Jákobov zápas

„A teda išiel dar pred ním, a on nocoval tej noci v tábore. A vstal tej noci a vzal obe svoje ženy aj obe svoje dievky aj svojich jedenásť detí a prešiel cez brod Jaboka. A vzal ich a prepravil ich cez ten potok a prepravil všetko, čo mal. A Jákob zostal samotný. A zápasil tam s ním nejaký muž až dovtedy, keď vychádzala zora. A vidiac, že ho nepremôže, dotkol sa kĺbu jeho bedra, a tak sa vyšinul kĺb bedra Jákobovho, keď s ním zápasil. A riekol: Pusti ma, lebo už vychádza ranná zora. Ale on povedal: Nepustím ťa, len ak ma požehnáš. A riekol mu: Čo je tvoje meno? A on povedal: Jákob. A riekol: Nebude sa viacej nazývať tvoje meno iba Jákob, ale aj Izrael; lebo si sa kniežatsky boril s Bohom i s ľuďmi a premohol si.“ (1Moj 32,21-28)

„Dobre si sa boril s Bohom aj s ľuďmi.“ Kto z nás by nechcel počuť takýto výrok z Božích úst na svoju adresu? Veď práve to, ako Boh ohodnotí náš život, je zo všetkého to najdôležitejšie. Keďže Všemohúci takto zhodnotil život patriarchu Jákoba, je to dôvod na to, aby sme sa zamysleli, v čom si z neho môžeme zobrať príklad. Jákobov život by sme mali preskúmať zvlášť dôkladne, lebo Mesiáš – Pán Ježiš Kristus hovorí o Stvoriteľovi ako o Bohu Abraháma, Izáka a Jákoba. Už to je zarážajúce, že Boh sa nehanbí spojiť slávu svojho veličenstva s obyčajnými ľuďmi z mäsa a kostí. To, že išlo o obyčajných ľudí (hoci niektoré ich skutky boli mimoriadne – ako napríklad Abrahámovo obetovanie Izáka), chcem v dnešnom článku podčiarknuť. Veľmi nám totiž neosoží, ak si o slávnych biblických postavách vytvoríme falošnú predstavu tým, že ich oberieme o ich ľudskú podstatu so všetkými chybami, zlyhaniami a strachmi. Ak o Eliášovi, Ezechielovi, Danielovi alebo o apoštoloch prijmeme stredoveký obraz, ktorý ich vykresľuje ako mystické bytosti, ktoré patria skôr do sveta anjelov, nijako nám to nepomôže. Nebudeme si vedieť z ich života zobrať príklad, nebudeme sa vedieť s nimi stotožniť. Takže, aký bol Jákob?

Jákobova mladosť

Vieme, že Jákob bol jedným z dvojičiek. Už vtedy, keď bola Rebeka tehotná, prebiehal v jej tele akýsi zápas. Keď sa na to spýtala Boha, On jej oznámil, že to je zápas o to, kto bude väčší, a zároveň oznamuje, že väčší bude slúžiť menšiemu. Musíme si uvedomiť, že v Biblii má prvorodenstvo iný význam ako v našej kultúre. Izákov prvorodený mal zdediť požehnanie Abrahámovo, hoci by sa narodil skôr iba o niekoľko minút. Ako vieme, Jákob sa narodil až druhý po svojom bratovi, ale to, že pri pôrode držal Ezava za pätu, jasne ukazuje, že hoci bol druhý, teda menší, nemieni sa so svojím postavením zmieriť a bude o požehnanie bojovať. O tom, akí boli bratia, keď dorástli, nám Biblia poskytuje krátky, ale výstižný obraz. Jákob bol pastierom, býval v stanoch, bol prostý (pokojný, pokojamilovný, tichý, usporiadaný), celý čas rozmýšľal, ako získať požehnanie a nepodliehal vášňam ako jeho brat Ezav, ktorý miloval vzrušenie, svet, lov. Pozrime sa bližšie na charakteristiku patriarchu Jákoba.

Pastier – Väčšina biblických hrdinov boli pastieri. Pastier je človek, ktorý svoj život spojí so stádom, ktoré vyžaduje dvadsaťštyrihodinovú pozornosť a starostlivosť. Na to, aby sa stádo malo dobre, musí pastier vynaložiť nemálo úsilia, musí sa snažiť robiť ovciam dobre, dopriať im najlepšiu stravu, vodu, pokoj. Ak prenesieme túto symboliku, môžeme povedať, že Jákob mal rád ľudí, zaujímal sa o ich potreby, nebolo mu ľahostajné, ako sa majú.

Býval v stanoch – Stany symbolizujú Božie kráľovstvo, ktoré na zemi reprezentuje cirkev. Je úplne správne, ak sa veriaci skôr ťahá do cirkvi ako do sveta. Ak si svetský človek, zabudni na Abrahámovo požehnanie, skončíš ako Ezav – na smrť zomdlený, unavený a zničený zábavou a hriechmi. Zvlášť mladú generáciu musíme presvedčiť, že svoj život musí spojiť s hľadaním Boha a je dobré, ak každý mladý človek má v cirkvi konkrétnu službu. Božie kráľovstvo vieme hľadať iba vtedy, keď sa ukľudníme. Boh je Bohom pokoja. Iba ak sa ľudská duša upokojí, začne lepšie vnímať realitu duchovného sveta. Ezav a Jákob boli natoľko rozdielni vo svojom životnom štýle a hodnotách, že pri prvej príležitosti, ktorá sa naskytla, prebieha obchod, v ktorom Ezav za povestnú misu šošovice predáva svoje prvorodenstvo.

Jákobov podvod

Povrchný čitateľ Biblie nevie, čo si má myslieť o príbehu v 27. kapitole Genezis. „A prišiel k svojmu otcovi a povedal: Môj otče! A on odpovedal: Tu som. Kto si ty, môj synu? A Jákob povedal svojmu otcovi: Ja som Ezav, tvoj prvorodený. Urobil som tak, ako si mi hovoril. Vstaň, prosím, sadni si a jedz z toho, čo som ulovil, aby ma požehnala tvoja duša.“ (1Moj 27,18-19) Izák sa rozhodol požehnať Ezava, no Jákob sa uchýlil k veľkému podvodu (to, že ho na celú vec naviedla mama, ho nijako neospravedlňuje). Jákob sa prestrojí za Ezava a nehanebne tvrdí svojmu otcovi, ktorý už je v tom čase slepý, že je Ezav a pýta si požehnanie, ktoré aj dostáva. To, čo urobil Jákob, bolo prosto zlé. Veľmi zlé. Klamal, podvádzal, dokonca ani nie preto, aby si zachránil život, ale aby získal požehnanie a ešte navyše na úkor svojho brata. Bez hlbšieho pochopenia tejto udalosti nie je možné pochopiť Jákobov život, ktorý Pán zhodnotil výrokom: „Dobre si sa boril s Bohom aj s ľuďmi.“ Buďme radi, že tento príbeh v Bibli je. Prečo? Lebo aj my máme vo svojich životoch skutky, udalosti, hriechy, ktoré boli prosto a jednoducho zlé. To by nás malo viesť k tomu, aby sme si viac vážili Božiu milosť a nepozerali sa na svojich blížnych s pohŕdaním a zákonnícky ako farizeji. Samozrejme, že farizeji hrešili, ale to, že niektoré predpisy Zákona dodržiavali horlivejšie, v nich nevypôsobilo viac lásky, ale stali sa pyšnými, tvrdými. Zákonníctvo je to najhoršie, čo môže cirkev postihnúť, lebo kde je zákonníctvo, tam skončila milosť. Spoločenstvá, ktoré majú pocit, že sú svätejšie ako ostatné, najprv spyšnejú, potom budú na druhých pozerať zvysoka a nakoniec sa budú ich členovia žrať medzi sebou (Pavol varoval Galaťanov, aby nezožrali jeden druhého).

Jákob si bol veľmi dobre vedomý svojej viny. Z tohto dôvodu vidíme, že až tak veľmi neprotestoval, keď mu Lában namiesto Ráchel doviedol do stanu Leu a neustále ho oklamával, čo sa týkalo jeho mzdy. Človek, ktorému je jasné, že je spasený vďaka Božej milosti, sa veľmi nerozhorčuje, keď mu niekto urobí krivdu. Je si vedomý, že aj on veľakrát ukrivdil druhým.

Jákobove sľuby

Keď Jákob odchádza z Bér-šeby do Chárana, v Bét-eli má zvláštny zážitok. Prostredníctvom sna sa mu Boh prihovára ako Boh Abraháma a Izáka a dáva mu podobné zasľúbenia, ako dostali jeho otcovia. „A Jákob vstal skoro ráno a vzal kameň, ktorý si bol položil pod hlavu, a postavil ho za pamätný stĺp a na jeho vrch nalial oleja. A nazval meno toho miesta Bét-el. Ale prv bolo meno toho mesta Lúz. Vtedy sľúbil Jákob sľub a povedal: Ak bude Boh so mnou a bude ma chrániť na tejto ceste, ktorou idem, a dá mi chleba jesť a rúcho odiať sa, a navrátim sa v pokoji do domu svojho otca, bude mi Hospodin Bohom. A tento kameň, ktorý som postavil na pamiatku, bude domom Božím. A zo všetkého, čo mi dáš, ó, Bože, dám ti istotne desatinu.“ (1Moj 28,18-22) Jákob dal potom sľub, ktorý stál na troch pilieroch. Božie slovo spomína kameň, olej a desiatok. Kameň predstavuje Božie slovo, ktoré je základom pre náš vzťah k Bohu. Samozrejme, toto Slovo musí byť očistené od nánosu tradícií, povier a vplyvu kultúry. Slovo Božie musíme prijímať celé – Starý aj Nový zákon – bez výnimky. Olej symbolizuje Ducha Svätého, bez ktorého nie je možné mať zjavenie o Bohu ani správne vyložiť Písma. Naopak, bez Ducha Svätého zostáva Slovo literou, o ktorej vieme, že pôsobí smrť. „(Boh) ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje.“ (2Kor 3,6) Je pozoruhodné, že ďalším stĺpom zmluvy, ktorú urobil Jákob v Bét-eli, je desiatok. Často sa stretneme s názorom, že desiatok je záležitosťou Zákona, ale ako vidíme, toto tvrdenie nie je pravda. Desiatok nájdeme už u Abraháma. Nie je to záležitosť Zákona, ale viery. Ponechávam na čitateľovi, aby sa sám vysporiadal s pravdami Božieho slova.

Jákobovo požehnanie

Vráťme sa k tomu, ako Jákob zápasí s Bohom. Prvá vec, ktorá nás zarazí, je, že Jákob sa Boha nebojí (určitú bázeň dodatočne dostal), neuteká, ale prichádza s jasnou požiadavkou: „Daj mi požehnanie!“ Jákob sa správa úplne inak, ako by reagovala väčšina z nás, lebo prvé, čo by sme urobili, keby sme stretli návštevu z neba, by bolo pokánie, pýtali si milosť a odpustenie hriechov. Bohabojní kresťania, žiaľ, žijú svoj kresťanský život tak, že sa neustále umárajú v pochybnostiach, v pocitoch viny, zatratenia a často riešia otázku, prečo Boh dovolí na zemi trápenie, prečo je život taký ťažký a prečo existuje peklo. Jákob mal celkom iné starosti – bol sám s rodinou, deťmi, stádom, obklopený bezbožnými kmeňmi, ktoré naňho mohli kedykoľvek zaútočiť a pripraviť mu trápenie. Neustále musel hľadať pašu pre dobytok, jedlo pre rodinu a vodu. Bolo mu celkom jasné, že potrebuje Božie požehnanie, aby mohol byť v tomto všetkom úspešný. Poviem to možno zjednodušene, ale Jákob bol „požehnania-centrický“. Keďže veríme v Boha Jákobovho, je snáď nerozumnou vecou, keď tiež žiadame požehnanie? Je snáď zlé pýtať od Boha zdravie pre seba, pre svoju rodinu, pýtať financie na stravu, bývanie, ošatenie atď.? Tí, ktorí došli k názoru, že to zlé nie je, potom skrze vieru a modlitbu určite dochádzajú k väčšiemu požehnaniu ako tie kresťanské kruhy, ktoré neustále dookola kritizujú požehnanie s absurdným obvinením, že ide o evanjelium prosperity. Chceme snáď evanjelium kliatby, zatratenia, biedy alebo depresie? Po týchto veciach Jákob určite netúžil, ale vedel, že základnou podmienkou pre naplnenie potrieb je práca. „Lebo aj keď sme boli u vás, to sme vám prikazovali, že ak niekto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2Tes 3,10) Pochopil však, že tvrdá práca nestačí. Môžeme vidieť zástupy tvrdo pracujúcich ľudí (aj veriacich), ktorí stále zápasia s nedostatkom, valia sa na nich upomienky na platby, pokuty a vyhrážanie sa exekúciou. Na prácu musí prísť požehnanie. Jákob si bol vedomý, že naňho prišlo požehnanie Abrahámovo a aj si ho nárokoval. Pripomínam, že aj my sme spoludedičmi Abrahámových požehnaní v Kristu Ježišovi: „A ak ste Kristovi, ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia.“ (Gal 3,29) Jákob vedel, ako môže spočinúť Abrahámovo požehnanie na materiálnych veciach skrze vieru, vízie a sny. Kniha Genezis nám v 31. kapitole popisuje veľmi zaujímavé príbehy, ako sa rozmnožovalo Jákobovo stádo tým, že sa rodili jahňatá takej farby, akej mali pripadnúť Jákobovi.

Na záver snáď, aby sme dokreslili Jákobov život reálne a pravdivo, musíme konštatovať, že nemal ľahký život. Utekal pred Ezavom, oklamával ho Lában, v rodine boli zvady, pri pôrode zomrela milovaná Ráchel a prišiel (na čas) o milovaného syna Jozefa. Ak aj ty máš ťažký život, vôbec to neznamená, že ťa Boh nemá rád. Len bojuj. Nech aj ty dostaneš hodnotenie: „Dobre si sa boril s Bohom aj s ľuďmi.“ To je to, na čom skutočne záleží. Zapamätaj si: Chyby, ktoré urobil Jákob, u neho vypôsobili, že sa necítil veľmi samospravodlivý a príliš sa nerozhorčoval nad tým, keď sa k nemu iní nesprávali láskavo, ale na druhej strane tieto chyby mu nezabránili v tom, aby so Všemohúcim zápasil o milosť, priazeň a požehnanie.