Kresťan a duch doby

Utrpenie Pána Ježiša Krista nezačalo na Golgote, ale už niekoľko hodín skôr. Je známe, že keď sa večer modlil v Getsemane k Otcovi, padla na Neho veľká úzkosť, až do takej miery, že potil krv. Getsemane znamená „olivový lis“. Plody olivy sa tu lisujú, dajú sa pod veľký tlak a konečným výsledkom je vynikajúci olivový olej.

Toto je veľmi symbolické (vieme, že všetky mená, miesta a iné súvislosti majú v Biblii svoj význam), lebo aj každý kresťan musí byť preverený okolnosťami, aby sa ukázalo, čo v ňom je, či je plný oleja a či je ochotný znášať tlaky. Tento fakt platí špeciálne pre poslednú dobu, keď všetko ide do finále – dejiny spásy aj dejiny hriechu. Sú dve oblasti, v ktorých musíme byť preverení. Po prvé, je to naša zaviazanosť Pánovi, ktorá je preverovaná útokmi, zastrašovaním, osočovaním a pohanením; druhý útok je na pevnosť nášho charakteru v podobe rôznych zvodov a pokúšaní.

Pohanenie pre Krista

Pohanenie je niečo, o čom Biblia hovorí, že je súčasťou kresťanského života – je to cena za spasenie. „Veď ak toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým? (Lk 23,31) Môžeme sa snažiť tomuto pohaneniu vyhnúť, ale je to za cenu kompromisov, stiahnutia sa do ústrania k tajnému učeníctvu, ale povedzme si pravdu, nakoniec pohanenie dostihne aj takýchto učeníkov, lebo učeník prosto Krista zaprieť nemôže. Niekedy je celkom zábavné sledovať, ako sa spoločnosť dehonestujúco vyjadruje na adresu tých kresťanov, ktorí sa uťahujú. „Ale aj všetkých, ktorí chcú pobožne žiť v Kristu Ježišovi, budú prenasledovať.“ (2Tim 3,12) Prví učeníci v tom mali jasno. Pohrdnutie, odpor a prenasledovanie znášali s hrdosťou a dokonca aj po bitke sa radovali: „A oni išli spred tvári vysokej rady radujúc sa, že boli učinení hodnými byť pohanení pre meno Pána Ježiša.“ (Sk 5,41) Položme si otázku, prečo to tak je a prečo sa každý kresťan stretne s nepriateľstvom, nepochopením a väčšou alebo menšou mierou odmietnutia. Je to preto, lebo svet sa nikdy neobrátil. Ešte stále platí, čo povedal Ján, a to, že celý svet (jeho systém fungovania, hodnoty atď.) leží v zlom. Všemohúci Boh znova a znova dáva ľudstvu šancu, aby prijalo Jeho zvrchovanú vládu, ale svet to vždy znovu a znovu, upozorňujem, že dobrovoľne a vedome, odmieta. Treba si povedať pravdu, že žiadny štát nikdy nebol kresťanský. Vždy išlo iba o jednotlivcov alebo skupiny, ktoré sa Bohu podriadili – svet nikdy. Vrcholom tohto odmietnutia bolo, keď Boh poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista na svet, ale vtedajší predstavitelia moci – Židia aj Rimania – vo vzájomnej spolupráci Ježiša popravili. O niekoľko rokov neskôr svet odmietol aj Svätého Ducha. Toto odmietnutie bolo najprv váhavé, lebo Židia sa v prvej fáze neodvážili otvorene vystúpiť proti učeníkom (na radu Gamaliela), lebo ich sprevádzala Božia moc, hovorili v jazykoch a uzdravovali. Neskôr, keď došlo k tomu, že Štefan konfrontoval veľradu výrokom: „Tvrdošijní a neobrezaného srdca aj uší, vy sa vždy protivíte Svätému Duchu, ako vaši otcovia, tak aj vy,“ ukameňovali ho, i keď aj jeho sprevádzala Božia moc, robil zázraky, dokonca sa na ňom nenašla žiadna vina. Odmietnutie Stvoriteľa ako Pána bolo dovŕšené zničením chrámu. Tak sa svet vysporiadal so Starou zmluvou, s Ježišom aj so Svätým Duchom – aspoň si to myslel.

Dve prenasledované skupiny

Po zničení chrámu a rozohnaní Izraela ako národa a rozohnaní učeníkov Pána Ježiša Krista sa zdalo, že temnota zvíťazila a diabol môže oslavovať. Stalo sa však niečo neočakávané – Izrael ako národ prežil vo vyhnanstve neuveriteľných 2000 rokov, a to napriek všetkým pogromom, tlakom, perzekúciám, čoho vyvrcholením bolo to, čo poznáme pod pojmom holokaust. Podobne prekvapivé bolo, že aj cirkev na­priek prenasledovaniu nikdy nezmizla zo scény sveta, i keď musela prejsť mnohými ťažkosťami. Prenasledovanie prvej cirkvi Rimanmi je všeobecne známe, potom môžeme spomenúť skupiny, ktoré sa snažili úprimne žiť podľa Božieho slova, ako boli Valdenskí, anabaptisti či Hugenoti, alebo protestanti v našich krajoch v pobielohorskom období. Po reformácii si postupne znovuzrodenecké cirkvi našli miesto v spoločnosti, ale nikdy to nebolo ľahké a bez protivenstiev. V súčasnosti môžeme hovoriť o obrovskej expanzii evanjelikálnych, špeciálne letnično-charizmatických cirkví, ale všade bez výnimky treba ísť proti prúdu a prekonávať odpor s tým, že niekde je väčší, niekde menší. Nikde na svete mainstreamové médiá neinformujú o kresťanoch objektívne, všade je snaha vyvolať spoločenský odpor, používajú sa klamstvá či skreslené informácie s nádejou, že prebudenie je možné zastaviť. Je zaujímavé, že napriek tomu, že sa spoločnosť stále liberalizuje a volá sa po tolerancii k rôznym alternatívnym životným štýlom, v otázke ozajstnej viery to neplatí. Akonáhle sa niekto prizná, že sa stal ozajstným kresťanom, ktorý verí Biblii a chce nasledovať Ježiša, tolerancia skončí a prichádza osočovanie a útoky. Napriek všetkým týmto snahám cirkvi rastú a bude to tak aj u nás.

Kto je proti cirkvi

„… prišli na nich kňazi a veliteľ stráže chrámu i saduceji, namrzení preto, že učia ľud a zvestujú v Ježišovi vzkriesenie z mŕtvych.“ (Sk 4,1) Je to stále to isté. Na všetkých miestach proti znovuzrodeným kresťanom vystupujú náboženskí predstavitelia, štátna moc a k tejto službe sú prizvaní rôzni „odborníci“, samozrejme, za groš. Ako vieme, náboženskí predstavitelia majú radi predovšetkým moc a majú strach, že keď ľudia budú čítať Bibliu a zmúdrejú, nebude také ľahké ich ovládať. O saducejoch vieme, že boli v podstate neveriaci – neverili vo vzkriesenie, v anjelov, v duchovný svet, a aj dnes je pozoruhodné, že kdekto sa chce vyjadrovať k otázkam viery a pritom sám priznáva, že je sekulárny humanista. Nečudujme sa, veď je napísané, že telesný človek nechápe veci Ducha (1Kor 2,14). Z biblického hľadiska je jasné, že každý taký tlak vedie k tomu, že kresťania si prehodnotia svoje priority a cirkev sa nakoniec posilní. Voľakto povedal, že ozajstná cirkev je ako krémeš – čím viac na ňu tlačíš, tým viac sa rozširuje.

Tlaky na charakter

„Ale to vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Lebo to budú ľudia, ktorí budú milovať seba, milovať peniaze, chlúbiví, pyšní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bohaprázdni, bez lásky, nezmierliví, pomluvační, nezdržanliví, divokí, nemilujúci dobrého, zradní, náhli, nadutí, viacej milujúci rozkoše ako milujúci Boha, ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň. (…) A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia, skazení na mysli, nedokázaní čo do viery. Ale ďalej nepostúpia, lebo ich nerozum bude zrejmý všetkým, ako nakoniec bol i tamtých.“ (2Tim 3,1-5;8-9) Vždy ku koncu obdobia sa vo väčšej miere prejaví skazenosť charakteru človeka. Úplne rovnaké to bolo v predpotopnom svete, ktorý zahynul potopou. Sú tri hlavné oblasti, ktorými diabol pôsobí na ľudský charakter, a to: sexuálne hriechy, okultizmus a neláska, čo sa prejaví v násilí, brutalite a bezcitnosti.

Konštatovanie, že tieto sily začínajú celkom zreteľne ovládať spoločnosť, nie je ničím novým, horšie je, že začínajú prenikať do cirkvi, takže podľa môjho názoru je najvyšší čas, aby sme sa rozhodli okultizmu, sexuálnej revolúcii a tvrdosti zabuchnúť dvere v cirkvi aj v rodinách. V oblasti okultizmu vzišlo v prebudeneckých cirkvách svetlo už pred 30-40 rokmi. Dokonca, vtedy bolo jasnejšie videnie o tom, že do tejto kategórie patrí modlárstvo, ako aj prosby o pomoc adresované zomrelým ľuďom. Treba si vybrať a rozhodnúť sa, či budeme veriť, že Biblia má pravdu, alebo nie. Sexuálna revolúcia pokračuje. V minulých rokoch sme ju zvládali dobre – posilňovali sme rodiny, manželstvá a zodpovednú výchovu detí. Muž a žena uzatvárajú manželstvo a detí sa rodí naozaj veľa. Stabilita rodín v našej cirkvi vysoko prevyšuje celoštátny priemer. Vďaka Bohu. Venujme sa tretej oblasti a tou je útok na lásku.

„Ochladne láska mnohých.“ (Mt 24,12b)

Existujú kresťanské hodnoty, ktoré boli v minulých generáciách viac oceňované, posilňované, viac sa o nich hovorilo. Sú to hodnoty ako: ovocie Ducha, odpustenie, súcit, pomoc slabým, zmierenie, láska a pod. Keďže práve tieto hodnoty sú pod silnou paľbou, treba ich posilniť. Nesmieme dopustiť, aby naša láska ochladla kvôli tomu, že svet okolo nás je čím ďalej tvrdší. Veď Biblia hovorí, že Boh je láska a láska nikdy nepominie. Keď budeme stáť pred Pánom Ježišom, ktorý bude súdiť náš život, tak budú vyhľadávané a preverované práve tie hodnoty, ktoré zostávajú naveky. Ukáže sa, či tlaky v nás vyformovali diamant alebo uhlie. Ukáže sa, či sme plní oleja, alebo nie. Pozrime sa, akým spôsobom môžeme lásku v sebe, v rodinách a v cirkvi posilniť:

Ovocie Ducha – „Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť.“ (Gal 5,22) Občas porozmýšľajme, či sa náš charakter s ohľadom na tieto hodnoty vyvíja správne.

Milosrdenstvo – polepšuje srdce a získavame ním Božiu priazeň. Našli by sme mnoho príbehov v Biblii, kedy Boh ocenil, ako sa ľudia správali milosrdne. Najznámejší je milosrdný Samaritán, potom môžeme spomenúť Dávida, ako po vypálení Ciklagu pomohol sluhovi Amalechitov, ktorého našiel zomierajúceho na ceste. Jeden z dôvodov, prečo sa boháč (Lk 16) dostal do pekla, bol, že hoci každý deň vídaval chudáka Lazara, ani mu nenapadlo, aby mu pomohol. Z tohto hľadiska je, napríklad, Nadačný fond Milosť ako aj ďalšie aktivity, ktoré sú smerované voči slabým a núdznym, skutočne chvályhodné. Rozmýšľame, ako poskytovať verejnosti bezplatné poradenstvo v rôznych oblastiach. Pripravíme možnosti lekárskej konzultácie (samozrejme, iba rámcovo), ďalej právne poradenstvo (akútne stavy, ako sú domáce násilie, exekúcie alebo šikanovanie pre vieru), ďalej poradenstvo v oblasti drogovej závislosti, okultizmu, siekt a pod. Nech sa Ježišova láska skrze nás dotkne čo najviac ľudí.

Odpustenie – je nevynechateľná a dôležitá otázka spasenia. V modlitbe Otče náš sa modlíme: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6,12) Na odpustenie sa v cirkvi vždy kládol veľký dôraz, ale v posledných rokoch sa zdá, že ľudské srdcia tvrdnú a ochota odpustiť sa vytráca, čo, samozrejme, nie je správne. Skutočné odpustenie nie je ľahké a nie je bezbolestné. Odpúšťame totižto reálne krivdy, reálne skutky, ktorými nám bolo ublížené, ale keď Pán odpustil nám, aj my môžeme odpúšťať.

Urážlivosť – Ježiš hovorí, že po tom, čo ochladne láska, príde urážlivosť, pohoršovanie. Pred časom bolo úplne nemysliteľné, že by sa niekto pre banalitu tak urazil, že opustí Pánovu cirkev. Aj urážlivosť (nafukovanie, vzbura, rebélia, horkosť) je typickým prejavom pyšného ega, ktoré treba ukrižovať.

Neslušnosť – Biblia hovorí, že láska nie je neslušná, nemá záľubu v hrubých, zvrátených skutkoch ani rečiach. Znovuzrodený kresťan sa pozná podľa toho, že neberie Božie meno nadarmo, nenadáva, nepreklína, nepoužíva hrubé alebo vulgárne výrazy. Nie je možné, aby dorastajúcej mládeži každú chvíľu z úst „vypadlo“ mrzké slovo. Pánov učeník rozpráva slušne a správa sa slušne, nie arogantne, nie je „rozdrapený“.

Záver

Večný život má svoju cenu. Upriamme svoje zraky na blahoslavenú nádej, že budeme vidieť vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Ak Ho iní odmietajú, nedajme sa tým vyrušiť – nedajme sa zneistiť tým, keď sa ľudia v našom okolí čím ďalej viac odkláňajú od Boha a začínajú Ho nenávidieť a čím ďalej hlbšie sa ponárajú do hriechu. Zachovajme vieru a v tom všetkom sa radujme.

zdroj: art.famsf.org / ilustrátor: Raffaello Schiaminossi