Izrael – Križovatka islamskej vojny 2

Izrael je v politicky nevýhodnom postavení. Akýkoľvek izraelský manéver vždy pre neho skončí nevýhodne – z rozhodnutia OSB patovým prímerím, ktoré je iba východiskom pre budúce konflikty. Preto musí Izarael dokončiť akékoľkvek budúce vojenské operácie ešte skôrm ako o tom rozhodne OSN. Izrael musí byť schopný vyhodnotiť nebezpečnosť a predovšetkým zámer útokov svojich nepriateľov v priebehu prvých 24 hodín. Strategiské útoky proti svojim nepriateľom teda musí Izrael podniknúť v priebehu prvých desiatok minút, prvých 24 hodín.

Zaútočí Izrael na Irán?

Situácia v Izraeli a v Iráne je nepriamo závislá od situácie v Iraku. Šiíti v južnej časti Iraku s stávajú dominantnou polotickou aj ozbrojenou zložkou. V Iraku je poručená mocenská rovnováha a to povzbudzuje šiítske milície ku etnickým čistkám voči sunnitom. Saudská Arábia sa rozhodla postaviť na svojich hraniciach s Irakom približne 900 km dlhý múr. Múr bude vybavený kamerami s nočným videním a ostnatým drôtom a potiahne sa neobývanou pohraničnou púšťou. Saudská Arábia sa bojí emigrantov z Iraku, ktorí by podľa nej mohli priniesť chaos, podobne ako palestínsky Arabi do Jordánska a Libanonu. Celá stavba, pripomínajúca izraelský protipalestínsky môr, má byť hotová do jedného roku. „Vývoz“ iránskej šiítskej revolúcie možno chápať ako ekvivalent stračenia jadrovými zbraňami. Ak ešte v súčasnosti nemá iránske vedenie k dispozícii dostatočné množstvo jadrových hlavíc a ich nosičov, ktoré by mohlo zamieriť na hlavy svojich protivníkov, ukáže aspoň prstom náboženským fanatikom, komu majú znepríjem§ovať život. V Libanone, a teraz už aj v Pásme Gazy, má Irán „Milície stredného doletu“. Nevypúšťa ich zo vojho územia, napriek tomu účinne zasahujú Izrael. Tento postup možno prirovnať k historicky prvej agresii Iránu voči zahraničiu. Spčasne sa Irán nemusí obávať ani nejakých výrazne negatívnych reakcií zo strany väčiny krajín kvôli svojmu jadrovému programu. Kto by mal záujem stratiť perspektívny iránksy trh kvôli skutočne tvrdému embargu? Napríklad pre Čínu (stály člen bezpečnostnej rady OSN s právom veta a jedna z najviac rozvíjajúcich sa ekonomík na svete) predstavuje irnska ropa a zemný plyn prioritu. Schopnosť Iránu opvplyvňovať dianie okolo Izraela je značne závislá od spolupráce so Sýriou. Zaútočiť na sýriu môže byť v očiach stratégov menší problém, ako zaútošiť na irán. Mohol by to byť varovný signál pre iránsku politiku. Varovný úder na irán môže však rovnako odstrašujúco zapôsooť na politiku sýrskeho prezidenta Bašara Assada. Dôležité pre izrael bude, či sa mu oplatí udržať si so sýriou viac-menej nekonfliktný vzťah. Teda, aby Izrael nepodnikol proti sýrii ako prvý tvrdý preventívny úder. Pri takomto údere je potrebné uvažovať o tom, čo bude o rok, či dva po útoku. Cieľom bombardovania iránu je likvidácia jeho jadrového programu. Pretože je však tento proram značne decentralizovaný, pravdepodobne sa ho podarí iba spomaliť, nie zastaviť. Útočiaca strana musí počítať s viac než 100 objektami útoku. Na určiý čas by sa útokom vyradila širšia infraštruktúra potrebneá k ďalšiemu postupu v jadrovej oblasti. Jednoraový úspech, ako pri izraelskom leteckom útoku proti irackému jadrovému reaktoru v Osiraku v roku 1981, nemožno očakávať. Zaútočí teda Izrael na Irán? Keď sa objavia v blízkosti Iránu dve americké lietadlové lode, je to signál, že by mohlo dôjsť k útoku. To preto, lebo jedna lietadlová loď je schopná zaistiť denne nepretržitú bojovú činnosť v priebehu 12 hodín. Dve lietadlové lode sú schopné takú točinnosť zaistiť v nepretržitom 24-hodinovom cykle. Preto na začiatku bojových operácií proti Iraku v roku 2003 mali USA k dispozícii v blízkosti Iraku dve lietadlové lode. Poda akých signálov ale rozpoznať, že by sa blížil útok izraelských lietadiel. Podľa nijakých. Izraelský úder je skôr nepravdepodobný, pretože by bol vedený slabými prostriedkami, ale dôsledky pre Izrael, a aj USA by boli rovnaké, ako keby takýto úder videli Spojené štáty s neporovnateľne väčšími silami i efektom ako Izrael, IAF, izraelské vzdučné sily, by mohli vyslať na tento úder približne 20 strojov F-15 a rovnaký počet strojov F-16. Pravdepodobnosť izraelského útoku výrazne znižuje možnosť prezradenia útočiacich lietadiel zachytením radarmi štátov v oblasti ich letu do Iránu. Tak teda zaútočia Spojené štáty? Letecké útoky na Irán by logicky viedli k ofenzíve šiítskych milícií v Iraku a na Blízkom východe. Arabské ulice by vybuchli nenávisťou voči USA, pretože útok na Irán by radikálni islamskí ideolǵovia prirovnali na celý moslimský svet. Tým by sa vyvolala politický a vojenská kríza, avšak ešte stále v čase prezbrojovania iránu a Sýrie prostriedkami protivzdušnej obrany. Nebude to však až tak nebezpečné, ako by to bolo o 1 až 2 roky, dokedy sa predpokladá značný nárast iránskych a sýrskych nákupov zbraňových systémov z Ruska. Vlani v novembri komentoval predaj protilietadlových systémov S-300 sýrii a TOR-M1 Irnu ruský prezident Vladimír Putin: „Predáme Iránu a Sýrii všetky zbrane pre obranu, ktoré potrebujú. Pokiaľ im nepredávame útočné zbrane, nie je na čo sa sťažovať.“ Administratíva preezidenta Busha môže prípadný útok na Irán ustáť. Paradoxne z toho môže mať viac výhod ako nevýhod. Úder by sa dotkol predovšetkým európskych a ázijských krajín, ktoré nakupujú ropu v Iráne. Zabrzdili by sa tiež investície smerujúce do Iránu. Tým by sa oslabilo iránske hospodárstvo, ktorého stav vzbudzuje obavy už aj u konzervatívnych vodcov Iránu. Tí sú už aj za zmiernenie konfrontačného tónu v iránskom jadrovom programe.

Štyri druhy hrozieb:

1. Vystupňovaná arabská „božia vojna“ proti Izraelu
   Môže dôjsť ku štartovacím bojom na jednom mieste, napríklad neustálym ostreľovaním jedného mesta raketami, čo vyprovokuje Izrael k protiakcii. Táto izraelská protiakcia bude zámienkou k postupnému „ľudovému“ stupňovaniu odporu proti izraelu aj z iných smerov. Napríklad z Golanských výšin, libanonského a palestínskeho územia. Ďalej by pravdepodobne dochádzalo k vysielaniu dobrovoľníkov a bojovej techniky z arabských štátov, ako prejavu narastajúcej medzinárodnej moslimskej demonštrácie. Tým by dochádzalo k narastajúcej eskalácii konfliktu.

2. Náhly výbuch hnevu
   Boje by mohli vypuknúť naraz a z viacerých smerov ako „ľudové“ povstanie palestínčanov a rôznych islamských „božích bojovníkov“. V tomto prápade by tieto polooficiálne jednotky, guerily, priamo zastupovali armády štátov susediacich s Izraelom, pretože napríklad Sýria by musela priamo vojensky zásobovať „nezávislé guerily“ na libanonskej hranici a na Golanských výšinách, aby udržala tempo bojových operácií.

3. „Technologický džihád“
   Môže dôjsť k útokom za pomoci najmoderneších zbraňových systémov. Môže ísť o kombináciu útokov množstvom neriadených rakiet s minimálnym doletom a zároveň útokov rakiet s doletom niekoľko sto kilometrov, schopných zasihnuť významné centrá vo vnútrozemí Izraela. Ďalej to môžu byť útoky bezpilotných prostriedkov a diaľkovo riadených prostriedkov bojových vozidiel. Vystrelenie rakiet, či vypustenie bezpilotných prostriedkov sa môže uskutočniť aj z bežných civilných dopravných lodí.

4. Jomkippurská vojna č. 2
   Pre Izrael je to najhorší možný variant. Synchronizovaný úder letectvami susedných arabských štátov, tak ako v roku 1973, vedený zároveň s pozemným útokom gueríl na všetkých frontoch. Nasledovaný sýrskym útokom na Golanské výšiny, doplnený iracko-iránskymi jednotkami postupujúcimi z jordánskeho pohraničia popri sýrskych hraniciach smerom na Golanské výšiny. Tlak Palestínčanov z Pásma Gazy a útok egyptských jednotiek cez Sinajský polostrov. Súčasne vedený úder proti izraelskému loďstvu a prístavom silami arabských štátov z oblasti Stredozemného mora. Vhľadom k izraelskému jadrovému potenciálnu by boli pozemné útoku minimálne. Boli by obsadené iba Golanské výšiny, zopár kilometroch izraelského vnútrozemia pri libanonskej hranici a zničených niekoľko izraelských osád na Západnom brehu. Hlavným cieľom takéhoto arabského útoku by bola likvidácia izraelského letectva, ťažké počkodenie infraštruktúry a zničenie špičkových zbrojných podnikov. Konečným cieľom by bolo, aby aj napriek zásahu USA v OSN mal Izrael v nasledujúcom období ba minálny vojenský potenciál.

Ak by USA mocensky zlyhali v Iraku, oblasť Iránu, Iraku, Sýrie a Libanonu by sa stala agresívnym protiizraelským priestorom. Jordánsko je neutrálne a malo by dlho odolávať vyhláseniu nepriateľstva. Pripravuje napríklad s Izraelom projekt letiska na brehu Červeného mora v Al-Aquabah, na druhej strane zálivu, kde je izraelský prístav Eilat. Tlak na demokratizáciu arabských štátov posilňujeislamistov. Hrozí reálne nebezpečenstvo, že vo voľbách v Egypte zvíťazia radikálni islamisti. V tom prípade by spolu s Lýbiou uzavreli priestor okolo Izraela aj z africkej stredomorskej strany. Samotná Európska úniu spôsoboí prevzatie moci islamistami v Turecku. Pretože jej dôraz na demokratizáciu Turecka oslabuje direktívnu moc sekulárnej armády v prospech tureckých islamistov. Hrozí reálne nebezpečenstvo, že do 10-tich rokov sa z Turecka stane islamský štát, Izrael v Turecku stratí spojenska a Turecko sa stane členom protiizraelskej siete. Irán je síce prirodzeným rivalom Egypta na Blízkom východe, ale likvidácia Izraela by sa mohla stať účelovým spojenectvom. Irán môže pre Izrael prestavovať hrozbu ako súčasť rozsiahlejšiej siete arabských štátov, ktoré by sa rozhodli agresívne konať. Ak by v budúcnosti zaútočili moslimské štáty na izrael, tak ako v roku 1973, išlo by o nátlak na obyvateľov Izraela, aby zo svojej krajiny odišli, keďže ich armáda by támto útokom mala byť zničená. Izrael preto musí byť schopný zasihnuť nielen Irán, ale aj sa ubrániť útoku celej sieti moslimských štátov. Preto musí byť aj izrael sám súčasťou spojeneckej siete, v ktorej dominantnú rolu by mali hrať USA.

Na záver jeden citá. Saudsko arabský princ Fahd na summite Ligy arabských štátov v Rijáde pri príležitosti prijatia „Saudského plánu“ pre mier s Izraelom povedal: „Izrael musí buď prijať, alebo odmietnuť našu ponuku, lebo už nebudú žiadne diplomatické návrhy voči nemu.“ A ďalej: „Nikdy sa nič nezískalo tým, že sme spolupracovali s Izraelom. Ostatné arabské krajiny rozpoznali Izrael... Ani len jedno „jota“ zmeny sa neudialo v postoji Izraela voči mieru.“ „Prijmite tento plán, alebo musíte čeliť vojne,“ je názor saudsko arabskej verejnosti. Princ Fahd varoval: „Páni vojny rozhodnú o osude Izraela v prípade, že odmietne tento plán pokoja vypracovaný celým arabský svetom.“

Zdroj informácií:

ROČEK, František: Dějiny budoucnosti
www.eurabia.cz