Úžasná milosť

Celé naše spasenie stojí na Božej milosti. Iba milosť dokáže zmeniť život hriešnika a urobiť z neho spravodlivého človeka, prijateľného pred Bohom. Stretnutie s Božou milosťou zachraňuje a dáva ľuďom večný život. Božia milosť prejavená v Ježišovi Kristovi a jeho diele záchrany dokázala to, čo bolo nemožné pre Boží zákon, zjavený skrze Mojžiša. A práve o triumfe milosti nad Zákonom a zákonníctvom je tento článok.

Nedostatočnosť zákona a triumf milosti

„Zákon bol totiž daný skrze Mojžiša, no milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,17)

Mojžišov Zákon – Tóra predstavuje jedno z najväčších zjavení duchovnej pravdy, ktoré kedy ľudstvo obdržalo. Dočítame sa v ňom o pôvode vesmíru a človeka, o páde do hriechu a o pôvode všetkého zla, rovnako ako o Božom riešení. Tóra zjavuje rozdiel medzi dobrom a zlom a ukazuje, aké duchovno-morálne požiadavky má Boh voči človeku. Desatoro je nepochybne do dnešných dní základom etiky európskej – judeokresťanskej – civilizácie.

Dodržiavanie Zákona predstavovalo v období Starej zmluvy jediný spôsob, ako sa ľudia mohli zapáčiť Bohu. Na dodržiavanie Božích príkazov a nariadení boli naviazané naplnenia všetkých prísľubov, ktoré dal Boh svojmu ľudu. Už v období Starej zmluvy však proroci naznačovali príchod Mesiáša a s ním aj nového obdobia, kedy bude platiť tzv. Nová zmluva.

„Hľa, blíži sa čas, znie výrok Hospodina, keď uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu. Nie takú zmluvu, akú som uzavrel s vašimi otcami, keď som ich chopil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Oni totiž moju zmluvu porušili, hoci som bol ich Pánom, znie výrok Hospodina. Toto však bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po týchto dňoch, znie výrok Hospodina. Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú navzájom poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: Poznajte Hospodina!, lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho, znie výrok Hospodina, pretože im odpustím viny a na ich hriech nebudem viac spomínať.“ (Jer 31,31–34)

V období Novej zmluvy sa dostáva k slovu milosť ako hlavný nástroj spásy. Apoštol Pavol hovorí, že „sme spasení milosťou skrze vieru“ (Ef 2,8). Ide o Boží dar a spasenie už nie je niečo, čo si musíme zaslúžiť. Zaslúžiť sa nedá a treba ho len prijať vierou. Ide o nové narodenie, o ktorom vyučoval Pán Ježiš Nikodéma v 3. kapitole Evanjelia podľa Jána. V období Starej zmluvy sa Zákon snažil vyvolať zmenu človeka tým, že naňho pôsobil zvonka a nútil ho k zmene. V období milosti Duch Svätý cez znovuzrodenie mení vnútro človeka a píše Boží zákon priamo na jeho srdce. Takáto zmena spolu s odpustením hriechov otvára človeku cestu k osobnému poznaniu Boha a k spoločenstvu s ním.

Prvá cirkev vznikla na základe milosti prejavenej v obeti Pána Ježiša Krista, v odpustení hriechov a následnom naplnení veriaceho Duchom Svätým. Žiadnu z týchto skutočností neprijali ľudia na základe dodržiavania prikázaní Zákona, ale na základe viery v Božiu spasiteľnú milosť. Práve toto robí kresťanstvo niečím celkom výnimočným. Všetky náboženstvá sveta vrátane náboženských systémov tradičných cirkví sú založené na dodržiavaní rôznych predpisov a vykonávaní rituálov, ktoré zabezpečujú spasenie. Podľa Biblie si ale svoje spasenie nedokážeme žiadnym spôsobom zaslúžiť. Jediné, čo môžeme urobiť, je pokoriť sa v pokání a prijať Božiu milosť. Nie sú to naše skutky, ale naša viera v Pánovu milosť. Všetka sláva za naše spasenie tak patrí výhradne Bohu.

Prvá cirkev vznikla na Letnice po Kristovom vzkriesení a nanebovstúpení. Bol to opäť úžasný prejav Božej milosti, pri ktorom sa otvorilo nebo, učeníci boli naplnení Duchom Svätým a začali sa pri nich prejavovať rôzne charizmy (dary milosti), keď začali hovoriť v jazykoch a prorokovať (Sk 2). Táto cirkev sa rozšírila po celom vtedajšom civilizovanom svete Rímskej ríše a zbory rýchlo vyrástli aj mimo židovské komunity. Boli zložené z obrátených pohanov, ktorí nepoznali Zákon, a obrátili sa na základe kázania evanjelia a dotyku Ducha Svätého. Časť kresťanov židovského pôvodu, ktorí stále dodržiavali nariadenia Zákona, najmä niektorí z pôvodného jeruzalemského zboru, požadovali, aby sa títo obrátení pohania dali obrezať a zachovávali nariadenia Zákona. Nastal okolo toho veľký spor. Keď títo ľudia prišli do Galácie a začali presviedčať veriacich v zboroch, ktoré založil apoštol Pavol, Pavla to do takej miery nahnevalo, že napísal svoju vôbec prvú epištolu – List Galaťanom. V tejto epištole vysvetľuje, prečo v kresťanskej viere nie je miesto pre zákonníctvo a voči propagátorom obriezky vystupuje veľmi tvrdo a „odporúča im“, nech sa oni sami rovno vykastrujú (Ga 5,12).

Ako príklad svojho boja so zákonníctvom a s ním spojeným pokrytectvom uvádza Pavol svoj konflikt s apoštolom Petrom, ktorého v Antiochii verejne napomenul a obvinil z pokrytectva. Sám o tom píše nasledujúce slová: „No keď prišiel Kéfas (Peter) do Antiochie, postavil som sa osobne proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál stúpencov obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo. Keď som teda videl, že nejdú priamo za pravdou evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: Ak ty, hoci si Žid, žiješ pohansky, nie židovsky, prečo nútiš pohanov žiť ako Židia?“ (Ga 2,11–14)

Pre Pavla bola otázka spasenia z milosti bez akéhokoľvek povinného dodržiavania skutkov Zákona kľúčovou otázkou, v ktorej nie je možné urobiť žiaden kompromis. V liste Rimanom napísal: „Ak (ste) však (spasení) z milosti, tak už nie zo skutkov, veď inak by milosť už nebola milosťou.“ (R 11,6) Potvrdením mu bolo aj rozhodnutie Jeruzalemského koncilu z 15. kapitoly Skutkov, ktoré jasne hovorí, že kresťania pôvodom z pohanov sa nemusia dať obrezať ani dodržiavať Mojžišov zákon, iba základné morálne pravidlá v podobe varovania pred modlárstvom, konzumáciou krvi a smilstvom (Sk 15).

Spravodlivosť zo Zákona a spravodlivosť z milosti

Boh je svätý a spravodlivý, človek na druhej strane je padlé a hriešne stvorenie. Svojím pádom do hriechu prišiel o svoju spravodlivosť, to znamená o duchovno morálny stav, v ktorom je prijateľný pred Bohom.

V období Starej zmluvy mal človek získať späť svoju spravodlivosť dodržiavaním prikázaní Zákona. To sa však žiadnemu človeku nepodarilo, a to z jednoduchého dôvodu, nebolo to možné. Texty Novej zmluvy nás vyučujú, že Zákon bol naším vychovávateľom, ktorý nám ukazoval, že potrebujeme Mesiáša, Krista. A viera v Krista nám prináša spravodlivosť z viery (Ga 3,24).

Zákon ukazoval ľudstvu jeho hriešnosť a stanovil si podmienky, ktoré boli pre hriešnych ľudí nesplniteľné. Jedinou možnosťou záchrany sa tak stala Božia milosť prejavená v obeti Pána Ježiša Krista.

Rozdiel medzi zákonom a milosťou je obrovský. Zákon nekompromisným jazykom hovorí o tom, akí máme byť. Milosť oproti tomu hovorí o tom, aký dobrý je Boh voči nám hriešnym ľuďom, ponúka nám záchranu, ktorú prijímame vierou. Pričom platí nádherný princíp, že je to Božia dobrota, ktorá vedie ľudí k pokániu, Božia dobrota, láska a milosť prejavená v Ježišovi Kristovi.

Zákon požaduje spravodlivosť od hriešneho človeka, no milosť túto spravodlivosť hriešnikom ponúka. Ide o najväčší prejav Božej lásky. V Kristovi sme z milosti dostali niečo, čo sme si vôbec nezaslúžili – spravodlivosť z viery a spasenie.

Od Sinaja k Sionu

Počas Mojžišovho života zažil Izrael dve obdobia: obdobie bez Zákona a obdobie po vydaní Božieho zákona – Tóry. Izraelci zažili úžasné prejavy Božej moci, keď boli zázračne vyslobodení z Egypta, prešli cez Červené more a boli nadprirodzene zaopatrovaní vodou a jedlom na púšti. Ešte predtým, ako im Boh na vrchu Sinaj vydal Zákon, Izraelci niekoľkokrát reptali. Otvorene sa búrili proti Mojžišovi a chceli sa vrátiť do Egypta. Keď si položíme otázku, aká bola vtedy Božia reakcia, odpoveďou bude, že žiadna. Boh milostivo znášal tieto poklesky ľudu a netrestal ho za jeho opovážlivosť. Táto situácia sa však po udalostiach na vrchu Sinaj radikálne zmenila.

Izrael, až doposiaľ vedený Božou milosťou, urobil pod vrchom Sinaj jedno nebezpečné vyhlásenie, v ktorom ukázal, že sa spolieha na vlastnú silu a nie na Božiu milosť. Boh vtedy vyjavil Izraelcom, že budú jeho špeciálnym ľuďom, kráľovským kňažstvom a oni sebavedomo reagovali nasledujúcim výrokom: „Splníme všetko, čo povedal Hospodin.“ (Ex 19,8) Je zaujímavé, že práve vtedy k nim začal Hospodin hovoriť prísne a prikázal Mojžišovi, aby sa Izrael posvätil, aby ohradil vrch Sinaj tak, aby sa k nemu nikto nepriblížil, a to pod trestom smrti.

Po týchto udalostiach nasleduje Božie autoritatívne vyhlásenie Desatora a Mojžišov odchod na vrch, kde 40 dní prebýval v Božej prítomnosti a dostal od Pána dosky, na ktorých bolo Božím prstom napísané Desatoro.

Tento príbeh pokračuje tragickou udalosťou zapríčinenou neposlušnosťou Izraelcov samotnému Desatoru. Počas Mojžišovej neprítomnosti presvedčili Izraelci Árona, aby zo zlata vytvoril modlu v podobe zlatého teľaťa, ktorého prostredníctvom chceli Izraelci uctievať Boha. Po Mojžišovom návrate z vrchu došlo k tragédii v podobe Božieho súdu, ktorej výsledkom bolo asi 3000 mŕtvych Izraelcov. Akonáhle totiž začal platiť Zákon, nebolo už viac miesta pre milosť a Boh prísne trestal každú vzburu a previnenie. Tento jav môžeme opakovane vidieť počas celého putovania Izraela po púšti.

Podľa rabínskej tradície došlo k vydaniu Desatora presne na sviatok Letníc. O približne jeden a pol tisícročia neskôr, presne 50 dní od Kristovho umučenia a vzkriesenia v Jeruzaleme ako každý rok oslavovali Letnice. Presne v ten deň bol na učeníkov Pána Ježiša Krista vyliaty Duch Svätý a zrodila sa cirkev. Toto zhromaždenie učeníkov sa konalo v tzv. hornej dvorane, ktorú kresťanská tradícia umiestňuje na iný vrch, na vrch Sion v Jeruzaleme. Nastalo obdobie milosti. Starému Izraelu bol z neba prinesený Zákon a na novozákonnú cirkev bol z neba vyliaty Duch Svätý, ktorý nám priniesol dary milosti, tzv. charizmy. Domnievam sa, že nie je náhoda, že bolo v ten deň zachránených okolo 3000 ľudí.

Život pod milosťou, vo vzťahu s Bohom a v blízkom spoločenstve s Duchom Svätým je niečo, čo je charakteristické pre biblické kresťanstvo, ktoré dnes reprezentuje evanjelikálne a letnično-charizmatické hnutie. Je to úžasný život, plný milosti, viery a radosti. Pravdou ale je, že zákonníctvo a spoliehanie sa na vlastné sily a výkon pred Bohom je niečím veľmi blízkym našej starej prirodzenosti a podobne ako kresťania z Galácie, nie sme ani my voči opakovaným návratom do zákonníckeho myslenia a života celkom imúnni. V 18. a 19. kapitole evanjelia podľa Lukáša nachádzame dva príbehy ľudí. Jeden z nich sa spoliehal na svoje dodržiavanie Zákona a druhý dokázal reagovať na Božiu milosť a prijať ju. Poďme sa na ich príbehy pozrieť.

Bohatý mládenec a Zachej – dva odlišné prístupy

„Istý popredný muž sa ho opýtal: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života? Ježiš mu povedal: Prečo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden – Boh. Poznáš prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti svojho otca a svoju matku! On však povedal: Toto všetko som zachovával od mladosti. Keď to Ježiš počul, povedal mu: Ešte jedno ti chýba. Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Lk 18,18–22)

Tento príbeh nachádzame vo viacerých evanjeliách a stal sa známym ako príbeh o bohatom mládencovi. Mladý muž prišiel za Ježišom s otázkou. Ešte predtým, ako ju vyslovil, Pánovi zalichotil, keď ho nazval dobrým učiteľom. Ježiš, hoci samozrejme dobrý bol, na túto lichôtku reagoval pobúrene. Poučil mládenca, že dobrým môžeme nazývať výhradne Boha. Je pravdepodobné, že Ježiša považoval za múdreho rabína, ale nie za Božieho Syna.

Jeho otázka znela: „Čo mám urobiť, aby som získal večný život?“ Na tejto otázke vidíme presne, ako funguje duch zákonníctva. Zákonnícky človek je hlboko presvedčený, že spasenie alebo hocijaký iný prejav Božej priazne a požehnania si musíme zaslúžiť. Jednoducho musíme niečo urobiť a náš vzťah s Bohom funguje podľa vzorca „niečo za niečo“. Takto boli mimochodom sformulované prísľuby (zasľúbenia) Starej zmluvy, ktoré sa často začínajú nejako takto: ak budeš naozaj zachovávať Božie prikázania, potom…

Pán začal odpovedať mladému mužovi v rovnakom duchu, ako mu on položil svoju otázku. Opýtal sa ho na zachovávanie prikázaní, pričom citoval z Desatora. Mládenec sebavedomo vyhlásil, že všetky prikázania už od detstva zachováva. Môžeme sa domnievať, že si bol pomerne istý tým, že si večný život zaslúži.

A práve tu prichádza Kristova odpoveď, ktorá bola pre sebavedomého mladíka studenou sprchou. Pán nespochybnil ani jednu z veci, ktorými sa bohatý mládenec chvastal, jednoducho však konštatoval: „Chýba ti ešte jedna vec.“ Nato ho vyzval, aby predal celý svoj majetok a rozdal ho chudobným. Keď to urobí, má ho nasledovať. Všetci vieme, že tento človek odišiel od Pána zarmútený, bez akéhokoľvek ubezpečenia o svojom spasení. Zakúsil tvrdú lekciu, že človek, ktorý sa spolieha na svoje schopnosti a na dodržiavanie Zákona, nikdy vlastnou silou nedosiahne spasenia. To preto, že spasenie nie je zo skutkov, ale výhradne z milosti. Ani kresťanský život ako taký, sa nedá žiť z vlastných síl, a slúžiť Pánovi a konať jeho dielo bez milosti je rovnako nemožné. Pavol to vedel, keď povedal: „Ale milosťou Božou som, čo som, a jeho milosť, mne preukázaná nebola nadarmo, ale som hojnejšie pracoval než oni všetci, avšak nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou.“ (1Kor 15,10) Na príbeh bohatého vysokopostaveného mladého muža nesmieme nikdy zabudnúť. Je to cesta k neúspechu.

Poďme sa teraz pozrieť na príbeh celkom iného človeka, človeka pochybnej povesti, ktorého takmer nikto nemal rád, bol totiž hlavným mýtnikom, predstaveným vyberačov daní, dnes by sme ho nazvali šéfom daňového úradu.

„Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu bol muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý. Chcel vidieť Ježiša, aby vedel, kto to je, no pre zástupy ho nemohol zazrieť, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyliezol na divý figovník, aby ho odtiaľ videl, lebo tadiaľ mal prechádzať. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome. On chytro zliezol a s radosťou ho prijal. Všetci, ktorí to videli, reptali: K hriešnemu človeku si vošiel oddýchnuť. Ale Zachej povedal Pánovi: Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne. Ježiš mu odpovedal: „Dnes prišla spása do tohto domu, veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“ (Lk 19,1–10)

Jedinou vecou, ktorá Zacheja „kvalifikovala“ pre stretnutie s Kristom, bola jeho zvedavosť. Počul o učiteľovi, ktorého všetci ospevovali, a chcel si túto celebritu jednoducho pozrieť. Keďže mu jeho hendikep, ktorým bol nedostatočný vzrast, bránil vo výhľade na popri prechádzajúceho Krista, vyliezol na strom a čakal.

Keď následne Pán Ježiš kráčal pri Zachejovi, stalo sa oveľa viac, ako tento mýtnik očakával. Nielenže videl Krista, ale Pán sa s ním dal do reči. Oslovil ho menom a ukázal mu tak, že o ňom vie. Vyzval ho, aby zliezol zo stromu a odviedol ho k sebe domov, lebo dnes musí zostať pri ňom. Ježiš to urobil verejne a jeho rozhodnutie spôsobilo pohoršenie všetkých, ktorí to videli, možno aj samotných Pánových učeníkov. Bola to nezaslúžená milosť v akcii, Zachej ju prijal a tá mu okamžite zmenila život. To, čo mal bohatý mládenec problém urobiť, Zachej urobil hneď a to sám od seba: rozdal polovicu majetku chudobným a všetkým, ktorých okradol, sa rozhodol dať štvornásobnú kompenzáciu. Pán Ježiš nato výstižne opísal, čo sa práve stalo. Do Zachejovho domu prišlo spasenie a on sa stal Abrahámovým synom, teda človekom viery. To všetko spôsobila milosť, na ktorú Zachej správne zareagoval.

Je na každom z nás, či budeme v našom kresťanskom živote a vzťahu s Bohom tým sebavedomým bohatým mládencom, alebo Zachejom spolehajúcim sa na Božiu milosť, ktorú predstavuje Božia nezaslúžená priazeň voči nám.

Litera zabíja ale Duch dáva život!

„Vy ste naším listom, vpísaným do našich sŕdc; poznajú a čítajú ho všetci ľudia. Veď na vás je zjavné, že ste Kristov list, pripravený našou službou, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na tabuliach ľudských sŕdc. Máme teda takúto dôveru v Boha skrze Krista. Nie že by sme boli schopní sami od seba niečo vymyslieť akoby z nás, ale naša schopnosť je z Boha, ktorý nás urobil schopnými byť služobníkmi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. Ak teda služba smrti vyrytá písmenami do kameňa bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jej jas, aj keď pominuteľný, ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? Ak bola teda služba odsúdenia slávnou, omnoho viac oplýva slávou služba spravodlivosti.“ (2Kor 3,2–9)

V tomto texte hovorí apoštol Pavol o dvoch službách. Prvá je spojená s Mojžišom a Starou zmluvou, druhá s Kristom a Novou zmluvou. O prvej z nich hovorí ako o „službe smrti vyrytej písmenami do kameňa“. Je tu zjavná narážka na Desatoro, na prikázania, ktoré sú morálnym základom západnej civilizácie, normou židovskej aj kresťanskej etiky. Tieto prikázania sú dobré a správne, problém spočíva v tom, že žiaden človek ich nedokáže naplniť. Dôkazom toho je Ježišova „kázeň na vrchu“, v ktorej odhaľuje podstatu ľudského hriechu a neschopnosti naplniť prikázania (Mt 5,21–48). Akékoľvek porušenie Zákona pritom automaticky znamená smrť (duchovnú smrť a zatratenie duše).

Túto krutú skutočnosť čiastočne riešil systém zvieracích obetí, ktoré umožňovali ľuďom žijúcim pod Starou zmluvou prikryť svoje hriechy a preniesť svoje previnenia na obetované zviera v duchu výroku: Bez preliatia krvi niet odpustenia hriechov (Žd 9,22). Práve preto bola táto služba nazvaná „službou smrti“, musel totiž zomrieť buď hriešnik alebo zástupná zvieracia obeť. Pavol ju tiež nazýva „službou odsúdenia“. Keďže všetci ľudia zhrešili (R 3,23), Zákon pre nich nepredstavuje nič iné, len odsúdenie. Vďaka Bohu za to, že v období milosti môžeme vnímať Desatoro viac ako Boží prísľub, ako bude vyzerať náš charakter premieňaný jeho milosťou.

Druhá služba je službou Ducha. Vierou v Krista sme sa znovuzrodili a do nášho vnútra vstúpil Duch Svätý a skrze letničnú skúsenosť nás naplnil svojou mocou. Zákon sa nás snažil priviesť k zmene života tlakom pôsobiacim zvonka, služba Ducha skrze znovzrodenie vedie k vnútornej zmene, ktorú Písmo nazýva pokánie (gr. metanoia – zmena zmýšľania). Táto zmena je vyvolaná pôsobením Božej dobroty a milosti (R 2,4) a má praktické a viditeľné dôsledky v podobe tzv. ovocia ducha (teda nášho premeneného vnútorného človeka) tak, ako o tom hovorí Ga 5,22.

Ďalej je služba Novej zmluvy nazývaná „službou spravodlivosti“. Skrze vieru v Pána Ježiša Krista nám bola darovaná spravodlivosť, ktorú sme skrze Zákon neboli schopní dosiahnuť. Podstata Božieho diela záchrany je krásne vyjadrená v nasledujúcom Pavlovom výroku: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2Kor 6,21; SEB) Toto všetko je len a len Božia milosť, nič z toho sme si nezaslúžili ani zaslúžiť nemohli.

Rozdiel medzi Zákonom a milosťou je rozdielom medzi smrťou a životom. Litera zabíja, ale Duch dáva život.

Nie sme deti otrokyne, ale slobodnej!

„Povedzte mi vy, čo chcete byť pod Zákonom: Nepočujete Zákon? Lebo je napísané: Abrahám mal dvoch synov: jedného od otrokyne a druhého od slobodnej. Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je obrazná reč. Tie ženy znamenajú dve zmluvy: Tá prvá z vrchu Sinaj rodí pre otroctvo, a to je Hagar. Hagar znamená vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo ten je so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou. Veď je napísané: Raduj sa, neplodná, ktorá nerodíš, jasaj a výskaj, ty, ktorá netrpíš pôrodnými bolesťami, lebo opustená má veľa detí, viac ako tá, čo má muža. Vy však, bratia, ste deti prisľúbenia ako Izák. Ale ako vtedy ten, čo sa narodil podľa tela, prenasledoval narodeného podľa Ducha, tak aj teraz. Čo však hovorí Písmo? Vyžeň otrokyňu a jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej. Preto, bratia, nie sme deťmi otrokyne, ale slobodnej.“ (Ga 4,21–31)

Rozdiel medzi životom pod Zákonom a pod milosťou je tiež podobný rozdielu medzi otroctvom a slobodou. Zákon vytváral otrokov, viera v Krista a pôsobenie jeho milosti v znovuzrodení vytvára Božie deti: „A keď ste synmi, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: Abba, Otče. A tak už nie si otrok, ale syn; a ak syn, tak skrze Boha aj dedič.“ (Ga 4,6–7)

Toto postavenie nám dáva veľkú výsadu, ktorú si kresťania častokrát neuvedomujú. Skryté zákonníctvo sa ich snaží presvedčiť, že si všetko musia zaslúžiť, že musia bojovať o Božiu priazeň. Pravdou ale je, že sme deťmi Božími. Toto nie je len nejaká teologická fráza, je to naša právo, naša právomoc (J 1,12).

Ten, ktorý písal na kamenné dosky

Konflikt medzi zákonníckym prístupom a prístupom milosti zažíval Pán Ježiš pomerne často. Jedným z príkladov je nasledujúci príbeh z 8. kapitoly Evanjelia podľa Jána.

„Ježiš odišiel na Olivový vrch. Včasráno znova vošiel do chrámu a všetok ľud prichádzal k nemu. Sadol si a vyučoval ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Postavili ju doprostred a povedali mu: Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. Čo teda povieš ty? Týmito slovami ho skúšali, aby ho mohli obžalovať. Ježiš sa však sklonil dole a písal prstom po zemi. Keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň! A znova sa zohol a písal po zemi. Keď to začuli, odchádzali jeden po druhom, počnúc staršími, až tam zostal sám s tou ženou, ktorá bola uprostred. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ (J 8,1–11)

Farizeji mali jasný plán, za každú cenu zdiskreditovať Ježiša. Vedeli o jeho bezúhonnosti a zároveň o obrovskej milosti, ktorú prejavoval hriešnikom, keď sa s nimi stýkal, stoloval s nimi a konal v ich životoch zázraky. Keď prichytili pri čine cudzoložnicu, naskytla sa im skvelá príležitosť dostať Pána do úzkych.

Priviedli ju pred neho – je zaujímavé, že iba ju a nie muža, s ktorým páchala hriech – a položili mu zákernú otázku: Mojžiš v Zákone prikázal takúto ženu ukameňovať, čo hovoríš ty? Bola to pre nich situácia, ktorú nemohli prehrať. Ak bude Ježiš súhlasiť s jej ukameňovaním, poprie milosť, ktorú prejavoval hriešnikom. Ak odmietne, obvinia ho oni, že je priestupníkom Zákona.

Pán urobil niečo, čo nik neočakával, zohol sa a začal písať prstom po zemi. Táto jeho podivná činnosť už tisícročia vyvoláva otázky u teológov a vykladačov Písma. Prečo písal po zemi a čo tam písal? Niektorí hovoria, že písal do piesku hriechy prítomných, ktorí chceli kameňovať cudzoložnicu. To však nebolo možné! Celá táto udalosť sa stala na Chrámovom vrchu, na priestranstve, ktoré bolo celé vydláždené kamennými doskami. Jeho prst teda písal na kamenné dosky rovnako ako Boží prst na vrchu Sinaj písal na kamenné dosky text Desatora. Pán tak farizejom ukázal, že on sám je tým Zákonodarcom zo Sinaja, je dokonca možné, že na kamennú dlažbu Chrámového vrchu skutočne písal text Desatora. Keď vyzval prítomných, aby ten z nich, kto je bez hriechu, ako prvý hodil kameň do cudzoložnej ženy, videl, ako sa jeden za druhým zahanbení strácajú v dave a odchádzajú.

Hriešnica zostala s Ježišom sama. Neodsúdil ju nik z farizejov, ani sám Pán. Prejavil jej svoju milosť a vyzval ju, aby už nehrešila. Práve takto funguje milosť. Neschvaľuje hriech ani nedáva hriešnikom „bianco šek“ na pokračovanie v hriešnom živote, práve naopak, je Božím nástrojom zmeny života, prináša víťazstvo nad hriechom a úplnú zmenu života.

Takúto milosť potrebujeme spoznávať. Netýka sa len nášho spasenia a odpustenia hriechov, potrebujeme ju v každej oblasti nášho života a služby. Žijeme v období milosti, tešme sa z nej a uchopme ju. Každý z nás má dosť milosti na to, aby naplnil svoje povolanie na zemi. Nebuďme ako dvaja synovia dobrého a milostivého Otca z podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15). Držme sa milosti, používajme ju a prejavujme ju druhým. Je to to najlepšie, čo môžeme urobiť.