Rómovia idú do neba

Osud Rómov nie je ešte spečatený beznádejou

Za posledných pár rokov počuť z východu Slovenska veľmi pozitívne správy o tom, že osud Rómov nie je ešte spečatený beznádejou, alkoholizmom, chudobou. Počuť o prebudení vo veľkých rómskych komunitách na Spiši. O tom, ako to v skutočnosti je, sme sa boli presvedčiť na vlastné oči.

Po niekoľkých telefonátoch som sa dohodol s rómskym pastorom Emilom Adamom, že prídem urobiť reportáž z práce, ktorú robia pre Pána na Spiši. Už dlhšie som mal túto túžbu v srdci. Tak sme sa dohodli, že prídeme najprv na evanjelizáciu, a potom si niekde vypijeme kávičku a porozprávame sa. To som ale ešte netušil, kam idem a čo sa bude diať. Moje očakávanie bolo jednoduché, prídeme do rómskej štvrti, bude sa kázať a ideme domov. Ale...

Spolu s Jozefom Luptákom sme v slnečné piatkové popoludnie dorazili do Veľkej Lomnice, ktorá je medzi Popradom a Kežmarkom. Tam sme sa museli opýtať na osadu, kde sa mala konať evanjelizácia, alebo ako ju volajú Emilovci - služba.

Po prechode cez železničné priecestie sme sa dostali na vedľajšiu cestu, kde sme asi po tristo metroch stretli tlupu Romákov. Tí nám povedali, že nikam nesmieme ísť, lebo nám dorežú gumy. Tak to nebolo veľmi milé privítanie. Keď jeden z najagresívnejších chalanov medzi rečou povedal, že to kňaz zakázal, bola to pre mňa zelená, a tak sme išli ďalej, avšak už nie s tým sebavedomým nadšením, s akým sme štartovali z Banskej Bystrice.

Ďalšieho Róma, čo stál pri svojom aute, sme sa spýtali, kde je tá evanjelizácia. To bolo už na okraji osady. Ten celý vyplašený tvrdil, že on nie je odtiaľto, a ani nejde ďalej, lebo že sem sa boja aj iní Romáci ísť. To už v nás vzbudilo celkom vážne obavy. Zostal som neistý a aj myšlienka rýchleho odchodu preblysla v našich hlavách. Potom sme zastali na otvorenom priestranstve medzi domami a videli cestu do osady. Medzi nami a osadou však bola ďalšia asi päťdesiatčlenná tlupa s modrou Fábiou uprostred. Bolo cítiť silnú nervozitu, až agresivitu. Uprostred týchto Rómov boli dvaja miestni kňazi. Z toho, čo sme na dvadsať metrov počuli, bola reč o sekte a pod. Po chvíli prechádzal okolo nás starší manželský pár, pekne oblečený, tak som sa ich spýtal, či nepatria k Emilovi a či nevedia, kde je tá evanjelizácia. Boli od neho, ale tiež tam boli prvý raz. Za pár sekúnd som zvažoval, čo urobím. Jozef sa rozhodlo zostať pri aute strážiť a vo mne prebehlo niekoľko dôvodov za a proti ísť do osieho hniezda. Nakoniec som si povedal, že keď sme prišli, bola by škoda odísť bez fotografií. Tak som sa s tým mužom vybral do stredu osady.

Tlupu s kňazmi som obišiel a začal som mierne stúpať ulicou, ktorá viedla k miestu, kde už z diaľky bolo počuť dunenie basov z aparatúry. Povedľa cesty postávali Romáci rôzneho veku a vzhľad tej ulice bol neuveriteľný. Ani som netušil, že niečo podobné môže byť na Slovensku. Malé ošarpané domčeky, plechové strechy, drevenice. Špina, psy a ja svetlovlasý beloch v bielom tričku s požičaným foťákom. Zrazu sa oproti vyhrnuli dve Rómky, jedna mala tak štyridsať, druhá asi dvadsať, obidve mali deti na rukách a so zlosťou v očiach kričali ,,diabolisti, jehovisti“. Len tak som prešiel, akože nič, popri nich a pokračoval ďalej k stále silnejúcej hudbe predo mnou. Vtom som zabočil na rozšírenú ulicu, kde bolo asi štyristo Rómov. Oproti na betónovej podstienke som videl hlavy chváličov, ako oduševnene spievajú a medzi nimi som zahliadol Emila. Vydýchol som si a vybalil foťák. Po dvoch záberoch pristúpil ku mne jeden z Rómov a pýtal sa ma, prečo fotím a kto som. Keď som mu vysvetlil, že som dohodnutý s Emilom, začal sa predierať cez dav k Emilovi a čosi sa ho spýtal. Emil sa pozrel mojím smerom a zakýval, že je to OK. Potom ešte asi dvaja sa ma pýtali, kto som.

Chváliči spievali a dav sa pripájal k refrénom. Všetko to bolo v rómštine. Nikdy som nepočul súvisle hovoriť a spievať v rómštine. Niečo medzi taliančinou a španielčinou s niektorými slovenskými výrazmi. Po chvíli som našiel spriaznenú dušu. Bol to brat, ktorý už je dlhšie obrátený. Bol aj na našej konferencii, keď bol u nás slúžiť pastor Sándor Németh. Ten mi prekladal piesne a aj kázanie. Dosť mi odľahlo, keď som spozoroval celkom veľké množstvo kresťanov, ktorí spievali a dvíhali ruky. Potom začali pomalé chvály a Emil sa začal modliť. Atmosféra sa začala napĺňať Božou prítomnosťou. Jednoduché vyhlásenia, že Ježiš zachraňuje, uzdravuje a je Víťazom. Zrazu som sa cítil bezpečne a pokojne.

Všetci stáli a Adam začal kázať. Jednoduché, silné, asi dvadsať minútové posolstvo. Potom sa pomodlil modlitbu spasenia a dal výzvu na uzdravenia. Zbehli sa ďalší ľudia. Zrazu sa pred chváliacou skupinou stalo nejaké uzdravenie a ľudia kričali a tlieskali. Tak som sa bokom pretlačil pomedzi ľudí. Nejaký malý chlapec tam mal uzdravené nožičky. Ženy kričali, mnohí plakali. Vedľa hlavného davu bola plechová búda, na ktorej stáli malí chlapci, asi od päť do dvanásť rokov. V očiach mali slzy. To bolo fakt zvláštne. Napriek špine, odpadkom a špecifickej aróme, toto miesto bolo na chvíľu iné. Bol tam prítomný Duch Svätý. Úžasné.

Modlitby za uzdravenie skončili, ale skupina ďalej spievala. Vtom Emil ešte s dvomi služobníkmi sa zobrali a išli medzi domy, kde sa modlili za chorých. Do jedného malého domčeka som sa ani nedostal pre zástup, čo stál pred dverami.

Získať Róma za učeníka je zázrak, ale keď ho naozaj získam, tak sa môžem na neho spľahnúť.

Keď sa domodlili, chvíľu som hovoril s Adamom a dohodli sme sa, že pôjdeme k nemu a urobíme rozhovor. Jozefa som našiel aj s autom v poriadku. On sa medzitým rozprával s majiteľmi miestnych potravín, ako to tam funguje.

Odchádzali sme z osady šokovaní z dvoch vecí. Jednak osadou ako takou, ale hlavne z toho, že boli zachraňované duše a Boh bol tam prítomný. Neďaleko Popradu u Adamovcov sme si dali kávu a porozprávali sa.

Začal som otázkou, či nedošlo k fyzickému napadnutiu pri takýchto akciách, lebo tam boli rôzne „típky“.

Emil: V Markušovciach sme mali človeka, pred ktorým mala celá dedina rešpekt. Tento človek bol v ten deň evanjelizácie opitý, ja som ho nepoznal, nevedel som, kto to je. Ja som kázal tak, že som reval. Tento muž sa naštval, že čo sa tu rozkrikujem, tak zaútočil na mňa, ale bolo zaujímavé, že jeden z našich služobníkov stál vedľa mňa, a keď ten muž pribehol, aby ma udrel, nepozeral sa na mňa, ale na brata vedľa. Jemu vynadal a bolo to, akoby ma Boh zakryl, akoby ma ten človek ani nevidel. Boh to tak vždy koná, že postaví svoju ochranu. Dokonca aj neveriaci tam usmerňujú deti. Vidím to tak, že naozaj Boh chce, aby sme tam priniesli slovo evanjelia.

Rasťo: Prosím, priblíž čitateľom Logosu, kedy a ako ste prišli na Slovensko.
Emil: Začali sme sem jazdiť ako tímy pred siedmimi rokmi a spávali sme po domácnostiach. U nás v Ostrave, odkiaľ pochádzam, boli bratia zo Slovenska, Rómovia a jeden z nich z Poračia pri Spišskej Novej Vsi nás stále pozýval, aby sme prišli. My sme sa modlili za správne načasovanie a prišli sme urobiť akoby takú obhliadku, kde bolo päťdesiat ľudí spasených. V tom sme videli pripravenú žatvu, tak sme po tímoch dochádzali takmer trištvrte roka. Bývali sme u tých ľudí, slúžili sme im, obchádzali dookola dediny. Získavali sme si u nich dôveru, budovali sme s nimi vzťah. Takže nás videli nielen ako kážeme, ale to, že naozaj milujeme Boha, že si tu len na niečo nehráme. Takto sme získali ľudí a získali sme verných. Tým po čase už nestačilo stretnutie len raz za štrnásť dní, takže sme museli premýšľať čo ďalej. Vtedy ma oslovil bývalý pastor z Ostravy, Mark Zechin, či tú prácu nevezmem a nepresťahujem sa, čo som aj následne urobil. Takže som bol prvý misionár vyslaný na Slovensko.
Takže tu šesť rokov pracujem a vidíme žatvu. Cítim, že je čas pre rómsky národ, aby bol spasený.

Počul som, že máte novú budovu.
Prenajali sme v Spišskej Novej Vsi halu, bývalý sklad s 500 m2. Celé sme si to upravili bez toho, že by nám niekto dal dar a ani od pastora Johnsona sme nepýtali podporu. Pán sa zázračne postaral o všetko, čo sme potrebovali.

Koľkí sa stretnete v nedeľu?
Tak okolo 600-700 ľudí.

Ako sa vám darí nielen získať ľudí, ale aby sa stali učeníkmi. V čom je podľa teba to tajomstvo?
Získať Róma za učeníka je trochu obtiažne, ale vidím veľký potenciál v ľuďoch. Teraz som zobral 50 učeníkov a s nimi mám stretnutia, hovoríme o základoch, princípoch služby, ako robiť dobre službu a pod. Medzitým povstávajú ďalší. Získať Róma za učeníka je zázrak, lebo mnoho vecí v našich životoch nemalo pevnosť, základ, ale keď ho naozaj získam, tak sa môžem na neho spoľahnúť a je verný a odovzdaný. Mnohí tu chcú byť naozaj služobníkmi, chcú pracovať a nemusím ich nútiť, ale už sa tešia, keď ukončím túto sériu päťdesiatich a vezmem ďalších päťdesiat. Ešte sme neskončili s prvou sériou a už sa nám hlásia ďalší. Ale nie je to len vyučovanie, ale aj následná práca, zodpovednosť. Potom vidia, že to nie je len vyučovanie, sedenie a hovoriť amen, haleluja, ale aby boli načas na akciách a pomáhať, zapojiť sa do vízie. My hlavne motivujeme cirkev na našu víziu a to je hlavne neustále kázať evanjelium, činiť učeníkov a zakladať zbory. Toto je vízia, motor tejto cirkvi a v tomto ideme. Takže s učeníctvom nesmieme prestať, ale ísť ďalej.

Na evanjelizácii sme stretli mladého muža, ktorý vraj ide na misiu do Anglicka. Skús nám o tom niečo povedať.
Áno, je to pastor Roman a pastoruje so mnou takmer dva roky. Je to veľmi verný muž. Vidíme, že sa môže veľmi rozšíriť práca v Anglicku, a tak sme sa začali modliť, prosiť Boha o radu a nasmerovanie v tejto oblasti. A v tieto dni odlieta s rodinou do Anglicka a už teraz počujeme odozvu, lebo je tam mnoho Rómov. Samozrejme, nechceme tam slúžiť iba Rómom.

Nedávno ste boli v televízii v relácii Pošta pre teba. Malo to nejaký vplyv na ľudí, že sú viac otvorení, alebo aj na úradoch sú ústretovejší?
Má to veľmi dobré ovocie, lebo to otvorilo dvere, lebo sa ľudia báli otvoriť, báli sa s nami uzatvárať zmluvy na prenajímanie priestorov na bohoslužby. Pre mnohých to prinieslo vedomie, že táto práca môže priniesť veľký obrat medzi Rómov, a že to je jedna z odpovedí, ako priniesť zmenu medzi Rómov. Vyslali sme ďalšieho pastora do Giraltoviec, a práve starosta v Giraltovciach je veľmi otvorený, dokonca nám zadarmo poskytol sálu aj s aparatúrou, čo som sa v našom regióne málokde s tým stretol. Pred touto reláciou som mal veľký problém prenajať si nejakú sálu. V Poprade sme prešli všetky sály, hotely a pod. Takže ja som bol veľmi vďačný, že tento starosta bol taký ústretový.

Ozval sa niekto, že by chcel spolupracovať s vami po odvysielaní tej relácie? Napríklad nejaké občianske združenia a pod.?
Takmer nie. Pár ľudí chcelo materiálne pomôcť, rysuje sa spolupráca v Kežmarku, ale pravdu poviem, ak by ma niečo odťahovalo od našej vízie, tak do toho nejdem.

Aký máte program?
Každý deň prebieha služba, niekedy aj na štyroch miestach odrazu. Sú chváliace tímy, vybudovaní vedúci, ktorí majú pod sebou ďalších ako je detská služba, vedúci chvál. Je tam vedúci, ktorý káže, a raz za mesiac sú vykazateľní mne, ako funguje táto práca. Takto pracujeme každý deň.

A ty?
Ja od utorka do nedele neustále slúžim.

Na záver sa ešte opýtam, akú máte víziu ďalej, či byť len tu na Spiši, alebo zasiahnuť aj iné regióny?
To, že vysielame pastora do Anglicka je prelomenie rôznych bariér, a tak ako aj pastor Johnson má zbory po celom svete, aj my chceme zostať verní tejto vízii kázať evanjelium, činiť učeníkov a zakladať zbory a ísť ďalej.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Rastislav Bravčok