Obete prenasledovania Nového veku

História prenasledovania kresťanov

19.časť: Obete prenasledovania Nového veku

Priekopníkmi boja za náboženskú slobodu a zrušenie otroctva v Amerike boli predovšetkým prisťahovalci prichádzajúci z Európy do Severnej Ameriky a tiež britské koloniálne spoločenstvá, ktoré emigrovali v snahe vyhnúť sa náboženskému prenasledovaniu a ktoré na myšlienkach osvietenstva nič nenadchlo. Boli totiž príliš zaťažení bojom o prežitie a nezostával im čas na filozofické dišputy. Napriek tomu sa však na čelo týchto spoločenstiev s rastúcim národným povedomím a pripravenosťou bojovať za nezávislosť od Anglicka postavili takí ľudia, ktorí boli pod vplyvom deistického racionalizmu 18. storočia.

Thomas Jefferson, Benjamin Franklin, George Washington, John Adams a James Madison boli viac-menej produktom európskeho osvietenstva. Z ich pohľadu Božiu vôľu odhaľovali rozumom pochopiteľné prírodné zákonitosti, a nie biblické zjavenia. Vo svojej terminológii poukazovali na Boha prostredníctvom takých výrazov, ktoré sami osebe neboli v rozpore s Bibliou: „Veľký majster stavby“, „Vládca vesmíru“, „Hlavný darca všetkého dobrého“, „Najvyššia bytosť“ atď. No na druhej strane sa obzvlášť snažili vyhýbať spájaniu mena Ježiša Krista s jeho Božskou prirodzenosťou, jeho jednoduchú a čistú reč miešali s filozofickými náukami, jeho učeniu prikladali výlučne morálnu hodnotu. George Washington, prvý prezident Ameriky, a Benjamin Franklin boli slobodomurármi; do dnešného dňa zostáva predmetom dohadov, aký rozsah a charakter malo ich pôsobenie na fungovanie spoločnosti.

Rozdielom však bolo, že oproti situácii vo Francúzsku bola Amerika vybudovaná na základe biblickej viery. Nebolo možné ponechať bez povšimnutia „Prvé veľké prebudenie“ masového rozmeru pretrvávajúce 20 rokov od roku 1735. Okrem toho sa medzi vedúcimi tohto prebudenia nachádzal aj taký významný predstaviteľ, ktorý úplne jasne rozumel dôsledkom pôsobenia Lockovej filozofie v spoločnosti. Intelektuálneho génia Jonathana Edwardsa nadchli spisy Johna Locka už vo veku 13 rokov na Univerzite v Yale. No ešte počas univerzitného štúdia došlo v jeho živote na základe istej silnej duchovnej skúsenosti k obráteniu a neskôr sa stal pastorom. Jeho službu často sprevádzali fyzické a citové prejavy pôsobenia Ducha Svätého. Edwards sa pritom snažil svojim poslucháčom podávať presvedčivé argumenty, ktoré poukazovali na vnútorné rozpory v osvieteneckej filozofii a myslení.

Vlastenci vs. kráľovi poddaní

V Amerike teda nechýbali ani „premosťujúce“ osobnosti z radov revolucionárskej elity. Benjamin Franklin si udržiaval priateľský vzťah s „motorom“ Prvého veľkého prebudenia, s evanjelistom Georgom Whitefieldom, dokonca rozmnožoval jeho kázne. Mimochodom, aj ateista Thomas Paine vo svojom bestselleri pod názvom Zdravý rozum, odhliadnuc od výsmechu z náboženstva, získal svojich čitateľov práve vďaka rétorike pripomínajúcej kázeň. Výsledok nezostal bez odozvy: mnoho patriotických kazateľov zvlášť z denominácií so separatistickými tradíciami, nasledujúc Locka (ktorý písal o možnosti rozviazať spoločenskú zmluvu v prípade násilného uplatňovania moci panovníka nad ľudom) hlásalo, že kresťania sú povinní vzoprieť sa politickému vykorisťovaniu.   

V Amerike sa ideál politickej slobody napokon stotožňoval s duchovnou slobodou, ktorú reprezentovalo prebudenecké hnutie. Často prikladali vernosti voči politickému presvedčeniu a vernosti voči Kristovi rovnaký význam (presne to sa udialo aj na britskej strane). Toto však viedlo v mnohých denomináciách k akejsi novej forme napätia a ojedinele i k nenávisti voči kresťanom. Baptisti a presbyteriáni Nového Anglicka boli veľkí patrioti. Pensylvánski kvakeri a anabaptisti zase pacifisti. Niektorí prisťahovalci z Nemecka sa snažili zostať bez povšimnutia, iní sa zase dali do boja za nezávislosť. Na juhu zasa anglikáni zjednocovali lojalistov odmietajúcich odtrhnutie. Metodisti pod vplyvom Wesleyho odmietali vojnu s odôvodnením, že odsudzoval akékoľvek povstanie (aj napriek tomu boli úspešní i po odtrhnutí, dokonca v 19. storočí sa stali najväčšou denomináciou v Amerike, pretože dokázali najúčinnejšie uspokojiť potreby vidieckeho obyvateľstva).  

Mnoho najväčších hriešnikov odovzdávalo svoje životy Bohu s očami plnými sĺz.

Tí, čo z vnútorného presvedčenia nesúhlasili s odtrhnutím sa od materskej zeme, sa stali obeťami násilia. Sloboda slova sa na nich nevzťahovala, ich kníhtlačiarne zničili. Mnohokrát ich ponižovali ozaj bolestivými a život ohrozujúcimi metódami, napr. ich telo natreli roztopenou smolou a potom ich vyváľali v perí. (Za popravu lojalistov „získal vyznamenanie“ Charles Lynch, samozvaný sudca, od ktorého mena je odvodené slovo lynčovať.) Odňali im občianske práva a pripravili ich o majetok. Väčšina z nich utiekla do Kanady alebo sa vrátili späť do Anglicka, našli sa však aj takí, čo vzali do ruky zbraň a rozhodli sa stáť radšej po boku kráľa Georga III.

Kazatelia s vlasteneckým cítením kázali o hriechu už aj v tom prípade, keď niekto zostal nečinným, a aj pacifisti museli strpieť ponižovanie. V roku 1777 deportovala pensylvánska vláda, z tohto kvakerom Williamom Pennom založeného štátu, štyridsať domácich viery. (Za povšimnutie stojí, že vo svojom vlastnom štáte už predtým stratili vedúcu pozíciu, pretože v dobe anglicko-francúzskej koloniálnej vojny [1756–63] neboli ochotní ísť do boja, ani platiť dane na takéto účely.) Stalo sa, že veriaci kvakeri usporiadali bohoslužbu práve na mieste, ktoré sa za krátky okamih premenilo na bojisko, a neboli ochotní ukončiť bohoslužbu ani vtedy, keď už okolo nich zúril boj. Pacifisti sa často podu­jímali na službu vo vojenských nemocniciach, no vlastencov rozčuľovalo, že boli ochotní ošetrovať i ranených Britov.

Medzi kvakermi a anglikánmi viedol vojnový stav k vzájomnému odlúčeniu. Anglikáni – spojenci vlastencov, napríklad tí, čo neboli ochotní konať podľa nariadení zapísaných v modlitebnej knižke (v ktorej sa nachádzala modlitba proti panujúcim nepriateľom hlavy anglikánskej cirkvi) – nakoniec založili Episkopálnu cirkev Spojených štátov amerických.

Prebudenie v prérii

Kočovníci, ktorí osídlili Divoký západ, nemali dobrú povesť u miestnych obyvateľov: považovali ich za násilníkov, opilcov, rúhačov, hráčov hazardných hier, krivoprísažníkov, ktorí nedodržiavajú svätenie soboty – jednoducho bezbožníkov. Medzi týmito „divochmi“ (v roku 1798 v Kentucky) sa spustil sled udalostí, ktorý cirkevní historici označujú ako „Druhé veľké prebudenie“.

Počas kázne jedného presbyteriánskeho pastora írsko-škótskeho pôvodu ovládli poslucháčov emocionálno-fyzické prejavy: plakali, kričali, padali, váľali sa po zemi alebo celé hodiny ležali na zemi ako mŕtvoly, a mnoho najväčších hriešnikov odovzdávalo svoje životy Bohu s očami plnými sĺz. Po tom, čo sa rozšírili správy o tejto udalosti, stovky, ba tisíce ľudí prichádzali na to miesto a pod stanmi sa konala niekoľkodňová séria bohoslužieb, čo možno považovať za prvú „stanovú“ evanjelizáciu, ktorá sa neskôr stala tradíciou v celej Amerike. Boli aj prípady, keď sa zhromaždení zúčastnila takmer desatina obyvateľstva Kentucky.

Strnulá a prísne kalvínska presbyteriánska denominácia s puritánskymi koreňmi nebola pripravená spracovať tieto udalosti. Cirkevní predstavitelia „konsolidovanej“ cirkvi na východnom pobreží s pochybnosťami sledovali búrlivé prebudenie na území západného pohraničia. Klerici – absolventi z univerzít v Yale a Princetone – postavili kalvínske učenie o predestinácii proti tým, čo v rukách držali vlajky prebudenia: „… aj tak bude spasených len malé množstvo Bohom vyvolených, čiže všetko úsilie o záchranu duše človeka je úplne zbytočné.“ Kritizovali duchovné prejavy, opovrhovali nimi; kazateľov zo Západu považovali za neznalých Písma. Niektorých duchovných vylúčili, iní z presbyteriánskej cirkvi odišli dobrovoľne. Ďalšia vlna prebudenia zachvátila vedúcich služobníkov medzi baptistami, pretože aj oni nanovo objavili dôležitosť vodného krstu dospelých.

Je nemožné dať do súladu otrokárstvo so slovami Biblie: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

V starostlivosti o novoobrátených veriacich príslušníci presbyteriánsko-kongregacionalistickej denominácie poriadne zaostávali za oveľa úspešnejšími metodistami, ktorí stavali na laickej službe a ktorí sa v Amerike osamostatnili nasledovaním príkladu vojny za nezávislosť. Možno menej študovaní, no o to viac odovzdaní jazdci pravidelne obchádzali obyvateľov toho-ktorého obvodu a posilňovali ich duše biblickými odkazmi. (V tom období sa zaužívalo porekadlo: „Je taká zima, že len obvodní jazdci vyjdú von o takomto čase.“)

V roku 1821 sa obrátil 29-ročný Charles Grandison Finney, ktorý krátko nato zanechal svoju kariéru právnika. V jeho osobnosti sa spájal človek disponujúci veľkým množstvom skúseností zo života v prérii a člen elity najvzdelanejšej kresťanskej spoločnosti. Na jeho úspech nepoukazovalo len množstvo novoobrátených, ale jeho službu sprevádzali aj rovnaké silné prejavy, aké boli prítomné počas prebudenia na Divokom západe. I keď podľa niektorých výpovedí vplýval na ľudí svojou osobnosťou, a nie tým, čo hovoril. Jeden z prítomných svedkov jeho služby poznamenal: „Nekáže, ale vysvetľuje to, o čom iní kážu.“ Okrem výrazných duchovných a emocionálnych prejavov medzi poslucháčmi ho kritizovali aj za to, že dovolil ženám modliť sa na verejnosti (v kalvínskych kruhoch bola táto záležitosť veľkým kameňom úrazu) a že sa so svätou naliehavosťou, cieľavedome snažil priviesť svojich poslucháčov k rozhodnutiu pre Krista. Finneyho vplyv pretrvával ešte aj po roku 1830, kedy už pomaly doznievalo Druhé veľké prebudenie. Počas jeho služby získal pojem prebudenie občianske uznanie v súvislosti s chápaním amerického náboženstva. 

Sloboda nie je pre všetkých

„Kde sú pradávne práva stvorenia, tam treba spomenúť človeka! – S výnimkou toho, kto sa narodil čiernym, pretože toho tie slávne bytosti považujú za ‚zviera‘.“ Slová maďarského autora Vörösmartyho boli, žiaľ, pravdivé až do roku 1865.

„Naši otcovia“ (spomedzi ktorých mnohí boli otrokári) verili, že otroctvo ako „zvláštna zložka spoločnosti“ čoskoro prirodzenou cestou zanikne – v tom období to i na juhu vnímali ako nutné zlo. Ústava otroctvo umožňovala, keďže mladá Únia bola odkázaná aj na južné krajiny. No história sa nevyvíjala tak, ako to Jeffersonovci predpokladali: rozvíjajúca sa priemyselná revolúcia v Anglicku a obchod s bavlnou spôsobili, že v južných oblastiach vzrástla potreba lacnej pracovnej sily. Oproti tomu, každá krajina na severe postupne na svojom území otroctvo zrušila.

Verejné vystupovanie proti neľudskej inštitúcii si vzali na zodpovednosť kvakeri: ich Germantownská deklarácia z roku 1688 je prvým dokumentom takéhoto charakteru v histórii. Nie je náhodou, že kvakeri, citliví na duchovnú slobodu, sa aj neskôr postavili na čelo v boji za zrušenie otroctva. Neskôr sa k nim pridali kazatelia oboch veľkých prebudení – ako baptisti, tak aj metodisti. (Wesley verejne odsudzoval otroctvo a práve jeho učeníkovi Wilberforceovi sa podarilo dosiahnuť, že v Anglicku v roku 1833 definitívne zrušili otroctvo, čo malo veľký vplyv aj na USA.) 

Pieseň utláčaných

Začiatkom 19. storočia však hlasy kazateľov utíchli a hoci sa snažili upokojiť situáciu, odovzdaní smutnej realite, strpeli vo svojich radoch aj majiteľov otrokov.

Čierni otroci, považovaní za obyčajný majetok vo vlastníctve, sa okrem fyzického utláčania museli pozrieť zoči-voči aj duchovným obmedzeniam. Popritom, väčšina z nich bola už v 19. storočí kresťanmi: ich obrátenie sa začalo v období Veľkého prebudenia a navzdory tomu, že ich majitelia ich považovali za obyčajnú divú zver, vďaka baptistickým a metodistickým misiám mali možnosť hromadne sa obracať k svojmu Vykupiteľovi.

Kresťanské abolicionistické hnutie bojovalo za okamžité zvrhnutie otrokárskeho režimu bez akejkoľvek náhrady za škody.

V zhromaždeniach bielych museli sedieť oddelene a slovo pre nich bolo zvyčajne v duchu podriadenosti voči svojim pánom. Kazateľov z ich vlastných radov – často neznalých Písma, no o to horlivejších a charizmatickejších – bolo možné vypočuť si iba vtedy, keď sa v tajnosti zhromaždili v žaburine, v tŕstí, riskujúc, že ak ich odhalia, čaká ich trest vo forme 200 rán bičom. Len takýmto spôsobom mohli vyjadriť túžbu po slobode. Napriek podmienkam, v ktorých žili, dokázali s nadšením a horlivo, niekedy až extaticky vyjadrovať svoju vieru. A tejto forme hlboko prežívanej a odovzdanej viery vďačíme aj za vznik spirituálov.

Ich situáciu ešte zhoršilo to, že otrok Nat Turner vo Virgínii, odvolávajúc sa na svoje videnia, inicioval krvavé povstanie (1831), v dôsledku čoho sa začali udeľovať tresty aj za to, keď niekto učil černochov písať a čítať.

Otroctvo a Biblia

Oslobodení černosi, ktorí sa dostali na sever, už v 18. storočí spisovali spočiatku pokorné, no časom čoraz vášnivejšie petície proti aktuálnej situácii, dokonca čerpali inšpiráciu a poučenie z biblických príbehov. Nazývali pokrytectvom to, že hoci sa bieli modlia 68. žalm, obyvateľov pochádzajúcich z Afriky majú za otrokov. „Ethiopia vystrie rýchle svoje ruky po Bohu!“

V období vzniku Biblie bolo otroctvo živou zložkou spoločnosti, a preto ho, prirodzene, nezakazuje. Očakávať takéto verejné prehlásenie by bolo z historického hľadiska nepredstaviteľné. Písmo sa však, na druhej strane, ani nesnaží vlastníctvo otrokov presadzovať, berie ho ako existujúci jav v spoločnosti – a otrokári absenciu daného zákazu využili vo svoj prospech. Proti myšlienke podriadenosti černochov v južných oblastiach však bolo možné účinne oponovať tým, že Boh stvoril všetky ľudské pokolenia z jednej krvi (Sk 17,26), všetci ľudia boli stvorení na Boží obraz (1M 1,26-27) a ktokoľvek z akéhokoľvek národa môže byť milý pred Bohom vďaka svojej bohabojnosti (Sk 10,34-35). Je nemožné dať do súladu otrokárstvo so slovami Biblie: „Miluj svojho blížneho ako seba samého,“ (3M 19,18; Mt 22,39; Jk 2,8) ktoré vyzdvihol sám Ježiš a ktoré sa považujú za druhé najväčšie prikázanie.

Aj v prípade rozvodu je zrejmé jedno pravidlo: hoci ho Mojžišov zákon povoľoval, podľa Ježišových slov vidíme, že predsa len to nebola súčasť Božej dokonalej vôle a Mojžiš ho povoľoval ľudu len „pre tvrdosť ich sŕdc“ (Mt 19,8). Právom si môžeme položiť otázku, či to podobne neplatí s otrokárstvom. Dokonca, Mojžišov zákon zo súcitu s ľudstvom otrokársky systém silno potláčal. Príbeh starozákonného Božieho ľudu sa začína tým, ako ich Boh vyslobodil z otroctva Egypťanov, a toto im neskôr znovu a znovu pripomína. Černosi „mali uši, aby počuli“ a nevnímali slová Boha, pozdvihujúceho ponížených, práve spôsobom, akým by si to ich páni priali.

Odhliadnuc od Biblie, pisatelia petícií sa voči Ústave, chrániacej súkromné vlastníctvo, mnohokrát odvolávali aj na Deklaráciu nezávislosti: „Pravdy o tom, že každá ľudská bytosť bola stvorená rovnocenne, sme považovali za zrejmé…“

Prenasledovanie osloboditeľov

Charles Finney až do konca svojho života vyzdvihoval skutočnosť, že viera obráteného kresťana sa musí prejavovať šľachetnými skutkami. Po Druhom veľkom prebudení povstalo množstvo hnutí: vznikali rôzne organizácie, či už s cieľom boja proti alkoholizmu, za nedeľné školy alebo za dôslednejšie dodržiavanie soboty.

Ani to nebolo náhodou, že Finneyho učeníci boli prví, ktorí pochopili, že obráteniu Ameriky bráni jeden celonárodný hriech, ktorý je koreňom mnohých ďalších hriechov. Ústavou, resp. zákonmi chránené otrokárstvo nie je len hanebnou škvrnou v očiach ostatných národov, ale je tiež hlavnou prekážkou pre požehnanie tejto krajiny. 

Naproti ranému protiotrokárskemu vystúpeniu novovznikajúce abolicionistické hnutie (odvodené od angl. slova „abolish“, t. j. zrušiť) bojovalo za okamžité zvrhnutie otrokárskeho režimu bez akejkoľvek náhrady za škody. Bolo to vyslovene kresťanské hnutie a podnetom pre jeho zrod bola búrlivá teologická diskusia so študentmi na osemnásťdňovom teologickom seminári, spojenom s horlivými modlitebnými zhromaždeniami. Zakladajúca listina Amerického spolku za zrušenie otrokárstva (1833) mimochodom vyzdvihuje ich pokojný úmysel: „Nerobme zlo preto, aby z neho pramenilo dobro“, resp. „porazme zlo dobrom“, čo vychádzalo z biblických princípov. Poznamenali ale aj to, že ich činnosť nebude napomáhať k udržaniu otrokárskeho systému, čiže nemajú v úmysle poľaviť. 

Prvé roky charakterizoval morálny tlak a prehováranie. Dôležitú úlohu v organizovaní kampaní zohrávali skúsenosti nadobudnuté v hnutiach podieľajúcich sa na Druhom veľkom prebudení a na misijných cestách. Tlač a šírenie brožúr, organizovanie miestnych združení, vychovávanie a vysielanie misionárov, zhromažďovanie zástupov a mnoho iných zložiek bolo súčasťou ich kampaní. Svoje argumenty stavali na biblických citátoch a historických osobnostiach (Hanibal, Augustín, Alexandre Dumas), ktorí boli podľa nich černošského pôvodu. Pochopiteľne, verejným poukázaním na bývalých otrokov dali aj živé protichodné príklady „negrov s nižším stupňom inteligencie“.

Ich činnosť sa stretla s neuveriteľným odporom. Na odvetu za vylúčenie z hlavného mesta otrokárstva a kupčenia s otrokmi pokračovali v roku 1835 petičnou kampaňou, ktorá viedla k prijatiu tzv. „zátkového zákona“ (1836). (Týmto Kongres vyhlásil, že sa viac nebude zaoberať petíciami za zrušenie otrokárstva.) Poštovou kampaňou, ktorá mala osloviť vyložene otrokárov a nie otrokov – dosiahli toľko, že južné štáty oprávnili svojich poštmajstrov k likvidácii abolicionistických brožúr.

V roku 1836 sa prezident Jackson vo výročnom odkaze uštipačne vyjadril k poštovej kampani a súril Kongres, aby sa postaral o zákaz distribúcie abolicionistickej tlače po celom území Spojených štátov. Za smrť Garrisona, jedného z vedúcich predstaviteľov, vypísal štát Georgia päťtisícdolárovú odmenu. Ich nepriatelia na severe, predovšetkým elitná vrstva spoločnosti, ich popisovali ako ľudí bezcharakterných, bažiacich po moci, všetečných, tých, ktorí organizujú veci na diaľku a nemajú vhľad do situácie, a organizovali proti nim nepokoje v uliciach (vypuklo aj niekoľko spontánnych povstaní). V roku 1837 boli abolicionisti nútení obetovať jedného martýra – v štáte Illinois sa ním stal výnimočný Elijah P.  Lovejoy, ktorého zavraždil rozzúrený dav. Nebolo nesprávnym krokom, že boli ochotní prijať aj utrpenie. Ich tábor sa rozširoval najčastejšie práve počas najväčších tlakov. Boj mal však svoju cenu: v dôsledku nezhôd v otázke otrokárstva sa takmer každá denominácia v Amerike rozdelila na dve skupiny a aj v rámci tohto hnutia sa vytvoril prúd, ktorý sa odtrhol od biblického svetonázoru a mal sklon k anarchizmu – tieto dve krídla sa ďalej organizačne rozčlenili.

Tvrdej práci abolicionistov možno vďačiť za to, že na severe sa krok za krokom menila verejná mienka (mala na tom podiel aj dcéra istého presbyteriánskeho kazateľa Harriet Beecher Stowe, ktorá v roku 1852 zverejnila dielo Chalúpka strýčka Toma). Práve oni sú autormi tvrdenia, že povinnosťou každého veriaceho je tvorbou verejnej mienky bojovať proti rozbrojom (obzvlášť z rasových príčin). Nebolo chybou abolicionistov, že zrušenie otroctva nedosiahlo práve ich hnutie: o osude štyroch miliónov černochov, otrokov, napokon rozhodla občianska vojna (1861–1865). Nariadenie prezidenta Lincolna (1862) nakoniec oslobodilo otrokov žijúcich na území Spojených štátov a po víťazstve severanov otrokárstvo následne zrušil a zakázal dodatkom k Ústave č. XIII. (1865).

Nielen v Spojených štátoch sa tým skončila jedna z najhanebnejších epizód dejín ľudstva – epizóda novodobého otrokárstva.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek 2011