Jacek Slaby v Banskej Bystrici

Jeden z vedúcich zboru Kresťanská reformačná cirkev vo Varšave

Ešte pred zhromaždením si Jacek Slaby našiel čas a zodpovedal na niekoľko otázok pre časopis Logos.

Rád by som ťa privítal na Slovensku v Banskej Bystrici, sme radi, že si prišiel. Mohol by si nám povedať niečo o sebe, o tom, ako si sa stal kresťanom a ako ťa Boh povolal do služby?

Toto je veľmi dobrá otázka a moja odpoveď na ňu je naozaj dlhá... Začnem teda tým, ako som sa obrátil. Keď som mal 18 rokov, začal som čítať veľmi pozorne Nový Zákon a prišiel som na to, že katolícka cirkev, ktorej som bol v tom čase členom a cirkev, ktorá je opísaná v Biblii, najmä v Skutkoch, sa od seba diametrálne odlišujú. Tak som sa začal modliť k Bohu, aby ma priviedol do takej cirkvi, aká je popísaná v Biblii. Nezaujímala ma tradícia a doktríny, ktoré sa počas stáročí nabalili na učenie prvej cirkvi. Tak som sa modlil a pýtal sa kňazov, katolíckych kňazov...

Bolo to v osemdesiatych rokoch a v tom čase neexistovali žiadne biblické kurzy alebo školy. Tak som sa prihlásil na hodiny tradičnej teológie na fare. Kládol som kňazom mnoho otázok, napríklad o krste Duchom Svätým. Nemal som v tom úplne jasno, ale vedel som, že je niečo ako krst Duchom Svätým a vodný krst, ktorý sa uskutoční úplným ponorením do vody, nie len pokropením. Čiže na tieto veci som sa pýtal kňazov a jeden z nich mi povedal: „Jacek, ty nedokážeš zmeniť katolícku cirkev na takú, aká by si chcel, aby bola. Na to si musíš nájsť nejaké nové miesto, pretože katolícku cirkev sa zmeniť nedá, na to je už príliš neskoro...“ Bola to z jeho strany veľmi otvorená odpoveď. A toto mi pomohlo, lebo som si uvedomil, že na to, aby som mohol rozvíjať svoj vzťah s Kristom si skutočne potrebujem nájsť iné miesto. V tom čase som ešte nebol znovuzrodeným kresťanom, ale hľadal som Boha. Bolo to v osemdesiatom druhom, či osemdesiatom treťom. Napokon som sa prestal pýtať a čítať Bibliu a nakontaktoval som sa na ľudí z Cirkvi adventistov siedmeho dňa a takmer som sa stal adventistom. Ale ďakujem Bohu, že sa tak nestalo, pretože keď som čítal ich materiály, dočítal som sa, že počas vodného krstu musí človek prisahať, že verí, že Ellen G. White je prorokyňou posledných dôb v Tele Kristovom a človek musí z celého srdca veriť všetkým jej učeniam, ale s tým som sa ja nedokázal stotožniť. Hoci som ešte nebol znovuzrodený, vedel som, že toto nemôže byť pravda, a že sa nemôžem stať adventistom, lebo je to skoro to isté ako byť katolíkom... Keď som bol katolíkom, mal som veriť tradícii. Ale mňa už viac nezaujímal taký druh viery, čo presadzuje nebiblické náuky. Ja som potreboval nájsť miesto, kde by som našiel biblické učenie, nie ľudské výmysly. A trvalo to nejaký čas...

V osemdesiatom piatom som bol v Holandsku. Bolo to v čase, keď ľudia žili v mocnom zovretí komunizmu a v Poľsku bola silná ekonomická kríza. Jedna kresťanská organizácia, podporovaná veriacimi z Holandska, Nemecka a Veľkej Británie, umožnila poľským deťom stráviť prázdniny v týchto krajinách. A mňa vybrali ako prekladateľa pre poľských teenagerov v Holandsku. Poľskí mládežníci bývali v holandských rodinách a mojou úlohou bolo navštevovať ich, starať sa o nich, pýtať sa, či niečo nepotrebujú a spolu s holandskou organizáciou sme pre nich pripravovali výlety a exkurzie. Tesne pred odjazdom mi vírilo mysľou: „Idem do Holandska, je to protestantská krajina, určite nájdem niekoho, kto mi pomôže nájsť si cestu ku Kristovi...“ A navštívil som veľa rôznych miest a domácností a pýtal som sa ľudí, či veria v Boha a do akej cirkvi patria. Jedni boli luteráni, druhí kalvinisti, iní adventisti, ďalší katolíci. Ale mňa už nezaujímalo náboženstvo a tradícia, pretože v takých cirkvách chýbal život... A zaujímavé bolo, keď som prišiel do jedného domu, do ktorého sme umiestnili jedného poľského teenagera, na chodbe som videl obrazy, na ktorých bol znázornený vodný krst a na dverách mali rybu... A hneď ako som vstúpil, vedel som, že v tomto dome spoznám Ježiša Krista. Bolo to 25. augusta 1985. Prišiel som tam ráno a odchádzal o piatej poobede... 

Bol som úplne čerstvým kresťanom. Osoba, ktorá ma priviedla ku Kristovi, bola slečna, ktorá bola vtedy 1-ročnou kresťankou, mi ukázala verše z 2. kapitoly listu Efežanom, kde sa píše že „z milosti“ a nie „zo skutkov“. A bol to úžasný moment, pretože tento verš som poznal aj predtým, ale keď ho ona v tej chvíli prečítala, moja myseľ, ktorá bola predtým zatvorená, sa zrazu akoby otvorila. Potom som sa modlil modlitbu pokánia a stal sa zo mňa znovuzrodený kresťan. Teda toto bolo na začiatku môjho chodenia s Bohom. Potom, keď som sa vrátil naspäť do Poľska, začal som rodičom rozprávať o svojom novom chápaní Biblie a smerovaní svojho života. Samozrejme mi na to povedali, že som sa zbláznil. Počas nasledujúcich troch rokov som sa snažil s rodičmi nehádať na túto tému. Možnože keby sa to odohralo v dnešnej dobe, bol by som reagoval inak, pretože v dnešnej dobe si mladý človek môže nájsť vlastné bývanie a odísť od rodičov, ale za komunizmu to nebolo možné, pokým človek na to nebol dostatočne starý. A tak som sa modlil za to, aby som mal vo svojej domácnosti pokoj a mohol nasledovať Krista. Trvalo to asi tri roky. Nechcel som sa hádať s rodičmi, neustále s nimi bojovať a zápasiť...

V rokoch 1986-1988 som spolupracoval na viacerých aktivitách v letničnom zbore, zúčastňoval som sa mládežníckych stretnutí a ďalších zborových aktivít, ale v nedeľu som chodieval s rodičmi na omšu do katolíckeho kostola. Nezúčastňoval som sa žiadnych katolíckych rituálov (sviatostí), ale jednoducho som tam bol a v duchu som sa modlil iným spôsobom ako oni...

Avšak prišiel deň, bolo to v nedeľu, kedy som sa ráno zobudil a mal som istotu, že môžem svojim rodičom slobodne povedať, že už nikdy nepôjdem do katolíckeho kostola. A oni to prijali bez akýchkoľvek hádok a výčitiek, jednoducho povedali: „V poriadku, žiadny problém...“ Ale trvalo celé tri roky, pokým som premodlil túto vec, teda že rodičia mali otvorenú myseľ a nezačali sa so mnou v tejto veci hádať. Samozrejme, dalo by sa diskutovať, či som konal správne. Ale v tom čase som s úplnou istotou vnímal, že mám jednať takto, že si mám ctiť svojich rodičov a zároveň sa modliť za to, aby Boh úplne zmenil situáciu v mojej rodine.

Na prelome augusta a septembra 1988 som sa stal naplno súčasťou svojho nového kresťanského spoločenstva. Bolo to evanjelikálne spoločenstvo, čiže evanjelikálny typ cirkvi, nie charizmatický. Veľmi dobre si pamätám, ako som prišiel za pastorom zboru a povedal som mu, že sa chcem stať členom tohto kresťanského spoločenstva. V tom čase som už bol pokrstený v Svätom Duchu, aj vo vode, nakoľko počas tých predošlých troch rokov som každé leto strávil dva mesiace v spoločenstve kresťanov z Holandska, kde ma aj v osemdesiatom šiestom pokrstili vo vode, a tiež som tam prijal krst Duchom Svätým. Čiže moje obrátenie a prvé zmeny môjho života nastali v Holandsku. Holandsko bolo v tom čase úplne inou krajinou, než ako ju poznáme dnes. Kresťanstvo tam bolo v tom čase oveľa silnejšie zastúpené ako je to v dnešnej dobe. Tak som teda prišiel za svojím pastorom vo Varšave a povedal mu, aby mi dal nejakú službu, lebo som chcel veľmi začať slúžiť Bohu. A tak som začal Bohu slúžiť.

Na prelome osemdesiateho ôsmeho a osemdesiateho deviateho, kedy začala v Poľsku (komunistických krajinách) povstávať sloboda, prišli nové kresťanské organizácie. Pamätám si napríklad jednu, ktorá bola úplne nezávislá od kalvinizmu, bola to „Kresťanská študentská asociácia“ a ja som bol jedným z tých, ktorí sa podieľali na založení tohto kresťanského spolku, v tom čase ho navštevovalo asi 40 študentov, a bol som horlivo zapojený do služby mladým, organizoval som mládežnícke skupinky, podieľal sa na evanjelizáciách na stredných a vysokých školách. Čiže toto bol začiatok mojej služby. A potom som veľmi silno zacítil vo svojom srdci, že sa chcem Bohu odovzdať na 100% do služby, že moje srdce nemôže byť rozdelené na dve časti. Cítil som veľmi silnú túžbu odovzdať sa Mu celý. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa mi naskytla nová príležitosť. V lete roku 1990 prišiel do Poľska Pat Robertson, vedúci jednej veľmi dobrej kresťanskej univerzity a ponúkol skupine poľských kresťanov, ktorí by boli ochotní vycestovať do USA a neskôr použiť získané vedomosti pre Božie kráľovstvo, štipendium na biblické štúdium v USA. A vybrali aj mňa. V tom čase som končil štúdium na fakulte manažmentu na Univerzite vo Varšave, čiže krátko po tom, ako som ukončil svoje vysokoškolské štúdium v Poľsku, vycestoval som na dva roky do Spojených štátov. Tento pobyt bol pre mňa veľmi zaujímavý, samozrejme popri dobrých dňoch prišli aj ťažšie dni..., ale naučil som sa tam veľa nových vecí a mojou veľkou túžbou bolo dostať sa do služby v poľských médiách. Po dvoch rokoch som sa opäť vrátil do Poľska a v tom čase už katolícka cirkev nemala takú moc ako predtým. A tu sa naskytla mnohým zborom príležitosť. Ja som sa podieľal na tom, že na sever od Varšavy pri Mazurských jazerách bola založená prvá kresťanská rádiostanica v Poľsku. Takmer dva roky som strávil v tomto meste, odkiaľ sa vysielalo. V rádiu sme púšťali kresťanskú hudbu, evanjelizačné materiály a základné vyučovanie o viere, o tom, ako sa človek môže stať kresťanom, ako žiť život s Bohom... Tento projekt, ktorý bol podporovaný prevažne z USA, po dvoch rokoch skončil, pretože kresťania v Poľsku nepochopili, ako veľmi je dôležité zasiahnuť ľudí skrze médiá. Pretože dobre vieme, koľko veľa času ľudia strávia sledovaním televízie, počúvaním rádia a v dnešnej dobe surfovaním po internete. Čiže po dvoch rokoch som sa vrátil naspäť do Varšavy a začal som pracovať v médiách, práca v médiách bolo moje normálne zamestnanie. Ale v tom čase som bol stále viac a viac zaangažovaný do služby v cirkvi. Stal som sa spolupastorom jedného letničného zboru, kde som mal na starosti domáce skupinky, písal som články pre kresťanské časopisy, cestoval do okolitých menších zborov...

V roku 2002 som si uvedomil, že keď je človek v denominačnom type cirkvi, nemá možnosť ísť ďalej, dostať sa do hlbšieho vzťahu s Bohom. Veľmi mi záležalo na tom, aby som si udržal status quo danej denominácie. Pôsobil som v tejto cirkvi ako kazateľ, prešiel som všetkými skúškami, aby som mohol zastávať úrad kazateľa, ale potom som si uvedomil, že niet pre mňa iného východiska, ako si nájsť inú cirkev, v ktorej by som Bohu mohol slúžiť. Poznal som varšavské zbory a ich pastorov a začal som sa modliť: „Bože, ukáž mi, kde mám byť.“ A v lete v roku 2002 Boh ku mne jasne prehovoril, aby som sa stal členom jedného miestneho zboru. Je to zbor, v ktorom teraz zastávam vedúce miesto. A myslím si, že Boh dobre vedel, prečo ma chce mať práve v tomto zbore, nakoľko ja som typ človeka, ktorý rád robí veci tímovo, teda rád robím veci spoločne s druhými, rád sa modlím v skupine a toto bolo práve to miesto, kde ma Boh chcel priviesť. Teda, keď som prišiel do tohto zboru, po pár minútach rozhovoru s pastorom som vedel, že toto je ten zbor, do ktorého ma Boh chcel priviesť, teda hneď som povedal pastorovi, že chcem ísť do toho a napĺňať spoločnú víziu tohto zboru. Už 5 rokov som pastorom v tomto zbore. A Boh si ma použil aj v ďalších službách. Som veľmi rád, že som sa mohol stať súčasťou vízie tohto zboru, pretože denominačný zbor nie je typ cirkvi, ktorý ma zaujíma, ktorý by mohol preraziť v dnešnom svete. Pretože Boh nie je tradícia, ale má pre nás pripravené niečo nové na každý deň.

Mohol by si nám bližšie opísať, ako vyzerá tvoja služba?

Takže začnem svojou službou v cirkvi. Najprv poviem niečo o štruktúre našej cirkvi. Sme ne-denominačný nezávislý typ cirkvi, ktorá nepatrí pod žiadnu z denominácií. Samozrejme, že spolupracujeme s viacerými rôznymi zbormi. Teda nie s tradičnými mŕtvymi zbormi, ale živými kresťanskými, najmä charizmatickými zbormi. Vedenie nášho zboru je rozdelené na dva stupne. Na prvom stupni sú ľudia, ktorí sú zodpovední za vedenie cirkvi ako celku, pretože nemáme zbor len v jednom meste, ale zakladáme zbory aj v iných mestách, napríklad pastor Slávek, ktorý je tu momentálne so mnou, je zodpovedný za vedenie zboru v poľskom Tešíne a máme misijné skupiny v ďalších dvoch mestách. A je tu ešte skupina kresťanov, ktorí sa prednedávnom rozhodli, že sa pripoja k našej cirkvi a budú tak tvoriť lokálne zbory v ďalších mestách v Poľsku. Toto je tzv. vyšší stupeň vedenia cirkvi. Náš senior pastor, pastor Marcin Podzorski, pastor Janusz Szarzec, ktorý je jedným z našich učiteľov a je veľmi dobrý v hebrejčine a gréčtine a na začiatku deväťdesiatych rokov vyštudoval Kresťanskú teologickú akadémiu v Uppsale. Ďalej tam patrí pastorka Agnieszka Onyszczuk, ktorá je zodpovedná za modlitby v cirkvi, špeciálne za príhovorné modlitby, modlitebný duchovný boj za národ a mestá, čo sú veľmi dôležité východzie body cirkvi.

Čo sa týka druhého stupňa vedenia našich zborov, sem patrím aj ja, môj priateľ, ktorý je zodpovedný za vydávanie kresťanských kníh, časopisu „Cieľ“, audiokaziet a podobných vecí a ďalej pastor, ktorý je zodpovedný za chvály. Spoločne mávame my šiesti pravidelné stretnutia, počas ktorých sa modlíme, diskutujeme o veciach, spoločne robíme rozhodnutia, týkajúce sa nášho miestneho zboru vo Varšave. A vtedy mávame veľmi dobrý čas, lebo veď si isto viete predstaviť, že môžeme mať rozdielny pohľad na vec, ale keď sa začneme modliť, tak je to podobné ako v Skutkoch apoštolov, že sme tam iba my a Duch Svätý, len Duch Svätý a my. Táto jednota je úžasnou vecou! Rozprávame sa, modlíme sa, diskutujeme a Božie riešenie k nám prichádza.

Toto bolo v skratke niečo o organizácii našej cirkvi. Čo sa týka mojej osoby, som zodpovedný za poradenstvo jednotlivcom a rodinám v cirkvi, ďalej za prípravu ľudí na manželstvo, teda predmanželské poradenstvo. Mám veľmi rád túto svoju službu. Mojím cieľom je ochrániť ľudí pred zlým rozhodnutím ohľadom vstupu do manželstva. Pretože rozhodnutie spojené s voľbou životného partnera je tak vážnou vecou, že ľudia sa v ňom nesmú pomýliť... Taktiež som zodpovedný za modlitby za oslobodenie ľudí od démonického poviazania. A je to naozaj úžasné, keď vidím ľudí, ako sú oslobodzovaní od démonov... Mám veľmi rád túto prácu. Taktiež učím v našej biblickej škole. Naša biblická škola má názov „Základy viery“ a vyučujeme v nej každého nového člena nášho zboru. Chceme, aby sa veriaci stotožnili s našou víziou (rastu cirkvi).

Je pre nás dôležité vidieť ľudí zapojených do práce v cirkvi. Nechceme vidieť pasívnych kresťanov, ale ľudí, ktorí aktívne pracujú na naplnení Božieho plánu vo svojej cirkvi ako aj vo svojich osobných životoch. Teda, ako som už spomenul, som učiteľom na našej biblickej škole, píšem články pre kresťanský časopis, som zodpovedný za editorskú prácu, a tiež mám na starosti internetové rádio www.radiocel.pl. Srdečne pozývam všetkých čitateľov časopisu Logos, aby si vypočuli skvelú hudbu a kázne, ktoré sú nahraté aj v angličtine a občas sa na ňom dá vypočuť aj dobrá česká a slovenská kresťanská hudba. Toto boli základné body mojej služby. Ešte uvediem, že sa podieľam na príprave našich letných táborov. Pravidelne organizujeme letné tábory, ktoré sú nielen miestom oddychu pre našich kresťanov, ale aj miestom, kde je dobrá príležitosť, aby sa veriaci navzájom spoznali, ale rovnako je tu aj priestor pre kázne a pre to, aby sme boli v Božej prítomnosti. Čiže nie je to len dovolenka, ale čas, ktorý trávime s Bohom a s bratmi a sestrami. A dúfam, že začneme spoluprácu s pastorom Petrom Kubom na príprave letného poľsko-slovenského tábora v roku 2010. Ak sa nám to podarí, verím, že tam budeme mať skvelý čas.

Aký je podľa teba kľúč k Prebudeniu v strednej Európe? Naše národy sú veľmi podobné (katolícke pozadie, mentalita ľudí...). Aké sú podľa teba kľúčové body pre získanie ľudských duší v našich národoch, pre prebudenie veľkého rozsahu?

To je veľmi dobrá otázka. A každý významný (Boží) človek má na túto otázku inú odpoveď. Ale dobre si sa opýtal: „Aké sú kľúče“, pretože neexistuje nejaký jeden kľúč k prebudeniu, ale je ich niekoľko. Jedným významným kľúčom pre mňa osobne je, aby veriaci z evanjelikálnych charizmatických zborov povedali „nie“ náboženstvu a „áno“ vzťahu s Ježišom Kristom. Pretože vtedy budú otvorení voči tomu, čo chce Boh skrze nich uskutočniť. Vo väčšine cirkví v našej krajine, a myslím si, že na Slovensku je to podobne, je veľa kresťanov, ktorí síce milujú Ježiša, ale zostávajú v denominačných typoch cirkví. Títo veriaci majú síce túžbu po Bohu, milujú Ježiša, ale boja sa vykročiť dopredu, urobiť niečo „bláznivé“ pre Ježiša. Keď nebudeme hľadieť na ostatných, ale budeme sa pozerať na Ježiša a prijmeme to, čo On chce skrze nás uskutočniť, staneme sa dobrým nástrojom v Božej duchovnej obnove (prebudení). Čiže najdôležitejšie je povedať „nie“ náboženstvu a „áno“ vzťahu s Ježišom Kristom, teda počúvať hlas Ducha Svätého.

Potom je najdôležitejšou vecou modlitba. Ďalšou dôležitou vecou je viera. Je potrebné veriť, že Boh má pripravené niečo úžasné a nové pre naše národy, pre Slovensko, Poľsko, Českú Republiku... a že Jeho vôľou je skutočne vykonať veľké zmeny v našich národoch pôsobením Ducha Svätého a Božieho slova.

Čiže na záver, Boh chce vidieť dva typy Prebudenia v našich krajinách, Prebudenie na úrovni cirkvi, čiže v oblasti poznania a porozumenia otázok viery, Božieho slova a sily Ducha Svätého, a keď nastane toto vnútorné prebudenie cirkvi, následne na to sa v krátkom čase uskutoční aj prebudenie vo svete.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Nech ťa Boh požehná!

Pýtal sa Daniel Šobr

Preklad rozhovoru Denisa Altdorfferová