Odsúdené na zánik

História prenasledovania kresťanov

25. časť: Boj boľševikov za odstránenie cirkví v Rusku

Cárske Rusko bolo pred rokom 1917 ríšou skostnatenej stagnácie a rôznych útlakov. Cár Mikuláš II. sa so svojimi stúpencami zaryto pridŕžal despotického systému, ktorým olúpil svojich poddaných o politické právo, slobodu slova, slobodu médií, náboženskú slobodu a fungovanie parlamentu. Údelom robotníkov a roľníkov bol vážny hospodársky útlak. Etnická perzekúcia ťažila viacnárodný štát a nepravoslávne spoločenstvá museli znášať vážne prenasledovania.

Najväčšou oporou cárizmu bola ortodoxná (pravoslávna) cirkev, ktorá sa tiež zaviazala zostať meravou a nemennou. Cirkev sa v plnej miere zlúčila so štátom, ba čo viac, podriadila sa mu. Toto zaisťoval v prvom rade najvyšší cirkevný úrad Svätá synoda, ktorú založil Peter Veľký v roku 1721 a jeho vodcu vyhlasoval panovník všetkých čias. Je známe, že pred boľševickou revolúciou – počas štvrťstoročia – stál na čele Svätej synody krajne konzervatívny Pobedonostsev, ktorý bol jedným z hlavných cárových poradcov a dôležitým strážcom nemennosti. V roku 1917 sa od ortodoxnej cirkvi oddelili veľké davy veriacich v celej ruskej zemi, čo malo mnohé dôvody. V čoraz viac rozmáhajúcej sa robotníckej triede narastala vo veľkej miere protináboženská, marxistická ideológia. Na silnejúce významné vrstvy ruskej populácie pôsobila ortodoxná cirkev, ktorá zaryto odmietala všetky politické zmeny – s veľkým odporom. Oficiálna cirkev si znepriatelila aj niekoľkomiliónové židovské obyvateľstvo ríše, keďže ju silno prestúpila nenávisť voči Židom, a pevne sa spojila s krajne pravicovými organizáciami, ktoré premenili svoj antisemitizmus na skutky. Na západných a južných územiach obývaných Židmi sa do tyla sústavných pogromov krajne pravicového Čierneho komanda často stavali ortodoxní kňazi, nesúci cirkevné zástavy a spievajúci ortodoxné piesne. Mnohých z davu odpudila mravná skazenosť v kruhoch ortodoxných kňazov. Milióny ľudí spoznali, že rituálne kresťanstvo zastúpené pravosláviou hlboko protirečí základným biblickým pravdám. Počet členov tzv. siekt sa odhadoval na 10 miliónov, čo bol veľký nepomer oproti počtu 120 miliónov členov ortodoxie. Spomedzi tzv. siekt boli zastúpené kresťanské smery ako napríklad baptisti, ktorých osud bol štátnou cirkvou „spečatený“ pre ich vyslovene biblické praktiky. Bol tu výnimočný mysliteľ, akým je napríklad svetoznámy románopisec Lev Nikolajevič Tostoj, ktorý tiež odišiel z ortodoxnej cirkvi a ona ho neskôr spomedzi svojich radov vylúčila.

Aj v samotnej ortodoxnej cirkvi vládla veľká nespokojnosť, v prvom rade v kruhoch nižšieho duchovenstva. Táto vrstva bola dôležitou základňou revolučných hnutí, národniarov a sociálnych demokratov. Odtiaľto prišiel do boľševického hnutia napríklad aj gruzínsky nováčik, ktorý zanechal svoje štúdiá, Josif Džugašvili, ktorého poznáme pod menom Stalin a ktorý sa stal obávaným diktátorom Sovietskeho zväzu. V lete roku 1917 vydala občianska demokratická vláda, ktorá nastúpila namiesto cárskeho systému, nariadenie o slobode svedomia. Odstránili dominanciu ortodoxného štátneho náboženstva a vyhlásili rovnocennosť všetkých náboženských skupín. Každý mal zaručené slobodné praktizovanie náboženstva. Odluka štátu od cirkvi umožnila, aby ortodoxná cirkev znovunastolila patriarchálny systém. Ruskú cirkev mohol opäť viesť patriarcha zvolený Synodou.

Náboženská sloboda na boľševický spôsob

Počas boľševickej revolúcie, 18. novembra 1917, sa uskutočnili voľby patriarchu, v ktorých kandidovali mená určené Synodou. Meno nového hlavného kňaza Ruska vylosoval istý slepý mních. Hodnosť patriarchu získal ešte v tom čase málo známy päťdesiatdvaročný Vasilij Bellavin, cirkevným menom Tichon, ktorý sa v lete toho istého roku stal metropolitom Moskvy.

Nové vedenie cirkvi sa snažilo najprv na báze autorít vybudovať vzťahy s boľševikmi. Objavili sa však nedorozumenia. Tichon v dňoch pred prevzatím svojej moci vyzval boľševikov k modlitbe pokánia, no oni nejavili ani najmenšie známky toho, že by oľutovali dovtedajšie násilie a vraždy. Ba čo viac, až teraz sa skutočne rozpútalo neobmedzené násilie a teror. Niekoľko hodín po prevzatí boľševickej moci, príslušníci Červenej armády zastrelili v chráme známej cárskej rezidencie Cárskoje seló miestneho kňaza.

Rozhodujúce osobnosti boľševickej politiky boli stúpencami teórie neľútostného teroru a úplnej likvidácie cirkvi.

Podľa vzoru francúzskej jakobínskej diktatúry ustanovili 22. novembra 1917 revolučné súdne tribunály, ktoré hrali dôležitú úlohu v boji proti cirkvi. Súdne procesy museli – podľa predpisov – prebiehať zásadne na základe „revolučného príkazu svedomia“, pričom článok Zákona mal iba druhoradý význam. Boľševické vedenie vyhlásilo dňa 4. decembra znárodnenie cirkevných pozemkových majetkov, pričom ich olúpili o najdôležitejší materiálny základ fungovania. Ortodoxná cirkev stratila niekoľko miliónov holdov (1 hold = 5753,6 m2) pôdy, viac ako tisíc kláštorov, 77 tisíc kostolov a iných modlitební. Nasledujúci úder bol namierený na cirkevné školstvo. V decembri 1917 prešla každá cirkevná škola pod štátnu správu. Ortodoxia, ktorá spravovala 37 528 škôl s dvomi miliónmi žiakov, v roku revolúcie stratila celú školskú sieť. Zoštátnili im 4 teologické fakulty, 57 seminárov a 185 stredných škôl. V januári 1918 prepustili všetkých učiteľov teológie v celej krajine a 18. februára zakázali na všetkých školách každú, aj fakultatívnu formu náboženstva. Začala sa ostrá protikresťanská výchova. Do školských osnov na všetkých typoch škôl zaviedli povinné hodiny ateizmu. Nastalo znárodnenie cirkevných budov, ktoré predtým slúžili vyslovene náboženským cieľom. Začiatkom roku 1918 po presťahovaní boľševického vedenia do Moskvy – z bezpečnostných dôvodov – zavreli kláštory a kostoly v Kremli a ich obrovský majetok sa stal vlastníctvom boľševického štátu. Keď sa počas znárodňovania istý kňaz petrohradského kláštora (jeden zo štyroch významných kláštorov v Rusku) pokúsil v hlavnom vchode zadržať príslušníkov tajných ozbrojených síl Čeka, tí ho jednoducho zabili. Na území celej krajiny prebiehalo beztrestné vyvražďovanie mníchov, kňazov aj najvyšších kňazov. Kyjevského metropolitu vojaci Červenej armády postavili k stene kláštora a zastrelili. Novgorodského vikára usmrtili bajonetom. Tobolského biskupa utopili vo vode. Zabíjanie cirkevných vodcov prebiehalo nemilosrdne; neštítili sa ani surových amputácií končatín zaživa.

„Spamätajte sa, šialenci!“

Tichon, reagujúc na nebezpečné teroristické akcie prvých troch mesiacov boľševickej vlády, vydáva v januári 1918 na adresu vedúcich predstaviteľov moci tvrdé prehlásenie: „Spamätajte sa, šialenci! Prestaňte s krvavými bojmi, veď skutky, ktoré robíte, nie sú len nemilosrdné, ale priam satanské, a budete pre ne v nadchádzajúcom živote horieť v ohni Geheny. A naši potomkovia budú v živote zaťažení hroznými kliatbami.“

Zasadajúca štátna Synoda ortodoxnej cirkvi uistila Tichona o svojej úplnej podpore jeho dramatickej výzvy a oslovila veriacich, aby pozdvihli svoje hlasy proti rozmáhajúcemu sa teroru a násiliu. Boľševické vedenie však nebolo nijako dojaté slovami patriarchu a Synody. Dňa 5. februára 1918 vydali Dekrét o slobode svedomia. Z textu tohto nariadenia bolo každému hneď jasné, čo znamená v ponímaní boľševikov toto základné právo slobody človeka.

V dekréte sa opakovane zdôrazňovalo, že celý majetok – nehnuteľnosti aj so zariadením – ortodoxných inštitúcií bol prevedený do vlastníctva štátu. Vo vyhlásení sa hovorilo o úplnej odluke cirkvi od štátu, čo v praxi znamenalo, že keďže cirkev už nedisponuje ani hnuteľnosťami, ani nehnuteľnosťami, štát jej pozastavuje akúkoľvek finančnú podporu, vrátane výplat kňazov. Nariadenie takto zaisťovalo ostatným veriacim slobodné praktizovanie náboženstva. Silové zložky v celej krajine začali so zatváraním chrámov, kláštorov, so zhabaním všetkých vzácnych chrámových pokladov, ktoré sa stali vlastníctvom štátu.

Sovietske Rusko zaplavili protesty proti režimu a na jar roku 1918 vypukla občianska vojna, preto boľševické vedenie a Rada ľudových komisárov dňa 5. septembra 1918 oficiálne vyhlásila zavedenie Červeného teroru. Týmto vstúpil do platnosti systém neobmedzených represálií. Do konca roku, podľa oficiálnych údajov Čeky, obvinili z protirevolučnej činnosti a popravili 827 ortodoxných kňazov.

Patriarcha Tichon pri príležitosti prvého výročia prevzatia moci boľševikmi znova pozdvihol svoj hlas proti novému režimu v jednom pastoračnom liste. Píše: „Lásku ku Kristovi ste zjavne zamenili za nenávisť a namiesto pokoja ste majstrovsky roznietili triedny boj… Nikto sa necíti v bezpečí… Každý žije v neprestajnom strachu zo zatknutia, razií, lúpeží, vyhostenia a zabitia. Prenasledujete bezbranných ľudí, počas dlhých mesiacov ich kruto väzníte, bez vyšetrovania a súdneho procesu sú odsúdení na smrť… Sľúbili ste slobodu, no prejavy občianskej a ľudskej slobody a slobody svedomia nemilosrdne porušujete… Kde je sloboda slova a prejavu? Kde je sloboda zvestovania slova v chrámoch? … Oslávte výročie prevzatia svojej moci prepustením zatknutých, prestaňte s krviprelievaním a násilím, zbavovaním majetku občanov a prenasledovaním veriacich.“

Avšak s ukončením týchto vážnych porušení práv, ktoré Tichon vymenoval, sa nedalo vôbec počítať, pretože práve tieto pramenili z podstaty režimu. Rozhodujúce osobnosti boľševickej politiky boli stúpencami teórie neľútostného teroru a úplnej likvidácie cirkvi.

Lenin, vodca revolúcie číslo jeden, prevzal učenie Marxa o tom, že „náboženstvo je ópiom ľudstva“ a ľudí treba od neho oslobodiť. To vyhlásil už v roku 1905 vo svojom diele Socializmus a náboženstvo a dodáva: „Náboženstvo je formou duchovného útlaku… Dnešný sebavedomý robotník s opovrhnutím odmietne náboženské predsudky. Nebeské kráľovstvo prepustí kňazom a buržoáznym ,,svätcom“ a tu na zemi sa snaží o lepší život… Dnešný proletariát sa postaví na stranu socializmu, ktorý pomocou vedy bojuje proti náboženskej temnote a oslobodí robotníkov od viery v nadpozemský život… Požadujeme, aby náboženstvo bolo súkromnou záležitosťou z pohľadu štátu, ale v žiadnom prípade ho nevnímame ako súkromnú záležitosť z pohľadu našej strany.“

Lenin po uchvátení moci podporoval nemilosrdný boj proti kňazom. V roku 1920 napríklad nazval vynikajúcim plánom myšlienku, aby počas občianskej vojny Červená armáda obesila každého kňaza, kulaka a zemana, ktorý im príde do cesty, a za každú osobu nech dostanú patričnú odmenu.

Odporúčal tiež, aby vinu za tieto zavraždené nevinné obete niesli miestni „zelení“, to znamená protiboľševickí partizáni. Trockij, považovaný za osobnosť revolúcie číslo dva, verejne hlásal dôležitosť zastrašovania a potrebu teroru. V roku 1920 vydal brožúrku s názvom Komunizmus a teror, kde sa vyjadruje nasledovne: „Zastrašovanie je obrovskou zbraňou vnútornej aj zahraničnej politiky. Rovnako vojna aj revolúcia sa zakladajú na zastrašovaní. Víťazný boj zničí len zanedbateľnú časť porazenej armády, väčšinu zastraší, zlomí ich vôľu. Takto funguje aj revolúcia: niekoľkých zabije, tisíce zastraší.“

Svoje zásady s nemilosrdnou krutosťou premenil na činy. Počet obetí vysoko prevýšil predpoklady brožúry. Ako organizátor sovietskej Červenej armády a jeden z hlavných predstaviteľov Červeného teroru, známy svojím obrneným vlakom, posielal stovky odporučení, usmernení a príkazov vzťahujúcich sa na to, ako skoncovať s opornými stĺpmi cirkvi starého režimu.

Podobný radikalizmus presadzoval Stalin, ktorý preberal čoraz väčšiu moc, a tiež väčšina boľševických vodcov. Popri zastrašovaní, smrtiacom terore a lúpežiach začali od roku 1918 rozsiahlu ideologickú vojnu proti cirkvám. Dekrét o slobode svedomia, vydaný 5. februára 1918, mimoriadne negatívne poznačil – z politického hľadiska – všetky cirkvi, ktoré charakterizoval ako „prostriedok utláčajúcej triedy vládnucej nad robotníckou triedou“. Rozhodnutie, ku ktorému aktívne prispel Lenin, malo za cieľ zničiť cirkevnú hierarchiu a vrstvu kňazov. Na VIII. Kongrese boľševickej strany, na jar roku 1918, vyhlásili program úplného zničenia cirkvi, ktorý sa snažili naplniť všetkými možnými prostriedkami. V roku 1920 však bolo čoraz zrejmejšie, že vyhubenie cirkvi ani zďaleka nepostupuje v takej miere, akú si boľševici vytýčili, hlavne kvôli značnej opozícii náboženského obyvateľstva.

Hladomor a poklady

Práve v tom čase, v roku 1921, zasiahol obrovské územia sovietskeho Ruska hladomor, aký história ľudstva nepamätá. Počet hladujúcich bol podľa dobových záznamov vyčíslený na 37 miliónov.

Z nich už na jar roku 1922 niekoľko miliónov zomrelo. Jednou z príčin tohto úderu bolo obrovské sucho na väčšine územia. Ďalšou príčinou neblahej situácie bol katastrofálny dopad agrárnej politiky boľševikov, nimi zavedený systém vojenského komunizmu, ktorý by aj uprostred vyhovujúcich poveternostných podmienok znemožnil zadováženie potravín. Propaganda boľševikov sa snažila nejaký čas utajiť fakty o hladomore, čo pre nich znamenalo obrovský vnútropolitický zápas. Napokon samotný Lenin bol nútený k tomu, aby 12. júla 1921 dramatickým spôsobom vyzval obyvateľov celej krajiny na pomoc hladujúcim. Boľševici boli, škrípajúc zubami, prinútení dopomôcť k tomu, aby vznikla štátna sociálna komisia pod názvom POMGOL, ktorá bude organizovať humanitárnu pomoc hladujúcim. Jej zakladajúcimi členmi boli skúsení ľudia, disponujúci významnými medzinárodnými kontaktmi: lekári, odborníci v agrárnej oblasti, baptisti a tolstojovskí aktivisti a iní vážení občania krajiny. Táto organizácia zanedlho priniesla značné výsledky. Do humanitárnej pomoci sa zapojila aj ortodoxná cirkev, ba čo viac, patriarcha Tichon oficiálne vyhlásil, aby sa z každého ortodoxného chrámu – ktoré boli zdobené mimoriadne oslnivo a pompézne – zozbierali vzácne poklady, ktoré neboli vyslovene potrebné k liturgii. Táto zbierka by mala pre hladujúcich nevyčísliteľnú hodnotu.

Pred očami boľševikov sa začali hrozivo črtať kontúry ich obrovskej politickej porážky. Bolo im jasné, že značná časť ľudstva považuje boľševikov za zodpovedných za daný stav, pričom ortodoxná cirkev sa mohla javiť ako záchrana od hladomoru a ako tá, ktorá získala morálny kapitál i popularitu. V tejto hroznej situácii boľševickí vodcovia, v prvom rade Trockij a Lenin, ktorý ho usmerňoval, vypracovali veľkolepý plán, ako využiť hladomor a zbierku vzácnych cirkevných pokladov pre hladujúcich na vlastné politické ciele, čo okrem iného zahŕňalo úplné zničenie majetku cirkví, jej morálny prepad a tiež zatknutie a popravu jej vodcov. Na jar roku 1922 túto akciu spustili.

Trockij a Lenin vypracovali veľkolepý plán, ako využiť hladomor a zbierku cirkevných pokladov pre hladujúcich na vlastné politické ciele.

Vydali nariadenie, ktoré ukladalo povinnosť neodkladnej zbierky všetkých vzácnych pokladov cirkví. Zdôraznili v ňom zahrnutie aj vzácnych predmetov dôležitých pri vykonávaní liturgií. Vedeli totiž veľmi dobre, že ortodoxní kňazi s tým nebudú súhlasiť, veď cirkevné nariadenia im to nedovoľovali. V rámci propagandy to boľševikom poskytovalo vynikajúcu príležitosť na to, aby kňazov predstavili ako takých, pre ktorých je dôležitejšia náboženská ceremónia vykonávaná so vzácnymi predmetmi než záchrana ľudí nachádzajúcich sa na pokraji smrti. Takisto dobre vedeli, že takáto príležitosť – akou je hladomor krajiny – k zozbieraniu vzácnych cirkevných pokladov sa nemusí opakovať, pretože iné okolnosti by neposkytovali takéto možnosti. Lenin vedúcim strany napísal: „Teraz a len teraz, keď sa na uliciach hromadia stovky, ba tisíce mŕtvol, teraz je čas, aby sme zozbierali vzácne cirkevné poklady. Bojujte s neúprosnou energiou, neustúpiac žiadnej opozícii.“

Očakávaný odboj nedal na seba dlho čakať. Podľa hlásení politickej polície bol odpor v krajine bežný – v súvislosti s olupovaním chrámov – nielen zo strany kléru, ale aj zo strany davov veriacich. V prvých troch mesiacoch zbierky zaznamenali 1414 krvavých incidentov. Mocenské sily sa tieto akcie snažili využiť na zlomenie a zastrašovanie kňazov i obyvateľstva. Je nutné poznamenať, že krvavým násilím vyzbierané cirkevné poklady nepoužili na záchranu hladujúcich. Faktom zostáva, že boľševická vláda vôbec nenakupovala v zahraničí viac potravín než po minulé roky. Hotovosť neskutočnej hodnoty – získanú v zahraničí za oceňované cirkevné poklady a umelecké diela – použili v prvom rade na výdavky boľševického straníckeho aparátu, politickú políciu a tiež na finančnú podporu komunistických hnutí v jednotlivých európskych štátoch.

Zinscenované procesy

Procesy ohľadom zbierok vzácnych pokladov slúžili k rozkladu cirkvi a k dôkladnému spracovaniu spoločenskej mienky. Pre organizovanú sériu vykonštruovaných procesov vydal Lenin v roku 1922 podrobné organizačné pokyny v jednom supertajnom liste, ktorý bol typický tým, že si ho nemohli prekopírovať a spoznámkovať ani adresáti a najpoprednejší členovia vedenia strany. Tento list bol utajený celé desaťročia. Takto sa rozšíril názor, že vykonštruované procesy sa začali za Stalinovej diktatúry. Pritom faktom zostáva, že nezákonné procesy urobil Lenin vedome neoddeliteľnou súčasťou sovietskej politiky.

K vydaniu organizačných pokynov došlo pri príležitosti krvavého incidentu v centre textilného priemyslu – v Šuji, ležiacej severne od Moskvy. V tomto meste boli ku konfiškácii chrámových pokladov nasadené vojenské jednotky s guľometmi. Verní (veriaci) sa ich pokúsili zadržať, no pri zrážke zahynuli štyria bezbranní civilisti a desiati boli zranení. Vojaci nepokračovali v akcii vylúpenia chrámu, ale sa vrátili po ďalšie pokyny k svojim nadriadeným.

Vec sa napokon dostala pred najvyššie politické vedenie. Lenin nariadil nasledovné: „Pošlite do Šuje najenergickejšieho, najinteligentnejšieho a najschopnejšieho člena Ústredného výkonného výboru Ruska…, ktorý odovzdá členovi Politického výboru slovné pokyny. Tieto pokyny obsahujú to, že v Šuji musí byť zatknuté miestne kňazstvo a čo najviac predstaviteľov strednej a buržoáznej vrstvy – najmenej tridsať až štyridsať osôb – ak je podozrenie, že sa priamo alebo nepriamo zúčastnili násilného odporu… Len čo sa to vykoná, nech sa náš človek vráti do Moskvy a podá hlásenie… Na základe tohto vyhlásenia nech Politický výbor podá podrobné inštrukcie na ministerstvo spravodlivosti – tiež len slovne, aby sa šujskí odporcovia záchrany hladom mučených dostali čo najskôr pred súd a aby ich bolo veľmi veľa popravených… Podľa možnosti nielen v tomto meste, ale aj v Moskve a v ďalších cirkevných centrách… Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov a reakcionárskej buržoázie bude v tejto záležitosti zastrelených, tým lepšie.“

Šujský naaranžovaný proces ako príklad jasne poukazuje na to, že Lenin udal počet osôb na zat­knutie a popravenie tak, že prípady ani len nevyšetrovali. Typickým spôsobom zdôrazňoval aj to, aby podstatné usmernenia v súvislosti s procesmi boli podané slovne, tak aby o nezákonnosti procesov nezostali dôkazy. Na základe inštrukcií najvyššieho vodcu strany počas roku 1922 prebehlo viac cirkevných vykonštruovaných procesov. Zo všetkých sa najviac vyníma takzvaný 54. proces v Moskve. Aj tu, tak ako v iných procesoch, o počte rozsudkov smrti rozhodol najvyšší orgán strany. Úlohou revolučného štatutárneho výboru bolo viac-menej to, aby rozhodol, kto bude popravu vykonávať. V moskovskom súdnom procese rozhodli o poprave siedmich kňazov a jednej ženy. Je nutné poznamenať, že jedného kňaza popravili omylom, namiesto jeho menovca.

V petrohradskom procese odsúdili osemdesiatšesť osôb. Medzi štyrmi popravenými bol aj metropolita mesta Veniamin.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek