Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným

1. časť: po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom – vybrané kapitoly

Dokumentovanie represálií voči židovským obyvateľom Slovenska v čase nacistickej okupácie, teda v období od septembra 1944 do konca apríla 1945, je zložité. Pri exhumáciách masových hrobov na území Slovenska, ktoré prebiehali tesne po vojne, nebolo možné identifikovať všetky obete nacistického vraždenia. Nie všetky obete, aj keď následne pochované, sa tak menovite ocitli v knihách úmrtí jednotlivých matrík. Rekonštrukcie zoznamov obetí je preto možné robiť z väzenských kníh, ak boli neskôr väzni zavraždení. Je to možné na základe znalosti dátumov masových popráv, ktoré je v knihách potrebné porovnať s dátumom „prepustenia“ toho ktorého väzňa. Ďalšou možnosťou je výpoveď svedkov, ktorí si pamätali mená zavraždených. Ide buď o príbuzných, alebo o osoby, ktoré utečencov ukrývali a poznali pritom ich pravú identitu. Ešte zložitejšia situácia je pri určovaní osôb, ktoré boli zavraždené alebo odvlečené do koncentračných táborov v súvislosti s pomocou, ktorú poskytovali ukrývajúcim sa rasovo prenasledovaným osobám. Väčšinou totiž pomoc Židom súvisela aj s ich pomocou protifašistickému odboju ako celku. Títo ľudia jednoducho podstupovali viacnásobné riziko, keď nielenže ukrývali Židov, ale zároveň aj pomáhali partizánskemu hnutiu. Najmarkantnejšie sa táto situácia prejavovala v podhorských obciach a osadách. Židia, samozrejme, celkom prirodzene hľadali pomoc v oblastiach, kde bolo silné partizánske hnutie, ktoré zaručovalo aspoň dojem bezpečia. Podstupovali však zároveň veľké riziko pri výpadových akciách nacistických kománd, ktoré podnikali proti partizánskym základniam. Pri takýchto, pre nacistov často úspešných, akciách dochádzalo popri zadržaní samotných partizánov alebo tých, ktorí boli z partizánskej činnosti obvinení, i k vypátraniu ukrývajúcich sa Židov. Nacistické komandá s nimi často zadržali časť obyvateľov obcí a osád, ktorí boli pre nich podozriví z pomoci partizánskemu hnutiu alebo z ukrývania rasovo prenasledovaných osôb. Obdobie od októbra 1944 do apríla 1945 sa stalo pre mnohých ľudí ukrývajúcich sa v horách a podhorských obciach a osadách zápasom o prežitie. Slovenské hory sa stali posledným útočiskom pre prenasledovaných, miestom pôsobenia pomerne silných partizánskych skupín. Všetkých týchto ľudí bolo potrebné zásobovať potravinami a liekmi. Celá ťarcha bola na pleciach obyvateľov obcí a osád v podhorských oblastiach. Tí navyše trpeli aj prepadmi nacistických kománd, u ktorých bolo drancovanie a vykrádanie bežnou formou represií voči civilnému obyvateľstvu. Napriek týmto skutočnostiam v slovenských horách zimu 1944–1945 prežilo niekoľko tisíc ľudí, vrátane ukrývajúcich sa Židov.

Veľmi konzekventne voči Židom postupovali príslušníci Sonderkomanda SK 7a, ktoré malo svoje hlavné velenie v Ružomberku. Štáb SK 7a vo svojej činnosti často využíval spoluprácu s jednotkami wehrmachtu, SS, Heimatschutzu a POHG, s ktorými príslušníci komanda vykonávali spoločné akcie alebo ich nasadzovali do vopred vytypovaných priestorov.

Svoju činnosť zamerali aj proti územiu partizánskej republiky, ktorá sa rozprestierala na severných a južných svahoch Nízkych Tatier s centrom v obci Baláže a v osade Kalište. Jej súčasťou boli tiež donovalské osady Polianka a Bully. Ich výpady smerom do týchto osád boli pomerne časté, keďže partizánske hnutie ohrozovalo svojou činnosťou pre nacistov dôležitú komunikáciu Banská Bystrica – Ružomberok. Už 27. decembra 1944 pri jednej z takýchto akcií v Bulloch na mieste zastrelili Leopolda Ruhriga, keď zistili, že ide o Žida.¹ Následne 16. januára 1945, posilnení rotou SS Billeberck v rámci veľkej prečesávacej akcie, znovu napadli osady Polianka a Bully. Najskôr v osade Polianka našli v dome Františka Bullu ukrytých 7 Židov. Vyvliekli ich pred dom a po krátko trvajúcom výsluchu ich zastrelili. Dom vykradli a následne ho zapálili, pričom v ňom zhorela manželka majiteľa domu Karolína Bullová. Očitým svedkom tejto exekúcie bol Anton Bulla, ktorý na povale svojho domu opracovával dosky. Keď počul krik, vyzrel z okna a videl, ako nacisti tlačia do vnútra domu niekoľko osôb. Následne počul streľbu, z čoho usúdil, že zadržané osoby boli postrieľané. Videl tiež, že dom zapálili. Z Polianky zamierila nacistická jednotka do osady Bully, kde tiež prehľadávali dom za domom. Našli niekoľko ukrývajúcich sa Židov, ktorých sústredili do domu Regina, kde ich zastrelili. Dom vykradli a zapálili. Anton Miartuš bol medzi osobami, ktoré spoločne so zadržanými Židmi viedli cez osadu k domu Regina Františky Bullovej. Zo skupiny zadržaných vyselektovali Židov, ktorých odviedli do domu, kde ich zastrelili a dom zapálili. O dva dni neskôr miestni obyvatelia zavraždených pochovali. Identifikovať sa podarilo celkom 17 osôb, 13 z nich je zapísaných aj v knihe úmrtí.²

V katastri obce Lisková vraždili príslušníci SK 7a koncom januára 1945. Vo väznici gestapa v Ružomberku vybrali celkom 22 väzňov, medzi nimi aj dve dievčatá. Odviedli ich smerom na obec Lisková, cez hon Hrušečná k hore Medzihrádky. Celú exekúciu pozoroval zo svojho humna Albert Hrabušaj. Najskôr videl na vlastné oči popravu štyroch vybraných väzňov a neskôr počul streľbu pri hore Medzihrádky. Po týždni sa konečne odvážil ísť na miesto vraždenia a našiel 22 tiel popravených osôb. Svoj nález oznámil na obecnom úrade. Obete pochovali na miestnom cintoríne, no ponechali časti ich odevu pre prípadnú následnú identifikáciu. Po rozšírení zvesti o popravených prišlo do obce viacero osôb, ktoré sa domnievali, že medzi zavraždenými budú ich príbuzní alebo známi.³ Medzi zavraždenými boli aj bratia Jozef a Marián Šušoreny z Hubovej. Jozef Šušoreny býval u svojho strýka Jozefa Buroša v horárni v Liptovskej Osade. Po nacistickej okupácii Liptova odišiel do bunkrov v Dúbravských horách, kde pomáhal ukrývajúcim sa Židom. Zháňal potraviny, odevy a palivo. Gestapo mladého, ešte len 17-ročného Jozefa zadržalo a uväznilo vo väznici v Ružomberku. Jeho brat Marián túto skutočnosť oznámil strýkovi a sám sa vybral na gestapo s nádejou, že sa mu podarí brata vyslobodiť. Gestapo však zatklo aj jeho. Obaja boli medzi popravenými 27. januára 1945 pri Liskovej, čo sa potvrdilo aj Burošovou identifikáciou.⁴

Štefan Šroba od októbra 1944 ukrýval v chate na Zverovke, ktorej bol nájomcom, celkom päť Židov. Boli to manželia Hilfreichovci a manželia Steinerovci s desaťročnou dcérou. Šroba ich zásoboval potravinami a liekmi a snažil sa nikoho neinformovať o ich úkryte. Dňa 8. decembra 1944 podniklo SK 7a protipartizánsku akciu, pri ktorej objavili aj úkryt dvoch židovských rodín. Asi dva týždne po tejto akcii išiel Šroba so zásobami do chaty, no zistil, že je vykradnutá a vypálená. Následne našiel aj päť obetí nacistického vraždenia, a to vo vzdialenosti kilometer od chaty. Mŕtvoly len provizórne zakopal na mieste popravy. Po vojne došlo k exhumácii a opätovnému pochovaniu na tom istom mieste.⁵

Teroristická činnosť Einsatzkommanda 13 (ďalej EK-13) zahŕňala široký priestor stredného a západného Slovenska. Velenie EK-13 disponovalo okrem svojich kmeňových príslušníkov aj pridelenými jednotkami waffen SS, ktoré spolupracovali najmä so 4. oddelením, ktoré malo priamo na starosti vykonávanie perzekučných akcií.

Veľmi aktívne sa do perzekučných akcií pustil hlavne veliteľ oporného bodu v Žiline SS-hauptsturmführer Werner Schönemann. Jeho úzka spolupráca s okresnou políciou a funkcio­nármi HSĽS, HG, Deutsche Partei a Freiwillige Schutztaffel vyvrcholila spracovaním podrobných zoznamov politicky nespoľahlivých osôb. Nariadil tiež, aby príslušníci SIPO a SD, žandárstva a POHG okamžite zaistili všetkých rasovo prenasledovaných občanov. Takto bolo už v polovici septembra zaistených a odtransportovaných 446 Židov a v nasledujúcich mesiacoch ďalších 450. Samozrejme, bokom nezostali ani politicky prenasledované osoby.

SS-sturmcharführer Rimkus, veliteľ oporného bodu v Dubnici nad Váhom, veľmi úzko spolupracoval s príslušníkmi oporného bodu v Žiline. Zameral sa najmä na likvidáciu a odtransportovanie rasovo prenasledovaných občanov – Židov a Rómov – ako aj na potieranie sabotáží v Škodových závodoch v Dubnici. Príslušníci EK-13 majú na Slovensku na svedomí zavraždenie 404 osôb v 29 masových hroboch. Ich hlavná činnosť bola sústredená v priestoroch miest Žilina, Martin, Považská Bystrica a Dubnica nad Váhom a úzko súvisela najmä s ochranou strategicky dôležitej železničnej komunikácie Žilina – Košice.

PhDr. Stanislav Mičev, PhD.,
generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica