Islam a Európa

V súčasnej dobe je islam jednou z najdiskutovanejších tém v spoločnosti, pričom iste nie je potrebné vysvetľovať, prečo tomu tak je. Mnohí islam vnímajú ako novú a mocnú hrozbu, ktorú dnes reprezentuje predovšetkým Daeš (alebo tiež Islamský štát), stavajúci sa do úlohy nového kalifátu. V dejinách Európy však stret s islamom nie je ničím novým.

Cieľom tejto série článkov bude poukázať na históriu európskych kontaktov s islamom, pričom sa budem venovať hlavne dejinám. Mnohé zaujímavé náboženské alebo kultúrne aspekty islamu, ktoré nebudú mať zásadný význam pre výklad udalostí, budem nútený ponechať nevysvetlené. Je však dôležité pochopiť, že islam nie je len náboženstvom, tak ako sme tomuto pojmu zvyknutí rozumieť. „Islam predstavuje skôr život ako celok a jeho pravidlá zahŕňajú prvky občianskeho a trestného práva a dokonca aj toho, čo nazývame právom ústavným“ (Bernard Lewis).

Problém prameňov

V roku 2012 bol v britskej televízii odvysielaný dokumentárny film pod názvom „Islam: The Untold Story“ (Islam: Nevypovedaný príbeh). Film bol akousi prezentáciou najnovšej práce britského populárneho historika a spisovateľa Toma Hollanda, ktorý v tom istom roku vydal tiež popularizačnú knihu, v ktorej sa zaoberal problematikou vzniku Arabskej ríše v 7. storočí n. l. Holland vyzdvihol predovšetkým skutočnosť, že k počiatkom islamu neexistujú skutočné pramene (z pohľadu kritickej historickej vedy) a dokonca vyslovil niekoľko naozaj radikálnych myšlienok, napríklad, že Mekka vôbec nemusela byť rodiskom proroka Mohameda a teda ani islamu. Po odvysielaní dokumentu sa zdvihla veľká vlna odporu zo strany britských moslimov a po mnohých vyhrážkach bol dokument stiahnutý z vysielania.

Hoci niektoré prezentované názory v dokumente boli odvážnejšie, veľa historikov sa k moslimským prameňom popisujúcim počiatky islamu stavia s podobnou skepsou. Profesor Masarykovej univerzity, významný český arabista a islamista Miloš Mendel, problém zhrnul do dvoch viet: „O Mohamedovom živote sa vie práve toľko, koľko je kto ochotný prijať z početných správ a bohato spracovaného systému tradícií o Prorokovom živote. Čo je pravda a čo falzifikát, je už celé desaťročia predmetom štúdia európskej i arabskej vedy.“ Zo zahraničných bádateľov môžeme citovať napríklad Jonathana Berkeyho: „Problémom týchto prameňov je, len veľmi stručne, že boli skoncipované a používané moslimami, aby urovnali neskoršie spory a aby retrospektívne odôvodnili svoje Heilsgeschichte (t. j. dejiny spásy), takže reflektujú viac to, čo si moslimovia chceli zapamätať, ako to, čo bolo nutne historicky verné... čitateľ by mal rozumieť, že obvyklé zdroje k dejinám raného islamu majú pochybnú historickú hodnotu.“ Podľa Freda Donnera „hlavnou ťažkosťou, s ktorou sa musí historik zaoberajúci sa ranými dejinami islamu vysporiadať, je skutočnosť, že v prípade mnohých kapitol týchto dejín máme k dispozícii dokumentárny materiál, ktorý je buď nedostatočný alebo vôbec neexistuje. Toto platí predovšetkým pre najranejšie fázy histórie islamu, život proroka Mohameda, expanziu prvej komunity veriacich, raný kalifát a občianske vojny, pre čo sa takmer žiadna skutočná dokumentácia nezachovala.“

O živote proroka Mohameda a o počiatkoch islamu sa dozvedáme z troch základných zdrojov, ktorými sú Korán, Mohamedove životopisy a zbierky jeho výrokov, známe ako ḥadīṯ. Ak by sme chceli skúmať samotný Korán, narazili by sme na množstvo problémov, ktorých podrobnejší popis by nám zabral až príliš veľa priestoru. Dejiny Koránu, pochopiteľne, nie sú úplne jasné a dielo v podstate neobsahuje Prorokov životopis. Mohamed je v Koráne priamo spomenutý len štyrikrát a na základe textu nie je možné skúmať Mohamedov život chronologicky. Korán skôr odráža Prorokovo zmýšľanie, ako to, čo sa dialo okolo neho. Čo sa týka životopisov, tie ponúkajú omnoho jednoduchšie čítanie a porozumenie, nakoľko sú písané naratívne. Avšak takéto texty sa objavujú až okolo roku 750 a neskôr. Od Prorokovej smrti (632) ich teda mnohokrát delia celé generácie. Napokon, zbierky ḥadīṯ neprinášajú žiadne lepšie vyhliadky. Boli koncipované viacerými ľuďmi dlho po Mohamedovej smrti a dochovalo sa ich také množstvo, že aj moslimovia ich delia na skupiny podľa vierohodnosti. Len pre ilustráciu, konkrétny dochovaný výrok môže byť zapísaný napríklad takto: Amr ibn Šuajb rozprával podľa svojho otca, že jeho starý otec počul Posla Božieho ako hovorí: „Prikazujte svojim deťom, aby sa modlili od siedmich rokov, a bite ich za to (že tak nečinia) od desiatich rokov a oddeľte ich v posteli.“ Viac svetla by sme očakávali od nearabských autorov (Peržanov alebo Byzantíncov), no záznamy, ktoré sa dochovali, sú len zlomkovitého charakteru. Takýmto prameňom je napríklad kresťanský apologetický spis Doctrina Jacobi, v ktorom sa spomína „falošný prorok“ prichádzajúci od Saracénov a datuje sa do roku 634. Akúsi nádej na získanie ďalšieho materiálu, i keď obmedzenú mnohými faktormi, ponúka snáď už len archeológia.

Nové náboženstvo

„A ľudia hovorili, že sa objavil prorok spomedzi Saracénov...“

- Doctrina Jacobi

Nech už je príbeh akokoľvek diskutabilný, iný jednoducho k dispozícii nemáme a iste je dobré ho poznať už len preto, že 20% svetovej populácie ho považuje za autentický. Poďme sa naň teda stručne pozrieť.

Arábia bola v čase vystúpenia Mohameda úplne bokom svetového diania. Väčšinu obyvateľstva tvorili polyteisti, teda vyznávači mnohobožstva, no existovali tu celkom iste aj monoteistické komunity židov a kresťanov. Mohamed sa mal narodiť niekedy okolo roku 570 v Mekke. Dnes už nepoznáme ani jeho pravé meno. „Mohamed“ totiž v preklade znamená „nadmieru velebený“ a tento prívlastok zrejme získal už počas svojho života (alebo po smrti?). Bol obchodníkom v službách istej bohatej vdovy, ktorá si ho obľúbila natoľko, že mu ponúkla sobáš. Podľa tradície mal aj deti, tie ho však okrem dcéry Fatimy neprežili. Mohamed žil asketickým životom a často sa zdržiaval na pustých miestach v okolí Mekky, kde sa oddával rozjímaniu. Zo životopisov vieme tiež o akýchsi extatických záchvatoch a halucináciách, ktorých príčina je nejasná. Islamská tradícia ich vysvetľuje ako prejavy Božie. Mohamed sa, pred tým ako prijal prvé zjavenie, určite dostával do kontaktu so židmi a pravdepodobne aj s kresťanskými pustovníkmi. Jeho neskoršie učenie prijaté údajne na základe Božích zjavení nepopieralo úplne vieru týchto dvoch monoteistických systémov, skôr ich malo opraviť a zdokonaliť. Islam predstavuje podľa moslimov úplné Božie zjavenie a kresťania a židia ako „ľudia knihy“ (pretože majú svoje Písma) poznajú aspoň jeho neúplnú alebo poškodenú podobu. Prvé verše Koránu Mohamed prijal podľa tradície v jaskyni pri Mekke roku 610 a zjavenia pokračovali údajne po celý jeho život.

Mohamedovou prvou stúpenkyňou sa stala jeho manželka. Svoje učenie najprv šíril len v rámci rodiny a medzi známymi, neskôr aj verejne. Hoci verejné vystúpenia neboli nijako zvlášť úspešné, podarilo sa mu okolo seba zhromaždiť skromnú náboženskú obec. Jeho kázanie nemalo dopad len na náboženské presvedčenie tunajších Arabov, ale ohrozovalo aj miestne politické a sociálne usporiadanie. Vládnuci kmeň Kurajšovcov sa preto snažil Mohameda zastaviť. Najskôr len slovne (posmeškami), potom aj násilím. Mekka bola najvýznamnejším náboženským centrom v oblasti. V meste sa nachádzala starobylá modlárska svätyňa Kaaba s posvätným kameňom (snáď meteorit) a Kurajšovci značne profitovali vďaka veľkému množstvu pútnikov, ktorí Mekku navštevovali. Kvôli tvrdému mekkánskemu odporu sa Mohamed po smrti svojej manželky (nutné poznamenať, že do svojej smrti mal ešte mnoho iných) rozhodol, že odíde kázať inam. V roku 622 odchádza do Jathribu (Mediny). Práve hidžrou, ako sa táto udalosť nazýva, sa začína počítať islamský letopočet. V Medine sa Prorok snažil získať pre svoju vieru miestnych židov, no tí sa mu len vysmievali. Vtedy sa údajne vzdal zámeru získať pre svoje učenie židovstvo a dôsledkom toho zmenil kiblu – smerovanie modlitieb. Namiesto Jeruzalema si vybral Mekku a jej svätyňu Kaabu. Podľa Mohameda totiž Kaabu postavil už Abrahám a až neskôr sa jej zmocnili polyteisti – tak sa Kaaba neskôr stala z najposvätnejšieho miesta arabského pohanstva najposvätnejším miestom islamu. Problémom zostávalo už len to, že svätyňa bola v rukách Kurajšovcov. Práve tu, na základe dochovanej tradície, nachádzame počiatky šírenia viery mečom v islame.

Džihád je pojem, ktorý je dnes obeťou veľkého nepochopenia. Väčšina ľudí si pod ním okamžite predstaví náboženské ospravedlnenie násilia a teroristov. Hoci pojem džihád zahŕňa aj fyzický boj s neveriacimi, jeho význam je podstatne širší. Ak by sme sa chceli pokúsiť o jednoduchú definíciu, mohli by sme tvrdiť, že džihád je povinnosť každého moslima šíriť a upevňovať islam vo svojom srdci a mimo neho. Je to snaha šíriť islam všetkými dostupnými prostriedkami. V počiatkoch Mohamedovho učenia mal svoje miesto zrejme len tzv. „džihád srdcom“, ktorý nezahŕňal násilie. K akémusi obratu dochádza až počas konfliktu s Mekkou, kedy Mohamed už nemal inú možnosť, než siahnuť po zbrani. Tento vývoj je možné dobre sledovať na veršoch Koránu. „Od jemných a vzletných slov, uisťujúcich veriacich o pravosti zvolenej cesty a mravnej podpory, prechádzame až k prozaickým povzbudeniam k statočnosti a návodom, kam majú moslimovia Mekkáncov zasahovať.“ Mendel tu naráža na známe miesto z Koránu 47:4 (Keď stretnete tých, ktorí odmietli veriť, údery na krky im zasaďte. Až im silné rany zasadíte, potom ich pevne spútajte.)

Medzi Medinou a Mekkou sa teda čoskoro po hidžre rozhorel otvorený konflikt. Mohamed začal prepadávať mekkánske obchodné karavany a v bojoch, ktoré nasledovali, postupne získaval prevahu a veľkú politickú moc. V roku 630 sa Mekka vzdala, pohanské modly boli zničené a väčšina obyvateľstva konvertovala na islam. Mohamed sa stal najmocnejším vládcom v Arábii a v priebehu dvoch rokov ďalšími vojenskými ťaženiami a diplomatickým úsilím dokázal úplne ovládnuť takmer celý polostrov. Moslimovia pod Mohamedovým vedením získali v pomerne krátkom čase úplnú moc nad arabskou spoločnosťou.

Vzostup Kalifátu 632 – 750

... bezbožní Saracéni vstúpili do svätého mesta Krista, nášho Pána, do Jeruzalema z dopustenia nášho Boha a ako trest za našu nedbalosť...

- Ján Moschus, Pratum spirituale

Po Mohamedovej smrti v roku 632 došlo k sporom a roztržkám, pretože Mohamed zjavne neučinil žiadne opatrenia pre prípad svojho náhleho odchodu. Už tu sa nachádza koreň sporov medzi tzv. sunnitmi a šiítmi, ktorý spočíval práve v spore o nástupníctvo. Za nového vládcu bol nakoniec verejnou aklamáciou zvolený Mohamedov najbližší priateľ, Abú Bakr (uznávaný sunnitmi), ktorý si dal titul khalifat rasul Allah (zástupca proroka Božieho). Vtedy začala svoju existenciu ríša, ktorá sa označuje ako Rášidský kalifát a zahŕňa vládu prvých štyroch kalifov (632 až 661). Prakticky okamžite po smrti Proroka začali arabské vojská expandovať za hranice svojich doterajších dŕžav a to s takými úspechmi, že o ich skutočných príčinách historici dodnes diskutujú. Obecne sa tvrdí, že najbližší susedia novosformovanej arabskej ríše, Byzantská ríša a Sassánovská ríša v Perzii, boli príliš vyčerpaní zo vzájomných vojen, než aby dokázali nečakaný nápor nájazdníkov účinne odraziť. Navyše arabská vláda na dobytých územiach bola v porovnaní s predchádzajúcim režimom často veľmi benevolentná. Dobyvatelia nezaťažovali obyvateľstvo tak vysokými daňami a pre kresťanov a židov nebolo tak ťažké ponechať si svoju vieru, ktorú islam do istej miery rešpektoval.

V roku 635, teda už tri roky po smrti Mohameda, dobyli moslimovia Damašek v Sýrii. V nasledujúcom roku bolo byzantské vojsko, poslané na pomoc postihnutým provinciám, rozprášené pri Jarmúku. Vzápätí (637) padol Ktésifón, hlavné mesto Perzskej (Sassánovskej) ríše a tiež Jeruzalem. V roku 661 došlo po občianskej vojne k zmene vládnucej dynastie kalifov. Vlády sa chopil Mu‘ávija z rodu Umayyovcov. V tejto dobe spadá pod vládu kalifov celý Arabský polostrov, Egypt, pobrežie dnešnej Líbye, Palestína, Sýria, Arménia a Mezopotámia. V roku 664 sa kalif Mu‘ávija rozhodol uštedriť rozhodujúci úder Byzantskej ríši útokom na Konštantínopol. Arabské jednotky však neboli schopné prelomiť mohutné opevnenie mesta a obliehanie sa natiahlo až do roku 668. Útočníci boli nakoniec nútení ustúpiť po drvivej porážke na mori aj na súši.

Na západe však Byzantínci prehrávali na celej čiare. Do roku 709 sa pod vládou islamu ocitla celá severná Afrika vrátane Maroka. Arabi a miestni islamizovaní Berberi sa už v roku 711 preplavili cez Gibraltár a zahájili dobývanie európskej pevniny. V priebehu pár rokov rozvrátili Vizigótsku ríšu a ovládli takmer celý Pyrenejský polostrov s výnimkou neveľkých oblastí na severe. Získanie tunajších stratených území (reconquista) trvalo kresťanom viac ako 700 rokov. Na tvrdší odpor Arabi narazili, až keď v roku 717 začali prenikať cez Pyreneje do dnešného južného Francúzska a aj podstatne ďalej na sever, kde plienili franské sídla a kláštory. Franský majordómus Karol Martel zastavil v roku 732 jednu z takýchto výprav na ceste medzi Poitiers a Tours. Karolovo víťazstvo bolo neskôr dejepiscami zrejme nafúknuté, keď sa tvrdilo, že práve jeho pričinením bol zastavený postup Arabov ďalej do vnútra Európy. Napriek tomu, že množiace sa lúpežné a pirátske nájazdy boli aktuálnou a vážnou hrozbou, systematický postup islamu sa pomaly spomaľoval. Nebolo to len preto, že by „kresťanská“ Európa začala klásť účinnejší odpor. Samotný islam musel riešiť vlastné vnútorné problémy spojené s pádom Umayyovskej dynastie v roku 750. Karta sa, aspoň nateraz, začala obracať.

_______________________________________________________________________________________________

Literatúra:

ARMSTRONG, Karen: Islam - A Short History. New York 2002.
BERKEY, Jonathan: The Formation of Islam. Cambridge 2003.
CARDINI, Franco: Evropa a islám. Praha 2004.
LEWIS, Bernard: The Muslim Discovery of Europe. New York - London 1982.
MENDEL, Miloš: Džihád. Islámské koncepce šíření víry. Brno 2010.
MENDEL, M. – MÜLLER, Z.: Svět Arabů. Praha 1989.
ROBINSON, Chase F.: The New Cambridge History of Islam. The Formation of the Islamic World Sixth to Eleventh Centuries. Cambridge University Press 2011.
TAUER, Felix: Svět islámu. Jeho dějiny a kultura. Praha 1984.