Nádej v beznádeji

Skutočný príbeh: Zdenko Rajský

Vyrastal som v kresťanskej rodine. Ako dvanásťročný som spoznal, že som hriešny, a ak sa niečo nestane, môj život smeruje do pekla. Na jednom kresťanskom tábore som počul o tom, čo Ježiš urobil pre mňa, ako sa zbaviť svojich hriechov a začať nový život. Veľmi som zatúžil po zmene v mojom živote, a tak som Ho poprosil, aby mi odpustil moje hriechy a stal sa Pánom môjho života. Ako som sa modlil, pocítil som veľkú radosť a vedel som, že sa stalo niečo veľké v mojom živote. Do môjho života prišla láska, radosť, pokoj, aký som dovtedy nepoznal. Ako roky ubiehali, do môjho života sa vkrádal stereotyp, starosti…, aj keď som sa často modlil, čítal Sväté Písmo, navštevoval pravidelné bohoslužby a mnohokrát zažil vypočuté modlitby a Božiu ochranu. Stále som cítil, že mi niečo chýba, rozmýšľal som, ako je to so Skutkami apoštolov a o Svätom Duchu. Niekde vo vnútri som mal túžbu spoznať pravdu.

Ako 21-ročný som sa oženil s manželkou Ľudmilou. Keď po rokoch manželstva neprichádzali deti, po spoločných modlitbách s manželkou sme sa rozhodli, že si deti adoptujeme, a tak sme si adoptovali najskôr chlapca a po roku dievčatko.

V roku 1993 som nastúpil do súkromnej kamiónovej dopravnej firmy. Pracoval som ako automechanik, skladník i zásobovač v jednej osobe. Práca ma bavila a bola veľmi zaujímavá, aj keď bola ťažká a náročná na čas. Musel som pracovať často do neskorých večerných hodín, cestovať ďaleko za kamiónom, keď mal poruchu a opraviť ho na ceste. Mal som na starosti vodičov a všetky práce spojené s dopravou, a tak som trávil veľa času v práci i po práci. Keď bolo voľnejšie, chodieval som k rodičom, ktorí mali veľkú záhradu, chovali dobytok a hydinu, a pomáhal som im. Doma som býval málo, sem-tam nejaký výlet s rodinou, v nedeľu do zboru a tak dni a roky ubiehali.

Aj keď som sa staral o svoju rodinu, mal rád manželku a robil všetko pre to, aby sme sa mali dobre, vedel som, že to, čo žijem, nie je ono.

Jeden večer, keď som sa vracal domov autom, prebehla mi hlavou myšlienka: „Má to zmysel, čo žiješ?“ A ja som vedel, že to nie je obyčajná myšlienka. V tej chvíli som vedel, že je to otázka a že musím dať na ňu odpoveď Bohu, ktorý sa ma pýta. Cítil som, akoby bol pri mne. Presne tak ako vtedy, keď som mu v dvanástich odovzdal svoj život. Bol som sám v aute, a tak som sa nahlas rozprával s Bohom: „Bože, chcem žiť pre Teba a naplniť zámer, pre ktorý si ma tu stvoril na túto zem.“ Aj keď som sa staral o svoju rodinu, mal rád manželku a robil všetko pre to, aby sme sa mali dobre, vedel som, že to, čo žijem, nie je ono. Ten večer bol veľmi zvláštny, vedel som, že Boh zobral moje slová vážne. Prišla mi na myseľ myšlienka, že musím dať výpoveď v zamestnaní. Bolo to veľmi silné v mojom vnútri a zároveň ma to veľmi rozrušilo. Vyzeralo to bláznivo, ale rozhodol som sa poslúchať Boha a žiť vierou. Na druhý deň ráno som v práci napísal výpoveď. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo práve pred mesiacom ma majiteľ firmy povýšil na vedúceho celej kamiónovej dopravy. Mal som na starosti desať vodičov, špeditérku, ekonómku, mechanika, sklad, zásobovanie, vybavovanie STK, povolení a kopec ďalších vecí. V ten deň bol jeden z najväčších bojov v mojom živote. Dobrý plat, postavenie alebo poslúchnuť a nastúpiť cestu viery s Bohom, ktorá mi bola nejasná.

Od toho dňa sa začali diať v mojom živote zvláštne veci. Poobede som bol dohodnutý s rodičmi, že im prídem pomôcť. Pri práci v maštali som si zlomil ruku. Keď som z chirurgie prišiel domov, večer som sa modlil a pýtal Boha, prečo to dopustil. Snažil som sa Ho poslúchať… a vtedy Boh opäť hovoril do môjho života. Ukázal mi, že chce byť Pánom môjho života, a tak som uvidel svoju svojvôľu, nezávislosť, pýchu a suverenitu v rozhodovaní… Boh túžil po pravdivom vzťahu so mnou. Nestačilo to, že som o Ňom vedel, ale aby som s Ním skutočne aj žil. A tak som vyznal svoje hriechy, spoliehanie sa na samého seba atď… Bol som práceneschopný so zlomenou rukou, a tak som mal veľa času na študovanie Biblie a modlitbu. Asi po mesiaci som zistil, že mám nádor. Po dlhom váhaní som sa vybral nemocnice. Bolo to znova ťažké, lebo som si našiel nové zamestnanie a len som čakal, keď budem práceschopný. Po vyšetrení ultrazvukom ma okamžite poslali na chirurgiu. Keď to lekár videl, okamžite ma chcel operovať, ale nemali voľné miesto, tak som prišiel na druhý deň. V mojej mysli prebiehali rôzne myšlienky, vedel som, že s rakovinou nie sú žarty. Nevedel som, koľko času mi zostáva – vzorku poslali na patológiu a ja som čakal, modlil sa a bojoval vo svojej mysli. Po nejakom čase prišli výsledky – zhubný nádor. Keď moja manželka volala so známou zdravotnou sestrou, ktorá sa poznala osobne s lekárom, povedala jej, aby sa pripravila na to najhoršie. Mne to nikto nepovedal, ležal som v nemocnici dlhší čas. Bol to čas rozmýšľania aj sklamania, keď za niekoľko mesiacov ma nikto neprišiel pozrieť a potešiť ani z práce, ani z kresťanského zboru. V nemocnici pomaly ubieha čas, ale vďaka manželke, bratrancovi a rodičom, ktorí ma potešovali, mi to ako tak ubiehalo.

Potom po druhej operácii a ožarovaniach som sa cítil veľmi slabý a veľmi som schudol. Bol to pre mňa veľký šok, človek plný života, vitality a energie, bol som zrazu niekto úplne iný. V tom čase sme prechádzali ako rodina veľkou krízou. Pred tým, ako som ochorel, som kúpil pozemok a mali sme stavať garáž. Manželka bola doma bez príjmu a žili sme z mojej maródky. Pamätám sa na deň, keď sme nemali peniaze ani na kúpu raňajok. Modlil som sa: „Bože, tak sa dokáž,“ ani som sa nedomodlil, klopala pani na dvere a podávala mi obálku. Bolo v nej 1000,– Sk. Kto ju poslal? Toto sa nám stalo niekoľkokrát – vždy niekto iný. Takto nám Boh prejavoval svoje zaopatrenie a lásku. Jedného dňa som sa dopočul, že v Liptovskom Mikuláši je spoločenstvo kresťanov, kde sa modlia za chorých, a tak som sa tam s manželkou vybral. Pozorne som počúval slová, ktoré pastor hovoril, a veľmi sa ma to dotýkalo, povzbudzovalo a dodávalo vieru. Na konci bola výzva na uzdravenie. V mojom srdci preskočila iskra – teraz je ten čas. Keď sa za mňa pastor modlil, v tej chvíli som zažil Boží dotyk, mojím telom prešla horúčava a ja som vedel, že som zdravý. Ten večer som sa po dlhej dobe najedol a môj zdravotný stav sa deň čo deň zlepšoval. Začal som priberať a cítiť sa lepšie a lepšie. Začal som si hľadať prácu, prešiel som veľa podnikov a rozposlal veľa žiadostí. Odpoveď neprichádzala. Znova veľké boje v mysli: „Stiahni výpoveď, vráť sa naspäť, kde toľko zarobíš, nikde ťa nechcú…“

Ale vďaka Bohu, že mi veľakrát už dokázal, že sa o mňa stará, a tak som sa rozhodol veriť mu. Veľakrát som počul akoby hlas: „Veríš mi?“ Aj keď sa beznádej tlačila do mojej mysle, v srdci som cítil, že Bohu môžem veriť. Veľa som sa modlil, čítal Bibliu a chválil Boha na gitare. Boh čistil môj život a ukazoval mi veci veľmi jasne v Biblii, zjavoval mi seba, svoju lásku a pravdu. Ukazoval mi, že život nie je len o zarábaní peňazí, ale o vzťahu s Ním, o poslušnosti Jeho slovu a naplnení Jeho zámerov cez môj život. Pochopil som, že nie som tu len tak, náhodou. Boh ma stvoril, aby som tu žil, vykonal prácu, na ktorú ma tu na zem poslal a potom išiel k Nemu.

Začal som navštevovať nové spoločenstvo kresťanov, Boh mi otváral oči, zrazu som uvidel, že niekomu veľmi záleží, aby prekazil Boží plán v mojom živote. Zistil som, že som v boji a môj protivník prišiel na to, aby klamal, kradol, zabíjal a nakoniec uvrhol do ohnivého pekla.

Nestačilo to, že som o Ňom vedel, ale aby som s Ním skutočne aj žil.

Môj život vyzeral ako zo šlabikára – každú nedeľu som navštevoval bohoslužby, staral som sa o rodinu, čestne pracoval a zarábal peniaze pre rodinu, pomáhal rodičom, v práci obľúbený a pracovitý – všetko vyzeralo dobre – šťastný človek… Pochopil som, že diabol nechce, aby ľudia boli vedení Duchom Svätým – Bohom, lebo len vtedy môžeme naplniť Boží zámer a prakticky ideme proti diablovi. Diabol tak zamestná ľudí, že vzťah s Bohom sa vytratí a ľudia sú upriamení na zemské, dočasné – viditeľné veci. Náhlia sa za tým, venujú tomu čas a silu, a na sklonku života mnohokrát sú sklamaní, opustení. Ďakujem Bohu za Jeho milosť a lásku, ktorá mi dala druhú šancu žiť, dotkla sa ma a zmenila môj život. Ďakujem tiež za kresťanské spoločenstvo, kde som vychovávaný, formovaný a môžem napĺňať Boží plán vo svojom živote.

Ďakujem za zamestnanie, kde som mohol 16 rokov slúžiť ľuďom ako vodič taxislužby, ktorí mohli zažívať Božiu lásku, uzdravenie duše aj tela, počúvať Božie slová a ako to funguje v praxi. Som vďačný, že Boží dotyk zažili dve deti, ktoré boli uzdravené z leukémie krvi, muž z rakoviny kostí, ďalší žlčník, platničky. Mal som aj jednu komickú príhodu, keď som viezol z Ľubochne z Endokrinologického ústavu profesorku teológie z kat. univerzity. Po rozhovore zvýšila hlas a oznámila mi, že vyučuje teológiu. Ja som jej povedal, že nie som teológ, ale že poznám Ježiša a že keď sa modlím, ľudia sú uzdravení. Ona mala namierené do vojenskej nemocnice a ešte pred vyložením požiadala o modlitbu. Poobede volala taxík z nemocnice. Keď som sa jej pýtal, ako sa má, povedala, že na tom niečo bude, lebo choroba sa nepotvrdila. Ďakujem Bohu, že som mohol niekoľkých ľudí viesť k znovuzrodeniu a evanjeliom posiať ľudské duše.

Cez skúšky a situácie, ktorými som prešiel v živote, naučil som sa dôverovať Bohu, mať s Ním super vzťah - byť od Neho závislý.

Boh ma posúva ďalej, mám dobrú prácu, aj keď inú, môžem slúžiť nielen vo svojom meste, Boh mi dal milosť rozbehnúť sa po ďalších mestách Slovenska a Čiech s tímom Harvest, kde môžem zažívať naplnenie môjho poslania a zachraňovať, uzdravovať a vytrhovať ľudí z pekla a byť nástrojom v Jeho rukách.