Pápeži ateizmu

História prenasledovania kresťanov

29. časť: Vedci, ktorí bujujú proti Bohu

Veľmi veľa ľudí si myslí, že to, čo počujú od vedcov, je istotne aj pravda. Často sa však stáva, že médiami prezentovaný obdiv a úcta voči vedcom, jednoduchým ľuďom, ktorí bojujú s problémami všedného života, takmer úplne zastierajú skutočnosť, že aj oni môžu mať vlastné filozofické či ideologické predsudky. „Svet sa musí prebudiť z dlhotrvajúcej nočnej mory náboženstva,“ tvrdí filozof Steven Weinberg ocenený Nobelovou cenou, podľa ktorého „my, vedci, musíme urobiť všetko pre to, aby sme oslabili náboženstvo. Toto by mohlo byť naším najväčším prínosom pre civilizáciu.“ Ešte vyhranenejší je britský etológ Richard Dawkins, ktorý vyznáva, že „jedným z najväčších zlyhaní sveta je viera, ktorá sa dá prirovnať k vírusu osýpok, ibaže sa nedá tak ľahko vykynožiť“.  

Na základe skúseností za obdobie niekoľkých desiatok rokov zo sveta vedeckých výskumov a z oblasti priemyselno-prírodovedného vyššieho vzdelávania som úplne presvedčený a verím, že neexistuje vedec, ktorý by meral objektívnym meradlom a ktorý by nebol zaťažený predsudkami a zaujatosťou. Na jednej strane, takáto osobnosť neexistuje preto, lebo už samotná otázka objektívneho meradla je veľmi problematická: Všetci sme totiž nútení pozorovať naše širšie alebo užšie okolie – a to vrátane vesmíru – cez zrkadlo svojich špeciálnych daností. Na druhej strane aj preto, lebo podmienkový systém nášho okolia (spoločenské zriadenie, priemyselno-hospodárske možnosti, politicko-ideologické vplyvy, morálno-etické normy atď.) vo výraznej miere vplýva na náš svetonázor, kvalitu života, dlhodobé a krátkodobé ciele, obmedzenia a možnosti.

Zaujatosť vedcov je charakteristická takým správaním, že pod rúškom vedy nanucujú spoločnosti svoje vlastné predsudky a filozofické názory. Toto „násilie“ sa z času na čas oblieka do krotkejšieho kolektívneho čarovania, ktoré však zasahuje masy ľudí, ako je to napríklad aj v prípade evolučnej teórie (alebo presnejšie: evolučného učenia). Ľudský mozog je počas štúdia veľmi intenzívne sýtený evolučnými myšlienkami a médiá v mnohých krajinách po celom svete ich tak odovzdane posilňujú, že nikomu ani nenapadne, že ide o pokrivenie pravdy, nikdy nedokázané tvrdenia, do hĺbky nepreskúmané funkčné mechanizmy a dnes známe, skutočné výsledky vedeckých výskumov, a o priblíženie skutočností, ktoré vo viacerých ohľadoch protirečia prirodzeným zákonitostiam.

Ako je známe, evolúcia je predstava, podľa ktorej – trochu zjednodušene, ale pri zachovaní podstaty – vzniká živá hmota z neživej hmoty, jednotlivé druhy živých organizmov zase vďaka postupnej premene (transformácii) sa vyvíjajú z iných druhov, a to na základe vplyvu prírodných zákonitostí, ktoré fungujú i dnes.

Poslednú polovicu vety, podľa ktorej dochádza k transformácii „pod vplyvom prírodných zákonitostí, ktoré fungujú i dnes“, je potrebné obzvlášť vyzdvihnúť. Základnou myšlienkou evolučnej teórie totiž je, že prírodné zákonitosti sa časom nemenia a nepripúšťa, že by na vývoj vplývali akékoľvek iné ako prírodné vplyvy. Evolučná teória sa snaží predstaviť svet bez Boha, preto akékoľvek Jeho „zásahy“ – poukazujúce na akúkoľvek formu Božskej existencie – sú pre ňu neprijateľné. Pojmy evolúcia a materializmus nie je možné od seba odlúčiť.

Posledná bašta materializmu

Napriek tomu, že termodynamika a informatika vylučujú akúkoľvek možnosť existencie evolúcie, významná časť vedcov vo svete verí v evolúciu, hoci sa ešte nikomu nepodarilo dokázať jej pravdivosť. Môžeme si položiť otázku: ak je to také jasné, prečo potom tak veľa odborníkov vyznáva túto vieru a prečo aj oficiálne uznávaná veda považuje evolúciu za pravdivú? Odpoveď je jednoduchá a zjavná. Preto, lebo evolučná teória vytvorila mýtus, že materializmus má vedecky podložený základ. Evolúcia je jediným útočiskom materializmu, jedinou oporou ateistického svetonázoru.

Ateistický vedec je v prvom rade ateistom a až v druhom rade vedcom. Jasným dôkazom je aj výrok známeho genetika z Harvardskej univerzity Richarda Lewontina: „Skutočným kľúčom na pochopenie boja, ktorý prebieha medzi vedou a nadprirodzenom, je, že sme ochotní prijať také vedecké výpovede, ktoré sú v rozpore so zdravým úsudkom. Stojíme na strane vedy aj napriek tomu, že niektoré vedecké výroky sú úplne absurdné a vedecká obec prižmuruje oči pri rozprávkach, ktoré nie sú podložené žiadnym hmatateľným dôkazom, a to len preto, lebo sme oddaní materializmu. K tomu, aby sme prijali materiálnu podstatu vecí, nás nenútia vedecké metódy a inštitúcie – práve naopak, prioritné pridŕžanie sa hmoty nás núti, aby sme vytvorili taký aparát výskumu a taký systém teórií, ktoré slúžia materialistickému zdôvodneniu alebo vysvetleniu vecí a je úplne jedno, do akej miery sa priečia našej intuícii, akokoľvek mysticky pôsobia v očiach nezasvätených.“

Hlboko si cením Lewontinovu úprimnosť, ale v jednom bode sa zásadne mýli. Skutočný boj totiž neprebieha medzi vedou a nadprirodzenom (alebo vierou v Boha), ale medzi materialistickým (alebo, v širšom slova zmysle, naturalistickým) a teistickým svetonázorom. Napokon, aj Lewontinova viera v materializmus, podľa jeho vlastného priznania, nevychádza z vedy, ale zo vzbury voči Bohu. Vyplýva to z toho, čo hovorí ďalej: „Materializmus je absolútny, veď predsa nemôžeme dovoliť, aby do vedy vstúpil Boh.“ 

Naproti tomu oxfordský matematik John C. Lennox, jeden z najznámejších odvážnych kresťanských vedcov, tvrdí: „… skutočnosť, že existujú vedci, ktorí bojujú proti Bohu, neznamená, že samotná veda je v rozpore s Bohom. Podstata tejto myšlienky môže byť vyjadrená nasledovne: niektoré tvrdenia vedcov nemusia byť automaticky tvrdením vedy.“ Z toho všetkého nám vyplýva, že otázka evolúcie je v dnešnej dobe najdôležitejšou teologickou otázkou. Toto je kritický bod, na ktorom stojí a padá celý myšlienkový systém materializmu. 

Je smutné, že medzi vedcami sa nachádza aj niekoľko takých, ktorí svoje vynikajúce schopnosti, brilantnú schopnosť písania článkov a argumentácie, celú vedeckú kvalifikáciu a svoje kontakty využívajú na neochvejné propagovanie ateizmu, ako aj na výsmech a ponižovanie viery v Boha. Spomedzi nich vyčnievajú takí, ktorí deformujú myslenie miliónov ľudí. K nim patrí aj britský etológ Richard Dawkins, „najznámejší ateista sveta“, ktorého občas nazývajú aj „Darwinovým rotvajlerom“, z jeho činnosti totiž vyžaruje šírenie nenávisti voči Bohu. 

Sebecký gén

Uprostred sedemdesiatych rokov minulého storočia písal tento výnimočne schopný oxfordský etológ o fungovaní prirodzeného výberu, ktorý u neho dostal nový rozmer ako biológia „sebeckosti“. Veľký úspech zožalo prvé vydanie knihy Sebecký gén v Oxford University Press v roku 1976, ktorá sa u nás a takisto aj vo väčšine ostatných krajín objavila až v roku 1986. Stojí za to uviesť slávny citát z obálky knihy: „Vzbudila jedinečný záujem, prekročila hranice krajín a odborného vzdelávania, nepoznajúc žiadne obmedzenia. Nepochybne čiastočne preto, lebo zatiaľ čo medzi nami ľuďmi podnecuje sprisahanie voči tyranii našich génov, tvrdí o nás, o zvieratách, hrôzostrašné veci, o zvieratách (zdôraznené autorom): v hĺbke svojej prirodzenosti sme klamári, vykorisťovatelia, vrahovia. Vy, matky, si vychutnávate vlastné gény vo svojich deťoch. Vo vás, lastovičie mláďatá, nie je viac bratského cítenia ako v kukučkách. Vy, samčí nosáči sloní, striehnete iba na príležitosť, ako ukradnúť hárem vášho druha. Vy, zbožné modlivky, toto je už naozaj hrôzostrašné. Táto kniha s jasnou logikou vnucuje čitateľovi záver, že hlavnou jednotkou prirodzeného výberu nie je druh alebo skupina, ba dokonca ani jednotlivec, ale gén. Analýzy evolučnej stability a jednoduchých stratégií na prvý pohľad vrhajú svetlo na dôsledky bizarných doktrín.“

Bizarný záver toho je, že nie Boh, ale gény nás stvorili, naše telá a duše: ich zachovanie je vrcholným opodstatnením našej existencie a najväčšou výhodou je, že tým aj my, ľudia, sme ich prežívajúcimi strojmi.

Podľa Richarda Dawkinsa nie Božie cesty, ale cesty génov sú nevyspytateľné. Cesty tých génov, ktoré sa „teraz v obrovských kolóniách hemžia vo vnútri gigantických hýbajúcich sa robotov, odrezaných od vonkajšieho sveta, pomocou ktorých sa na kľukatých cestách stretávajú a na diaľku manipulujú“. Inými slovami, môžeme to chápať ako istú nesmrteľnosť génov.

Dawkins uvádza svoju knihu Sebecký gén nasledovným, uznajme, veľmi pútavým odôvodnením: „Zmysluplný život na jednej planéte dosiahne svoju dospelosť vtedy, keď po prvý raz vypracuje opodstatnenie svojej existencie. Ak by aj niekedy navštívili Zem nadradené bytosti z vesmíru, aby si zmerali úroveň našej civilizácie, ich prvou otázkou by bolo, či sme už objavili evolúciu.“ Viac ako tri miliardy rokov existovali živé organizmy na Zemi bez toho, že by vedeli prečo, až kým sa napokon jednému z nich neozrejmila táto skutočnosť. Tým dotyčným bol Charles Darwin. Patrí sa podotknúť, že aj iní už niečo tušili, ale Darwin bol tým, kto ako prvý predložil vedecké vysvetlenie našej existencie. Podľa autora „pokusy o odhalenie pôvodu a charakterizovanie človeka do roku 1859 nemajú žiadny význam a lepšie dopadneme, ak si ich vôbec nebudeme všímať“. 

Dawkins už v polovici sedemdesiatych rokov s obdivuhodným sebavedomím prehlásil to, čo aj exponenciálne sa rozvíjajúca veda dokáže zopakovať len ako dogmatické prehlásenie: „Dnes je evolučná teória spochybniteľná približne do takej miery ako teória, že Zem sa točí okolo Slnka, no všetky dôsledky darvinovskej revolúcie sme do dnešnej doby nerozpoznali.“

Dawkinsovo oduševnenie pre Darwina neoblomne pretrváva od jeho detstva až do dnešného dňa. Popri knihe Sebecký gén aj v ďalšom diele Slepý hodinár, ktoré je považované za druhé najznámejšie, obhajuje Darwinovu evolučnú teóriu: „Nie z úplne jasných dôvodov mi darvinizmus pripadá byť oveľa viac odkázaný na obhajobu, než pravdy z iných odvetví vedy dokázané v porovnateľnej miere. Je nás veľa, čo nedokážeme pochopiť kvantovú teóriu, či Einsteinovu špeciálnu a všeobecnú teóriu relativity. Len preto sa však týmto teóriám neprotivíme! Na rozdiel od einsteinizmu, darvinizmus je terčom kritikov s najrôznejšími úrovňami nevedomosti.“ 

Dawkins sa mýli v tom, že zatiaľ čo špeciálna teória relativity má veľmi veľa a všeobecná teória relativity aspoň niekoľko mimoriadne presvedčivých dôkazov existencie, Darwinova evolučná teória takýmito dôkazmi nedisponuje. Najväčší problém Darwinovej evolučnej teórie spočíva v tom, že evolúcia sa nedá pozorovať, pretože je podmienená malými hromadiacimi sa zmenami, ktoré sú extrémne náročné na čas. Prírodovedci sú totiž schopní skúmať iba javy 1) pozorovateľné, 2) modelovateľné, 3) reprodukcie schopné, 4) opakovateľné, 5) uplatniteľné v praxi (pokusom, skúsenostne overiteľné).

Darwin bol celkom čestný v tom, že k vyhláseniam teórie dáva kľúče on sám: „Ak by bolo možné dokázať, že existuje taký komplikovaný orgán, ktorý nevznikol v dôsledku drobných, po sebe nasledujúcich premien, potom by moja teória úplne skolabovala.“ Rovnako nemožné je splniť ďalšie tri kritériá: evolúcia je historický vývoj, preto sa nemôže ani reprodukovať, ani zopakovať, a tým pádom nie je možné ju empiricky preskúmať.

Napriek tomu všetkému Richard Dawkins neochvejne a agresívne hlása nespochybniteľnú pravdu evolúcie už pomaly štyridsať rokov. Jeho nepriateľstvo voči viere sa prejavilo aj v skorších dielach, ale v posledných rokoch jeho útok voči kresťanskej viere hraničí s nenávisťou. Medzi najvýznamnejšími vedcami sa nájde veľké množstvo tých, čo sa považujú za ateistov alebo agnostikov, ale agresívne hlásanie svojho svetonázoru nepovažujú za poslanie, nie to ešte za životný cieľ. Dawkins je predstaviteľom akejsi osobitnej kategórie svojím verejným tvrdením, že všetky svoje schopnosti, diskusné zručnosti a duchovné či materiálne zdroje vkladá do služby boja proti Bohu.

Na jednej kalifornskej konferencii, ktorú v roku 2006 usporiadal Salkov inštitút pre biologické štúdiá, sa zaoberali nasledovným okruhom tém: Za hranicou viery – veda, zdravý rozum, náboženstvo a prežitie. Na otázku, či je potrebné vytlačiť Boha z vedy, Steven Weinberg, fyzik ocenený Nobelovou cenou (autor úspešnej svetoznámej knihy Posledné tri minúty), hovorí: „Svet sa musí prebudiť z dlhotrvajúcej nočnej mory náboženstva… My, vedci, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme oslabili náboženstvo. Toto môže byť naším najväčším prínosom pre civilizáciu.“ 

Sú to silné slová, no Dawkins zašiel ešte ďalej: „Už mám naozaj dosť úcty voči náboženstvu, ktoré do nás vštepovali vymývaním mozgov.“ Na strane ateistov stojí tiež Peter Atkins, oxfordský profesor chémie: „Ľudstvo musí prijať, že veda vyvrátila opodstatnenie viery v kozmický cieľ, ktorý je ďalej vyživovaný len prostredníctvom citov.“ Richard Dawkins aj na Atkinsov výrok pridá ešte navyše: vieru v Boha považuje za prehru, ktorú je potrebné vytlačiť za dvere. „Je moderné hovoriť o konečnom súde v súvislosti s hrozbou, akou sú AIDS, choroba šialených kráv a ďalšie záležitosti, ale ja si myslím, že jednou z najväčších prehier sveta je viera, ktorá je podobná vírusu osýpok, len sa nedá tak ľahko vykynožiť. Viera, ktorá je založená na presvedčení bez dôkazov, je najväčším hriechom náboženstiev.“

John Lennox, významný predstaviteľ kresťanskej apologetiky, vo svojom diele Naozaj veda pochovala Boha? reaguje na Dawkinsovo agresívne vystúpenie nasledovnou kritikou: „… hlavný prúd kresťanstva vyznáva, že vieru a dôkaz nie je možné od seba odlúčiť. V skutočnosti je viera odpoveďou na dôkazy, a nie radosť z nedostatku dôkazov… Apoštol Pavol hovorí to isté, v čo verili aj mnohí priekopníci modernej vedy, a to, že najväčším dôkazom Boha je samotné stvorenie: „… čo v skutočnosti nie je viditeľné: jeho večná moc a božskosť, to je možné pozorovať od stvorenia sveta na každom stvorení. Odvtedy nemáme výhovorky.“ (Rim 1,20) Z biblickej viery nevyplýva, že treba veriť v také veci, ktoré sa nedajú dokázať. Ako vo vede, tak aj viera, zdravý rozum a dôkazy sú navzájom poprepájané. Z toho vyplýva, že Dawkinsovo zhodnotenie, podľa ktorého viera nie je ničím iným ako „slepou vierou“, je presným protikladom biblického tvrdenia.“

Keď Lennox odkazuje na vieru ako na „radosť z nedostatku dôkazov“, poukazuje zároveň na jeden Dawkinsov tvrdý výrok (The Daily Telegraph Science Extra, 11. septembra 1989), ktorý znie nasledovne: „… zatiaľ čo vedecké presvedčenie je založené na verejne overiteľných dôkazoch, náboženskej viere nielenže chýbajú dôkazy, ale sa, dokonca, teší z nezávislosti od dôkazov, čo nahlas hlása zo striech domov.“ Jeho prehlásenie sa očividne vzťahuje na biblickú vieru. Zároveň, s neuveriteľnou nedôslednosťou, on sám zabúda podložiť dôkazmi svoje tvrdenie, že radosťou veriaceho človeka je nezávislosť od dôkazov. Ani nemôže, pretože takýto dôkaz jednoducho neexistuje.

Významný oxfordský biochemik Alister McGrath, ktorý sa z ateistického prostredia dostal na základe triezvych analýz vedeckých dôkazov ku kresťanskej viere a apologetike napísal poučnú knihu o životnej ceste Richarda Dawkinsa, o jeho uvedomení si svojho poslania, o jeho nesmiernych schopnostiach a o neúprosnom nepriateľstve voči Bohu. (Dawkinsov Boh. Bratislava, 2008, Kalligram). V nej sa dozvedáme, že Dawkins neštudoval materiály ani len od jediného kresťanského mysliteľa a jeho teologické znalosti – v porovnaní s jeho vedeckou kvalifikáciou – sú až ohromujúco nedostatočné. Biblické znalosti nadobudol z treťoradých písomností biblických kritikov a nečerpá ich priamo zo štúdia Biblie, preto sa snaží vyhýbať vo verejných diskusiách s kresťanskými vedcami hlbším debatám, týkajúcich sa hranice medzi Bibliou a vedou. Mimoriadne silný je však v šírení vedeckých poznatkov, majstrovsky zvláda používanie slovnej zásoby a je veľmi schopný vysvetliť rozhodujúce – a často náročné – vedecké chápanie. Autor knihy Sebecký gén, v ktorej je jeho nepriateľstvo voči náboženstvu citeľné v tom čase len okrajovo, píše, že vo svojom odbore patrí medzi najlepšie žánre na svete. Ako McGrath poznamenáva, že vôbec nebolo prekvapivé, že podľa New York Times sa „pod vplyvom takýchto slávnych vyhlásení čitateľ cíti byť géniom“. 

Veda a vierovyznanie

Anglické denníky Guardian a Telegraph publikovali článok o tom, že svetobežník, prírodovedec, filmár a spisovateľ, toho času na dôchodku, David Attenborough sa pripojil k Richardovi Dawkinsovi, otvorene hlásajúcemu myšlienky ateizmu, a k ďalším tridsiatim významným vedcom zapojeným do kampane, ktorá mala za cieľ vyštvanie „kreacionizmu a inteligentného plánovania z posluchární“. Aj ďalší vedci podporujú túto kampaň, medzi inými aj Sir Paul Nurse, predseda Royal Society, Colin Blakemore, profesor neurobiológie, Jim Al-Khalili, fyzik-teoretik a Michael Reiss, vysvätený anglikánsky kňaz.

Iniciátori kampane chcú nahovoriť britskú vládu na to, aby zakázala kreacionizmus na školách, ako na základných, tak aj na stredných, a aby sa vyučovala jedine evolúcia. A to i napriek tomu, že článok v Guardian cituje štatistiku Ipsos Mori z roku 2009, podľa ktorej „viac ako polovica dospelých obyvateľov Británie rozmýšľa tak, že inteligentné plánovanie a kreacionizmus by sa mali vyučovať súbežne s evolučnou teóriou v rámci vedeckej výučby na školách – tento pomer je dokonca vyšší ako v Spojených štátoch“. 

Tým, že evolucionisti potrebujú viesť kampane, aby nahovorili vlády a súdy na násilnú podporu ich vlastnej viery a aby zakázali akúkoľvek kritiku alebo protichodné presvedčenie, v skutočnosti priznávajú, že ich predstavy neobstoja pred skutočnou vedeckou kritikou. Ak by bola evolúcia naozaj dobre podloženou vedeckou teóriou, tak by nebolo potrebné strániť sa žiadnych hĺbkových analýz a nepotrebovali by sa skrývať za chrbát politikov a právnikov. A už naozaj by nebolo potrebné, aby prostredníctvom školákov a študentov napádali svoju protistranu, pokiaľ ide o svetonázor.

(Autor článku je inžinier-informatik, vysokoškolský profesor, doktor Akadémie vied v Maďarsku – MTA.)

Zdroj: Hetek
Preklad: Lýdia Takácsová