Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným

2. časť: po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom – vybrané kapitoly

Mimoriadne aktívni boli príslušníci EK-13 aj v okolí Bánoviec, kde bašovali najmä v blízkosti Uhrovca a pri vraždení na Jankovom vŕšku. V čele EK-13 stál spočiatku SS-surmbannführer dr. Hans Jaskulski a potom od konca januára do 1. apríla 1945 nový veliteľ SS-sturmbannführer Karl Schnitz. Šéfom gestapa bol SS-untersturmführer J. Juritsh, ktorý prijímal rozkazy na vykonávanie popráv a osobne potom určoval exekutívne jednotky a ich veliteľov. Právomoc rozhodnutia o počte popravených, mieste vykonania popravy mali v rukách velitelia jednotlivých oporných bodov, ktorí ju, samozrejme, využívali. Na toto rozhodovanie im slúžilo niekoľko hľa­dísk, z ktorých prioritné boli bezpečnostné – boj proti partizánom a sabotážam a rasové – najmä likvidácia Židov. Ako jasne vidieť, príslušníci EK-13 vykonávali svoje dielo skazy za aktívnej podpory vlastných vojenských, policajných a bezpečnostných síl, ale zároveň v koordinácii s represívnymi orgánmi prisluhujúceho fašistického režimu na Slovensku, ktorý sa po vypuknutí SNP úplne otvorene, vedome a veľmi aktívne zapojil do surového vyvražďovania príslušníkov slovenského národa.

Zaujímavé je hlásenie EK 13 z oporného bodu v Piešťanoch okresnému náčelníkovi v tom istom meste. Podpísaný SS – Obersturmführer Bogendorfer oznamuje, že Hlinkova garda zatkla tri osoby, ktoré skrývali, alebo stravovali Židov. Išlo o obyvateľov Banky; mlynára, 63-ročného Petra Sedláka, 34-ročnú Antóniu Sedlákovú a 48-ročnú vdovu Emíliu Pelikánovú. Zároveň žiadal o patričné potrestanie zadržaných slovenským súdom a tiež o spätné informovanie, ak sa v predmetnej veci konalo. Odpoveď bola rýchla. Vybavenie veci netrvalo ani dva týždne a záver citujem: „Nakoľko sa jedná o chudobných ľudí, neznalých právnych predpisov, doporučujem, aby od ďalšieho ich zaistenia bolo upustené.“¹ Neviem, aký bol ďalší osud zatknutých, ale podobné dokumenty sú skôr výnimkou. Nacisti buď tieto činy riešili priamo na mieste popravou, alebo minimálne väznením.

V najťažšom položení boli hlavne starí ľudia, pre ktorých bol život v bunkroch v zimných mesiacoch nemysliteľný.

Koncom novembra 1944 po prepade obce Kšinná nacistickým komandom hľadala 11-členná skupina prenasledovaných útočište v Ľutove. Bolo to 9 Židov a dvaja sovietski partizáni. Pomoc im poskytla Adela Masná. Niekoľko dní dochádzali k nej prenocovať a cez deň im nosila potraviny do blízkeho lesa. Postupne si v časti Dúbrava vybudovali bunker, kam im Adela Masná doniesla aj zásoby potravín pre prípad, že by nemohli sami prísť do dediny, alebo by im ona sama dlhšiu dobu nemohla priniesť potraviny. Všetkých 11 utečencov sa v dome Adely Masnej nachádzalo aj v čase nacistickej razie 11. decembra 1944 a prežili tu aj Vianoce. Na konci januára prišla do ich domu mladá Židovka (pravdepodobne Anna Friedová) v pokročilom štádiu tehotenstva. U Masných porodila a zostala u nich ďalších 14 dní. V polovici februára 1945 sa však dozvedeli o pripravovanej razii nacistov a gardistov, a preto matku s dcérkou odviedli do bunkra. Nacisti mali od svojich konfidentov informácie o pôrode a v dome Masných preto hľadali židovskú matku s dieťaťom. Domáci, samozrejme, tieto informácie popreli. Matke s dieťaťom sa však, bohužiaľ, nepodarilo uniknúť. Pri postupe lesným terénom nacistická jednotka v časti Dúbrava objavila bunker a v ňom celkom 9 Židov. Všetkých zavraždili a bunker zničili.²

Po rozpustení koncentračného tábora v Novákoch hľadali Židia záchranu hlavne na vidieku. V najťažšom položení boli hlavne starí ľudia, pre ktorých bol život v bunkroch v zimných mesiacoch fakticky nemysliteľný. V opustenom rodičovskom dome Michala Cebáka v Nitrianskom Rudne sa usadila 83-ročná Karolina Kohnová, jej dcéra Helena a ďalšia asi 70-ročná Židovka. Podľa výpovede svedkov pri prepade obce nacistami už koncom februára 1945 bola Karolína Kohnová zastrelená. Jej dve spolubývajúce v dobe prepadu zhodou okolností v dome neboli, a tak sa zachránili. Nacisti naisto vedeli, že v dome sa ukrývajú Židovky, mali adresu aj meno majiteľa domu. V tento istý deň nacistické komando zadržalo v Nitrianskom Rudne aj štvorčlennú rodinu Steinerovcov. Najskôr ich väznili v škole, aby ich následne odvliekli do Rudnianskej Lehoty. Tu bezvýsledne hľadali Tomáša Belanca. Keďže pátranie po Belancovi bolo neúspešné, zadržanú rodinu odviedli do jeho domu. Tu ich zastrelili a dom zapálili.³ Z postupu nacistickej jednotky je zrejmé, že zapálenie domu Tomáša Belanca a pátranie po ňom s veľkou pravdepodobnosťou súviselo s jeho pomocou ukrývajúcej sa rodine. Objasnenie jeho osudu si však vyžaduje ďalší výskum. Obyvatelia Rudnianskej Lehoty okamžite po odchode nacistickej jednotky Belancov dom uhasili a v ňom zavraždené osoby dôstojne pochovali.

Mnoho Židov našlo útočište v okolí Bánoviec nad Bebravou, kde v lesoch pôsobili za podpory obyvateľov podhorských obcí a osád silné partizánske jednotky. Sonderkommando ZbV 15 (ďalej SK ZbV 15) nastúpilo do priestoru západného Slovenska po odchode príslušníkov Einsatzkommanda 14 na stredné Slovensko. Štáb tohto komanda sa usadil v Nitre a oporné body boli zriadené v Topoľčanoch, Baťovanoch, Bánovciach nad Bebravou, Prievidzi a v Zlatých Moravciach. Jeho príslušníci tu pôsobili približne do polovice februára 1945.

SK ZbV 15 prevzalo vybudovanú sieť konfidentov, ako aj vybudovaný aparát. Jednotky POHG, HG, Heimatschutzu do značnej miery suplovali policajnú činnosť komanda, čím uvoľňovali jeho príslušníkov na aktívnejšiu činnosť zameranú proti partizánskemu hnutiu, civilnému obyvateľstvu, ktoré ho podporovalo a na činnosť proti rasovo prenasledovaným obyvateľom Slovenska. Už 11. novembra podnikli príslušníci SK ZbV 15 vpád do Omastinej. Obec vydrancovali a vypálili, pričom 42 občanov odvliekli do Ilavy a ďalších 28 do väznice Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou. V spomenutej väznici až do konca novembra sústreďovali obyvateľov obcí, ktorí zásobovali partizánsky zväzok Ján Žižka a s ním aj tu ukrývajúcich sa Židov. Obyvatelia Omastinej, ale aj Cimennej, Kšinnej, Miezgoviec, Uhrovca, Uhrovského Podhradia, Závady pod Čiernym vrchom, Zlatník, Žitnej, ako aj samotných Bánoviec nad Bebravou sa ocitli vo väznici, kde ich vypočúvali a mučili. Okrem zatýkania boli spomínané obce vystavené drancovaniu príslušníkov komanda, domy boli vypaľované a nezriedka nacisti vraždili aj priamo v katastroch obcí. Takto 30. novembra 1944 bašovali v Cimennej, kde mužov vypočúvali v dome Jána Legíňa. Šiestich z nich zastrelili a potom vypálili 7 domov a 4 hospodárske staviská. V okolí Uhrovského Podhradia sa vraždilo už niekoľko dní predtým. Postrieľaných bolo 11 miestnych občanov a 2 skrývajúce sa Židovky.

Príslušníci jednotky sa v úzkej spolupráci s niekoľkými jednotkami SS zamerali na vypátranie účastníkov SNP, odporcov fašistického režimu a rasovo prenasledovaných osôb. V tomto zmysle vykonali viacero pátracích akcií. Jedným z najväčších záťahov ZbV 15 v spolupráci s SS bola akcia v okolí obce Kšinná. V rámci vyčisťovacej akcie 28. novembra 1944 nacisti s veľkou pravdepodobnosťou na základe udania našli bunker, v ktorom sa ukrývali Židia. Išlo celkom o deväť osôb, ktoré boli na mieste zavraždené a pri povojnovej exhumácii bola potvrdená ich totožnosť.⁴ V súvislosti s akciou komando v lesoch zadržalo 35 ľudí, ktorých následne popravili v lese Cibislavka. S určitosťou boli medzi nimi ľudia, ktorí aktívne pomáhali pri zásobovaní partizánov a ukrývajúcich sa politicky a rasovo prenasledovaných. Išlo výlučne o obyvateľov z blízkeho okolia. Židovské rodiny zavraždené v rámci protipartizánskej akcie v okolí Kšinnej boli pôvodne väznené v Novákoch. Odtiaľ sa po začiatku SNP dostali a ukrývali sa pred nacistami. Začiatkom novembra 1944 prišli do Kšinnej, kde našli úkryt v jednom neobývanom dome. Potravinami ich zásoboval obyvateľ obce Adam Šipka. Keďže im hrozilo vážne nebezpečenstvo zo strany nacistických jednotiek, odišli sa ukryť na Solisko k rodine Ondreja Škutu. U Škutu sa už ukrývala rodina Hofmanovcov s malým dieťaťom. Situácia sa však začala komplikovať stále častejšími akciami nacistických jednotiek v okolí Kšinnej. Nakoľko hrozilo prezradenie ukrývajúcich sa Židov, Ondrej Škuta im vybudoval v doline Javoristé dva bunkre. V nich sa ukryli všetky tri rodiny okrem pani Hofmanovej a jej malej dcérky, ktorá zostala u Ondreja Škutu a každodenne pripravovala pre ukrývajúcich sa teplú stravu. Potraviny vynášal ku Škutovcom Adam Šipka, pani Hofmanová poskytovala financie a varila a vtedy len sedemnásťročný Ján Barto, synovec Ondreja Škutu, denne okolo obeda teplú stravu vynášal skrývajúcim sa židovským rodinám. Tento dennodenný pohyb neušiel ani nacistom, ktorí išli v podstate naisto. Spomínaného 28. novembra sa Ján Barto vracal s prázdnymi nádobami domov. Neďaleko bunkrov stretol postupujúcu nacistickú jednotku, ktorá celkom jednoznačne smerovala k bunkrom. Veliteľ jednotky Bartovi vyrazil z rúk hrnce a dôrazne ho požiadal, aby mu ukázal miesto, kde sa ukrývajú Židia. Chvíľu išiel s nimi, no nakoľko nacisti naisto vedeli, kde sa bunker nachádza, prepustili ho. Pri návrate počul z miesta, kde sa Židia ukrývali, streľbu a pochopil, že nacisti ich popravili. Po návrate domov sa dozvedel, že nacisti prišli do domu Škutovcov už s informáciou, že nosieva potraviny ukrývajúcim sa Židom. Na druhý deň sa Ondrej Škuta odvážil ísť pozrieť na miesto, kde boli bunkre. Našiel ich zdemolované a neďaleko objavil aj telá povraždených osôb. Provizórne ich pochoval a po vojne pomohol počas exhumácie pri ich identifikácii. Po tejto udalosti pani Hofmanová so svojou malou dcérkou odišla v sprievode jedného židovského partizána z domu Škutovcov. Nepodarilo sa jej však ukryť na novom mieste. Bola nacistami spolu s dcérkou Alicou zadržaná najskôr v Žiline a neskôr v deportačnom tábore v Seredi. Odtiaľ sa obe dostali do Terezína, kde malá Alica zahynula.

PhDr. Stanislav Mičev, PhD.,
generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica