Mesiac v zemi Izrael

→ Prímerie v Izraeli je preč, hoci hnutie Hamas deklaruje úsilie ho „dodržať“. Vraj ho porušil Izrael, keď začiatkom novembra zlikvidoval tunel, začínajúci sa pod jedným domom v Gaze, 250 metrov od hraničného priechodu Kissufim. Izraelská armáda tunel považovala za prostriedok pre únosy svojich vojakov, preto ho zlikvidovala. Odvtedy dopadlo na izraelské územia a komunity okolo Gazy niekoľko desiatok rakiet Kasam a mínometných granátov (pár ich síce dopadlo aj predtým, no Izrael po nich na krátky čas len uzavrel hraničné prechody). Teroristi vystrelili rakety aj na vzdialenejšie mesto Aškelon. Izraelská armáda pri odvetných akciách zabila niekoľko militantov. Na izraelskej strane bolo zranených niekoľko civilistov. Ako sa vyjadril pre spravodajský server Ynetnews jeden z rodičov z južného kibucu pri Gaze - všetko sa znova opakuje, strach je opäť tu. Izrael uzatvoril hraničné priechody do Gazy a povoľuje iba prepravu nutnej humanitárnej pomoci, za čo si vysluhuje kritiku medzinárodného spoločenstva.

→ Izrael neokupuje žiadne palestínske teritóriá, tvrdí autor komentára v denníku Jerusalem Post. Vymenúva argumenty historické a právne. Od biblickej éry až po britský mandát (do r. 1948) bolo územie pod správou ne-palestínskych autorít. Balfourova deklarácia v roku 1917 dala židovskému národu právo na národnú domovinu. Veľká Británia túto deklaráciu okresala, keď územia na východ od rieky Jordán prisúdila kráľovi Abdulláhovi, a vytvorila vo východnej Palestíne arabský štát Transjordánsko, neskôr premenovaný na Jordánsko. Uznesenie Spojených národov v roku 1947 územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán ďalej rozdelilo na židovský a arabský palestínsky mandát. Kým Židia bolestivé rozdelenie prijali a vyhlásili svoj štát 15. mája 1948, arabské štáty - namiesto akceptovania pridelenej palestínskej štátnosti - proti novovytvorenému židovskému štátu zaútočili. O dvadsať rokov neskôr v tzv. šesťdňovej vojne v roku 1967 Izrael zabral územia Západného brehu a pásma Gazy, ktoré dovtedy nezákonne okupovali Jordánsko a Egypt. Hoci charta Spojených národov zakazuje anexiu území získaných vo vojne, po vojne v roku 1967 neexistovala žiadna legálna autorita, ktorej by predmetné územia mali byť Izraelom vrátené. Idea „palestínskej štátnosti“ sa objavila krátko po šesťdňovej vojne a nebola ani zakomponovaná do často zmieňovanej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 242 z novembra 1967, požadujúcej o.i. stiahnutie Izraela z vojnou získaných území. Zhrnuté - Izrael nemá žiadnu povinnosť na základe medzinárodného práva stiahnuť sa zo sporných území a je len jeho dobrá vôľa, že povolil na svojich historických územiach vytvorenie palestínskej samosprávy.

→ Práve „Izraelom okupovaný Západný breh“ je kolískou židovskej civilizácie, vyznáva na svojom blogu známy kresťanský sionista Stan Goodenough. Práve tam ležia pochovaní biblickí patriarchovia Abrahám, Izák a Jákob (dnešný Hebron), otcovia Izraela, spolu so svojimi manželkami (Ráchel je pochovaná v Betleheme). Ráchelin syn Jozef je pochovaný v Šecheme (Nábluse), tiež na „okupovanom“ území. Jákob, neskôr nazvaný Izrael, sníval svoj sen s rebríkom vystupujúcim do neba v Bet-El, tiež na „okupovanom území“. Jošua, Mojžišov následovník, je pochovaný v horách Efraima na „okupovanom území“. Podobne je tak aj pri ďalších postavách Tanachu, napríklad Gideon, Boáz, kráľ Dávid, Šalamún. „Am Jisrael“, národ Izraela, má svoje korene práve na „okupovanom Západnom brehu“.

→ Hamas používa „humanitárny cement“, ktorý je súčasťou povolených dodávok surovín do Gazy, aby sa pripravil na vojnu. Hnutie Hamas, vládnuce v pásme Gazy, ho využíva na budovanie podzemných tunelov, muničných bunkrov a veliteľských centier. V podzemí má uložené aj odpaľovače rakiet, ktoré sú tak imúnne voči leteckým útokom. Podzemný systém Hamasu kopíruje podobný, používaný Hizballáhom počas druhej libanonskej vojny (2006). Mnoho tunelov je zaplnených výbušninami, ktoré môžu byť odpálené na diaľku a spôsobiť tak kolaps ciest, po ktorých by sa presúvali konvoje izraelskej armády. Obyvatelia Gazy sa sťažujú na nedostatok cementu a jedným z dôvodov je, že Hamas ho (spolu s inými komoditami) používa pre svoje účely.

→ Štvrté výročie úmrtia Jásira Arafata, zakladateľa Organizácie pre oslobodenie Palestíny, sa stalo príčinou napätia medzi hnutím Fatah, ovládajúcim palestínsku samosprávu na Západnom brehu, a hnutím Hamas, ovládajúcim Gazu. Hamas, ktorý násilne prevzal vládu v Gaze od Fatahu v roku 2007, zakázal verejné ceremónie na Arafatovu počesť. Fatah tento zákaz odsúdil, no bezvýsledne - Hamas dokonca v Gaze pozatýkal zopár aktivistov Fatahu. Arafat je považovaný za otca moderného terorizmu. Ním vedená organizácia vykonala v minulosti mnoho teroristických útokov proti Izraelu.

→ Dôstojník bezpečnostných zložiek palestínskej samosprávy bol odsúdený na trest smrti. Podľa palestínskych vyšetrovateľov bol v minulosti naverbovaný pracovať pre izraelskú spravodajskú službu. Rozsudok smrti môže byť vykonaný až potom, čo ho prezident palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás podpíše.

→ „Martýr“ Fatahu sa vrátil v poriadku domov. Dôstojník palestínskej samosprávy povedal rodine, že ich syn bol zabitý izraelskou políciou v Nazarete. Oznámil im, že ich 24-ročný syn Nazal sa odmietol riadiť príkazmi polície a bol následne zastrelený. Rodina sa pokúšala kontaktovať Nazala telefónom, a keď sa im to nepodarilo, vyhlásili ho za mŕtveho. Rodina otvorila smútočný stan a palestínska agentúra vydala správu o zabití ich syna Izraelom. Avšak Nazal sa z Nazaretu, kde si neúspešne hľadal prácu, vrátil domov a zvítal sa so svojou rodinou. Tá sa rýchlo ponáhľala oznámiť kondolujúcim hosťom, že ich syn žije. Avšak aktivisti Fatahu medzitým už začali automobilovú procesiu, oznamujúc smrť „martýra“. Palestínska autorita vyšetruje, či to bol len žart, alebo pokus poškodiť rodinu.

→ Židovské Chrámy nikdy neexistovali, povedal hlavný palestínsky vyjednávač pre mierové rozhovory s „umierneným“ Izraelom Ahmed Qurei. Izrael vraj „umelo vyhotovil“ historické židovské prepojenie na Jeruzalem. Kým izraelská tlač jeho poznámky ignorovala, palestínska ich do spravodajstva zahrnula. „Svet sa musí mobilizovať proti všetkým izraelským snahám zmeniť symboly a znaky Jeruzalema“, povedal Qurei. „Nič nie je židovské na mešite Al Aksa. Nikdy tam nebol takzvaný židovský Chrám. Je to imaginácia. Jeruzalem je na sto percent moslimský.“ Biblickí veriaci vedia, že podľa proroka Zachariáša sa Jeruzalem stane „vzpieračským balvanom“, konfliktným miestom, na ktorom sa národy sveta doráňajú.

→ Izrael povolil aliju (návrat) asi 150 členov komunity Bnei Menaše (Synov Manassesových) z Indie. Títo sú považovaní za potomkov „strateného“ kmeňa Manassesovho, ktorý bol synom Jozefa, jedného zo synov Jákoba. Imigranti podstúpia konverziu na judaizmus pod dohľadom štátneho rabinátu. V marci 2005 vrchný sefardský rabín rozpoznal Bnei Menaše ako „potomkov Izraela“ a súhlasil s ich návratom. V Indii zostáva ešte okolo 7200 členov tejto komunity.

→ Perlička - „ja ľubľú Isráeľ“. Po páde železnej opony začiatkom deväťdesiatych rokov mnoho Židov prišlo do Eretz Jisrael z krajín bývalého sovietskeho impéria. Preto ruský jazyk, ktorý som sa učil doma ešte „za socíku“, sa mi tu v Izraeli vždy zíde. Potreboval som ostrihať vlasy, a hľa - tetuška holička po anglicky nevedela, a tak prišla na rad moja lámaná ruština. Mali sme milý rozhovor, kým mi strojčekom (na „jednotku“) strihala moje rednúce vlasy. A keď sa ma opýtala, či sa mi Izrael páči, odvetil som „ja ľjublú Isráeľ“ - milujem Izrael. Nech ju, i jej rodinu, Hospodin v ich biblickej domovine požehnáva.