Milosť má 20 rokov

Pri príležitosti výročia založenia banskobystrického zboru KS Milosť položila redakcia časopisu Logos niekoľko otázok zakladateľovi a pastorovi tohto zboru – Jaroslavovi Křížovi.

V septembri ubehlo práve 20 rokov od prvého verejného zhromaždenia, ktoré ste usporiadali v Banskej Bystrici. Skôr než budeme klásť otázky, chceli by sme tebe a tvojej manželke pogratulovať k výsledku vašej práce. Ako ju hodnotíš ty? Odkiaľ sa vlastne dá datovať založenie „Milosti“?

Samozrejme, keď sa človek ohliadne dozadu, vidí, že sme mohli urobiť viac a lepšie. Keď sme sa začínali stretávať, tak sme vôbec netušili, čo z toho bude, a keby mi niekto ukázal výsledok po 20 rokoch, isto by som mu neveril. Som Bohu vďačný, že nás previedol cez rôzne úskalia a je založená cirkev, ktorá má pevné základy. Vzniklo množstvo zborov, ktoré majú mimoriadne schopných pastorov a sami zakladajú zbory ďalšie. Prebieha multiplikácia a práca sa dynamizuje. Každý mesiac krstíme viac a viac ľudí. Cirkev je stabilná, máme množstvo pevných vzťahov s letnično-charizmatickými zbormi v zahraničí, pravidelne k nám prichádzajú hostia z Európy a zo Severnej i Južnej Ameriky.

Ako si sa vlastne stal pastorom? Vieme, že si nebol vždy veriaci.

To nebol. Bol som pohan, so všetkým, čo k tomu patrí. Náplňou môjho života bol hlavne vrcholový šport, teda tréningy, preteky, sústredenia, cestovanie a k tomu občerstvenie po tréningoch, žúry atď. Rozhodne to nebola príprava na službu v biblickom seminári.

Aké boli tvoje najväčšie športové úspechy?

Celkom dobré – asi sedemkrát som bol majstrom Československa, dvakrát som bol vo finále majstrovstiev Európy, siedmy na Olympijských hrách, a potom nejaké medaily z armádnych a akademických majstrovstiev. Bol som prekvapený, že v sieni slávy JUDO, kde som bol uvedený tohto roku, som obsadil štvrté miesto. To znamená, že za celú históriu boli úspešnejší ako ja iba traja. No keď som sa obrátil, tak som za dva mesiace zabudol na to, že som niekedy reprezentoval Československo.

Aké dôsledky malo tvoje obrátenie?

Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa som prijal v roku 1983. Síce ešte prebiehal pokus o budovanie socializmu, no už to nebolo také primitívne ako v 70-tych normalizačných rokoch. Keď vyšlo najavo, že som „opustil platformu materializmu“, prepustili ma z armády a musel som nechať vysokú školu. Skončil som, ako vtedy mnohí, v kotolni. Nebolo to príjemné, ale urobil by som to znova. Je to cena za ozajstné nasledovanie Ježiša Krista. Je trochu prevrátené, že ľudia, ktorí vedeli dobre spolupracovať s režimom a vhodne prezliekať kabát, si vzdelanie dokončili a dnes sa snažia posudzovať našu prácu.

Bola pred revolúciou cirkev infiltrovaná?

Jednoznačne, a všetky – katolíci, evanjelici, evanjelikálni aj letniční. Už vtedy mi bolo podozrivé, že niektorí členovia cirkvi mohli cestovať do zahraničia alebo zostávali na dobre platených miestach. Prečo? Lebo spolupracovali. Keď ma prepúšťali z Dukly, zarazilo ma, aké detailné informácie mala kontrarozviedka. Mohla ich získať jedine od cirkevníkov. Keď boli zverejnené „zväzky“, išiel som takmer naisto. Všetkých, ktorých som podozrieval, vo zväzkoch boli; šikovnejší dokázali, že sa ich spis stratil. S týmto neblahým dedičstvom sa čestne nevysporiadala ani jedna cirkev. Všade sa hovorilo iba o potrebe urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Túto čiaru však nie je možné urobiť bez pokánia a satisfakcie. To, že sa pokánie neurobilo a agenti zostali na svojich miestach, je jedna z príčin, prečo na cirkvi leží ťažoba a väčšina z nich má menej členov ako pred rokom ’89. Sčítanie ľudu síce ukáže rast, ale realita je taká, že praktizujúcich členov je menej.

Aký bol duchovný stav cirkvi pred rokom 1989?

Zaujímavý, niečo sa dialo. Podobne ako ja sa obrátilo k Ježišovi viacero ľudí zo sveta, ktorí boli hladní po Bohu. Prakticky v každom zbore sa vytvárali skupiny, ktoré sa stretávali mimo pravidelných bohoslužieb. V týchto skupinách sa rýchlo šírilo učenie o krste v Duchu Svätom a boli sme jedni z prvých, ktorí začali hovoriť v jazykoch. Veľkú úlohu na tom zohrali knihy od Dereka Princea, ktoré sa do Československa dostávali. Medzi týmito živými skupinami a vedením zboru vznikalo napätie, takže by sa niečo stalo, aj keby revolúcia neprišla.

A po roku 1989?

Boli to dobré roky, škoda, že sme ich lepšie nevyužili. Štátom uznané cirkvi zažili otrasy a veľa členov ich opustilo s tým, že sa rozhodli založiť cirkvi nové. To bol i náš prípad. Niektorým sa darilo lepšie, niektorým horšie. Veľa skupín, ktoré po ’89 dobre začali, urobili vo svojom vývoji zlé rozhodnutia a rozpadli sa. Životaschopných skupín nezostalo veľa. Je na pováženie, že za celú históriu Slovenskej republiky nebola zaregistrovaná žiadna nová evanjelikálna ani letnično-charizmatická cirkev. Zaregistrovaní boli iba Svedkovia Jehovovi, Mormoni a Bahái. Nie je to čudné?

Vedel by si zhodnotiť vývoj cirkvi od začiatku až po dnešok?

Áno. Veľmi presne viem identifikovať etapy vývoja. Úspech cirkvi nie je nič nevypočítateľné. Úspech má svoje príčiny a rovnako tak má svoje príčiny stagnácia alebo krach. Rozdelím vývoj cirkvi do etáp.

Etapa prvá: Boj s okultizmom. Znie to celkom neuveriteľne, ale pred 25 rokmi bolo úplne bežné, že aj v evanjelikálnych cirkvách ľudia verili na povery, chodili k veštici, nosili prívesky, zaoberali sa bylinkárstvom a podobne. Jednoznačný postoj k okultizmu a modlárstvu je najzákladnejšou podmienkou rastu akejkoľvek cirkvi. Bez porážky mágie nemôže byť rozvoj Božieho kráľovstva. Preto sme na začiatku 90-tych rokov usporadúvali semináre o okultizme. Za to, že máme v tejto veci jasné videnie, vďačím tomu, že moja manželka Anka bola aktívna vo vyvolávaní duchov a veštení a odmala bola vychovávaná na Horehroní v náboženskom systéme prepletenom so stredovekými poverami. Boli sme a sme v tom radikálni.

Etapa druhá: Dynamické, expresívne chvály. Členovia našich zborov si pravdepodobne myslia, že chvály a priebeh zhromaždení, tak ako ich vidíme dnes, tu bol vždy. Nie. Na prelome 90-tych rokov sa všade spievalo strnulo, depresívne, za sprievodu klavíra alebo organa. To, aby sme do cirkvi dostali expresívne dynamické uctievanie, bola cieľavedomá práca. Dnes už je to normálne. Vo všetkých, aj v malých zboroch sú dobré chvály. S chválami sa už netreba veľa zaoberať, netreba robiť konferencie ani semináre, treba chválu vyjadrovať a kvalitu zvyšovať na profesionálnu úroveň. Hrali sme chvály prevzaté, lebo boli o niekoľko tried lepšie ako vlastná tvorba. Niektorí odmietali používať prevzaté pesničky, lebo ostatným chceli nanútiť vlastnú tvorbu. Bola však slabá a tieto chválospevové skupiny dnes za veľa nestoja. Teraz mám však dojem, že vlastné chvály na rad prídu, lebo tie prevzaté už neprinášajú to, čo voľakedy.

Etapa tretia: Vyliatie Ducha Svätého. Okolo roku 1995 bol v cirkvi na celom svete veľký rozruch. Začali sa diať veci, ktoré sa do tej doby diali iba výnimočne. Ľudia začali padať, začali vychádzať démoni, boli sme z toho riadne prekvapení. Niektoré charizmaticko-letničné cirkvi tieto javy správne nespracovali, zostali odmerané a dnes sa vracajú do strnulosti. Nerastú. Cirkev musí vyznávať nielen Ježiša Krista, ale musí byť aj spiritocentrická, milovať prítomnosť Ducha Svätého. Hneď ako sa niekto obráti, modlíme sa s ním za krst vo Svätom Duchu. Noví ľudia sa naplnia ľahko. Vďaka Bohu, sú ich tisíce. Kto by to povedal. Dnes padanie, trasenie a vyháňanie démonov nikoho neprekvapí, všade, kde je prebudenie, sa to deje, dokonca aj v katolíckej charizmatickej obnove.

Etapa štvrtá: Dôraz na Božie slovo. Nie sme iba charizmatickí nadšenci bez seriózneho zakotvenia v Písme. Som presvedčený, že by sme v biblických znalostiach mohli súťažiť s hocikým. Ku koncu 90-tych rokov, keď utíchol rozruch ohľadom naplnenia Duchom Svätým, prišiel rad na vyučovanie Slova. Bolo bežné, že sme kázali niekoľko hodín. Aj v súčasnosti vidno úctu k Božiemu slovu, veriaci majú v priebehu kázne otvorené zápisníky a robia si poznámky. Keď kážeme, nejde o ľahké posolstvá s tromi bodmi, ale snažíme sa odovzdávať zjavenie a dobrým slovom nakŕmiť veriacich. Väčšina pastorov má ukončené vysokoškolské teologické vzdelanie a každoročne nastupuje na vysokú školu viac veriacich ako v iných evanjelikálnych cirkvách. Prináša to stabilitu a rast.

Etapa piata: Multiplikácia. Keďže posledné desaťročie minulého storočia bolo charakteristické tým, že sa kládli správne základy, po roku 2000 sme začali na tieto základy stavať. Zbory, ktoré už existovali, vyrástli a stali sa silnými, a nové zbory zakladáme, zasahujeme nové a nové mestá. Používame rôzne metódy. Dlhú dobu bolo úspešné premietanie kresťanských filmov, potom sme zase robili pouličné a stanové evanjelizácie, koncerty či alfakurzy. Naučili sme sa prekonávať prekážky, či už je to vytváranie spoločenského a politického odporu, materializmus, satanské sily alebo pnutia vo vnútri.

Etapa šiesta: Registrácia cirkvi. Spolu s niektorými ďalšími cirkvami sme podali žiadosť o registráciu novej cirkvi. Spomínam to v tejto súvislosti, lebo ide o špecifickú, svojskú etapu, ktorá trvá už piaty rok. Registračný proces ešte stále nie je ukončený. Nielenže sme sa veľa o vzťahu medzi štátom a cirkvou naučili, ale tieto peripetie majú pozoruhodný vplyv na cirkev. Hovorím to verejne a každý to môže potvrdiť, že od tej doby, čo sme podali návrh na registráciu, cirkev je v lepšej kondícii a znásobuje sa. Darmo, aby bola cirkev zdravá, potrebuje určitý protitlak. Keď veriaci vidia, akým spôsobom je proces vedený, vypôsobí to v nich ešte väčšiu lásku k pravde a horlivosť do Božieho diela. Veď podľa Písma to tak má byť, niektorí sú na to, aby slúžili Pánovi a privádzali ku Kristovi ďalších, a niektorí sú zase na to, aby sa tomu snažili zabrániť. Každý zoberie svoju odmenu. Zaregistrovaní skôr alebo neskôr byť musíme, či už vyhráme tento konkrétny proces, alebo nie. Nie je možné nás zmiesť zo zemského povrchu a samotná naša existencia nakoniec vytvorí tlak na registráciu. Na nezaregistrovanie totiž neexistuje žiadny dôvod. Neexistuje ani jeden jediný prípad, že by sme niekoho zo spoluobčanov poškodili, nikdy sme žiadny súdny spor neprehrali, dokonca nikdy žiadny neprebehol a neprebehlo ani len žiadne vyšetrovanie. Sme celkom bezúhonní.

A čo zažíva cirkev momentálne?

Už asi dva roky som hovoril o tom, že sa niečo musí stať, že musí prísť nejaká zmena ohľadom pomazania. Očakával som skôr vlnu posvätenia, no to, čo prišlo, ma celkom zaskočilo. Po Čechách a po Slovensku sa rozmáhajú uzdravujúce zhromaždenia. Na niektorých miestach prichádzajú desiatky, no niekde už ide o stovky ľudí, ktorí prídu každý týždeň s prosbou o modlitbu za uzdravenie. Nečakali sme, že je to také jednoduché. Na niektorých miestach sa modlia novoobrátení ľudia a všade sú výsledky. Všade sú ľudia uzdravovaní a mnohí z nich sa obracajú k Pánovi, krstia sa a zapájajú do cirkvi. Som zvedavý, čo z toho bude.

No a aké sú ďalšie plány pre budúcnosť?

Chceme zasiahnuť veľké mestá, založiť významné kresťanské centrá so všetkým, čo k tomu patrí. Pastori, ktorí dosiahli úspech v regiónoch s malým osídlením, sa presunú do veľkých miest a cieľom je vybudovať veľké zbory. Verím, že to, čo sme vybudovali za dvadsať rokov, sa v dvojnásobnej miere podarí za polovičnú dobu.

Jedným z nástrojov je aj časopis Logos. Pri tejto príležitosti ďakujem všetkým tvorcom, čitateľom, aj tým, ktorí Logos rozširujete medzi svojich priateľov. Podporujte nás aj naďalej. Pokračujme, verím, že nás čakajú dobré časy.