O Izraeli trochu inak

Svätá zem očami netradičného turistu

Po absolvovaní letiskovej bezpečnostnej kontroly, ktorá v priemere trvá asi hodinu a 15 minút, vrátane dvojitého výsluchu, sa snáď každému táto veta javí len ako nepríjemný ironický vtip. Tento pocit však trvá len do momentu, kedy sa pohýna lietadlo a človek si šťastný vydýchne, že už ani nedúfal, ale predsa ho pustili, predsa letí! (Doba kontroly cestujúceho záleží od stupňa rizika, ktorú turista predstavuje, pričom slobodná žena bez detí predstavuje to najväčšie riziko, pretože – citujem: „by sa mohla s niekým zoznámiť a dostať darček s bombou“ ...Aha).

Obrovské nadšenie z následného príletu do Svätej zeme mierne naštrbí len „dôležitý“ fakt, že človek prespal pristávanie a teda aj letecký pohľad na cieľ svojho pobytu. Skutočnosť, že vo vzduchu je asi 70% vlhkosť a teplomery ukazujú okolo 37°C je v stave prvotnej eufórie úplne zanedbateľná.

Takýmto nejakým spôsobom som pricestovala do Izraela, kde som mohla absolvovať mesačnú stáž na veľvyslanectve SR v Tel Avive. Musím sa priznať, že na základe správ z médií som o bezpečnostnej situácii a o živote civilistov v Izraeli mala dosť extrémne predstavy. Pripravená na to, že ma na veľvyslanectve vyzbroja plynovou maskou miesto kabelky a možno aj nejakým príručným atómovým krytom (samozrejme „made in Israel“), som zostala v pomykove a s miernym sklamaním, keď mi zamestnanec ambasády oznámil, že momentálne je v Tel Avive bezpečnejšie ako v Bratislave.

 

Tel Aviv

Keď sa povie, že v Tel Avive je veľa homosexuálov, znamená to, že je tam VEĽA homosexuálov. Znamená to, že keď si človek ide nič netušiac zaplávať, môže sa mu stať, že sa z mora vynorí rovno pred - hm - „sympatie si preukazujúcimi“ pánmi..., môže si zároveň vtedy uvedomiť, že sa ocitol doslova v dave sympatizantov týchto onakých manierov a predesiť sa, že si zrejme pomýlil pláž. Ale nie, žiadna dúhová vlajka (symbol homosexuálov) namiesto tej tradičnej plážovej - červenej tam neveje. To značí, že si môže vydýchnuť. A vlastne, mal by sa aj rýchlo nadýchnuť, aby mohol odplávať. Žiaľ, zasa omylom k ďalšiemu takému páru... Sám vojak v poli, sám „abnormál“ v mori... zároveň je to pri takej masovej konfrontácii pre ženu dosiaľ nepoznaný pocit absolútne zbytočnej existencie.

Od dúhových farieb sa odpichnem k ďalšej téme: izraelské bankovky. Ak je niekto vnímavý na farby, ich odtiene a kombináciu, aspoň na chvíľu zaujmú jeho pozornosť. Odvážne kombinácie, veselé, živé. Tie naše, teda európske, pri nich šednú a blednú závisťou. Výbuch farieb ma na chvíľu paralyzoval aj v obchode, v časti „ovocie“. Z políc sa na mňa usmievali pekne poukladané divotvorné plody, teda na prvý pohľad guličky, ovály, či „ruže“. Potom som to identifikovala ako obrovské granátové jablká, asi zhnite mangá, plody kaktusu a niečo výbušne ružové, čo vyzeralo ako veľká skalná ruža alebo hlava žezla a doteraz neviem čo to je. Nakoniec vysvitlo, že zhnité mangá nie sú zhnité, a to čo som označila ako podozrivé žlté indivíduá, je len špeciálny druh. Mňam.

 

Výlet do Jeruzalema: ortodoxná štvrť a zmätenie pri Múre nárekov

Vytúžený „Western Wall“ alebo Múr nárekov... nedeľa, teda prvý pracovný deň. Zelený, stopercentne klimatizovaný a ešte stopercentnejšie motorizovaný autobus ma priviezol na Central bus station v Jeruzaleme, z ktorej sa mi asi po 25 minútach podarilo nastúpiť na mestskú linku, idúcu údajne do starého mesta. Možno nie náhodou to bola linka vedúca cez ortodoxnú štvrť, kde náš autobus po každých piatich metroch zápasil s akousi zátarasou, ktorú som nesledovala, pretože som sedela chrbtom a moja pozornosť sa sústredila na funkcie a tlačítka digitálneho fotoaparátu, ktorý je pre obľúbenca tradičnej zrkadlovky porovnateľný zápasu autobusu so zátarasami, boli sme k sebe teda solidárni. Celý náš autobus bol plný kočíkov, mužov odetých v čiernych kabátoch, s klobúkmi na hlavách a ženami s polodlhými vlasmi v odtieňoch do hneda či ryšava, všetky, akoby práve vyšli od toho istého kaderníka, ostrihané podľa šablóny (ale teraz už viem, že to boli parochne, lebo ortodoxné ženy si holia hlavu). Len oproti mne sedeli dve slečny so slovanskými črtami, ktoré si v azbuke pripravovali malé papieriky s „odkazmi“, s úmyslom zastrčiť ich do slávnych dvetisícročných škár.

Začala som sledovať dianie na ulici, len sa to tak hemžilo ponáhľajúcimi sa „mužíkmi v čiernom“ (paralelu s „Mužmi v čiernom“ by sa dalo vidieť len v prípade, že by šlo o paródiu známeho hollywoodskeho filmu). Samozrejme, tentoraz nešlo o paródiu, ani o science fiction, pretože tam chýbal čo i len náznak nejakého vedecko-technického „dobiehania“, nie to ešte pokroku. Čo to teda bolo? O tom, že to nebola ilúzia ma presviedčal môj žalúdok, ktorý sa začínal sťažovať na neustále zastavovanie vozidla. Bola to realita, zóna, v ktorej sa skupinovo rozhodli ignorovať čas, keďže zastaviť ho nemôžu.

Pozorujúc tváre a celkový zjav ľudí na ulici ma priviedol k chvíľkovému zneisteniu, či predsa nie som v nejakej futuristickej krajine, ktorá svoj charakter maskuje archaickým prevlekom (ošatením ľudí). Páry na ulici tlačiace pred sebou svoje ratolesti v kočíkoch vyzerali ako moji spolujazdci a najhoršie bolo, že som mala pocit, že stále stretávam ten istý pár s kočíkom, pritom to boli všetko originály, žiadne klony, aj keď sa ma o tom – evidentne! – snažili presvedčiť.

V Izraeli rabinát rozhoduje o tom, ktoré jedlo je pre ortodoxných kosher

Morálno-duchovný šok ma však čakal až pred vysnívaným, vytúženým Múrom nárekov, kde som podľa svojich „výpočtov“ mala zažiť niečo unikátne, neopísateľné, závratné a neopakovateľné, proste jasný Boží zásah! Takže, už som sa tam konečne dostala. Stála som asi šesť metrov od samotného múru! V predstupnej fáze eufórie, vďaky a nadšenia sa zrazu melódia idyly vytratila zvukom scratchovania s pokazenou ihlou na platni. „Nože sa odfoť, nech mama vidí, aká si veriaca.“ Príjemnú melódiu vystriedali výstražné signály alarmu v mojej hlave. Prvý šok bol z toho, že rozumiem a druhý, že rozumiem. Samotný jazyk a potom aj ten obsah. S absolútne nezaujatým, prirodzeným pohybom a praxou detektíva Poirota som otočila hlavu a preskúmala okolie. Vedľa mňa stála, resp. pózovala usmievajúca sa blondínka na pozadí Západného múru a pred ňou... povedzme to slušne, uvoľnene sedela... „Pani ihla“, ktorej posed by dešifroval aj študent-záškolák kurzu neverbálnej komunikácie.

„Pane...???“ hľadajúc vnútornú rovnováhu z tohto šoku som vrátila pohľad späť na múr, ktorý však narazil na nejakú pani naťahujúcu ruku cez nejakú inú, modliacu sa ženu, aby sa mohla z druhého radu dotknúť múru. „Veď ju ruší v modlitbe!“ Do toho sa mi vybavila asociácia z pútnického miesta Santiago de Compostella, kde sa tvoril obrovský rad pred hlavnou románskou kostolnou bránou, na ktorej kameň chceli všetci položiť ruky, aby mali ...ani neviem čo ...šťastie? Rovnaký pocit zhrozenia sa dostavil aj tentoraz. Na obranu tejto pani však treba povedať, že nepoznám jej motív, možno len túžila spoznať štruktúru tých starých kvádrov, čo je úplne prirodzené a nemá nijakú vinu na mojej asociácii, čo som vtedy ale tak nedokázala vnímať.

Pohľad mi teda klesol ako nálada a padol na povypadávané papieriky s modlitbami, ktoré sa povaľovali na rozpálenej zemi. Jednoznačne som zavrhla aj tých pár percent názoru na papierikové modlitby, ktoré hlasovali ZA. (Za to, aby som tam aj ja nejakým papierikom prispela). 

„Pokoj, to je normálne, toto ešte nie je predsa ten nový Jeruzalem.“ „Oukej, ale radšej si idem sadnúť.“ Pokus o moje upokojenie narušila mladá ortodoxná Židovka, ktorá si prišla čítať Tóru aj so svojimi tromi deťmi, pričom v rámci hľadania dokonalej polohy pre celé osadenstvo do mňa v rámci niekoľkých sekúnd narazila celým radom svojich vehementných pohybov alebo stoličkou bez akéhokoľvek náznaku ospravedlnenia. Nakoniec som sa predsa ako tak upokojila a aj jej odpustila.

Strašne ťažko sa mi dalo sústrediť na nejakú modlitbu, aj keď som chcela veľmi ďakovať, že som tam mohla prísť. Až som mala pocit, akoby to všetko prišlo naschvál... diablovi je jedno, aké zbrane použije proti človeku v konkrétnej situácii, dôležité je, že to prinesie želaný efekt. Nemodliť, nevzývať, nechváliť, neprijať Ježiša. A bolo cítiť, že tam je Pán blízko, že to tam pulzuje úplne inak, intenzívne. O to väčší zrejme protiútok zla. Mala som chuť volať na Pána, ale vzhľadom na to, že nik v mojom okolí nemal rovnaké zámery, svoje Hallelujah! som ponechala len v zvukoch decentnej intenzity. Predstavila som si, že raz keď sa budeme chodiť klaňať Pánovi, alebo keď budeme už bývať v Jeho Kráľovstve, nebudeme vyrušovaní, naša myseľ vôbec nebude zaneprázdnená inými nepodstatnými vecami, keď ho budeme uctievať a verím, že nebudeme ani limitovať jeden druhého, určite je to možné. S týmto uvedomením, pocitom úplného kľudu a budúceho víťazstva som dočítala pár Žalmov a s uspokojením zo zážitku pri Múre nárekov som sa pohla ďalej.

 

Palestínci

Bolo pre mňa veľmi prospešné navštíviť Palestínsku autonómiu, kde mohli padnúť moje predsudky a hnev na Arabov pre ich nenávisť voči Židom. Bol to len taký krátky fleš, kedy mi došlo, že tí ľudia vidia svoju pravdu, vidia len to, že Židia ich utláčajú na ich pôde, na území, ktoré im prisúdilo medzinárodné spoločenstvo v roku 1947 a kde žilo niekoľko generácií ich predkov. Palestínci to vnímajú tak, že je na nich páchaná krivda zo strany židovských okupantov (nemôžu ísť do Izraela a ich pohyb na Západnom brehu – území, de iure, Palestínskej samosprávy je veľmi obmedzený) a oni majú právo na svoj štát, hoci aj násilím. Boh však jasne vymedzil zem, ktorú dal Izraelu a nik, kto sa protiví Jeho vôli nemá šancu uspieť. Tak ako nebojujeme proti krvi a telu v osobných životoch, je to tak aj v tomto prípade.

Prekvapujúce bolo počuť, ako sa jedna kresťanská Arabka z Betlehema čuduje zvykom ortodoxných Židov a so zaujatím počúva o tom, ako sa pre nich delí jedlo na tri typy (mliečne, mäsové a to, čo sa dá skombinovať aj s jedným aj s druhým) a pohoršene krúti hlavou nad tým, že si nemôžu dať kávu s mliekom po mäsovom obede, jedine ak po ôsmich hodinách. Vtedy som si uvedomila, že ani Židia a Palestínci sa vzájomne nepoznajú, napriek tomu, že žijú tak blízko seba, a vnímajú jeden druhého len cez prizmu nenávisti prenášanú z generácie na generáciu alebo cez médiá.

 

Petra

Pred odchodom do Izraela som si stihla prečítať knihu od Yonghi Cho - Daniel kde sa píše, že Židia budú utekať pri prenasledovaní do Petry. Túžba vidieť toto miesto ma priviedla k nápadu uskutočniť výlet do Eilatu, odkiaľ sa dá prejsť do Jordánska. Zozbieralo sa nás päť kusov turistov s rovnakou ambíciou (vidieť Petru), no rôznymi motívmi. Istá časť toho miesta slúžila ako cintorín a bol tam „praktizovaný“ polyteizmus. Nadšenie či obdiv k tomu miestu som preto nedokázala zdieľať s ostatnými. Mierny závrat mi spôsobilo oznámenie pri vchode do Pokladnice (ôsmy div sveta), že tá jamka, pri ktorej stojíme slúžila na obetovanie zvierat a jarok pri mojej nohe odvádzal preč krv. Bolo mi jasné, že je so mnou zle. Len som ešte nevedela, kedy a ako to príde. Zle sa napokon dostavilo asi o dva dni v podobe divokej žalúdočnej virózy, ktorej predchádzala tiež krátka, ale celkom prudká depresia.

Celá Petra sa pýši mnohými vecami a pritom ničím novým. Nabatejci, ktorí tu žili použili pri stavbe všetky architektonické štýly známe v tej dobe, rímske či grécke, ale nájdete tam aj staroveké zobrazenie boha X a jeho matky, neobvykle menšej než je on(!). Vyzerajú ako dve minimalistické sovy.

80% informácií, ktoré získate od sprievodcu sú dohady, lebo sa zatiaľ neodkrylo dosť stavieb a archeológom sa nepodarilo dopátrať k pravde o funkciách jednotlivých budov či jaskýň.

Oživenie do našej výpravy priniesol samotný jordánsky sprievodca, ktorý rozhovor s jednou našou slečnou začal otázkou či je slobodná. Elegantné odbitie a pokus o zakončenie rozhovoru nepriniesol želaný úspech, keďže jej po chvíli ponúkol 100 tiav, ak si ho vezme. Slušne odpovedala, že ďakuje, ale to nie je dosť. (Nepomohlo ani porekadlo prispôsobené lokálnym podmienkam: „Darovaným ťavám na hrby nepozeraj“). Našťastie to ten človek zobral správne s humorom, lebo taký priemerný západniar nemá predstavu o tom, akú hodnotu 100 tiav predstavuje, komu všetkému a ako dlho by bol ten mladý muž dlžníkom a akého spoločensko–kultúrneho faux pas /fó–pa/ by sa za iných okolností touto vetou mohol dopustiť.

 

Eilat a Nemov svet

Keď som pricestovala do Eilatu pri Červenom mori, ani mi na um nezišlo, že sa mi podarí vidieť koralový útes a plávať medzi pestrofarebnými rybičkami. Taký zážitok poteší aj ignoranta sveta rýb, akým som ja. V istú chvíľu som mala šťastie na celkom slušnú koncentráciu rôznych rýb na jednom mieste, každá si plávala svojím obľúbeným tempom, vo svojej obľúbenej hĺbke a mne sa do toho spontánne vynorila hudba zo začiatku kresleného filmu Nemo, ktorá dotvárala obraz „dopravnej hydro-premávky“. Dokonca sa predo mnou objavil aj koral, v ktorom sa schovával, vynáral a zasa sa doň vnáral sám Nemo. Mal z toho evidentne radosť, lebo to opakoval stále dokola.

 

„Všetko je kosher“ a židovské črty

To sú pre mňa dve prekvapenia. V Izraeli rabin

át rozhoduje o tom, ktoré jedlo je pre ortodoxných kosher čiže čisté - ktoré môžu konzumovať. Nielenže tu nájdete aj Mac Donald kosher – bez cheesburgeru v ponuke, ale kosher je aj káva, prací prášok, či zubná pasta. Všetko je kosher!

Predstava o Židovi s tmavými kučeravými vlasmi a veľkým nosom sa často dostáva do konfliktu s tým, akých Židov človek reálne stretne. Najväčší extrém pre mňa boli etiópski Židia so zaujímavými africko-európskymi črtami a tmavou pokožkou. Ortodoxní Židia však tradične vyzerajú ako „tradiční Židia“. Etiópskeho Žida s veľkým čiernym klobúkom a pajesami som teda nestretla.

Kibuce už tiež nie sú to, čo to bývalo. Z komunít ľudí, ktorí spolu žijú, pracujú a majú spoločný majetok sa stali poväčšine obytné zóny, kde je lacnejšie ubytovanie, pričom ľudia sú zamestnaní v priľahlých mestách. Stále sa však nájdu kibuce, ktoré sa špecializujú na výrobu alebo pestovanie, ale pôvodná myšlienka, že všetko je spoločné je už minulosťou. Pri cestovaní hromadnou dopravou, či už mestskou alebo diaľkovou, môžete zabudnúť na akékoľvek rozpisy, pokiaľ nemáte internet. Na autobus sa nechodí, na autobus sa čaká.

 

Mesiánsky zbor

Bohoslužby v mesiánskom zbore Adonai Roi (Tel Aviv) prebiehajú podobným spôsobom ako u nás, začínajú chválami, prechádzajú cez kázané slovo a končia rôzne J. Samozrejme, sú tu isté špecifiká: pastor má časť bohoslužby na sebe prehodený kus látky (nepodarilo sa mi zistiť čo to je, mnohí z vás však asi vedia) a niektoré ženy počas chvál zvyknú držať vlajky trblietavých farieb a energicky s nimi mávať. Napriek nezvyku to malo svoj ráz chvály a oslavy a vôbec to nerušilo, skôr naopak.

Zapôsobil na mňa obsah kázní, pretože sa tam hovorili veci, ktoré sa už vyučovali u nás a aj výklad niektorých obrazov – príbehov z Písma sa rovnako interpretovalo. Išlo napríklad o opis všetkých častí Chrámu, ich význam a následná analógia s človekom (telo/nádvorie, duša/svätyňa, duch/svätyňa svätých). Na príbehu Dávida a všetkých jeho prekážok (Goliáš, Amalech, a tí, ktorí ho nechceli akceptovať za kráľa) (1. Samuelova), chcel pastor poukázať, že prekážkam, ktoré stoja v živote človeka sa nevyhneme, ale treba držať svoje zasľúbenie a čakať naň, lebo Boh je verný. Cirkev je naozaj jedna a Duch Svätý rovnako vyučuje a vedie svoju Cirkev po celom svete.

 

Izrael

Nevýhodu komplikovaného cestovania hromadnou dopravou po celom štáte, (Nech žije organizovaný zájazd!) vynahradil rozhovor s niekoľkými mladými Židmi. USA stále prinášajú víziu pokojného života mimo Izraela, pričom Európa sa pre tých, ktorí sa v nej nenarodili javí ako miesto, kde je antisemitizmus, a kde by nechceli žiť. Prvá otázka stredoškoláka Oriho na moju krajinu bola, či je tam nenávisť voči Židom a ako to s nimi bolo u nás počas druhej svetovej vojny. Otázka pod pás ...

Je zaujímavé pozorovať, ako sa Božie slovo napĺňa pred našimi očami. Mnoho z tých Židov, ktorých som stretla a neboli domáci, sa rozhodne chystá prísť žiť do Izraela, lebo túto krajinu jednoducho milujú a chcú tu zostať. Mala som tú česť aj s jedným ortodoxným Židom, ktorý sa narodil do sekulárnej rodiny a po tom, čo sa obrátili k Judaizmu jeho rodičia, obrátil sa aj on a začal ho študovať v Jeruzaleme, meste, ktoré tiež: jednoducho miluje. Bolo to prvýkrát čo som sa stretla s takým zanietením a láskou k tomuto mestu. Rozprávanie o Jeruzaleme bolo jednoznačne jeho pasiou.

Význam Izraela v Božom pláne spasenia mi veľmi ozrejmila kniha Zasľúbená zem od Dereka Princea. Tak ako aj sám v úvode hovorí, Božie Slovo dostáva pre človeka úplne iný rozmer, keď sa priamo nachádza v Izraeli a všetky spomínané mestá a miesta pre neho dostávajú reálne kontúry. Všetky biblické príbehy, či skôr opisy, sú akoby hmatateľnejšie, skutočnejšie. Na základe knihy a jej poukázaním na konkrétne biblické verše môže človek vidieť, ako Boh jasne smeruje svoj plán s Izraelom po predpovedaných krokoch.

Veľmi sa ma dotkol verš, ktorý predpovedá vznik štátu Izrael. „Kto kedy slýchal také voľačo? Kto videl niečo podobné? Či sa azda zrodí zem za jeden deň? Či sa narodí národ na jeden raz? Keď hľa, Sion ešte len začal pracovať ku porodu, a už aj porodil svojich synov!“ (Iz 66,8) – Biblia je naozaj aktuálna, triezva, jasná, pravdivá. Wow! Škoda, že D. Prince už nestihol do svojej knihy zakomponovať ako premiér A. Šharon upadol do kómy, po tom, čo dal vysťahovať Židov z okupovaných území, kde ich sám nechal usadiť sa. „Ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov, ... tým, ktorí neposlúchajú pravdy, ale poslúchajú neprávosť, bude prchlivosť a hnev; súženie a úzkosť na každú dušu človeka, ktorý robí zlé, na dušu Žida predne, i Gréka. Ale sláva i česť i pokoj každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi, pretože Boh nehľadí na osobu“. (Rim 2,6-11)

Je zaujímavé pozorovať, ako sa Božie slovo napĺňa pred našimi očami

 

Izraelsko–palestínsky konflikt nie je riešiteľný ľudskou silou – diplomaciou, embargom, ani vojenskou silou – nástrojmi zahraničnej politiky, na ktoré sa spoliehajú vlády. „A stane sa toho dňa, že učiním Jeruzalem kameňom veľkej ťarchy všetkým národom; všetci, ktorí ho budú dvíhať, 

porania sa do krvi, a zhromaždia sa proti nemu všetky národy zeme.“ (Zach 12,3) Ide o duchovný konflikt. Jeruzalem je „mestom veľkého Kráľa“ (Mt 5,35) a len On ho môže vyriešiť a darovať mu skutočný pokoj. Keďže „Spasenie je zo Židov“ (Jn 4,22), kresťania majú voči Izraelu duchovný dlh a majú zobrať zodpovednosť za to, čo na nich bolo páchané ich otcami, lebo tento princíp sa vzťahuje aj na nás: „Beda vám, zákonníci a farizeovia, pokrytci, že staviate hroby prorokov a ozdobujete pomníky spravodlivých a hovoríte: „Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme bývali ich spoluúčastníkmi na krvi prorokov. A tak sami si vydávate svedectvo, že ste synovia tých, ktorí povraždili prorokov.“ (Mt 23,29-31) Preto je význam kresťanov a ich modlitieb v celom tomto zdanlivo - geograficky – vzdialenom politicko-vojenskom (pre nás duchovnom) konflikte veľmi dôležitý. A nejde len o modlitby, máme aj chváliť, proklamovať (Božie slovo) a potešovať Jeho ľud.

Pobyt v Izraeli teda zmenil môj pohľad na jeho význam v modlitebnom živote kresťana. Tak ako budeme súdení ako jednotlivci za svoj život a skutky, súdu sa nevyhnú ani národy. Boh jasne hovorí: „Lebo hľa, v tých dňoch a v tom čase, keď navrátim zajatých Júdu a Jeruzalema, zhromaždím aj všetky národy a zavediem ich dolu do údolia Jozafatovho a tam sa budem s nimi súdiť pre svoj ľud a pre svoje dedičstvo, pre Izraela, ktorého rozptýlili medzi pohanov a moju zem si rozdelili.“ (Joel 3,1-2)

Pre mňa bolo dôležité uvedomenie, že je na nás, 

ktorí máme poznanie, postaviť sa do medzery nielen za ľudí v našom národe, ale aj za našu vládu, ktorá je tvorcom zahraničnej politiky Slovenska. Tá, vzhľadom na naše postavenie a vplyv v medzinárodnom systéme doteraz nebola výrazná, ani jednoznačná, bola nekonfliktná. Postupne sa však nebude dať hrať na mŕtveho chrobáka, ale národy budú musieť zaujať jednoznačné stanovisko v otázke Izraela: „Hromady, hromady zhromaždiť v údolí rozhodnutia! Lebo je blízko deň Hospodinov v údolí rozhodnutia.“ (Joel 3,14) Je v našej moci ovplyvniť politický vývoj a postoj našich vládnych činiteľov. Rovnako je dôležité modliť sa za pokoj Jeruzalema. Nie náhodu je to v preklade „Mesto pokoja“ a nie náhodou je to mesto dôležitým prvkom v izraelsko-palestínskom konflikte.

 

 

Izrael doteraz nemal dobre inštitucionálne zabezpečenú spoluprácu s EU a jej členskými štátmi, na rôzne mítingy a stretnutia chodili vždy iní štátnici, nebola tam žiadna kontinuita, teda ani efektivita, nikto nemal napríklad v rámci Knessetu vo svojej agende vzťahy s týmito štátmi a vidno to aj v obsahu novín, že Európa nie je v primárnom fokuse aktuálneho diania. Na druhej strane, cítiť nárast záujmu o Európu. V Knessete práve vznikajú rôzne skupiny priateľstva na báze bilaterálnych vzťahov, napríklad aj izraelsko-slovenská skupina priateľstva, čo znamená že vybraní poslanci v Knessete budú mať na starosti rozvoj vzťahov so Slovenskom. To môže byť tiež impulzom pre nás.

zostala som v pomykove, keď mi zamestnanec ambasády oznámil, že momentálne je v Tel Avive bezpečnejšie ako v Bratislave

 

Do Izraela som išla s tým, že tam idem s Pánom, že sa nechám viesť po tých všetkých cestách, ktoré pre mňa pripravil, že sa nebojím, napriek rôznym možným hrozbám (nielen v otázke bezpečnosti), lebo On sa o mňa postará. Už samotný administratívny proces pred definitívnym súhlasom stáže a problémy s tým spojené a ich následné prasknutie ako bublina ma ubezpečovali, že si nerazím cestu proti Božej vôli. Vedela som, že mu môžem dôverovať, že to bude všetko dobré, keď mi umožnil dostať sa tam. Naklonil srdcia ľudí na ambasáde ku mne a vždy mi dal do cesty ľudí v pravý čas, ktorí mi pomohli, či už keď som bola chorá, alebo keď mi moja banka bez dôvodu zablokovala platobnú kartu, môj hlavný spôsob platieb, keďže keš sa viac-menej minul. On vždy dáva viac ako prosíme. Videla a dostala som viac, ako o čo som prosila. Tým, že som bola izolovaná od svojho zboru a v podstate aj od iných kresťanov, Pán ma viedol k tomu, aby som sa naučila pevnejšie stáť na Jeho slove, utiekať sa k Nemu, dôverovať len Jemu, lebo len On ma vie vytrhnúť z problémov. Tak ako mi ukázal, že kresťania majú stáť v medzere pred Bohom za svoju vládu, za Izrael a Jeruzalem, jasne mi naznačil, že JA mám zodpovednosť za svoju rodinu, blízkych a priateľov, a že som v tej medzere za nich síce stála, ale nie s dostatočnou horlivosťou, nie s „dostatočným pracovným nasadením“. Pomohol mi pocítiť niečo, čo som dlho akosi nedokázala úplne 100% uchopiť, a to, že doba je naozaj vážna a nemožno si dovoliť robiť veci polovičato. Nie je na to čas. Mentalita kresťana má byť mentalitou služobníka a bojovníka. Ja, ako aj On sme vedeli a vieme, kde sú moje nedostatky a som rada, že si moju cestu Pán použil na to, aby som sa mohla zas niekam posunúť, a že dal mi vízie a ciele, nie podľa mojich predstáv, ale podľa Jeho vôle, len na Jeho slávu.

Božia milosť a láska je preveľká, večná. Sláva patrí Ježišovi, tróniacemu Baránkovi, v ktorom máme všetko. Život, požehnanie, odpustenie, oslobodenie, nádej... Je to práve rok čo som v cirkvi, a keď sa pozriem dozadu, čo všetko sa zmenilo v mojom živote za ten čas, stojím v úžase pred Pánom a ďakujem... a ako aj spievame, túžim dať viac než pieseň... srdce CELÉ... Sláva nášmu Bohu – naveky!