Jedzte, tučné, pite sladké

Skončilo sa leto, prišla jeseň. Je dobre známym javom, že v tomto období bojuje množstvo kresťanov, hoci nie všetci, o obnovu duchovnej morálnej oblasti vo svojom živote, keďže v letných mesiacoch utrpela práve táto oblasť značný úpadok. Nie je ale nutné, aby to takto prebiehalo.

Č o je príčinou toho, že v životoch niektorých kresťanov chýba sila Božieho slova, ktorá by ich uchránila pred pádom? A práve na toto budeme hľadať odpoveď na základe rozdielností obrazu sveta, telesnosti, materializmu a duchovného, čiže biblického zmýšľania: „... lebo myseľ tela je smrť, myseľ ducha život a pokoj...“

 „A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti. Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele, aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo tí, ktorí sú podľa tela, myslia na veci tela, a tí, ktorí sú podľa Ducha, na veci Ducha.

Lebo myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a pokoj, pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť. A tí, ktorí sú v tele, nemôžu sa ľúbiť Bohu; ale vy nie ste v tele, ale v duchu, akže Duch Boží prebýva vo vás. Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho. Ale ak je Kristus vo vás, vtedy je síce telo mŕtve pre hriech, ale duch je život pre spravodlivosť.

A ak Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás, tak teda ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás. A tak teda, bratia, dlžníci sme nie telu, aby sme žili podľa tela. Lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom mŕtvite skutky tela, budete žiť. Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (Rim 8,1-14)

„Čím očistí mládenec svoju stezku?“ pýta sa autor Žalmu 119. „Tým, že bude ostríhať tvoje slovo“ – hneď aj odpovedá. Ochrana pred pádom do hriechu – v lete aj v zime – spočíva jedine v zachovávaní Božieho slova. Čo však vlastne znamená zachovávanie Slova? Keby to spočívalo v tom, že sa nám v určitých situáciách Božie prikázania zjavia ako nejaké strašidlá a kvôli nim by sme sa veľmi smutne, ale predsa, vzdali toho, čo by sme tak veľmi boli chceli vykonať, stal by sa pre nás život smutným a vyprahlým. Niet sa čo čudovať, že ľudia, ktorí to takto chápu, veľmi ľahko padnú do hriechu. Zachovávanie Slova znamená totiž viac než toto. Znamená to, že sa Slovom Božím naplníme až po okraj.

„A stane sa, ak budeš naozaj počúvať na hlas Hospodina, svojho Boha, aby si ostríhal a činil všetky jeho prikázania, ktoré ti ja prikazujem dnes, že ťa vyvýši Hospodin, tvoj Boh, nad všetky národy zeme. A prídu na teba všetky tieto požehnania a dostihnú ťa, keď budeš počúvať na hlas Hospodina, svojho Boha.“ (5Moj 28,1-2) Za povšimnutie stojí, že naplnenie príkazov je až tretím krokom v postoji voči Božiemu slovu. Prvé dve podmienky sú počúvanie a zachovávanie. K tomu, aby sa to tretie uskutočnilo v našich životoch, musíme dať dôraz na tie predchádzajúce. Podstata kresťanstva totiž nespočíva iba v zachovávaní morálky, ale v prvom rade v duchovnom, nadprirodzenom životnom štýle. Úspech morálneho života závisí od našich duchovných postojov, a nie opačne. Prvoradou požiadavkou je mať živý, osobný vzťah s Pánom a nie napr. zákaz cudzoložstva. Boh je taký úžasný, že keď toto spoznáš, nescudzoložíš.

Podmienkou udržania si morálky je aktívny duchovný život. Počúvanie a zachovávanie Slova. To sa deje tak, že chodíme medzi Boží ľud, kde sa káže Božie slovo. Duchom Svätým pomazané a podľa Božej vôle zvestované Slovo má takú istú autoritu a vplyv na náš život, ako písané Slovo – Biblia, alebo Slovo, ktoré sa stalo telom – Pán Ježiš Kristus. Počas štúdia Biblie sa napĺňame Slovom, a s Ježišom Kristom, stelesneným Slovom, počas neprestajnej modlitby môžeme udržiavať osobný vzťah. Všetkými tromi formami prijímania Slova sa sýtime, kým sa nenasýtime až dovtedy, že máme pocit smädu, aby sme sa potom napili. Nie je totiž dobre sa nasýtiť Slovom bez Ducha Svätého.

„Keby obetoval niektorý človek obetný dar obilnej obeti Hospodinovi, jeho obetným darom bude biela múka jemná, a naleje ku nej do nádoby oleja a dá ku nej kadiva. A donesie ju k synom Áronovým, kňazom, a vezme odtiaľ plnú svoju hrsť, z jej bielej múky jemnej a z jej oleja so všetkým jej kadivom, a kňaz bude páliť jej pamätnú obeť, kadiac, na oltári. To je ohňová obeť upokojujúcej vône Hospodinovi. A to, čo zostane z obilnej obeti, bude Áronovi a jeho synom, svätosväté je z ohňových obetí Hospodinových. Keby si obetoval obetný dar obilnej obeti z pečeného v peci, nech sú to nekvasené koláče z bielej múky jemnej, zamiesené v oleji, a nekvasené osúchy tenké, pomastené olejom. A keď bude tvoj obetný dar obilnou obeťou na panvici, vtedy to bude biela múka jemná, zamiesená v oleji, nekvasená.“ (3Moj 2,1-5) Obilie a múka sú v Písme symbolmi Božieho slova. Bohu sa nepáči taká kázeň, ktorá nie je nasiaknutá olejom. Skús si dať do úst niekoľko hrstí samotnej múky a zistíš, aké to je, čítať Slovo, počúvať či kázať, bez pomazania.

Druhým krokom medzi podmienkami požehnania je zachovávanie Slova, a to nielen v tom zmysle, že ho uskutočníme (to je možné len cestou jeho zachovávania) ale tak, že Slovo uskladníme vo svojom vnútri a strážime ho. „A ty, synu človeka, počuj to, čo ti ja hovorím: Nebuď spurný ako ten spurný dom; otvor svoje ústa, a zjedz to, čo ti ja dám.“ (Ez 2,8) „A riekol mi: Synu človeka, to, čo nájdeš, zjedz; zjedz tento zvitok knihy a iď, hovor domu Izraelovmu. A otvoril som svoje ústa, a dal mi zjesť ten zvitok knihy. A riekol mi: Synu človeka, nakŕm svoje brucho a naplň svoje vnútornosti týmto zvitkom knihy, ktorý ti dávam. A zjedol som, a bol v mojich ústach čo do sladkosti ako med.“ (Ez 3,1-3)

Božie slovo nie je v prvom rade intelektuálna skutočnosť, ale duch a život, nadprirodzená duchovná skutočnosť, presnejšie živá bytosť. Preto sýtime Slovom skôr svoje vnútro než hlavu. Nie je problém, keď hneď všetkému presne nerozumieme, pretože cieľom je, aby sme boli vždy dobre nasýtení. Slovo je skutočný pokrm. Tak, ako sa v našom tele vstrebáva fyzické jedlo, podobne sa to deje aj v duchovnej oblasti (mimo nášho vedomia) vstrebávanie do duše, do tela, životného štýlu.

Nie sme predsa údmi Ježiša Krista – stelesneného Slova? Preto sýtenie sa Slovom prináša aj zdravie nášmu telu. Lenže toto funguje iba v tom prípade, keď svoje vnútro naozaj dobre „nakŕmime“ a nenecháme ho hladovať. „Spravodlivý bude nasýtený, ale bezbožník bude mať nedostatok.“

Ďalej je k zdravému tráveniu dôležité, aby sme tučné jedlá dostatočne zapíjali, podľa možnosti novým vínom, aby sa nám príliš nezaťažil žalúdok, aby mastné jedlo nespôsobilo napr. žlčníkové problémy (horkosť). Výsledkom takéhoto zdravého sýtenia bude to, čo bolo u proroka Ezechiela. „A Duch ma vyzdvihol a vzal ma, a išiel som rozhorčený v prudkom hneve svojho ducha (v orig: a išiel som v ohni svojho ducha,) ale bola nado mnou mocná ruka Hospodinova.“ (Ez 3,14) Naše vnútro bude horieť v ohni Ducha Svätého a budeme Ním vedení. A v tomto prípade sa v našich životoch naplní to, čo je napísané v Žalme 119,9, že nielen my zachováme Slovo, ale Slovo zachová nás. Čím očistí mládenec svoju cestu? Tým, že bude ostríhať tvoje slovo.

Spravodlivý bude nasýtený, ale bezbožník bude mať dostatok.

Múka zvlhčená Duchom Svätým, olejom, požehnanie čistého a silného vína, to všetko nás obklopí nepriepustným ochranným múrom pred zvodom hriechov. Naše vnútro sa bude zaoberať vstrebávaním Slova. Božie myšlienky a z nich prameniaca radosť, učinia pre nás okolitý svet a zvod hriechu nezaujímavým, a nebude nám ťažké uskutočniť Božie príkazy, „lebo tí, ktorí sú v tele, myslia na veci tela, a tí, ktorí sú v duchu, na veci ducha“. Popri tom všetkom sa zmení aj náš myšlienkový svet.

K tomu, aby vstrebávanie prebiehalo bez problémov, je dobre dať dôraz na obnovu našej mysle: „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,1-2)

K tomu, aby sme mohli byť vedení Duchom Svätým, musíme mať poslušnú a korigovateľnú myseľ. „Navštevuješ zem a štedro ju polievaš; hojne ju obohacuješ. Potok Boží je plný vody. Pripravuješ im zbožie, lebo ju tak spravuješ. Zvlažuješ jej brázdy, urovnávaš jej hrudy; kypríš ju hojnými dažďami; žehnáš jej plodiny.“ (Žalm 65,10-11) Je dôležité, aby sa naša myseľ dostala pod vládu Ducha Svätého, aby ju zaplavil „dážď“, a tak sa zmení aj náš spôsob myslenia. Stane sa korigovateľnou, otvorenou, pružnou a mäkkou ako premočená pôda.

Staré hradby, mylné predstavy, rozumovanie, to všetko sa bude roztápať a mäknúť, a zboria sa tak utkvelé myšlienky, schémy, modely a klišé, ktoré nám znemožňovali nasledovanie Pána. Tvrdosť, kritika, vyvyšovanie nášho ega sa postupne bude meniť a uvoľňovať. Ustanú myšlienky nevery, trápenia, pochybností a staré ideológie bez pomazania. Pokiaľ bude mať Duch Svätý dostatok voľnosti v očisťovaní a zmene našej mysle, pokiaľ sa Jeho myšlienky budú slobodne vbudovávať do našej mysle, potom budeme plní radosti, pokoja a utíšenia. Všetci poznáme pocit, kedy sa naša myseľ upokojí, je radostná, slobodná, má ľúbe zmýšľanie, ustanú nátlaky. A toto musíme vyhľadávať: pretože „... myseľ tela je smrť, myseľ ducha je život a pokoj.“ Lepší preklad by bol tento: „... telo sa zaoberá smrťou, duch životom a pokojom.“ O tom máme premýšľať, čo dobre padne obnovenému srdcu a mysli. „A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a jestli nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ (Fil 4,8) Alebo: „Jej cesty (múdrosti) sú utešené cesty, a všetky jej chodníky sú samý pokoj.“ (Pr 3,17)

Dovoľme teda Duchu Svätému, aby On dokonal toto dielo v nás. K tomuto procesu je však dôležitá aj naša odovzdanosť, tak ako je to popísané v Rim 12,1-2: „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé.“ Celú bytosť, srdce, dušu, myseľ, telo obetovať ako obeť, a dovoliť, aby nás Ježiš do seba úplne ponoril.

V jednej knihe z Blízkeho východu som čítal, že pastieri natierajú ovciam hlavy veľmi silným, prenikavým olejom, zmiešaným s olivovým, aby tak zabránili rozmnožovaniu parazitov v nosných otvoroch zvierat. Keď sa tomu ale predsa len nedá zabrániť, larvy týchto mušiek vylezú do mozgu, čím spôsobia ich uhynutie. Prirodzene sa ovca dokáže proti týmto dotieravým parazitom brániť iba neustálym potriasaním hlavy, čo jej zabraňuje v prijímaní krmiva a nastáva jej smrť. Toto nám ilustruje fungovanie démonov: keď sa im podarí obsadiť myseľ človeka, sťažia mu sýtenie sa Božím slovom, a v horších prípadoch aj pomätenie mysle. Prenikavý olej Ducha Svätého má schopnosť zabrániť množeniu týchto trápičov. Hlavy oviec potreté týmto olejom sú zdravé, môžu sa pokojne nasýtiť.

V prípade, že sú ohrozené celé telá, pastieri naplnia veľkú kaďu týmto silným olejom, a pekne po jednom ponoria každú ovečku celú do tekutiny. Ovečky sa prirodzene tomuto bránia, no pastieri to urobia – aj keď nasilu. Podobne to robí aj náš Pán s nami. Z pohľadu obnovy mysle je to rozhodujúci moment pre zmenu nášho svetonázoru. Svetonázor je zásadný a rozhodujúci súbor našich myšlienok – rozhoduje pri utváraní životného štýlu – a sídli väčšinou v našom podvedomí.

Zmena myslenia je ťažká práve preto, lebo je založená na takých predsudkoch, ktoré sme do seba priam sali s materským mliekom, na ktorých je založená celá naša kultúra. Preto považujeme náš svetonázor za absolútny, a bez overenia sme schopní zamietnuť a považovať za bláznovstvo všetko, čo do neho „nepatrí“.

Apoštol Pavol hovorí, že sa musíme obrátiť aj zo svojho svetonázoru. Existuje totiž zásadný rozdiel medzi Božím a ľudským zmýšľaním. Pre Boha je ľudská múdrosť bláznovstvom a márnosťou, a pre človeka je zasa Božie slovo bláznovstvom.

Vzkriesenie, nanebovstúpenie, druhý návrat Ježiša Krista v tele na Zem, vierohodnosť dejín Písma – to všetko je pre moderné myslenie totálnym výmyslom a pohoršením. Boh pritom považuje moderné zmýšľanie za nerozumné. K tomu, aby sa naša myseľ zmenila, musíme prijať Boží spôsob zmýšľania.

Častou príčinou neúspechu duchovného života kresťanov je to, že neskoncovali s utkvelými názormi a teóriami usídlenými v podvedomí.

Zmeniť je potrebné nielen myslenie čo do obsahu, ale aj štýl zmýšľania moderného sveta napr. racionalizmus, intelektualizmus a „rozumocentrickosť.“ Kresťania sa síce snažia povrchne nasledovať myslenie Písma, lenže to neúčinkuje hĺbkovo, aspoň teda nie po potrebnú úroveň zabudovaných predsudkov. Snažia sa o uplatňovanie zasľúbení, no biblický svetonázor sa im nedostane do „krvného obehu“.

Keď sa dostaneme do tlaku, okamžite hľadáme vinu v sebe, alebo v inom človeku, hneváme sa, hádame, neustále sa „očisťujeme“, a predsa nenájdeme ten pravý kľúč k riešeniu, pretože nemyslíme na to, že pravá príčina sa má hľadať v duchovnom svete.

Pre materialistického kresťana zostáva pohyb v duchovnom svete na úrovni teórie, na ktorú myslí len vtedy, keď nie je pod tlakom, no akonáhle prídu zovretia, okamžite na ne zabudne.

Kresťanský svetonázor má iba ten veriaci, ktorého všedné dni, bežné činnosti a rozhodnutia sú presiaknuté nadprirodzenými poznatkami. Takýto človek si je vedomý toho, že ho obklopuje neviditeľný duchovný svet, v ktorom sa nachádza Boží Duch, dobré aj zlé anjelské bytosti, jeho telo, aj materiálny svet. Vie, že jeho zdravie závisí vo väčšej miere od duchovných, než od fyzikálnych činiteľov, vie, že má večný život, vzkriesenie atď. Rozhoduje sa na základe uvedomenia si večnosti, vie, že existuje nebo a peklo, že nadprirodzeno intervenuje do prirodzena, počíta so zázrakmi a požehnaniami, rozpoznáva pomazanie a prítomnosť Ducha Svätého a pozná biblické zákonitosti.

Život človeka so zmeneným svetonázorom sa naplní silou veď: „... viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11,1) Spravodlivý človek žije vierou aj vo všedné dni. K tomuto je ale nevyhnutná obnova mysle od základov, pretože pokiaľ kresťan zmení svoje myslenie iba povrchne, potom zostáva počas všedných dní obyčajným materialistom. Ak ale práve nemusí v zbore (s úsmevom) robiť vyznania, potom skĺzne do náboženstva, inými slovami, do materialistického životného štýlu. Takýto kresťan môže žiť naozaj morálne, predsa koná presne tak, ako jeho ateistický sused. V Božích očiach sa tento druh „viery“ rovná nevere. Musíme teda dobre hlboko „zaťať“, aby sme vytrhli staré korene telesného zmýšľania, podvedomé svetonázory, materializmus, racionalizmus, intelektualizmus či náboženstvo.

Pretože: „... myseľ tela je smrť, myseľ ducha život a pokoj.“

Duch Svätý, teraz v období nového pomazania, zmení aj zastaralé charizmatické zvyklosti a tradície.

Ezechiel v 47. kapitole hovorí o rieke Ducha Svätého. „A keď vychádzal muž na východ, mal mernú šnúru vo svojej ruke a nameral tisíc lakťov a previedol ma cez vodu, vodu po členky. Potom nameral tisíc a previedol ma cez vodu, vodu po kolená; a zase nameral tisíc a previedol ma cez vodu po pás. Opäť nameral tisíc, a bol potok, cez ktorý som nemohol prejsť, pretože boli vody prihlboké, vody, v akých sa musí plávať, potok, ktorý sa nedá prebrodiť.“

Prítomnosť Ducha Svätého v Cirkvi neustále narastá. Inak sa musíme pohybovať v rieke, ktorej voda siaha po členky, inak, v ktorej siaha po pás, a úplne inak, v ktorej necítime pod nohami pevné dno. Je iné sa ponoriť, či chcieť plávať vo vode, ktorá nám siaha po kolená. Musíme si dávať pozor, aby sme sa v takejto plytkej vode neporanili o skalnaté dno rieky a keby sme sa chceli do nej úplne celí ponoriť, ledva sa do nej „zmestíme“. A keby sme chceli skočiť hlavičku, tiež sa neodporúča riskovať. Plytká voda, na rozdiel od hlbokej, vyžaduje iné duchovné „techniky“. Plytká voda komplikuje situáciu, vyžaduje také manévre ako pohyb vo vani. Veľa charizmatických pohybov sa prispôsobilo nižšej hladine Ducha Svätého. Je čas pripraviť seba aj naše zmýšľanie na hlbšie vody, kde už nepocítime pod nohami pevné dno, kde nás to úplne zaleje, nie je čoho sa zachytiť, kde je možné ponárať sa, či skočiť hlavičku a voľne si zaplávať.

Prúd hlbokej vody tak prudko unáša, že aj tým, ktorí sa mu bránia, podlomí nohy ako Saulovi v Ráme. V takejto hlbokej vode je skôr problém to, že sa z nej nedá vyjsť. To však nevadí – je načase naučiť sa plávať!

Na to, aby s takýmto pomazaním vedeli spolupracovať aj „starší“ kresťania, musia aj oni zmeniť svoje zmýšľanie. Je dôležité, aby sa aj myšlienky a názory prijaté po znovuzrodení neustále obnovovali a „premývali“. Potom sa budeme inak modliť, postiť, slúžiť, chváliť a uctievať Pána a inak sa budeme pohybovať aj vo vzťahoch. V každej oblasti sa zmenia naše návyky, až kým nás Božia prítomnosť nevovedie do sústavného obnovovania sa. Je dobre nechať sa v tomto viesť, odovzdať svoju myseľ korekciám, a nanovo chápať Písmo, ktoré nám vo všetkom ukáže príklad hodný nasledovania.

„A stane sa, že každá duša živá, ktorá sa doplazí na ktorékoľvek miesto, kam dôjde ten dvojitý potok, bude žiť, a rýb bude veľmi mnoho, lebo keď ta prídu tieto vody, vody mora budú uzdravené, a bude všetko žiť, kamkoľvek príde potok.“ (Ez 47,9)

Preklad: Zlatka Radnotyová