Židovský štát a arabská Palestína

Nemilosrdný boj o existenciu

V novej knihe venovanej histórii obrany Izraela z pohľadu izraelských tajných služieb (Israel´s Silent Defender, 2012) spomína Amos Yadlin hodnotiacu správu americkej CIA z 28. novembra 1947. Správa vyšla jeden deň pred hlasovaním vo Valnom zhromaždení OSN, ktoré rozdelilo Palestínu na židovský a arabský štát, a umožnila tak, aby bol 14. mája 1948 vyhlásený štát Izrael.

Správa nedávala životnosti nového štátu takmer žiadnu šancu na prežitie. Doslovne uvádza, že vojna v Palestíne povedie ku koordinácii arabských ozbrojených síl a Židia postupne podľahnú arabskej presile. Židia nevydržia „viac ako dva roky“ (str. 6 uvedenej knihy).

Izrael ale prežil nielen dva roky, ale dnes oslavuje už 65 rokov od svojho vzniku. V histórii je to veľmi krátky úsek, ale vývoj zamiešal kartami amerických analytikov. USA ako krajina, ktorá sa nakoniec vďaka prezidentovi J. F. Kennedymu stala od 60. rokov 20. storočia hlavným spojencom Izraela, teda zlomila palicu nad židovským štátom ešte predtým, než vôbec vznikol. Dnes je situácia iná ako v novembri 1947 alebo v máji 1948, ale problémy, ktoré Izrael má, pretrvávajú v len málo zmenenej podobe. Izrael bojuje nielen o svoje medzinárodne uznané hranice, o právo na Jeruzalem, o tzv. osady v Judei a Samárii, ale permanentne zvádza boj aj o svoje židovské dejiny.

Boj o dejiny

Tento boj je nemilosrdný už preto, že arabské krajiny popierajú, že by existovala nejaká kontinuita medzi starovekou židovskou prítomnosťou na území Palestíny a dnešným Izraelom. Odmietajú preto aj nárok Izraelčanov na charakter ich štátu ako židovského. Aj tí v arabskom svete, ktorí boli nakoniec ochotní, vlastne skôr prinútení, uznať právo Izraela na existenciu (Palestínski Arabi, Egypt, Jordánsko), uznali len štát, nie jeho židovský charakter.

Ak proti sebe postavíme dnes už nie veľmi praktikované „právo prvorodeného“, tak počujeme dve rozdielne tézy. Jedna z nich (protižidovská a protisionistická) tvrdí, že Palestínski Arabi boli v Palestíne „prví“, pretože sú potomkami pôvodného obyvateľstva Kanánu. Samotní „starí“ Židia vraj plnoprávne neovládali Palestínu a napr. ich tvrdenie o existencii Druhého chrámu na mieste neskorších moslimských mešít je výmyslom. Dnešní Izraelčania podľa tejto tézy nie sú Židia (taký národ vraj neexistuje), ale za Židov sa iba vydávajú. Táto téza nie je veľmi obhájiteľná a postupne od nej dali ruky preč takmer všetci západní, ale aj mnohí arabskí historici.

Izrael bojuje o svoje medzinárodne uznané hranice, o právo na Jeruzalem.

Izraelská téza o kontinuite sa opiera o názor, že Židia žili v Palestíne od „mojžišovského“ staroveku, z oblasti ich vyhnal európsky rímsky imperializmus a arabská, resp. moslimská kolonizácia im bránila, aby svoj štát obnovili. To sa podarilo až nedávno, pred 65 rokmi.

Na obe tézy dáva najlepšiu odpoveď archeológia, lenže práve táto vedecká disciplína sa stala najviac nenávidenou. Pri svojich vystúpeniach v OSN predstavitelia palestínskych Arabov označujú archeologický výskum priam za prejav izraelskej agresie, a to aj napriek tomu, že Izrael k vykopávkam pravidelne pozýva moslimských kolegov. Tí však spravidla odmietajú.

Boj o hranice

Prvé riešenia arabsko-izraelského sporu, ktorý sa začal zreteľne črtať po postupnom kolapse Otomanského impéria, ktoré oblasť od r. 1517 do obdobia pred koncom prvej svetovej vojny ovládalo, sa dá nazvať bojom o geografické vymedzenie teritória. Najmä Veľká Británia a Francúzsko, ktoré vyšli z prvej svetovej vojny ako pokračujúce koloniálne mocnosti, zohrali v tomto boji máp výraznú úlohu. Mapy sa stali argumentom v rukách oboch táborov, pretože s ich pomocou sa dá doložiť napr. hustota osídlenia a počet arabského obyvateľstva, či naopak autochtónnosť permanentnej židovskej prezencie v regióne.

Z diskusie o práve jednej či druhej strany na historické územie v Palestíne – v Eretz Israel - sa nedá jednoznačne vylúčiť ani argumentácia jednej, ani protiargumentácia druhej strany. Izrael argumentáciu druhej strany prijal a nežiada návrat historických židovských území, aj keď geografickú argumentáciu uprednostňuje viac izraelská strana, ktorá môže dokázať kontinuitu židovského osídlenia Palestíny od čias Rímskej ríše, ako aj legitímne nákupy pôdy židovskými osadníkmi od 80. rokov 19. storočia či arabské pokusy o vymazania Izraela z mapy Stredného východu. Mnohí arabskí odborníci preto diskusiu o práve na pôdu odmietajú, pretože podľa ich názoru vlastne môže potvrdzovať oprávnenosť súčasnej politickej, ekonomickej a vojenskej dominancie Izraela v regióne. Podobu máp užšieho, ale aj širšieho Stredného východu určili predovšetkým tri mocnosti: najprv Turecko a napokon Francúzsko a Veľká Británia. Z makrogeografického pohľadu sa hranice užšieho Stredného východu menili podľa nasledujúcich zásahov mocností, resp. udalostí:

Sykesova – Picotova dohoda (1916): Keďže išlo o neokolonizačné rozdelenie časti väčšieho Stredného východu na štyri zóny (vždy jedna pod priamym a jedna pod nepriamym vplyvom buď Francúzska, alebo Veľkej Británie), aj keď táto dohoda neuvažovala o založení židovského štátu, je odmietaná samotnými Palestínčanmi.

Balfourova deklarácia (1917): Táto deklarácia je v podstate iba nezáväzným listom britského ministra zahraničia lorda Balfoura lordovi Rotschildovi, ktorý zastupoval svetové sionistické hnutie. Balfour v liste z novembra 1917 sľubuje pomoc Veľkej Británie pri vybudovaní „židovského národného domova“. List je vyjadrením britských pragmatických záujmov v čase, keď Británia potrebovala pomoc svetovej židovskej loby v zápase proti Nemecku a dúfala v židovský vplyv na USA, od ktorých Británia očakávala vstup do vojny. Záväzok však dovoľoval dvojakú interpretáciu a Balfourova deklarácia mala význam len vtedy, ak by ju neskoršia britská správa Palestíny dôsledne dodržiavala a nerevidovala svoj mandát z r. 1920 s tým, že ho v r. 1922 rozdelila.

Britský mandát (1920): Na zasadnutí („summite“) Najvyššej rady mocností Dohody v San Reme v r. 1920 sa Británia a Francúzsko dohodli na rozdelení arabských území bývalej Osmanskej ríše. Veľká Británia dostala pod svoj mandát „Palestínu“, ktorá vtedy zahŕňala dnešný Izrael, Palestínsku samosprávu a Jordánsko. Na základe Balfourovej deklarácie z r. 1917 si tak Židia mohli nárokovať „židovský národný domov“ na celom tomto území.

Britský mandát (1922): Veľká Británia rozdelila územie palestínskeho mandátu tým, že na východ od rieky Jordán zriadila na takmer štyroch pätinách územia (78,2%) Palestíny emirát Zajordánsko (Transjordánsko). Ako „Palestínu“ odteraz označovali len zvyšných 21,8% územia bývalej britskej Palestíny: dnešný Izrael a Palestínsku samosprávu – Západný breh (Judeu a Samáriu) a pásmo Gazy.

Predstavitelia palestínskych Arabov označujú archeologický výskum priam za prejav izraelskej agresie.

Peelova komisia (1937): V dôsledku arabsko-židovských ozbrojených stretov v britskom mandáte po r. 1936 (medzi 1933 a 1936 utieklo z nacistami ohrozenej Európy do Palestíny na 166 000 Židov) zriadila britská vláda Kráľovskú vyšetrovaciu komisiu pod vedením lorda Roberta Peela. Tá navrhla zrušenie britského mandátu a po prvýkrát v dejinách rozdelenie územia na arabskú a židovskú časť. Použila zásadu „právo verzus právo“, t. j. princíp, že právo je na oboch stranách sporu. Arabská časť mala zahŕňať nielen pásmo Gazy a Západný breh (Judeu a Samáriu), ale aj celú púšť Negev. Židovská časť sa obmedzovala na územie od dnešnej libanonsko-izraelskej hranice (údolie Jezreel a Galilea) a úzky pobrežný pás pri Stredozemnom mori, ktorý bol navyše teritoriálne prerušený zónou pod britskou správou medzi Jaffou a Jeruzalemom. Židom sa zakazovalo kupovať do založenia oboch štátov ďalšiu pôdu na území určenom pre budúci arabský štát.

Woodheadova správa (1938): Vzhľadom na potrebu udržať si v predvečer druhej svetovej vojny priazeň arabských vodcov vytvorila britská vláda ďalšiu kráľovskú komisiu pod vedením lorda Johna Woodheada. Táto komisia zrevidovala závery Peelovej komisie a odporučila vytvoriť arabský štát v Palestíne v oveľa rozsiahlejších hraniciach. Židovský štát mal dostať len 5% „západnej Palestíny“ (podľa britského mandátu z r. 1922), čo predstavovalo len 1% územia mandátovej Palestíny z r. 1920. Znamenalo to 99-násobnú redukciu „židovského národného domova“, ktorý diplomaticky sľubovala Balfourova deklarácia podporená vytvorením mandátu z r. 1920. Arabskí predstavitelia odmietli aj tento plán.

Biela kniha (1939): V úsilí poistiť si podporu arabských politikov v prípadnej vojne proti Nemecku vydala britská vláda ďalšiu Bielu knihu, v ktorej sa britské impérium už úplne dištancovalo od plánu na vytvorenie židovského štátu v Palestíne. Prvú Bielu knihu, ktorá súvisela s rozdelením palestínskeho mandátu, vydala britská vláda (pod gesciou Winstona Churchilla, vtedajšieho štátneho tajomníka pre kolónie) v r. 1922. Uvádzala na „pravú mieru“ Balfourovu deklaráciu a zakazovala Židom usadzovať sa na východ od rieky Jordán. V čase, keď sa desaťtisíce Židov pokúšalo na poslednú chvíľu zachrániť pre holokaustom, Biela kniha stanovila limit židovských prisťahovalcov na 75.000 ľudí počas budúcich piatich rokov. Potom mala byť židovská imigrácia zastavená úplne. Táto Biela kniha, ktorú hneď v r. 1939 paradoxne podrobil kritike sám Winston Churchill, sa dodnes cituje v propalestínskej propagande a používa sa ako argument v prospech nelegitímnosti existencie izraelského štátu.

Morrisonov plán (1946): Po r. 1946 sa Briti dostali v Palestíne pod tlak ozbrojených sionistov a mimo Palestínu pod medzinárodný tlak, aby revidovali svoj záporný vzťah k rozdeleniu Palestíny na židovskú a arabskú časť. V samotnej Británii atakoval ľavicovú protižidovskú politiku premiéra Atleeho Winston Churchill, momentálne v opozícii. Morrisonov plán, ktorý britská vláda zverejnila v máji 1946, opäť pristúpil na vytvorenie dvoch štátov a povolil jednorazovú židovskú imigráciu v počte 100 000 ľudí. Potom ale mal pre Židov začať opäť platiť zákaz prisťahovalectva. Plán tak odmietli obe strany: Arabi aj palestínske sionistické hnutie. Išlo o posledný z mnohých pokusov britskej vlády vyriešiť arabsko-židovský problém. Veľká Británia nakoniec (okrem iného v dôsledku cielených útokov na svojich vojakov a úradníkov zo strany židovských ozbrojencov) rezignovala a zverila kauzu Palestína do rúk OSN.

Je evidentné, že britská koloniálna politika bola výrazom účelového pragmatizmu, ktorý striedavo alebo aj súčasne sľuboval obom stranám – židovskej aj arabskej – zriadenie židovského, poprípade arabského štátu v rôznych hraniciach. Tento pragmatický prístup britskej strany je možné najlepšie sledovať v korešpondencii medzi Husejnom ibn Alim z Mekky a Henrym McMahonom, britským vysokým komisárom v Egypte, ktorá je aj učebnicou britskej bezhodnotovej kolo­niálnej diplomacie.

Rozdelenie Palestíny z r. 1947

Historické uznanie zo strany Arabov a Židov na zriadenie vlastných štátov v revidovanom britskom mandáte Palestíny zo strany OSN podľa Rezolúcie VZ OSN č. 181 z 29.11.1947 predstavuje pre celý arabský svet dodnes traumu a jednu z najväčších porážok Arabov v dejinách diplomacie. Vtedy mladá OSN sa v r. 1947 dokázala vzoprieť kombinovanému tlaku moslimského sveta a britského kolo­niál­neho impéria. O výsledku hlasovania rozhodli svojím vplyvom dve povojnové veľmoci, ktoré napokon na niekoľko desaťročí tvorili konštanty bipolárneho sveta: USA (ovplyvnili najmä hlasovanie časti latinskoamerických štátov) a ZSSR (v tom čase už diktoval zahraničnú politiku krajín Strednej východnej Európy).

Ani v USA, ani v ZSSR nebolo hlasovanie vopred jednoznačné. V USA prebiehal intenzívny spor medzi prezidentom Harrym Trumanom (zástanca rozdelenia) a ministrom zahraničných vecí Georgeom Marshallom (zásadný odporca rozdelenia). State Department sa vtedy nachádzal v rukách tzv. politických „arabistov“, ktorí neboli naklonení založeniu židovského štátu. Marshall Trumanovi tvrdil, že vznik Izraela vtiahne USA do dlhodobého konfliktu na Strednom východe. Prezident Truman sa zasa odvolával na vinu celého sveta za holokaust a navyše bol pod vplyvom židovskej loby (menovite Chaima Weizmana). Musel tiež brať do úvahy disciplinovaných židovských voličov v USA.

Konflikt na Strednom východe dokázal rozdeliť aj bývalých spojencov.

Postoj ZSSR a jeho satelitov v Strednej východnej Európe závisel od rozhodnutia jedného jediného človeka. Niet pochýb, že Stalin urobil obrovskú kalkulačnú chybu, keď sa domnieval, že v Izraeli bude mať na Strednom východe spojenca. Izraelská antisionistická marxistická ľavica za túto chybu Stalina dodnes kritizuje.

Keďže niektoré rodiace sa komunistické krajiny Strednej východnej Európy nemali ako bývalí spojenci Nemecka v OSN zatiaľ zastúpenie (Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko), hlasovanie rozhodli západoeurópske štáty, USA, Kanada a Austrália s tým, že s USA hlasovala časť latinskoamerických delegátov. Výsledok prijatia rezolúcie (14.500 km štvorcových pre Izrael v troch takmer izolovaných enklávach v revidovanom britskom mandáte) znamenal síce pre sionistov sklamanie a faktickú katastrofu vzhľadom na neubrániteľnosť takého územia, ale Židia aj také riešenie akceptovali. Arabská strana nie.

V čase prijatia rezolúcie VZ OSN č. 181 už na území revidovaného mandátu prebiehali ozbrojené zrážky medzi Arabmi a Židmi. Len niekoľko hodín potom, čo tri izraelské enklávy implementovali rezolúciu VZ OSN č. 181 a vyhlásili 14.5.1948 na priznanom území vlastný štát, začali okolité arabské krajiny proti Izraelu vojenskú operáciu s cieľom zlikvidovať nový štát. Na útoku sa zúčastnili armády Egypta, Sýrie, Zajordánska (Jordánska) a Libanonu. Vojensky akciu podporil aj Irak, ktorý s Izraelom nesusedil a do bojov zasiahli aj miestne arabské (palestínske) gerily.

Ako to neskončilo

Vývoj do r. 1948, t. j. do vyhlásenia štátu Izrael, sa neskončil komplexným mierovým riešením. Palestínsko-izraelský konflikt, ktorý je súčasťou arabsko-izraelského konfliktu, sa navyše využíva ako ospravedlnenie, poprípade zámienka pre šírenie protizápadnych, najmä protiamerických nálad. Tie sú spojené s pestovaním pocitu ohrozenia, ktorý naopak vedie k islamskému terorizmu, k štátnemu sponzorstvu terorizmu, k pokusom o vývoj a šírenie zbraní hromadného ničenia a eventuálne k medzinárodným ekonomickým krízam v dôsledku embarga na ropu a zemný plyn voči štátom, ktoré sa v arabsko-izraelskom spore stavajú na stranu Izraela (embargá 1967, 1974). Dnes je už zreteľný rozdiel medzi postupmi spojencov v rámci transatlantického zväzku a ukazuje sa, že konflikt na Strednom východe dokázal rozdeliť aj bývalých spojencov. Časť európskych spojencov, ale napr. aj Kanada, ktorí sa naďalej spoliehajú na vojenskú silu USA, nechávajú túto krajinu (Izrael) bojovať, čiže robiť hrubú vojenskú prácu a uspokojujú sa napokon v lepšom prípade s viac-menej skromným prínosom pre diplomatické kroky, v horšom prípade kritizujú Izrael za „neadekvátne“ použitie sily.

Európska únia si voči časti Stredného východu (najmä voči Egyptu, Sýrii, Jordánsku, Libanonu, Izraelu a Palestínskej autonómii, ako aj oblasti Maghrebu) postupne vypracovala vlastnú stratégiu, ktorá nekorešponduje plne so stratégiou USA. Ak USA budujú strategické partnerstvá s vybranými moslimskými krajinami Stredného východu, EÚ vypracovalo globálne Strategické partnerstvo s krajinami Stredozemia a Stredného východu. Vzhľadom na neúspech oboch doterajších izraelsko-palestínskych mierových pokusov konštatuje EÚ len zhoršenie bezpečnostného prostredia v oblasti euro-stredozemného partnerstva a čoraz viac z tohto neúspechu obviňuje Izrael.

Autor je univerzitný pedagóg na Prešovskej univerzite