský zbor vo Zvolene. Bol som „čistý“ sedem rokov. Viedol som vcelku dobrý život – až do dňa, kým nebola preskúšaná moja viera v tom, či je naozaj Pán na prvom mieste v mojom živote. Žiaľ, zistil som, že nie. Do nášho manželstva prišli problémy a ja som to nezvládol. Došlo to až tak ďaleko, že sme sa rozviedli. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie a namiesto toho, aby som viac hľadal Pána, znovu som siahol po droge. Odišiel som do Česka aj napriek tomu, že ma bratia varovali, a tam som svoju drogovú kariéru rozbehol znovu. Najprv som prišiel o prácu a potom aj o bývanie a skončil som na ulici medzi prostitútkami, zlodejmi a vymáhačmi. Dostal som sa do skupiny ľudí, ktorí pervitín vyrábali a ja sám som ho aj predával. Každý deň som riskoval kriminál a môj život bol mnohokrát v ohrození. Moje srdce bolo každým dňom tvrdšie, pretože život na ulici bol tvrdý – mnohokrát som hladný nocoval v chodbách panelákov. Musel som kradnúť, aby som sa najedol… bolo to veľmi ponižujúce, ale cesta späť sa mi zdala nemožná. Robil som všetko, čo bolo v mojich silách, ale nič mi nepomohlo dostať sa zo závislosti. Nakoniec sa nado mnou zľutovala sestra s mamou a dali mi peniaze, aby som sa dostal na Slovensko a vybavil si tu doklady. Peniaze som, samozrejme, prehral a použil na to, aby som si dal dávku.

Keď som raz čakal na svojho dílera, všimol som si plagát Menory. Písalo sa tam o protidrogovom klube. Už predtým som poznal Rada Hrušku a vedel som o ňom, že robí protidrogové prednášky. Pomyslel som si, že aj s tým plagátom bude mať niečo spoločné, a tak som sa rozhodol ho navštíviť. Prišiel som do Klubu Menora, kde ma Rado zoznámil s Braňom Lukačkom, ktorý akurát rozbiehal resocializačné stredisko. Tam som v októbri 2014 začal svoju liečbu. Na jednej raňajšej biblickej hodine sme si čítali príbeh z Matúša 9, kde sa píše o žene, ktorá 12 rokov trpela krvotokom a po tom, čo sa dotkla Ježišovho rúcha, bola uzdravená. Tiež som zatúžil po uzdravení, pretože som vedel, že mám hepatitídu typu „C“. Je to choroba, ktorá sa prenáša krvou a trpia ňou väčšinou narkomani, ktorí si drogy pichajú. V Čechách som si dal urobiť testy a boli pozitívne. Testy som si dal urobiť aj po nástupe do Menory. Po tom, ako sme si prečítali ten príbeh o žene, čo bola uzdravená, modlili sme sa a ja som pocítil, že Pán ma chce uzdraviť. Rozprával som sa o tom s Braňom a on mi dal prečítať knihu od K. E. Hagina a povedal mi, aby som premýšľal o uzdravení a čítal tú knihu. 5.1.2015 sme mali zavolať ohľadom výsledkov. Bol som plný očakávania a moja radosť bola veľmi veľká, keď mi oznámili, že hepatitídu NEMÁM. Pre mňa osobne je to úžasný zázrak Božej moci a dôkaz toho, že Boh je skutočný. On odpovedal na naše modlitby. Týmto by som chcel Pánovi poďakovať za Jeho úžasnú milosť. Ďakujem aj každému, kto sa akýmkoľvek spôsobom podieľa na službe v Menore. Je to úžasné Božie dielo.

Mám pečeň ako keby som nikdy nebral drogy

Volám sa Ján Purdek a pochádzam zo Zvolena. Keď som mal asi trinásť či štrnásť rokov, začal som vyhľadávať zlé partie, zanedbávať školu a užívať marihuanu a alkohol. Proste ma lákal život vonku. Vtedy som sa už odďaľoval od svojej rodiny a unikal som z domova stále viac a viac. V osemnástich som bol už dosť zničený, závislý od pervitínu a robil som všetko pre to, aby som ho mal každý deň – začal som kradnúť, podvádzať a vynášať veci z domu.

Školu som si, samozrejme, nedokončil, lebo som tam nedokázal vydržať; tak som si myslel, že sa niečo sa zmení, keď odídem z domu a zač­nem pracovať. Cez agentúru som si našiel prácu v Plzni, ale tam sa to ešte zhoršilo – ľahší prístup k drogám, peniazom, viac dílerov a pod. Pamätám si, že vtedy som bol kvôli droge schopný urobiť čokoľvek.

Keď som mal dvadsať rokov, prišiel som o prácu, bývanie aj o svoje dievča. Chcel som sa vrátiť domov na Slovensko, ale už som to nedokázal urobiť. Napriek tomu, že som bol na ulici, ešte viac som začal kradnúť. Niekedy som vyniesol aj 12-13 plných ruksakov vecí z obchodných centier, len aby som mal peniaze na drogy. Vtedy som si začal pichať do žily a pri tom som už zostal. Veľmi som schudol, vážil som asi 45 kg.

Ani neviem ako, ale vrátil som sa na Slovensko. Rodičia už boli rozvedení a sestra odišla do Anglicka. Keď ma rodina videla, bola v šoku z toho, ako vyzerám – vrátil som sa akurát na Vianoce a stál som pred dverami totálne zničený. Mama plakala a povedala mi, že buď sa budem liečiť, alebo pôjdem na ulicu. V tom období som mával epileptické záchvaty, ktoré som vôbec nemusel prežiť. Bol som už aj trestaný a mal veľké dlhy, tak som si povedal, že skúsim liečbu. Na jednom liečení som vydržal sedem dní a znova som si dal drogu, na druhom desať dní a znova som v kríze a v afekte odišiel za drogou.

Na liečení v Banskej Bystrici mi zistili pozitívne testy na hepatitídu typu „C“. A tu sa dostávam k tomu, o čom chcem vlastne písať. Už ako dvadsaťdvaročný, odhlásený z trvalého pobytu, som ako bezdomovec fungoval v stane na lúke. To obdobie bolo pre mňa peklom. Na jeseň 2014 – keď som mal na mále a dostal by som sa do basy, nevládal som ani po fyzickej, ani po psychickej stránke – som viackrát kontaktoval mamu, aby mi pomohla aspoň nejakou starou zimnou bundou. Zľutovala sa nado mnou pod podmienkou, že mi ju prinesie k Braňovi do klubu. V ten večer ma v klube prehovorili, aby som nastúpil do Menory, a tak som do týždňa nastúpil. Vôbec som nevedel a ani nečakal, že Menora je založená na viere v Boha a že sa tam modlí. Hneď v prvý deň liečby ma Braňo zobral na bohoslužbu do Kresťanského spoločenstva Milosť, kde som nerozumel ničomu; myslel som, že ľudia tu nie sú normálni.

S odstupom času som rozmýšľal, že keď mi doteraz nič nepomohlo, skúsim dať šancu Bohu a skúsim veriť. Nikdy v živote som sa predtým nemodlil, a tak som začal najprv len ďakovať a chváliť Boha, potom som sa modlil aj za svoje potreby. Jednou z mojich túžob bolo, aby som sa dostal z hepatitídy. Takmer na každej rannej modlitbe som ten vírus spomenul a išiel som aj za presbytermi v zbore, aby sa modlili za moje uzdravenie. Asi pred mesiacom som bol znovu na infekčných testoch a keď sme po čase volali ohľadom výsledkov, povedali mi, že hepatitídu nemám a že dokonca mám pečeň vo veľmi dobrom stave, ako keby som nikdy nebral drogy. Tak toto ma fakt dostalo, nechápal som to. Vtedy som si uvedomil, že Boh skutočne dokáže veľké veci a začal som naozaj dôverovať tomu, že Boh mi môže pomôcť znovu sa postaviť na nohy a usporiadať si život. Som veľmi vďačný, že som mohol spoznať pravdu, veriacich ľudí v zbore, ktorí mi pomáhajú otvoriť oči, lebo nechcem skončiť znova v pekle.