Príď Kráľovstvo Tvoje

Božie (Nebeské) kráľovstvo je veľkou témou Biblie. Je dobré o ňom rozmýšľať a vyučovať sa o ňom. Iste sa nedá v jednom článku ani zďaleka zmieniť všetky oblasti, ktoré Kráľovstvo Božie zahŕňa, ale predsa len povzbuďme sa touto témou.

Možno pre nás nie je také ľahké pochopiť pojem kráľovstvo, nakoľko väčšina z nás prežila život v politickom usporiadaní, ktoré môžeme nazvať pokusom o komunizmus (do roku 1989) a teraz zase pokusom o demokraciu. Keď sa hovorilo o kráľovstvách, bolo to vždy v pejoratívnom význame, kráľa sme vždy videli ako požívačného, hlúpeho, márnomyseľného a zhýralého diktátora a poddaných ako ujarmovaných chudákov. Tým nechcem povedať, že to tak mnohokrát nebolo, ale mnohí králi sa aj v rámci dobových možností snažili o pozdvihnutie krajiny a mnohí z nich boli geniálni, napríklad Nabuchodonozor. Práve v súvislosti s týmto mimoriadnym kráľom (zlatou hlavou) je v knihe Daniel popísaný historický vývoj svetových ríš (kráľovstiev) s tým, že nakoniec nastúpi iné kráľovstvo, ktoré bude nezmeniteľné a bude ako balvan, ktorý naplní celý obzor, a to je Kráľovstvo Nebeské. „A za dní tých kráľov ustanoví Boh nebies kráľovstvo, ktoré nebude skazené nikdy až naveky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až naveky. Lebo si videl, že sa od vrchu odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a rozbil na prach železo, meď, hlinu, striebro i zlato. Veľký Boh oznámil kráľovi, čo bude po tomto. A sen je istý, a jeho výklad je verný.“ (Dan 2,44-45)

Atribúty Božieho kráľovstva

Je zrejmé, že Božie kráľovstvo má všetko, čo skutočné kráľovstvo mať má: Kráľa, poddaných, sféru vplyvu, zákony atď. Veľmi dobre to ilustruje list Židom v 12. kapitole. „Ale ste pristúpili k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu a k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach, a k Bohu sudcovi všetkých a k duchom spravodlivých zdokonalených a k prostredníkovi novej zmluvy Ježišovi a ku kropeniu krvi, ktorá hovorí lepšie než Ábelova.“ (Žd 12,22-24)

1. Konkrétne miesto

Ide o konkrétne miesto. Pisateľ Listu Židom hovorí o tom, že sme pristúpili k Nebeskému Jeruzalemu. Toto nie je obraz, ale konkrétne miesto. Nateraz je síce našim očiam neviditeľné, ale je reálne a konkrétne, dokonca pevnejšie ako krajiny, ktoré vidíme teraz. Geniálny Abrahám vedel, že takéto miesto musí existovať a jeho hľadanie povýšil na hlavnú náplň a poslanie svojho života. „Lebo očakával mesto, majúce základy, ktorého remeselníkom a staviteľom je Boh.“ (Žid 11,10) Pre vieru je veľmi posilňujúce vedieť, že existuje spravodlivejší, krajší štát, ktorý sa nikdy nezmení. Pre znovuzrodených kresťanov je dôležité, aby vedeli, že tam je ich pravá vlasť, nebudeme tam cudzincami. Pavol dokonca hovorí, že ten vrchný Jeruzalem je naša skutočná matka. „Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorý je matkou všetkých nás.“ (Gal 4,26)

2. Kráľ – Sudca

Sudca je osoba, ktorá zvrchovane rozhoduje. Tajomstvo Všemohúceho Boha a Jeho vlády spočíva v Jeho dobrote. Biblia hovorí, že Boh je dobrý. Preto je kráľovstvo pod Jeho vládou plné života, radosti a je neporušiteľné, nepohnuteľné a neporaziteľné, lebo Boh je láska. Osloboďme sa od zlých myšlienok o kráľovi ako takom, aj od zlých myšlienok o Bohu a dobrovoľne a radostne prijmime Boha ako Sudcu a absolútneho Kráľa nášho života. Je to dokonale šťastná bytosť a má to, čo my nemáme a je ochotný sa o to s nami podeliť. Kresťania by mali mať dosť na tomto úžasnom Kráľovi a nemali by sa obracať sa svojimi žiadosťami, prosbami a uctievaním na mŕtvych ľudí. Nepopierame, že nás predišlo množstvo mimoriadnych jedincov, ale aj oni sa stali veľkými iba vďaka tomu, že sa podriadili Kráľovi Nebies. Ľudská skúsenosť hovorí, že každý dobrý kráľ by sa mal oženiť. Neplatí to o Bohu, o kráľovnej nebies nikde v Biblii nečítame, a ak, tak iba v negatívnom slova zmysle, napríklad v Jer 44. kapitole.

3. Zákony kráľovstva

Samozrejme, tak ako každé kráľovstvo, aj to nebeské má svoje zákony. Tieto zákony sú dokonalé, dobré, prinášajú život a, naopak, ich prestúpenie znamená stratu života. Je dobre rešpektovať Boží zákon, ktorý je v Jeho slove a je vtlačený do ľudského svedomia, ktoré človeku svedčí, či robí dobre alebo zle. Obrovská milosť sa stala ľuďom v tom, že existuje odpustenie za vinu (za prestúpenie zákona – hriech). Milosť však netreba brať na ľahkú váhu.

4. Ľud, poddaní, občania

Nakoľko sme sebastredné bytosti, tak niekedy máme tendenciu myslieť si, že Boh je tu kvôli nám. Taktiež si niekedy myslíme, že Božie kráľovstvo je tu kvôli cirkvi a niekedy sa stotožňuje cirkev s Božím kráľovstvom. Nie je to úplne tak. Táto dokonalá krajina existovala dávno pred stvorením človeka. Myriady anjelov tu boli skôr ako my. (Dnes vynecháme satanovu vzburu.) 12. kap. Židom hovorí presne, že my sme pristúpili, boli zaintegrovaní, dostali sme možnosť vstúpiť, nie naopak. Anjeli sú duchovné bytosti, ich telo nepodlieha rozpadu, anjeli Boha chvália a vykonávajú službu, ku ktorej ich Boh zmocnil potrebnou autoritou a schopnosťami. Po satanovej vzbure Boh stvoril človeka a dal mu vládu na zemi. Žiaľ, Adam o vládu prišiel, a tak sa zem dostala do sféry vlády satana, kniežaťa tohto sveta. Na to, aby človek vedel na zemi žiť tak, aby naplnil Božiu vôľu a nakoniec vstúpil do Božieho kráľovstva, nevyhnutne potrebuje podporu nebies. Preto anjeli (zrejme nie každý) intervenujú na zemi, chránia život človeka a vytvárajú také situácie, aby sa človek mohol obrátiť a získať večnosť. Podporu anjelov si môžeme uvedomiť pri malých deťoch (Ježiš hovorí, že sú pri nich anjeli). Anjelská ochrana je neprehliadnuteľná pri nespočetných úrazoch a pádoch, ktoré malého človeka stretávajú. Aj dospelí majú veľakrát také „šťastie“, ktorého vysvetlením je jedine anjelská ochrana. Žime tak, aby naše skutky tieto bytosti nepoburovali.

Ďalšou skupinou občanov Božieho kráľovstva sú ľudia. „... k slávnostnému zhromaždeniu a k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach, a k Bohu sudcovi všetkých a k duchom spravodlivých zdokonalených.“(Žid 12,23) Je veľká milosť, že Boh pozval obyčajného človeka k tomu, aby mal podiel na večnom Božom kráľovstve. Treba si však uvedomiť, že sa to automaticky nevzťahuje na všetko ľudstvo dokonca ani na väčšinu, lebo Ježiš hovorí, že brána do neba je tesná a iba málo je tých, ktorí ju nachádzajú. Jediná možnosť ako vstúpiť a stolovať spolu s Abrahámom, Izákom a Jákobom a s ďalšími, ktorí nás predišli, je viera v Mesiáša, Krista. Týmto Kristom je Ježiš z Nazareta. Viera v Jeho meno vypôsobí znovuzrodenie a následne dôjde k tomu, že človek už je v duchu posadený v ponebeských oblastiach: „Aj keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom – milosťou ste spasení – a spolu vzkriesil a spolu posadil v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi.“ (Ef 2,5-6)

Vláda Božieho kráľovstva

Človek by chcel, aby sa Božia vláda uplatnila na zemi rýchlo, vo veľkom a s patričným rachotom. Sú síce v Biblii prípady, kedy Boh zasiahol veľmi expresívne (napr. rozdelenie Červeného mora), ale podľa toho, že to Izraelci mali rozprávať ďalším pokoleniam, je zrejmé, že takéto veľké zásahy nehodlá robiť v každej generácii. Ježiš vyučuje svojich nasledovníkov, že Boh pôsobí skoro nebadane. Keďže sa zem v dôsledku ľudského hriechu dostala pod satanovu vládu, Boh pracuje trpezlivo. Mali by sme sa uspokojiť s jednotlivými „pozdravmi“ nebies, s vierou ich privítať a presadiť ich rozmnoženie. Aké sú tieto pozdravy? Už v Starom zákone vidíme, že Boh občas zasiahol do bežného priebehu života. Viackrát sa veriaci stretli s anjelmi, v niektorých prípadoch dokonca so samotným Synom Božím. Ďalej sú popisované uzdravenia, zázraky v prírode, ako zastavenie slnka alebo rozdelenie Jordánu. Sú opisované prípady, kedy došlo k teofánii a Božia sláva sa ukázala v atmosfére. Aký bol výsledok - všetko sa triaslo a vrchy dymili. Veľmi slávnym prienikom Božieho kráľovstva bol ohňový a dymový stĺp uprostred Izraela. Zo všetkého najmocnejšie je však zjavenie Božieho Syna v ľudskom tele, Jeho život, pri ktorom demonštroval nadvládu nad satanovým kráľovstvom tým, že uzdravoval a vyháňal démonov, Jeho smrť a následné vzkriesenie. Veriaci by nemali byť nevďační, ale pochopiť, že tieto jednotlivé udalosti dokazujú, že diabol v žiadnom prípade nemá všetko pod kontrolou. Ak je uzdravený jeden človek, znamená to, že uzdravenie existuje a môže byť uzdravený každý. Ak jeden človek vstal z mŕtvych, znamená to, že je zmŕtvychvstanie.

Ježiš vyučuje, že základným princípom Božieho kráľovstva je rast. Rast je takmer nebadaný, ale mocný. Božie kráľovstvo začína v malom, ale ak veríme, stáva sa väčším a väčším. Kam až všetko porastie? Nielen do čohosi veľkého, ale nakoniec nebude okrem neho nič iné. Kameň, ktorý udrel do Danielovej sochy, sa stával väčším a väčším a zaplnil všetko. „A hľadel si dotiaľ, až sa odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a uderil obraz do nôh, ktoré boli zo železa a z hliny, a rozbil ich na prach. Vtedy bolo razom rozdrvené železo, hlina, meď, striebro i zlato, a bolo to ako plevy z humna letného času, a odniesol to vietor tak, že sa tomu nenašlo nikde miesta, a kameň, ktorý uderil obraz, stal sa velikým vrchom a naplnil celú zem.“ (Dan 2,34-35) Všetko ostatné bude rozdrvené a nakoniec skončí v odpade v ohnivom jazere. Ešte stále je možné vstúpiť do neba.