Izrael a my

Všemohúci si vybral jeden kúsok zeme ako miesto, z ktorého chce rozšíriť svoju vládu po celom svete

Nedávno som sa vrátil zo zájazdu z Izraela. Tieto pobyty sú dôležité, lebo nám pomáhajú lepšie pochopiť Bibliu, plán spasenia, význam regiónu aj historické poslanie židovského národa. Zároveň si uvedomujem, že nie je ľahké týmto otázkam porozumieť, a aj pre biblických veriacich je niekedy neľahké nájsť k Židom rozumný vyvážený postoj. Postoj cirkvi k Izraelu je rôzny. Od otvoreného antisemitizmu, ktorý bol vždy prítomný v historických cirkvách, až po nekritický obdiv všetkého, čo je spojené so Židmi. Na to, aby sme správne pochopili danú problematiku, musíme preskúmať niekoľko okruhov otázok. Po prvé, je to význam regiónu (Erec, Jeruzalem, vrch Sion a Mórija). Po druhé, význam chrámu, a po tretie, význam židovského národa a jeho výnimočnosť voči ostatným národom. Hlavne však musíme porozumieť významu zeme, chrámu a židovského národa vo vzťahu k Mesiášovi a plánu spasenia.

Komu patrí zem?

Už to je zvláštne, že máme skúmať otázku, prečo by sa mal Boh pozerať na jeden konkrétny kúsok miesta na zemeguli inak, ako na zvyšok. Podľa môjho názoru, jedinou logickou odpoveďou je, že zem má problém. Všemohúci si vybral jeden kúsok zeme ako miesto, z ktorého chce rozšíriť svoju vládu po celom svete. Je to stále to isté miesto. Musíme si uvedomiť, že ešte pred stvorením človeka už existovalo zlo. Bolo treba oddeliť temnotu od svetla. Miesto, ku ktorému sa Biblia stále vracia, je práve tam, kde bol pôvodne umiestnený raj. Túto zem dal Boh Abrahámovi a jeho potomstvu. „A Hospodin riekol Abramovi, keď sa už bol od neho oddelil Lot: Nože pozdvihni svoje oči a vidz, od miesta, na ktorom si, na sever a na juh, na východ a na západ, k moru; lebo celú tú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu semenu až naveky. A učiním to, že bude tvojho semena ako prachu zeme, takže, ak by niekto mohol spočítať prach zeme, spočíta sa i tvoje semeno. Vstaň, prejdi sa po zemi, po jej dĺžke a po jej šírke, lebo tebe ju dám.“ (Gen 13,14-17) Centrom tejto zeme je Jeruzalem. S významom Jeruzalema sa taktiež stretávame už v súvislosti s Abrahámom, ktorý sa stretol s kráľom Sálema – Melchisedekom. Význam Jeruzalema pochopil aj Dávid, ktorý bol sám prorokom. Po porážke Goliáša doniesol jeho hlavu do Jeruzalema a okamžite, keď bol pomazaný za kráľa v Hebrone, dobyl jebuzejskú pevnosť, vrch Sion, odkiaľ sa začalo rozširovať mesto Jeruzalem. Duchovne najdôležitejším miestom v Jeruzaleme je vrch Mórija, na ktorom prikázal Boh Abrahámovi obetovať jeho syna Izáka. Na tomto mieste sa kráľovi Dávidovi ukázal anjel, ktorý mu prikázal, aby tam vybudoval oltár (humno Aravnu Jebuzejského), a dnes je toto miesto známe ako Chrámová plošina.

Základnou otázkou vo vzťahu k územiu Izraela, Jeruzalema a Chrámovej hore je to, komu vlastne patria.

Základnou otázkou vo vzťahu k územiu Izraela, Jeruzalema a Chrámovej hore je to, komu vlastne patria. Vyššie sme spomenuli, že Boh ho daroval Abrahámovi. Položme si teda otázku konkrétnejšie – kto je dedičom tejto zeme? Vieme, že Abrahám mal dvoch synov, Izmaela a Izáka. Potomkovia Izmaela, Arabi, tvrdia, že zem patrí im a na vrchu Mórija údajne Abrahám obetoval nie Izáka, ale Izmaela. Potomkovia Izáka v súlade s Tanakom (časť Biblie, ktorú nazývame Starý zákon) zase tvrdia, že Abrahámovým dedičom sú oni. Správna odpoveď v tomto spore je zásadná. Ak je dedičom Izmael, vtedy Arabom patrí zem a s ňou aj všetky ostatné zasľúbenia, ktoré Boh dal Abrahámovi. Znamenalo by to, že pravým Bohom je Allah, pravdu má Korán a prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom je Mohamed. Ak je dedičom Izák, zem patrí Židom, pravdu má Biblia a prostredníkom medzi Bohom a človekom je Ježiš Kristus Nazaretský. Zároveň platí, že pravdu nemôžu mať súčasne Židia aj Arabi, Korán aj Biblia, Mohamed aj Kristus. Tlak medzinárodného spoločenstva je, aby sa Erec a Jeruzalem rozdelili a očakáva sa, že potom bude v tomto regióne mier. Politici pritom ignorujú fakt, že ani pravoverní Židia, ani pravoverní vyznávači islamu sa neuspokoja s časťou, ale chcú všetko. Islamskí politickí predstavitelia otvorene verejne hovoria, že Izrael treba vymazať z mapy a Židia sa zas nikdy nevzdajú východného Jeruzalema s Chrámovou plošinou, na ktorej sa chystajú postaviť tzv. tretí chrám. Z politického hľadiska je táto otázka skutočne ťažko riešiteľná. Pokusy rozdeliť Jeruzalem nepovedú k pokoju, ale ešte k väčšiemu napätiu, a toto napätie bude mať celosvetový dopad. Prorok Zachariáš na to upozorňuje: „Hľa, ja učiním Jeruzalem čašou potácania všetkým národom naokolo, a bude aj na Júdu v obležení, na Jeruzalem. A stane sa toho dňa, že učiním Jeruzalem kameňom veľkej ťarchy všetkým národom; všetci, ktorí ho budú dvíhať, porania sa do krvi, a zhromaždia sa proti nemu všetky národy zeme.“ (Zach 12,2-3) Akú odpoveď má Biblia na možné rozdelenie Abrahámovho dedičstva, to nájdeme v epištole Galatským: „Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej.“ (Gal 4,29-30)

Ľud

Dôležitou súčasťou zasľúbení, ktoré dal Boh Abrahámovi, je ľud, národ, ktorý vyjde z neho. Synom zasľúbenia je Izák, ďalej Boh potvrdil svoju zmluvu s Jákobom (Izrael) a na Sinaji vošiel Stvoriteľ do zmluvy s celým národom. Boh odovzdal národu Izrael Zákon a hneď potom chcel doviesť tento ľud práve do kananejskej zeme. Židovský národ bez zeme je nemysliteľný. Je to jediný národ, ktorý je neoddeliteľne spojený s konkrétnym kúskom zeme. Boh im pomohol kananejskú zem dobyť a keď sa na nich hneval, zo zeme ich vyháňal, no vždy ich znovu a znovu do tejto zeme navracal. Toto sa udialo aj v priebehu 20. storočia, kedy Pán zhromaždil svoj ľud zo všetkých kútov sveta a zo všetkých národov.

Už nie je rozhodujúce, či je niekto Žid alebo Grék, ale dôležité je, či sa znovuzrodil, či prijal do svojho srdca Mesiáša – Ježiša Krista.

Z Biblie vieme, že zmluva, ktorú Boh urobil s Izraelom (tzv. stará zmluva), nebola dostatočná. Nemala moc zmeniť srdce človeka, a preto proroci hovorili o tom, že prichádza nová zmluva. Stará zmluva nevedela premeniť ľudské srdce a bola založená iba na dodržiavaní predpisov a nariadení Zákona, ktorý bol vyrytý na kamenných doskách. „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu. Nie takú zmluvu, akú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej zeme, ktorú to moju zmluvu oni zrušili, hoci som sa ja stal ich manželom, hovorí Hospodin. Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (Jer 31,31-34) Nová zmluva prišla spolu s Mesiášom, keď Ježiš zomieral, chrámová opona sa roztrhla, čím Boh definitívne ukončil obdobie, kedy sa k Bohu pristupovalo na základe krvavých obetí, ktoré prinášali kňazi. Opona je roztrhnutá a do vzťahu s Bohom môžu vchádzať ľudia z každej rasy a z každého národa. Už nie je rozhodujúce, či je niekto Žid alebo Grék, ale dôležité je, či sa znovuzrodil, či prijal do svojho srdca Mesiáša – Ježiša Krista: „... kde už niet ani Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýtu, sluhu, slobodného, ale všetko a vo všetkom Kristus.“ (Kol 3,11)

Pokusy rozdeliť Jeruzalem nepovedú k pokoju, ale ešte k väčšiemu napätiu, a toto napätie bude mať celosvetový dopad.

Teraz musíme zodpovedať ďalšiu otázku: či so zrodením cirkvi a jej pôsobením na zemi stratil Izrael ako národ svoj význam. Jednoznačne musíme odpovedať, že nestratil. Písmo hovorí o dvojakých synoch Abrahámových, pričom do jednej kategórie patria tí, ktorí sú jeho prirodzení potomkovia, a do druhej zasa tí, ktorí sa stali Abrahámovými synmi skrze vieru. „A teda vedzte, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abrahámovými.“ (Gal 3,7) Ešte zrozumiteľnejšie o tom hovorí apoštol Pavol v epištole Rimanom, keď prirovnáva pohanov k planej olive, ktorá bola vštepená do pravej. Upozorňuje, že Izrael ako pravá oliva sa nakoniec obráti a zmieri so svojím Bohom. „Lebo ak si ty vyťatý z olivy, ktorá je prírodou planá, a si proti prírode vštepený do dobrej olivy, o koľko skôr potom títo súc prirodzenými vetvami vštepení budú do svojej vlastnej olivy!“ (Rim 11,24) „Lebo ak je ich zavrhnutie zmierením sveta, čo potom iné ich prijatie ako život, život z mŕtvych?!“ (Rim 11,15) Je teda zrejmé, že Boh s Izraelom ako národom neskončil, preto musíme odmietnuť tzv. teológiu náhrady, ktorá tvrdí, že cirkev nahradila Izrael. „Hovorím teda: Či azda Boh zavrhol svoj ľud? Nech sa nestane!“ (Rim 11,1a)

Chrám

Židia majú lepšie porozumenie chrámu ako pohania. Pohania sú presvedčení, že keď postavia nejakú mimoriadnu stavbu a odohrajú sa na nej určité ceremónie, táto stavba je nejakým spôsobom iná od ostatných. Nie je. Stále je to obyčajná stavba. Oproti tomu Židia veľmi dobre vedia, že chrám bol postavený podľa Božieho pokynu a hlavným dôvodom celej stavby neboli kamene, drevo ani zlato, ale prítomnosť šekíny – Božej slávy v svätyni svätých, ktorá nebola imaginárna, ale veľmi reálna. Každý ju mohol vidieť (ohnivý a dymový stĺp), cítiť, a v prípade, že sa k nej priblížil bez pravidiel, mohlo toto stretnutie skončiť pre dotyčného smrťou, vrátane najvyššieho kňaza. Keď hovoríme o chráme, v Biblii ich nájdeme až sedem.

1. Stánok stretávania zhotovený podľa obrazu, ktorý Pán ukázal Mojžišovi. Zariadenie, obete, aj samotní kňazi boli predobrazom príchodu Mesiáša.

2. Šalamúnov chrám. Tu musíme upozorniť, že s nápadom postaviť chrám neprišiel Boh, ale Dávid. Pravdepodobne by to isté požehnanie (šekína), ako sprostredkoval Šalamúnov chrám, sprostredkoval na hore Mórija stánok stretávania. Chrám bol zničený približne v roku 587 pred n. l. Nabuchodonozorom.

3. Druhý chrám, postavený po návrate z Babylona, ktorý Herodes rozšíril. Spolu s upraveným návrším mal skutočne úctyhodné rozmery. Sú známe Ježišove slová v súvislosti s chrámom: „Zborte tento chrám a vo troch dňoch ho postavím.“ (Jn 2,19) V skutočnosti však nehovorí o chráme, ale dáva do popredia význam ľudského tela. V tomto konkrétnom prípade hovorí o svojom tele, o zmŕtvychvstaní.

4. Ľudské telo. Ako sme už vyššie spomenuli, v Starej zmluve bola Božia sláva v chráme, v Novej zmluve hľadá Svätý Duch príbytok na zemi v ľuďoch. Podľa môjho názoru je to úžasné. Boh sa rozhodol prebývať v ľuďoch a nech všetky stavby blednú závisťou. „Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?“ (1Kor 6,19) Neviem si pomôcť, ale aj pri tejto príležitosti chcem všetkým čitateľom oznámiť, že môžu byť naplnení Duchom Svätým a hovoriť v jazykoch.

5. Tretí chrám. Vieme, že musí byť postavený tretí chrám, do ktorého sa posadí Antikrist a vyhlási sa za Boha. V treťom chráme budú krvavé obete a kňazská služba podľa vzoru Starej zmluvy. Židia vidia v postavení chrámu svoju budúcnosť, očakávajú, že s jeho postavením získa Izrael Božiu priazeň a príde Mesiáš, ktorý ich oslobodí od nepriateľov. Žiaľ, nestretnú sa s Kristom, ale s Antikristom. Každá obeť podľa vzoru Starého zákona bude popretím obeti Ježiša Krista. Nemá význam znovu zošívať oponu, ktorú Boh roztrhol.

6. Prorok Ezechiel ešte hovorí o obrovskom chráme, z ktorého bude vytekať rieka života. Toto sa nemôže realizovať v súčasnom období, ale príde to na rad až v tisícročnom kráľovstve po príchode Ježiša Krista na zem.

7. Biblia hovorí aj o svätyni, ktorá je v nebi, o svätyni, do ktorej vstúpil Kristus vlastnou krvou.

Záver

Z tohto zájazdu som sa vrátil s obrovskou vďačnosťou v srdci voči nášmu Bohu. Som rád, že mi Boh otvoril srdce a mohol som prijať zvesť evanjelia a zaradiť sa medzi ľud Novej zmluvy. Som rád, že sa nemusím priblížiť Bohu cez komplikované ceremónie, ale skrze vieru v Ježiša Krista. Ježiš Kristus sám o sebe vyhlásil, že je jedinou cestou k Bohu, čím všetky ostatné cesty vylúčil, vrátane tej starozákonnej. Na zájazde som dostal otázku, či ortodoxní Židia budú spasení. Odpoveď znie áno, ak uveria v Ježiša Krista a dajú sa pokrstiť. To isté platí o každom jednom človeku na tejto zemi. Kto uverí evanjeliu, dá sa pokrstiť, môže byť naplnený Svätým Duchom a byť súčasťou tej stavby, o ktorej hovorí Peter: „... akže ste okúsili, že je Pán dobrotivý, ku ktorému prichádzajúc k živému kameňu, síce od ľudí, ako čo by bol nesúci, zavrhnutému, ale u Boha vyvolenému, drahocennému, i sami sa ako živé kamene buduj(e)te, duchovný dom, sväté kňazstvo, obetovať duchovné obeti, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1Pt 2,3-5)