Kresťan a štát

Ako sa vlastne Všemohúci Boh pozerá na fungovanie štátu, kráľovstiev a ríš?

Každý z nás je tak trochu politik. Radi debatujeme o veciach verejných, kritizujeme a posudzujme politické systémy a predovšetkým politikov osobne. Samozrejme, každý z nás si myslí, že tomu celkom rozumie a že by politikom skutočne vedel poradiť, ako majú veci robiť tak, aby spoločnosť žila v mieri a všetci sa mali dobre.Ak však chceme danej problematike aspoň trochu porozumieť, nestačí pravidelne sledovať správy, ktoré vytvárajú náš svetonázor tým, že nás úspešne manipulujú. Podľa toho, aký spravodajský prameň si vyberieme, taký bude náš názor na politické dianie. Veľmi prospešné nie sú ani debaty, kde si oduševnene vymieňame názory s priateľmi podobne „postihnutými“. To, čo nám však pomôže, je snažiť sa pochopiť, aké sú úlohy, povinnosti a právomoci politikov (ľudí, ktorí majú vplyvné spoločenské postavenie, moc) z hľadiska Biblie.

Demokracia pred potopou

Keď Adam s Evou zhrešili, vybrali si za svojho pána satana – zavrhli Božie slovo. Začalo obdobie, ktoré trvalo približne 1600 rokov a skončilo potopou. Pri vstupe do tohto obdobia Všemohúci nedal Adamovi a Eve žiadne inštrukcie a príkazy, čo majú robiť a ako majú usporiadať svoju rozrastajúcu sa rodinu. Okrem praevanjelia, ktoré hovorí, že semeno ženy rozdrví diablovi hlavu, oznámil tiež, že ženy budú rodiť s bolesťou a že ľudia budú musieť tvrdo pracovať na to, aby boli naplnené ich životné potreby. Pre mnohých liberálov a filozofov hotový raj. Úplná sloboda pre človeka – žiadne pravidlá, žiadne obmedzenia, žiadny vyšší zákon, podľa ktorého sa treba správať. V priebehu dejín sa vyskytli názory, že práve židovstvo a kresťanstvo a ich Boh spôsobili to, že ľudia nie sú šťastní, lebo sú spútaní prikázaniami Zákona, čo v nich vyvoláva zlé svedomie, pocity viny, stratu radosti a že toto je v skutočnosti príčina, prečo sa ľudstvo šťastne nerozvíja. Pozrime sa však, či sloboda a demokracia, život bez Božích usmernení, doniesli starému svetu skutočné šťastie a rozvoj. Biblia hovorí, že nie. „A zem bola porušená pred Bohom a zem bola naplnená ukrutnosťou.“ (Gen 6,11) Prečo? Lebo v demokracii sa dostanú do sféry vplyvu nie ľudia najlepší (morálni, ušľachtilí), ale tí, ktorí sú najsilnejší. Platí tu, že čím väčšia bezohľadnosť, bezočivosť, čím viac sa šliape po druhých, tým väčší vplyv a moc. Biblia jasne hovorí, že zem bola naplnená ukrutnosťou, násilím, sexuálnou zvrátenosťou a satanizmom. O svete, ktorý existoval pred potopou, je dôležité vedieť, že žiadny zo zlých skutkov nebol potrestaný. Keď nie je zákon, nie je ani norma, nie je súd a nemôže byť ani trest. Keď Kain zabil Ábela, nebol potrestaný, preto sa násilie, hriech a neprávosť rozmnožili po celej zemi a jasne sa ukázalo, čo je v ľudskom srdci, aký je človek bez korekcií, bez Boha. Keď toto peklo na zemi dosiahlo vrchol, prišiel súd – potopa. Zachránili sa iba Noach a jeho rodina.

Organizované násilie

Po potope sa svet zmenil v mnohých oblastiach, ale my sledujeme, ako sa začala mocensky organizovať spoločnosť v nových podmienkach, ktoré boli rozdielne od života v raji, aj od života sveta, ktorý zahynul potopou. Noach dostal nariadenie, ktoré tu predtým nebolo: „Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka.“ (Gen 9,6) Čiže končí doba beztrestnosti, prichádzajú nariadenia, ktoré ochraňujú život, zločin musí byť potrestaný. Ale ako potrestať niekoho, kto je silnejší? Tu sa dostávame práve k zásadnej zmene spoločnosti a síce, bolo potrebné, aby sa ľudia zorganizovali tak, aby bolo možné dolapiť a potrestať aj tých jednotlivcov, ktorí boli silnejší ako ich obete. Prichádza na rad organizované násilie v spoločnosti, ktoré má dva ciele. Po prvé, spravodlivým ľuďom, ktorí žijú pokojným životom, má byť poskytnutá ochrana a po druhé, tí, ktorí páchajú krivdu a násilie na svojich blížnych, musia byť dolapení a spravodlivo potrestaní.

Po tomto nariadení, ktoré dal Boh Noachovi, sa ľudstvo začalo množiť a v Biblii môžeme sledovať rodokmene, ako vznikali jednotlivé kmene a rozrastali sa v národy. Tieto kmene boli po udalosti pri Babylonskej veži rozptýlené po celej zemi. Stojí za povšimnutie, že národy nedostali presný návod, ako má byť spoločnosť zorganizovaná, preto sa správa jednotlivých národov líšila, ale vždy existovala úloha, ktorú mali všetci rovnakú: organizované násilie – potrestanie vraždy a iných zločinov. Samozrejme, Božia požiadavka na všetkých vodcov, patriarchov, kráľov, cisárov, ktorí prichádzali na scénu svetových dejín, bola vždy rovnaká – aby boli spravodliví a moc nezneužívali. Čiže zločin mal byť potrestaný spravodlivo, podľa zákonov, nie svojvoľne, ani kráľ nikdy nemal právo vyliať beztrestne nevinnú krv. Táto požiadavka platí aj dnes. Ešte treba zodpovedať otázku, prečo Boh rozdelil ľudstvo na mnohé národy – no preto, aby sa celé ľudstvo nedostalo pod vládu diktátora, ako to bolo za Nimroda. Preto politické smery, ktoré odoberajú vládam jednotlivých národov právomoci na ich spravovanie, Biblia hodnotí jednoznačne negatívne. Je iba jeden, ktorý si nárokuje na to, aby vládol na celej zemi, a to je Všemohúci Boh. Je to preto, lebo má každú moc, má neobmedzenú stvoriteľskú silu, a má ju preto, lebo je dokonalý, je pravdivý a je spravodlivý. Takýto Pán a Kráľ je Ježiš Kristus, a to, aby vládol nad všetkým, je pre nás veľmi žiaduce.

Vláda Božia v Izraeli

Založenie kmeňa

Zo všetkých národov si Boh vyvolil Izrael. Presnejšie povedané, oslovil Abraháma a ten reagoval na Božie volanie tak, že Bohu uveril a vo všetkom Ho poslúchol. Boh sa znovu stáva Pánom, no nie celého ľudstva, ale jedného človeka. A takto chcel Boh panovať aj nad potomkami Izraelovými. Pán urobil s Abrahámom zmluvu, ktorú potvrdil s jeho potomstvom – Izákom a Jákobom. Z Jákoba vychádza dvanásť pokolení Izraelových a vzniká kmeňový zväzok. Autoritu v týchto kmeňoch vykonávajú predovšetkým patriarchovia. Ako príklad môžeme uviesť Júdu, ktorý vyriekol súd nad Támar, ktorá otehotnela (pretože nevedel, že otcom dieťaťa je on).

Kňazská služba

Po viac ako 400 rokoch vodca ľudu, Mojžiš, vyviedol Izrael z Egypta, ktorý sa medzitým rozrástol v niekoľkomiliónový národ. Zostalo však rozdelenie na dvanásť kmeňov. Kľúčovou udalosťou po vyjdení z Egypta bola zmluva s Bohom na Sinaji a odovzdanie takzvaného Mojžišovského zákona, kde nájdeme zákony upravujúce morálku, bohoslužobný poriadok aj spoločenské správanie. Jednotlivé spory podľa tohto Zákona riešil najprv Mojžiš sám, potom určil ďalších znamenitých ľudí, ktorí ľud súdili spolu s ním. V stánku prebiehala Bohoslužba podľa predpísaných pravidiel, ktorých cieľom bolo prikryť hriechy, ktoré spáchali jednotlivci či už voči Bohu, alebo voči sebe navzájom.

Obdobie sudcov

Keď sa Izrael usídlil v zasľúbenej zemi, nemal kráľa, ale ďalej pokračovala Bohoslužba v stánku a významnú úlohu zohrávali tí, ktorí súdili ľud. Opäť tu bola požiadavka, aby súdili podľa Zákona, aby súdili spravodlivo. Ani tu nebolo prípustné, aby vražda nebola potrestaná. Jeden z najsmutnejších prípadov bol, keď muži z kmeňa Benjamín znásilňovali ženu, až zomrela. Tento ohavný čin musel byť potrestaný, a to aj za cenu vojny medzi kmeňmi. Zvyšné izraelské kmene sa spojili, aby boli silnejší, pričom ich hlavným cieľom bolo potrestať vinníkov spomedzi Benjamíncov. Keďže Benjamínci nechceli vinníkov vydať na spravodlivé potrestanie, výsledkom boli bitky s veľkými stratami na životoch. Nevinne vyliata krv však nemohla zostať nepotrestaná.

Obdobie kráľov

Izrael si žiadal kráľa, lebo chcel byť ako okolité národy. Pánovi sa to nepáčilo a Samuel dohováral Izraelcom nasledovnými slovami: „Kráľ, ktorý vám bude vládnuť, dostane právo pobrať vám synov a postaviť ich k svojim vozom a medzi jazdcov, aby bežali pred jeho vozom. Dosadí ich za veliteľov tisícčlenných alebo päťdesiatčlenných útvarov, iní mu budú orať pôdu, konať žatevné práce, vyrábať zbrane a výstroj pre jeho vozy. Vezme vaše dcéry za mastičkárky, kuchárky a pekárky. Zaberie vám najlepšie polia, vinice i olivové sady a dá ich svojim služobníkom. Z obilia a viníc bude vymáhať desiatky a použije ich pre svojich dvoranov a sluhov. Vezme vám sluhov a slúžky, najlepší dobytok, ako aj osly, a zaradí ich do svojich služieb. Desiatky bude brať aj z vašich stád, aj vy sami mu budete slúžiť.“ (1Sam 8,11-17) Samuel upozorňoval, že štátna správa je drahá, že im bude zasahovať do bežného života, príde vojenská služba, dane a starostlivosť o kráľovský dvor. To by samo osebe nebol problém, veď Pán Izrael za to, že si vyvolil kráľa, nezavrhol. Napríklad, kráľov Dávida a Šalamúna použil na to, aby národ povýšili a uviedli ho do nevídaného vplyvu, slávy a prosperity. Vždy však zostávala jedna podmienka, aby kráľ vládol podľa zákona a spravodlivo, čiže aby bežní ľudia boli chránení, neubližovali si a tí, ktorí by spáchali zločin, aby boli potrestaní. Dobrý príklad tohto vidíme v Biblii, keď v Izraeli dlhšie nepršalo kvôli tomu, že nebol potrestaný zločin, ktorý spáchal Saul na Gibeónčanoch (Saul ich povraždil, aj keď mali zmluvu s Jozuom, ktorá im zabezpečovala, že im nebude ublížené). Ako sme už spomenuli, ani kráľ si nemohol dovoliť vyliať nevinnú krv. Keď kráľ Dávid chcel utajiť svoje cudzoložstvo s Batšebou, rozhodol sa zahladiť stopy a nechal úkladne zabiť Uriáša Hetejského, čím zneužil svoj kráľovský úrad. Dávid sa dostal do veľkých problémov a jeho skutok bol odhalený a dodnes sa o ňom rozpráva. Keď v moci postavení namiesto toho, aby spravodlivo chránili občanov, sami páchajú zločiny, vrátane vyliatia nevinnej krvi, do ktorých zapoja štátny aparát, nejde o bežný zločin – je to do neba volajúce. Takíto vladári, hoci sa dostali do svojho úradu zákonne, stratili svoju legitimitu a sú opovrhnutiahodní pred Bohom aj pred ľuďmi. Preto moc vladárov musí byť obmedzovaná a kontrolovaná. V Izraeli mali silné postavenie kňazi. To, že kráľ Saul sa odvážil vztiahnuť ruku na Hospodinových kňazov a pobiť ich, bolo ťažkým hriechom. Poukazuje to na Saulovo zlé srdce. Keď prestíž kňazov pre ich zlé skutky v očiach ľudu klesala, Boh posilnil prorockú službu. Proroci sa bežne vyjadrovali k veciam verejným. Mohli by sme prejsť Bibliou a menovať jeden príklad za druhým, ako proroci vystupovali verejne a napomínali a korigovali kráľov. Niektorí sa dali poučiť (napr., Dávid v prípade Uriáša Hetejského prijal napomenutie od proroka Nátana), no menej rozumní, zlí králi začali s prorokmi bojovať, prenasledovať ich a v mnohých prípadoch ich aj zabíjali.

Diktátor Nabuchodonozor

Postavenie Nabuchodonozora bolo úplne iné ako postavenie kráľov v Izraeli. Nikto ho nekorigoval, neobmedzoval, urobil si, čo chcel. Daniel to vyjadruje týmito slovami: „Ty, ó, kráľu (Balsazár) počuj! Boh Najvyšší dal Nabuchodonozorovi, tvojmu otcovi, kráľovstvo a veličenstvo, česť a slávu. A pre veličenstvo, ktoré mu dal, triasli sa a báli sa pred ním všetky národy, ľudia a jazyky; lebo koho chcel, toho zabil, a koho chcel, toho zachoval živého; koho chcel, toho povýšil, a koho chcel toho ponížil.“ (Dan 5,18-19) Nabuchodonozor vedel spravovať obrovskú ríšu tak, aby fungovala, a jednotlivým národom dovolil uctievať svojich bohov. No Izrael bol historicky navyknutý na úplne iné modely vládnutia a aj tí najhorší králi v histórii mali svojich oponentov, preto sa nemôžeme čudovať, že Izraelci nechceli počúvnuť proroka Jeremiáša, keď im oznamoval, že o presťahovaní do Babylona je definitívne rozhodnuté, že je to naozaj Božia vôľa. O Nabuchodonozorovi ešte môžeme povedať, že bol diktátor chytrý.

Vládca – diktátor je pre krajinu tragédiou. Okrem Boha si nemôže nikto robiť, čo chce. Diktátori systematicky likvidujú v spoločnosti právo a spravodlivosť, likvidujú opozíciu, slobodu slova, deformujú súdnictvo atď. Ak sa diktátorovi podarí zabetónovať vo svojej pozícii, krajinu čaká zlý osud, je odrezaná od Božej milosti, slobody sú obmedzované a nakoniec je ľuďom nanútené aj to, čomu majú veriť. Režim v Severnej Kórei je toho úplne jasným a odstrašujúcim príkladom.

Cirkev a štát

Názory na to, do akej miery sa majú cirkvi alebo jednotliví veriaci angažovať v politike, sa rôznia. Sú takí, ktorí hovoria, že veriaci sa má starať iba o Božie kráľovstvo, a nie o veci tohto sveta. Niektorí dokonca z princípu nechodia ani voliť a sú zasa aj takí, ktorí sa angažujú až priveľmi.

Ako sme ukázali na príklade Izraela, štátna a cirkevná moc majú byť jednoznačne oddelené. V histórii existovali obdobia, kedy bola štátna moc úplne prerastená s cirkevnou, no nikdy to nebolo na požehnanie. Nebolo dobré, keď cisári, králi, panovníci boli zároveň najvyššími kňazmi rôznych božstiev, ale nebol dobrý ani cezáropapizmus. Oltár a trón musia byť oddelené. Vieru nie je možné nikomu nanútiť, preto snaha vytvoriť štát na náboženskom základe nie je správne. Vláda nesie meč, má moc, má udržiavať poriadok a nemá rozhodovať v otázkach viery. „Lebo vladári nie sú postrachom dobrému skutku, ale zlému. A chceš sa nebáť vrchnosti? Rob to, čo je dobré, a budeš mať pochvalu od nej, lebo je služobníkom Božím tebe na dobré. Ale ak robíš to, čo je zlé, boj sa! Lebo nie nadarmo nosí meč, lebo je služobníkom Božím, pomstiteľom, na hnev tomu, kto pácha zlé.“ (Rim 13,3-4) Každý si môže veriť, čomu chce, alebo neveriť. Naproti tomu, prvoradou úlohou kresťanských cirkví je spasenie, hľadanie Božieho kráľovstva, kvalitný vzťah s Bohom. Veriaci majú právo žiť v súlade s normami Biblie a štát im nesmie nanucovať, aby tieto normy prekračovali. Veriaci majú právo vyjadrovať sa k veciam verejným tak ako ostatní občania, veriaci majú právo pozdvihnúť svoj hlas, keď sa deje neprávosť, majú právo poukazovať na morálne zlyhania v moci postavených, na porušovanie zákonov v moci postavenými, na korupciu aj na zneužitie moci. Ako sme už vyššie uviedli, samotná demokracia nestačí, lebo sa do vlády nedostanú najlepší ľudia, ale najsilnejší a najbezočivejší. Demokracia funguje iba vtedy, keď existujú hlasy, ktoré volajú po práve a spravodlivosti.

Keďže sme poukázali na to, ako je pre pokojný rozvoj spoločnosti dôležité dobré fungovanie štátu, lepšie pochopíme slová Písma, ktoré nás povzbudzujú k modlitbe: „Napomínam teda, aby sa predovšetkým konali prosby, modlitby, prímluvy a poďakovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých, ktorí sú vo vysokom postavení, aby sme žili pokojný a tichý život vo všetkej pobožnosti a počestnosti. Lebo to je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom…“ (1Tim 2,1-3) Takže, cirkev má povinnosť modliť sa, ale nielen to, má aj právo vyjadrovať sa k veciam, ktoré sa týkajú nás všetkých; okrem toho, že má právo budovať vzťah s Bohom, má právo pôsobiť aj na spoločnosť. Veď veriaci sú soľou a svetlom. „Vy ste soľou zeme; keby soľ stratila svoju slaň, čím sa osolí? Na nič viacej sa nehodí, len aby bola von vyhodená a pošliapaná od ľudí.“ (Mt 5,13)