Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)
„Narkoman sa zmeniť nemôže!“ Mnohí ľudia majú na narkomanov takýto názor. Ale asi iba preto, lebo nepoznajú Menoru a chalanov, ktorí sa z drog dostali a žijú teraz úplne iné životy. Ja som mala možnosť navštíviť resocializačné centrum v Ratkovej a vidieť, ako vyzerá jeden deň chalanov, ktorí sa rozhodli navždy skoncovať s drogami.
Budíček! Vstávame! Na leňošenie nie je čas! Disciplína a viera! To sú dve základné heslá, ktorých sa celá komunita drží. Začína sa disciplínou. V lete chlapci vstávajú už o štvrtej, kvôli prácam v lese, no dnes sa nado mnou zmilovali a deň sa pre všetkých začal až o šiestej. Nanešťastie som trochu meškala. No keď som pred pol siedmou vošla do spoločenskej miestnosti, všetci sa už modlili a čítali z Biblie – hneď po disciplíne teda nasledovala viera. Nechala som chlapcov nerušene modliť sa a zišla som do kuchyne, kde mi Janči, ktorý je tento týždeň zodpovedný za kuchyňu, uvaril teplý čaj.
Ups! Nemáme čerstvý chlieb. Tak na raňajky bude krupicová kaša. Janči ani na chvíľu nezaváhal a o siedmej sme už všetci spolu sedeli pri stole a raňajkovali. Pred jedlom sme pravdaže poďakovali Bohu za raňajky a s chuťou sa pustili do sladkej krupicovej kaše. Po raňajkách nasledovala ranná káva. Peťo ešte pomedzi kávu odbehol na dvor nakŕmiť zvieratá. Majú tu asi zo desať sliepok, ovečku, barančeka a peknú tlupu zajacov. Tento týždeň je gazdom Peťo. Zvieratkám vymení vodu, nakŕmi ich, ovečku a barančeka vypustí na dvor.
Začína sa práca. Normálne by chlapci išli pracovať do lesa, no dnes pracujú na dvore. Okolo domu a záhrady je vždy čo robiť. Dnes stavajú plot okolo záhradky, kde je nasadený kaleráb, rajčiny, mrkva a iná zeleninka. Ovečky totiž zistili, že rajčiny chutia lepšie ako obyčajná tráva, a tiež prišli na to, že latky v plote sa dajú podliezť. Tak chlapci prerábajú drevený plot už tretíkrát. Hádam aj posledný, ak si tie beťárky zasa niečo nevymyslia.
Braňo, zakladateľ Menory, mi zatiaľ vysvetľuje, ako prebieha život v komunite. Chalani sa o komunite dozvedia buď priamo na stretnutí klubu vo Zvolene, od známych alebo z internetu. Pred nástupom na resocializačný pobyt absolvuje každý detox, kde sa každý dostane z toho najhoršieho. Chalani potom nastúpia na základnú, zväčša trojmesačnú liečbu a až po absolvovaní tejto liečby prichádzajú do komunity. V komunite chalani praktizujú všetky teoretické poznatky, ktoré získali počas liečby. Spoznávajú samých seba. V komunite sa naučia všetkým životným pravidlám, hygiene, režimu, modlia sa každé ráno atď.
Terapeutický program trvá 14 mesiacov a pozostáva zo šiestich fáz – nultej až piatej. Každá fáza sa riadi trochu inými pravidlami a zodpovednosťami. Počas prvých dvoch fáz chlapci nemôžu kontaktovať rodinu, priateľov ani odísť z komunity. Je to čas, kedy spoznávajú samých seba – nových samých seba, bez drog a iných návykových látok. V ďalších fázach už chalani dostanú aj nejaké priepustky a v komunite majú stále dôležitejšie úlohy. Učia sa tak samostatnosti, zodpovednosti a múdremu využívaniu voľného času.
S Braňom sme ráno skočili ešte do obchodu nakúpiť čerstvý chlieb a ingrediencie na obed. Po ceste sme sa pekne zdravili každému, koho sme stretli. Dedinčania Braňa poznajú. Najskôr mal povesť mladého milionára, ktorý tu prerába dom, teraz ho tu vnímajú ako vedúceho Menory. Panie susedky sa rady pristavia a s Braňom porozprávajú. Každého zaujíma, čo je to tá Menora a čo tam vlastne robia. Nie je zriedkavé, že večer, keď sa chalani modlia a hrajú chvály, stoja Rómovia z osady pod oknami a načúvajú. Na Braňa majú potom hŕbu otázok a tomu nezostáva nič iné, ako im hovoriť o Ježišovi, ktorý zmenil jeho život. Aj keď sa tomu Braňo zatiaľ bráni, vyzerá to tak, že bude musieť začať slúžiť aj miestnym dedinčanom, ktorí sú hladní po Bohu.
Doobeda chlapci dokončili plot, opravili dvierka na zajačincoch a Janči navaril obed.
Obľúbená hodina! Čas obeda. Janči je naozaj dobrý kuchár. Na obede si každý pochutnal. Aj mne naložil riadnu porciu ako pre drevorubača, s ktorou som síce trochu bojovala, ale zdolala. Po obede opäť nasledovala dobrá káva.
Pokračujeme v práci. Braňo sa rozhodol, že rozprávania bolo dosť a aj mňa zahrnul do poobedňajších prác, aby bol môj zážitok autentickejší. Marek, Braňo a ja hrabeme lístie a suchú trávu na dvore, Peťo s Jančim ešte dokončujú zajačince a triedia oblečenie, ktoré prišlo od dobrých ľudí. Marek je zodpovedný za to, ako dvor bude vyzerať po našom hrabaní, preto načúvam jeho inštrukciám.
Ešte ani dlho nehrabeme a spoza plota sa ozve detský hlas: „Ujo Braňo, a to pletivo, čo tam máte na dvore, potrebujete?“ Malý Sebastian z rómskej osady vie, s kým je dobré sa kamarátiť. Ujo Braňo pletivo nepotreboval, tak si ho 7-ročný Sebastian odniesol. Že vraj ho použije pre ovce. Na dvore už nemáme pletivo, ale Sebastiana s kamarátom, ktorí naťahujú malé zajace, a ich strýka, ktorý sa s Braňom rozpráva o Bohu. Nie, že by Braňo tak veľmi chcel, ale ujo sa tak zaujíma a pýta. Tak to má byť. Chlapci by si malého zajačika najradšej zobrali so sebou. Braňo im ho aj sľúbil, ak dostanú v škole jednotku. Aj malí chlapci sa musia naučiť, že všetko stojí nejakú námahu.
Nasledujú rajóny. Chalani majú podelené časti domu a tie kompletne poumývajú. Domček sa celý ligoce.
Najlepšia časť dňa – osobné voľno. Chalani majú dve hodiny na to, aby ich využili podľa vlastného uváženia. Všetci sa dnes vybrali do posilky v podkroví. Po dobrom zacvičení si buď čítajú, alebo niektorí využijú osobné voľno dokonca aj na modlenie. Chlapci, ktorí sú v nultej, prvej a druhej fáze programu, musia Braňovi hlásiť, ako využívajú svoj voľný čas. Tí, ktorí sú v tretej fáze, už hlásenie nepodávajú. Hlásenia sú dôležité preto, aby sa naučili sami rozumne využívať čas a zbytočne ním nemrhať.
Večera. Janči pripravil výbornú rybaciu nátierku. Pri stole nás už je viac. Sedíme tu aj s ďalším terapeutom Mišom a Braňovou manželkou Miškou.
Správy sú jediný pravidelný televízny program, ktorý môžu chalani pozerať. Za týždeň majú limit dva filmy. Tak tak, pri telke tu moc neposedia.
Večerná skupina. Pre mňa to bola najzaujímavejšia časť dňa. Spoločné terapie som videla iba vo filmoch – všetci sedeli v kruhu a bolo to celé maximálne divné. Skupina v Menore bola ale úplne iná. Tiež sme sedeli síce v kruhu, no atmosféra bola veľmi príjemná a otvorená. Každý zhodnotil svoj deň, povedal, čo sa mu páčilo, čo ho naštvalo. Braňo viedol celú diskusiu a u každého vedel, na čo sa má zamerať, kam diskusiu smerovať a čo zdôrazniť. Komunita je malý svet, ktorý je o detailoch a ukazuje postoje a charakter ľudí. Ukazujú sa tu práve principiálne veci. Večerné skupiny sú každý deň iné. Dnes bola tematická skupina a tému mal Janči, ktorý rozprával o moci slova. Aj keď si chalani vyberú biblickú tému, počas skupiny ju aplikujú do praktických situácií. Skupiny majú hlavný cieľ zodpovedať u chalanov tri základné otázky: Kto som? Odkiaľ som? Kam idem?
Voľný čas na izbách. Janči si dokončil prácu v kuchyni, niektorí si ešte čítajú knižky, iní už idú spať. Veď ráno sa opäť skoro vstáva a začína nový deň.
Večierka. Teraz už v Menore zavládlo úplné ticho. Každý naberá sily do ďalšieho dňa, ktorý bude veľmi podobný, ale pritom úplne iný oproti tomu dnešnému.
Braňo s Miškou majú naozaj srdce pre týchto chalanov a sú ochotní obetovať svoje pohodlie a starať sa o nich. „Asi by nás nebavilo spraviť si bublinku, že teraz som tu ja, moja žena, moje deti a dosť. Boh si nás pre niečo povolal a nám odpustil strašne veľa. To by sme boli blázni, keby sme si to nechali sami pre seba,“ hovorí Braňo.
Braňo zažil, že jeho viacerí kamaráti a známi zomreli kvôli drogám. „Začal som mať nervy na drogy, na to, ako diabol klame ľudí a povedal som Miške, že musíme začať niečo robiť.“ Lukačkovci preto otvorili svoj dom pre ľudí závislých od drog už pred troma rokmi, keď zriadili vo Zvolene protidrogový klub. Keď niekto nemal kde spať, zobrali ho k sebe, každú nedeľu organizovali spoločné obedy a trávili s týmito ľuďmi čas.
Veľa ľudí sa na bývalých narkomanov stále pozerá so zdvihnutým ukazovákom a obáva sa, či sa náhodou znova nevrátia k drogám. Miška sa vydala za bývalého narkomana, no takéto obavy nemá: „Ja som sa obrátila úplne radikálne a išla som do toho s tým, že ja som nový človek, aj Braňo je nový človek. Keď som sa obrátila, tak som si uvedomila, že ja už svoj život nemám. Úplne žijem v tom, že som Kristovým otrokom a som za to veľmi vďačná, lebo ja som už vo svete žiť nevedela. Najväčšia radosť pre mňa je to, že môžem žiť pre druhých ľudí, a to, čo som zadarmo dostala, môžem zadarmo dávať.“
Pravdaže, nie je to vždy ľahké. Najťažšie situácie pre Braňa a Mišku sú, keď sa musia zmieriť s tým, že nedokážu pomôcť úplne všetkým chlapcom, niekedy tí chlapci aj zomrú. Taktiež táto práca vie byť často veľmi nevďačná. Nie každý si vie vážiť a vidí hodnotu v tom, čo robia. To, čo ich drží v tejto práci, je videnie toho, že pomohli chalanom nájsť správnu cestu. Minule sa jeden z chalanov z klubu ženil. V takýchto situáciách sa Lukačkovcom potvrdzuje, že ich námaha má zmysel, aj napriek tomu, že Miška trávi väčšinu času vo Zvolene a Braňo v Ratkovej a teda sa za posledný rok videli dosť málo.
Keď sa Lukačkovci pozrú do budúcnosti, Braňo sa podľa Miškiných slov nezastaví pri jednom resocializačnom zariadení. Tiež plánujú kúpiť pojazdnú kaviareň, chodiť do najhorších miest na sídliskách a tam slúžiť týmto ľuďom. V klube vo Zvolene má Braňo už skupinu chalanov, ktorí sú už dlhšie čistí, majú túžbu slúžiť a myslia to vážne. Miška vidí potrebu zriadiť komunitu pre ženy a má na srdci aj prácu s deťmi, pretože v detstve všetko začína.
„Milujem to, akí chalani sú. Cítiť v nich tú ulicu, ale vidieť na nich, že už sú Kristovi,“ hovorí Braňo so spokojným úsmevom na tvári.
Braňo je celkom zaujímavý týpek. Málokto by predpokladal, že vedie kresťansko-terapeutické centrum. Výzorom sa vôbec nepodobá na žiadneho „svätca“. Pri prvom stretnutí vám do očí hneď udrie pevná korba, široké ruky a niekoľko výrazných tetovaní (ruka, noha, druhá noha, krk...). Braňo má 27 rokov a za sebou tri protidrogové liečenia a absolvoval pobyt v troch resocializačných zariadeniach. Keď mal 21, obrátil sa k Bohu a odvtedy je čistý. Žiadne drogy a úplne iný životný štýl. Na prvý pohľad Braňo vyzerá drsne, no keď ho spoznáte trochu viac, zistíte, že ste sa mýlili. Braňo je človek s veľkým srdcom. Srdcom pre ľudí, ktorí zišli na zlé chodníčky a potrebujú nájsť správnu cestu, ako ju našiel on. Ako terapeut pracoval najskôr na Prednej Hore a v Teen Challenge, no potom sa rozhodol, že najlepšie bude, ak zriadi vlastnú komunitu, kde sa môže chlapcom venovať viac do hĺbky. Investoval do toho vlastné peniaze, drahocenný čas a dáva tomu celý život. Chlapcov na jednej strane drží nakrátko a učí ich disciplíne, no na druhej strane ich vie pochopiť a presne vie, čím prechádzajú. Sami chlapci hovoria, že Braňo je pre nich veľkým vzorom a oporou. Vie sa s nimi zasmiať, napomenúť ich, povzbudiť i pokarhať.
Miška je tiež zaujímavá osôbka. Pred svojím obrátením žila životný štýl mladej baby „užívajúcej“ si život. Podobne ako dnes veľa mladých ľudí – alkohol, ľahké drogy, diskotéky. K Bohu sa ale obrátila veľmi radikálne a celý tento životný štýl nechala za sebou. Už piaty rok pracuje ako učiteľka a venuje sa práve problémovým a rómskym deťom. Najprv mala obavy z práce v klube a komunite pre drogovo závislých. Prelomilo sa to pred troma rokmi, keď ju Braňo jedného dňa zobral do resocializačného centra na Kráľovej vo Zvolene a ukázal jej svoj starý život. Tam Miška spoznala veľa zaujímavých ľudí – doktorov, bývalých narkomanov atď. Vtedy si uvedomila, že toto je smer, ktorým pôjdu. Miška teraz vedie protidrogový klub vo Zvolene, keď tam Braňo nie je. Okrem toho vedie skupiny pre rodinných príslušníkom narkomanov. Veľa času sa snaží dávať aj svojim deťom v škole, ktoré sú z problematických rodín. Kolegovia sa smejú a už piaty rok čakajú, kedy jej začnú decká liezť na nervy, no ona stále prichádza do školy s novým a novým entuziazmom a energiou, ktorú odovzdáva deťom.
| Deň obetí holokaustu | | | Logos 9 / 2012 | | | Rastislav Bravčok | | | Reportáž |
| R. W. Shambach | | | Logos 7 / 2007 | | | Daniel Šobr | | | Osobnosť |
| Arnošt Rosin | | | Logos 1 / 2017 | | | Jaroslava Marcienková | | | Z histórie |
| Tajemství kumránské knihovny | | | Logos 1 / 2011 | | | Daniel Šobr | | | Aktuálne |
| Jacek Slaby v Banskej Bystrici | | | Logos 12 / 2009 | | | Redakcia | | | Rozhovor |
