Naša cesta k Milosti

Olia a Artashes Arakelian

Len pred troma rokmi som žila svoj život vo veľkomeste, v hlavnom meste Ukrajiny, v Kyjeve, mala som dve dobre platené zamestnania, ktoré som milovala, pomáhala som ľuďom vysídleným kvôli vojne a vôbec som nerozmýšľala o tom, že opustím svoju domovinu. Lenže Boh mal pre mňa iný plán. S Artashesom sme už spolu chodili, vlastne sme sa stretávali raz za niekoľko mesiacov v Kyjeve alebo v Charkove (vzdialenom 800 km) a plánovali sme náš sladký nádherný spoločný život. Artashes práve dokončil svoje štúdium a veľmi ťažko sa mu hľadala práca, keďže mnohé továrne boli kvôli vojnovému stavu a kríze zatvorené. Najprv pracoval na stavbe, potom sa rozhodol skúsiť to v oblasti výroby ponožiek. Pracoval však šesť i viac dní bez voľna, dvanásť hodín denne, a dostával za to 100 až 150 eur mesačne, ktoré potom aj tak minul na stretnutie so mnou… Sníval o tom, že mi kúpi diamantový snubný prsteň, no ledva vedel zo svojho platu vyžiť.

Jedného dňa dostal ponuku pracovať na Slovensku, ale spočiatku sa dokonca obával mi o tom povedať. Keď som sa však o tejto príležitosti dozvedela, mala som v srdci pokoj. Krátko nato Artashes zázrakom kúpil prsteň s troma malými diamantmi a požiadal ma o ruku, tak sme začali plánovať svadbu a presťahovanie na Slovensko s vierou, že ak je to Božia vôľa, tak On sa postará o všetko… No nevedeli sme si ani predstaviť, čo nás tam čaká. Čoskoro som musela zanechať obe svoje zamestnania a Artashes tiež odišiel zo svojej práce v továrni na ponožky. Nemohli sme sa dohodnúť na dátume svadby, keďže sme nevedeli, kedy sa nám podarí presťahovať a delilo nás 800 km, a tiež sme nemali ani kde bývať. Navyše, nemali sme vôbec žiadne peniaze na hostinu, tak sme sa pripravovali na to, že len prijmeme požehnanie od nášho pastora a presťahujeme sa na Slovensko.

Pred odchodom musel Artashes ešte vyriešiť problém so svojimi dokladmi ohľadom miesta pobytu, keďže po pripojení Krymu k Rusku mu automaticky prestali platiť. To hlásenie pobytu ho takmer stálo život. Keď totiž prišiel na vojenský úrad, neoprávnene mu vzali jeho vojenskú knižku a chceli ho poslať do vojnovej oblasti. Boli sme z toho tak v šoku, že na dva týždne sme na Slovensko zabudli. Boli to dva týždne bojov a snahy učiť sa dôverovať Bohu. Moja mama chcela Artashesovi pomôcť vystavením nejakej falošnej diagnózy, keďže je lekárka, ale on tú pomoc nechcel prijať, a navyše, ako sme sa neskôr dozvedeli, ani by mu to nepomohlo, pretože do vojny posielali aj mužov s diagnózami. Boh však urobil ďalší zázrak, keď sme sa poddali pod Jeho ruku a odhodlali sa naplniť čokoľvek, čo bolo Jeho vôľou. Keď som sprevádzala svojho milovaného muža na úrad vojenskej správy po posledné informácie, ledva som potláčala slzy, lebo som sa cítila ako Abrahám, ktorý viedol svojho syna na obetovanie… V poslednej chvíli bol Artashes oslobodený rozhodnutím jediného človeka.

Potom sme dostali ďalší úžasný dar od nášho Nebeského Otca, keď nás požehnal svadbou, o akej som ani nesnívala. O dva týždne nato Artashes odišiel na Slovensko a ja som sa k nemu mohla pridať po dvoch mesiacoch. No na všetkých našich cestách a v rôznych problémových situáciách Boh dokazoval svoju opateru a silu, keď sme sa na Neho spoliehali a dali Mu priestor konať. Veľmi zaujímavé tiež bolo, že keď sme sa dozvedeli, že sa ideme sťahovať do Banskej Bystrice a začali sme si tam cez internet hľadať nejaký zbor, nachádzali sme iba katolícke a evanjelické kostoly. Trochu sme z toho boli spočiatku smutní, ale naďalej sme verili, že Boh sa postará aj o túto záležitosť. Viete si predstaviť Artashesovo prekvapenie, keď zistil, že mu jeho firma poskytla ubytovanie len tri minúty od Kresťanského spoločenstva Milosť? Doteraz si pamätám tie milé úsmevy a otvorené srdcia ľudí zo zboru, čo nám veľmi pomohlo, keď nám bolo smutno za domovom.

Keď som sa prisťahovala za Artashesom, mali sme veľa problémov s mojimi dokladmi a takmer vôbec sme nevedeli po slovensky. Predtým som pracovala ako sociálna pracovníčka a pomáhala som vojnovým utečencom a zrazu som sa sama cítila ako klient sociálnej práce, neznalá svojich práv a neschopná zastupovať samu seba. Avšak Boh bol stále s nami a dával nám svoj pokoj. Počas prvého roku nášho pobytu na Slovensku nemal Artashes taký dobrý plat ako teraz. Na začiatku zarábal 350 eur mesačne, ale i za to sme boli Bohu veľmi vďační. Naučili sme sa plánovať si rozpočet a naďalej štedro dávať. Niekedy sa stalo, že sme finančne požehnali náš zbor alebo nejakého človeka v núdzi a o chvíľu som zistila, že do ďalšej výplaty sa nám minú peniaze na domácnosť. Najprv som z toho bola nervózna, no zverila som sa s tým Otcovi v modlitbe, nepovedala som to nikomu inému, dokonca ani Artashesovi. To znamená, že nikto iný nevedel o našej potrebe, iba Boh a On sa o jej naplnenie tiež postaral prostredníctvom bratov a sestier v Kristovi. Nie vždy bolo ľahké prijať peniaze od iných a niekedy som mala chuť plakať od vďačnosti Bohu. Doteraz vďačne spomínam na všetkých, ktorí nás požehnali 5, 10, 20 či viac eurami. Boh je taký dobrý a starostlivý! Momentálne však stále viac cítim, že „blahoslavenejšie je dávať ako prijímať“. (Skutky 20,35)

Teraz jazyk ovládame oveľa lepšie, aj naše príjmy sú lepšie a môžeme byť Božími rukami, ktoré žehnajú druhých. Už sa tu cítime ako doma a jednoducho vieme, že sme presne na tom mieste, kde v tejto chvíli máme byť.