Nadprirodzená modlitba v jazykoch

Trinásť bodov k jednému kroku

V nasledujúcich riadkoch si prejdeme niekoľko biblických zásad ohľadom praktizovania modlitby v jazyku, a tiež ciele takejto modlitby a úžitok vyplývajúci z nej. My, kresťania pokrstení Duchom Svätým, si niekedy mylne myslíme, že to nie je príliš rozsiahla téma, a že už o nej vieme takmer všetko. Pritom to nie je ani zďaleka pravda. Neoceniteľnú výsadu modlitby v jazyku si ešte množstvo kresťanov neuvedomilo, a preto k nej nepristupujú s patričnou vierou, ale ju berú ako „modlitebný doplnok“, pokiaľ im nenapadnú tie správne slová modlitby v „porozumení“. Preto považujem za potrebné, zhrnúť ciele a úžitok z takejto modlitby. Nebudeme sa v tomto článku zaoberať otázkami modlitby v jazyku na verejnosti, len si tento úžasný nadprirodzený dar Ducha Svätého prejdeme z pohľadu osobného modlitebného života.

1. Modlitba v jazyku je znamením.

„Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený. A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, budú hovoriť novými jazykmi.“ (Mk 16,17-18) Modlitba v jazyku je teda v prvom rade znamením: je to taká nadprirodzená udalosť, ktorá nám najlepšie poukáže na skutočnosť nadprirodzena, potvrdzuje a prináša do viditeľného sveta Božiu existenciu. Z Ježišových slov vyplýva, že tento zázrak jazyka je takým istým znamením, ako vyháňanie démonov, či uzdravovanie. Žijeme takmer v najmaterialistickejšom regióne zemegule: v Európe – pravlasti materializmu, vo východnej Európe, niekoľko rokov po nadvláde komunizmu, materializmu a diktatúry jednej strany.

Modlitby v jazykoch vypôsobia nadprirodzenú silu kázania Slova a evanjelizácií.

Preto často aj ako kresťania – bez toho, aby sme si to uvedomili – žijeme ako materialisti. Žijeme a zmýšľame materialistickým spôsobom, ba často takto pristupujeme aj k Bohu.

Náš kresťanský život je presiaknutý materializmom, a možno práve preto nevieme dosť oceniť ani dar modlitby v jazyku. Nie sme si dostatočne vedomí, niektorí možno ešte na to nikdy neprišli, že náš Boh je Bohom Abraháma, Izáka a Jakoba, Bohom Biblie, že je to v plnej miere nadprirodzený Boh, mohli by sme povedať, že je Bohom znamení, zázrakov, videní a snov, nadprirodzeného prejavu sily Ducha Svätého, alebo práve Bohom modlitby v jazyku. „Kto je tebe podobný medzi silnými, ó, Hospodine?! Kto taký veličenstvený v svätosti ako ty?! Strašný vo chválach, činiaci divy!“
(2 Moj 15,11)

Jednou z najhlavnejších a neoddeliteľných charakteristík nášho Boha – a nie filozofov – je to, že je Bohom zázrakov. On neprebýva v prirodzenom svete, prirodzeným spôsobom nie je možné s Ním nadviazať vzťah. Aj samotná Biblia stojí čo najďalej od materializmu. Pre materialistov je nedosiahnuteľný, neuchopiteľný, materialistickým spôsobom sa k Nemu nedá úspešne priblížiť.

K tomu, aby sme sa mohli s Ním stretnúť, je nutné, aby sme vystúpili z prirodzena do nadprirodzena. „Boh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.“ (Jn 4,24) To znamená, že náš Boh je nadprirodzená bytosť a nadviazať s Ním vzťah je možné iba v nadprirodzenej úrovni. Nedá sa k Nemu pristúpiť ani duševným spôsobom, ani čiste emotívnym. Takýto prístup by nás zaviedol úplne opačným smerom. Jedine „zmyslami“ nášho ducha a vierou je možné Ho uchopiť, no nie je tu reč o prirodzenej viere ale: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11,1) Toto si musíme neustále pripomínať. Modlitba v jazyku je aj pre nás osobne neustálym znamením: znova a znova nám pripomína, že nášho Boha je možné nájsť v ríši zázrakov, ktorého pravidlá „hry“ sa pre prirodzeného človeka zdajú byť do neba volajúcim bláznovstvom (a takto je to správne.) V zákone je napísané: „Inými jazykmi a inými rtami budem hovoriť tomuto ľudu; ale ani tak ma nepočúvnu, hovorí Pán. Takže jazyky sú na znamenie, a nie tým, ktorí veria, ale neveriacim; a proroctvo nie neveriacim, ale tým, ktorí veria.“ (1 Kor 14,21-22) Pokiaľ teraz odhliadneme od modlitby na verejnosti, a vztiahneme tieto slová na osobný život, aj toto nám potvrdí, že takýto spôsob modlitby nám predstaví skutočnosť nadprirodzeného Boha. „A kým Peter ešte hovoril tieto slová, zostúpil Svätý Duch na všetkých, ktorí počúvali slovo. Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha.“ (Sk 10,44-46)

Na základe týchto – aj mnohých iných – slov Písma vidíme, že apoštoli považovali modlitbu v jazykoch za dostatočný dôkaz a znamenie krstu Duchom Svätým. Takže modlitba v jazyku znova a znova potvrdzuje, že Boh – Duch Svätý je tu – je v nás. Modlitba v jazyku je teda znamením existencie nadprirodzeného Boha – Boha zázrakov, a tiež znamením prítomnosti Ducha Svätého v nás.

2. Modlitba v jazyku je bezprostrednou komunikáciou nášho
ducha s Bohom.

„Lebo ten, kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu, lebo nikto nerozumie, ale duchom hovorí tajomstvá.“ (1 Kor 14,2)

Teda ten, kto sa modlí v jazyku, nehovorí nezrozumiteľne. Každé jedno slovo, každá veta vyslovená v duchu, má zmysel, je Bohu v plnej miere zrozumiteľná. To znamená, že ľudský duch do komunikácie s Bohom nezapojí dušu a chápanie. Vedz teda, že keď sa modlíš v jazyku – koľkokoľvek, hoci aj celé hodiny – pre Boha je to celé zrozumiteľné, obsažné a veľavýznamné! Nemodlíš sa zbytočne, neopakuješ sám sebe nezrozumiteľne do prázdna. Nie je to bezobsažná, nezmyselná činnosť, nič z toho, čo sa ti snaží nahovoriť prirodzená myseľ.

Modlitby v jazykoch vypôsobia nadprirodzenú silu kázania Slova a evanjelizácií.

Pokiaľ sa tvoja viera vo väčšej miere uvoľní voči týmto biblickým pravdám, pochopíš, aké nevyčerpateľné možnosti ti poskytuje modlitba v jazyku, a budeš ju používať oveľa viac a efektívnejšie. Tvoj duch a v tebe prebývajúci Boží Duch potrebujú túto modlitbu, pretože tvoja myseľ, duša, vôľa a pocity sú mimoriadne silne späté s prirodzeným svetom, a nie sú schopné dohnať, uchopiť a vyjadriť Božie myšlienky, Jeho vôľu a pocity. Týmito slovami teda prejdime k ďalšiemu cieľu modlitieb v jazykoch.

3. Modlitba v jazyku je modlitbou podľa dokonalej Božej vôle.

„A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo toho, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme; ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami. A ten, ktorý spytuje srdcia, vie, čo je myseľ Ducha, že sa podľa Boha prihovára za svätých.“ (Rim 8,26-27) Z tohoto odseku Písma vyplýva, že kvôli obmedzeniam našej mysle – čo je spôsobené tým, že je spätá s vonkajším svetom – veci, za ktoré by sme sa mali modliť, nevieme vyjadriť. Keby sme sa modlili iba mysľou (s porozumením), nikdy by sme neboli schopní prekročiť v modlitbe vlastné obmedzenia – to znamená, že to čo najviac potrebujeme, by sme nevedeli vyjadriť a prevziať. Chcem poznamenať, že zázrak modlitby v jazyku funguje výlučne v Novej zmluve, v Starej zmluve sa nikdy nič také nedialo. „Ale teraz došiel Ježiš natoľko znamenitejšej svätoslužby, nakoľko je aj lepšej zmluvy prostredníkom, ktorá je uzákonená na lepších zasľúbeniach. Lebo ak by tamtá prvá bola bývala bezúhonná, nehľadalo by sa miesto druhej.“ (Žid 8, 6-7)

Toto nám poukazuje aj na to, že modlitba v jazyku „kdesi hlboko“ súvisí so samotným spasením. Možno práve v tom, že vyslobodí modlitbu z prirodzených, emocionálnych, vôľových, rozumových obmedzení, a takto je náš život prenesený do „domoviny neobmedzených možností“. Vyzdvihne nás do priestorov bezhraničných, večných, nebeských, vševediacich a všemohúcich pokladov, kde sa budeme modliť aj za také ciele, ktoré by sme si inak ani predstaviť nevedeli, a o ktorých ani netušíme. V takejto modlitbe nie je možné sa pomýliť, pretože akokoľvek dlho sa budeš týmto spôsobom modliť, nikdy nebudeš (mnohomluvou) žvatlať ako pohania (Mt 6,7), a tým nebudeš pokúšať Boha svojou hlúposťou. „Strež svoju nohu, keď ideš do domu Božieho, a pristúp, aby si počul, lebo to je lepšie, ako keď blázni dávajú bitnú obeť, pretože nevedia o tom, keď robia zle. Nenáhli svojimi ústami, a tvoje srdce nech sa neponáhľa vyniesť slovo pred Bohom, pretože Boh je na nebesiach, a ty si na zemi, preto nech je tvojich slov málo. Lebo ako ide spánok s mnohým zamestnaním, tak i hlas blázna s mnohými slovami. Keby si sľúbil Bohu sľub, neodkladaj ho splniť; lebo nieto záľuby v bláznoch; to, čo sľúbiš, splň! Je lepšie, aby si nesľuboval, než aby si sľúbil a nesplnil. Nedaj svojich úst, aby spôsobili to, že by hrešilo tvoje telo, ani nepovedz pred anjelom, že je to omyl. Prečo sa má Boh hnevať na tvoj hlas a skaziť dielo tvojich rúk?“ (Kaz 5,1-6) Pokiaľ zoberieme tieto slová vážne, veru nám nebude jedno, čo sa modlíme mysľou: Boh nenávidí bláznivé modlitby – táraniny, a je oveľa ľahšie modliť sa zle, než dobre, a čo je na tom najhoršie, ešte je za to aj trest. Aj toto môže byť jednou z príčin bizarných situácií a tlakov v zboroch.

Lebo ten, kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu, lebo nikto nerozumie, ale duchom hovorí tajomstvá.

V období Starej zmluvy často zostávalo iba počúvať: „Strež svoju nohu, keď ideš do domu Božieho, a pristúp, aby si počul...“ (Kaz 5,1) Z tohoto odseku Písma vyplýva, že modlitba mysľou je aj preto ťažká „nenáhli svojimi ústami, a tvoje srdce nech sa neponáhľa vyniesť slovo pred Bohom – pretože Boh je na nebesiach (v nadprirodzenom svete) a ty si na zemi (v prirodzenom svete). V Novej zmluve sa nám však otvorili nové možnosti, ktoré riešia tieto skutočne mimoriadne vážne dilemy (najvážnejšie sú však pre tých, ktorí to ani len nevnímajú), tvoja myseľ sa nenáhli vyniesť slovo, no tvoj duch nie je pod týmto zákazom, a pokiaľ nezapojí do modlitby tvoju myseľ, budeš sa modliť podľa dokonalej Božej vôle.

4. Modlitba v jazyku nie je sebecká.

„A ten, ktorý spytuje srdcia, vie, čo je myseľ Ducha, že sa podľa Boha prihovára za svätých.“ (Rim 8,27) Pavol nás tu povzbudzuje k vytrvalým prímluvám, ako k službe prímluvy, vedome s vierou. „...modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu a tým cieľom bdejúc s celou vytrvanlivosťou a prosbou za všetkých svätých, i za mňa, žeby mi bolo dané slovo, keď otvorím svoje ústa, aby som prosto a smele oznámil tajomstvo evanjelia.“ (Ef 6,18-19) Výraz „v Duchu“ nám poukazuje na to, že je tu reč o modlitbe v jazyku. Do tvojho modlitebného života môže priniesť obrovské prielomy to, keď sa oslobodíš od telesnej myšlienky, že modlitba v jazyku je plytvanie časom. V skutočnosti je to dokonalá a účinná modlitebná služba za cirkev. Ani jediné slovo takejto modlitby sa nestratí (nie ako v prípade modlitby mysľou) aj keby si sa modlil hoci celé hodiny, aj tak nie! Vďaka tomuto vzrastie aj sila kázaného Slova v zbore, pretože ako hovorí Pavol, takáto modlitba otvorí dvere duchu zjavenia. Aj kresťanskí sociológovia potvrdili, že počas dvetisícročnej histórie Cirkvi, modlitby v jazykoch naštartovali do dneška trvajúce najväčšie prielomy v oblasti evanjelizovania a prebudenia. Aj svetskí odborníci v oblasti histórie Cirkvi hovoria o jej nadmernom raste, ktorý nemá obdoby v histórii kresťanstva, a v posledných desaťročiach znamená najväčšiu nádej na jej obnovu. Modlitby v jazykoch teda vypôsobia nadprirodzenú silu kázania Slova a evanjelizácií. Podotýkam, že dokonalá prímluva za svätých chráni a žehná aj deti patriace k Cirkvi: vaše deti...sväté. „Inak by vaše deti boli nečisté, ale teraz sú sväté.“ (1 Kor 7,14)

5. Ten, kto sa modlí v jazyku buduje sám seba.

„Ten, kto hovorí jazykom, vzdeláva sám seba; ale ten, kto prorokuje, vzdeláva cirkev“ (1 Kor 14,4) a to, duchovným spôsobom. Ak sa modlíš málo v jazyku, málo sa buduješ, ak veľa, veľmi sa buduješ, ak ešte viac, ešte viac sa buduješ, Biblia to neobmedzuje. Koľko sa modlíš, koľko sa buduješ – je to na tebe. Existuje málo dôležitejších a lepších vecí na tejto planéte, než aby sa kresťania budovali a rástli do dokonalosti. Nielenže sa modlíš aj za – pre teba – neznáme veci, najdôležitejšie je to, že sa popritom buduješ, aby si bol pripravený na to, čo ti prinesie budúcnosť. Skrze Ducha Svätého môžeš premodliť ťažké situácie a skúšky, o ktorých vie jedine Boh – ty nie – a takto sa v duchu a vo viere pripravíš, aby si obstál v tom všetkom.

6. Modlitba v jazyku povzbudí a zbuduje našu vieru.

„Ale vy, milovaní, budujúc sa na svojej presvätej viere, modliac sa v Svätom Duchu, strážiac zachovajte sa v láske Božej očakávajúc milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista cieľom večného života.“ (Júd 20-21) Väčšina z nás očakáva rast svojej viery, nuž toto je jedna z možností. Z tohto vyplýva aj nasledovné:

7. Ten, kto sa modlí v jazyku zachová sám seba v láske Božej.

Nejde tu o to, že ty budeš viac milovať, veď k tomu by nepostačovalo modliť sa v jazyku, ale o to, že Božiu lásku voči tebe budeš intenzívnejšie vnímať. Pokiaľ je v nás hoci aj veľké bremeno, a budeme sa vytrvalo modliť v duchu, po istom čase pocítime Božiu priazeň, milosť a obdržíme silu a vedenie k účinnej a správnej modlitbe s porozumením (mysľou) a budeme tak upokojení a radostní.

8. Modlitba v jazyku ťa ochráni vo svete pred zanečistením.

„A keby nebolo vykladača, nech mlčí v zbore, a nech hovorí sám sebe a Bohu.“ (1 Kor 14,28) Sám sebe a Bohu, znamená, že sa môžeme napríklad modliť v sebe, keď sa pohybujeme vo svete. Keď sa dostaneme do nepríjemnej situácie – povedzme, že počujeme vulgárny vtip – modlitba v jazyku v sebe, nadprirodzene ochráni našu dušu. Duch Svätý nás zahalí do svojho ochranného plášťa.

9. Modlitba v jazyku nám poskytuje duchovné občerstvenie, pokoj a oddych.

„Istotne bude hovoriť bľabotajúcou, nezrozumiteľnou rečou a iným jazykom tomuto ľudu, im, ktorým povedal: Toto je odpočinutie; dajte odpočinúť ustalému, a toto utíšenie! Avšak nechceli počuť.“ (Iz 28,11-12) Toto slovo nám raz a navždy poukazuje na to, že sa nemáme zľaknúť, ak naša modlitba pozostáva len z niekoľkých, stále sa opakujúcich slov. Táto „bľabotajúca, nezrozumiteľná“ reč, je tak isto dôležitá v duchovnej modlitbe, ako tá najúžasnejšia cudzia reč. Ba práve, je ešte účinnejšia, pretože drží našu myseľ v pokore, nakoľko je to pre myseľ bláznovstvom. A keď sme už pri tom, prejdime k ďalšiemu bodu.

10. Modlitba v jazyku drží našu myseľ v pokore.

„Ale telesný (v orig. psychický, duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.“ (1 Kor 2,14) Naša prirodzená myseľ nie je schopná uchopiť význam a obsah modlitby v jazyku. Toto často vidíme pri krste Duchom Svätým, že pre väčšinu je najťažšie pochopiť, že modlitba v duchu je naozaj jednoduchá a ľahká. Musíme sa stať deťmi, aby sme mohli vojsť do Božieho kráľovstva. „Lebo bláznivé Božie je múdrejšie ako ľudia a slabé Božie je silnejšie ako ľudia.“ (1 Kor 1,25)

11. Modlitba v jazyku udržuje náš jazyk, a skrze to aj celé naše telo pod Božou vládou.

„... lebo mnoho klesáme všetci. Ak niekto neklesá v slove, to je dokonalý muž, ktorý má moc pojať na uzdu i celé telo. Hľa, koňom dávame zubadlá do úst, aby nás poslúchali, a tak sem i ta obraciame celé ich telo. Hľa, i lode, hoci sú také veľké a hnané krutými vetry, dajú sa sem i ta obrátiť najmenším kormidlom, kamkoľvek sa ľúbi pohnať tomu, kto ju spravuje. Tak i jazyk je malý úd a veľkým sa honosí. Hľa, maličký oheň akú veľkú horu zapáli! I jazyk je oheň, svet neprávosti; takým stáva sa jazyk medzi našimi údami, ktorý poškvrňuje celé telo a rozplameňuje kolo života od narodenia a je rozplameňovaný peklom. Lebo ľudská príroda krotí a skrotila každú prírodu divých zvierat i vtákov i zemeplazov i morských potvôr; ale jazyk nemôže nikto z ľudí skrotiť, nepokojné zlo, plný smrtonosného jedu.“ (Jk 3,2-8) Jedným z ústredných vyučovaní Písma je, že ľudský jazyk usmerňuje životy. Jakub nám tu spomenul dva príklady: kone usmerňujeme zubadlami, a veľká loď je usmerniteľná malým kormidlom. V prípade lodí je zvláštne to, že malé kormidlo usmerní lode napriek smeru vetra. Dokážu využiť aj energiu z vetra, ktorý ide proti nim. Tak je to aj s nami, keď sme skúšaní, nesmieme uveriť, že rôzne duchovné tlaky budú usmerňovať naše životy. Aj v tých najťažších skúškach, ktorým sme vystavení, rozhoduje práve jazyk, ktorým smerom sa bude uberať náš život ďalej.

Energia vetra, ktorý ide proti nám, nás môže tak isto posunúť vpred – pravdaže keď je náš jazyk správne nasmerovaný – ako nás môže sila Ducha Svätého vyraziť z cesty, ak budeme hovoriť nesprávne. „Život každého človeka nasýti sa ovocia jeho úst; každý sa nasýti úrody svojich rtov. Smrť i život je v ruke jazyka, a ten, kto ho miluje, bude jesť jeho ovocie.“ (Pr 18,20-21)

Jazyk usmerňuje naše telo, a tým aj spôsob života. Preto je nekonečná múdrosť Božia v tom, že keď prijmeme Ducha Svätého, požaduje od nás, aby sme Mu úplne odovzdali jazyk. Skrze vytrvalé modlitby v jazyku je naše telo a priebeh života zapálený nebeským ohňom. A čo je dôležitejšie od toho, než aby tvoj životný štýl, plány a ciele, okolnosti a rozhodnutia boli plne v dokonalej Božej vôli? Veď toto už samo o sebe rieši životy. Počas takejto modlitby sa v nás zrazu často vynoria také myšlienky a plány, na ktoré by sme my sami nikdy neprišli, no spôsobia nám radostné vzrušenie, a cítime pritom ťah a pomazanie Ducha Svätého – niekedy necítime, no predsa sa to deje – že sa náš život dostáva pod vládu mocnej ruky Božej.

12. Modlitba v jazyku vytlačí démonické sily a ich vplyv na naše modlitby.

Nakoľko sa naša myseľ, pocity a vôľa viažu aj k okolitému svetu, démonské bytosti nás chcú dostať pod svoju nadvládu v týchto oblastiach, pretože chcú všetkými možnými prostriedkami a okolnosťami zmariť Božiu prácu. A týmto vedia veľmi účinne obmedzovať náš modlitebný život. Aj preto je veľmi dôležité, aby náš duch vedel okamžite nadviazať kontakt s Pánom, ktorý marí Satanove plány.

Práve preto – hoci je lepšie počas modlitby v jazyku pozorovať na Pána – nie je žiadnou tragédiou, ak naša myseľ „zablúdi“ niekam (zvlášť, ak práve vykonávame nejaké všedné záležitosti). Je úplne v poriadku keď: „sa modlím jazykom, modlí sa môj duch, ale moja myseľ je bez úžitku.“ (1 Kor 14,14)

Jedným z najúžasnejších javov, v súvislosti s touto modlitbou je, že akokoľvek ďaleko a na ako dlho „zablúdi“ naša myseľ, po ukončení modlitby sa dokáže okamžite, bez nášho snaženia, vrátiť k veciam Božím. A pritom s omnoho väčšou radosťou a slobodou, akoby sme ju my k tomu nútili. A čo je nemenej dôležité, vieme sa potom aj mysľou modliť ľahšie, a čo je najdôležitejšie – v súlade s Božou vôľou. Toto isté platí aj čo sa týka pocitov a vôle: táto modlitba vypôsobí prielomy, už či to cítiš, alebo nie, už či sa ti chce, alebo nie. Nie je nutné, aby si to pocitovo „vždy prežíval“. Takto mechanicky sa môžeš modliť kedykoľvek, kdekoľvek, pri akejkoľvek bežnej činnosti dňa, napríklad počas šoférovania, umývania riadu, upratovania a pod. A hoci je tvoja duša sústredená na iné veci, duch hovorí absolútne dokonalé modlitby. Aké ohromné možnosti máme!

13. Modlitbou v jazyku žehnáš a vyvyšuješ Hospodina.

„... pretože keby si dobrorečil duchom, ako potom ten, kto zaujíma miesto prostého človeka, povie na tvoje ďakovanie amen, keď nevie, čo hovoríš? Lebo ty síce dobre ďakuješ...“ (1 Kor 14,16-17) „Kréťania a Arabi čujeme ich hovoriť našskými jazyky veliké veci Božie.“ (Sk 2,11)

Čo z tohto vyplýva? To, že v tejto službe prímluv a modlitieb v jazyku sú nevystihnuteľné možnosti, ale len vtedy, keď je v tom zapojených čo najviac kresťanov, nie iba niekoľkí. Zdá sa, že Cirkev by bez týchto duchovných prímluv a kolektívnych modlitebných služieb pravdepodobne nebola nikdy schopná dosiahnuť plnosti, pripraviť sa na návrat Ježiša Krista, či efektívne pracovať na evanjelizačnom poli.

Faktom každopádne zostáva, že obidve najväčšie a najdynamickejšie prebudenia v histórii ľudstva – to prvé bolo v dobách apoštolov a ešte niekoľko málo generácií po nich, a to druhé, prítomné, ktoré začalo v 20. storočí a pretrváva do dneška – boli späté s modlitbami v jazykoch so širokým záberom v Cirkvi. Prax nám potvrdzuje, že zbory – ale aj jednotlivci – s aktívnym praktizovaním modlitieb v jazykoch rýchlejšie rastú, sú aktívnejší v oblasti vydávania svedectiev, v snahe o väčšie posvätenie, v životnom štýle víťazstva, a v Božej sile. Je potrebné veľa sa modliť v jazykoch, viac sa odovzdať vo viere do tohto typu modlitieb.

„Ďakujem svojmu Bohu, že viacej hovorím jazykmi ako vy všetci; ale v zbore by som chcel prehovoriť radšej päť slov svojou mysľou, zrozumiteľne, aby som aj iných poučil, než desať tisíc slov jazykom.“ (1 Kor 14,18-19) Pavol veľa cestoval po zboroch, a to vyžadovalo vo vtedajších pomeroch veľa času – aj niekoľko týždňov. V takýto čas sa iste veľa modlil, možno niekoľko hodín denne, osem alebo aj deväť, no možno – neprestajne. „Neprestajne sa modlite.“ (1 Tes 5,17) Mal početnejšie príležitosti viac sa modliť aj v jazykoch, než iní kresťania. Desaťtisíc slov v jazyku – päť slov mysľou v zbore. Niet sa čo čudovať, že jeho služba bola v Božej vôli, a jeho kázne dokonalé. Aj nám sa určite oplatí slová modlitby v jazykoch počítať na desaťtisíce.

Preklad: Zlatka Radnotyová