Skutky apoštolov V.

Aj napriek tomu, že dnešný článok je posledný zo série o ranej cirkvi zo Skutkov apoštolov, musíme konštatovať, že kniha Skutkov sa neskončila, iba prerušila rozprávanie o prvej generácii kresťanov. Dvadsiata ôsma kapitola náhle skončí iba konštatovaním... „a kázal kráľovstvo Božie a učil o Pánu Ježišovi Kristovi úplne smelo a bez prekážky.“ (Skutky 28,31) Práve v tom je hlavný odkaz poslednej časti Pavlovho života, aby Skutky pokračovali až po naplnenie zasľúbenia z prvej kapitoly: „... anjeli povedali: Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, príde tak, ako ste ho videli ísť do neba.“ (Skutky 1,11)

Našu štúdiu v minulom čísle sme ukončili rozlúčkou Pavla s Efezanmi. Ten im v súvislosti s horeuvedenou myšlienkou o pokračovaní prebudenia odovzdáva zodpovednosť za službu. Ďalej čítame o preplavení sa Pavlovho tímu do Týru - hlavného mesta Fenície. Je veľmi povzbudivé, aj keď ide iba o krátku zmienku, že v tom čase boli už zbory všade, či už to bol Týrus alebo Ptolemaida. Tam, ako aj neskôr v Cezarei, veriaci na popud Ducha Svätého oznamujú, že Pavol bude v Jeruzaleme zajatý. Celý tím, aj ostatní kresťania sa snažia odhovoriť Pavla od tej cesty, ale on videl ďalej ako len po nastávajúce komplikácie. To, že sa správne rozhodol a nevybral si ľahšiu cestu, čítame o niekoľko kapitol ďalej, keď už je Pavel v zajatí, zjaví sa mu Pán a povie mu, že musí tak odvážne svedčiť nielen v Jeruzaleme, ale aj v Ríme.

Takmer Pavlov koniec

Tesne pred týmto zjavením Pavol zažije dve vážne napadnutia. Najprv od davu v chráme, keď ho nájdu židia z Ázie, ktorí ho už pred mnohými rokmi nenávideli a chceli ho zničiť. Vzbúria celé mesto, začnú Pavla lynčovať a len vďaka rímskemu tisícnikovi s ozbrojenou eskortou sa ho podarí zachrániť.

Druhý incident sa odohrá vo vysokej rade, kde pri obhajobe nastane zúrivá konfrontácia medzi saducejmi a farizejmi, uprostred čoho bol Pavel, ktorého, ako hovoria Skutky, takmer roztrhli. Z toho je možné vidieť výbušnú atmosféru v Judskej spoločnosti, ktorá trvala už desaťročia. Pavol to využil, aby odtiahol pozornosť od seba.

Hneď na ďalší deň by sa stal teroristický útok na Pavla, lebo niektorí z ortodoxných sa zakliali na svoj život, že ho zabijú. To sa malo odohrať na ceste do Vysokej rady. Preto aj predstavení chceli hneď ráno poslať po Pavla. Vďaka tajnej informácii od Pavlovho synovca, tisícnik dá rozkaz, aby ešte v noci eskortovali Pavla za prítomnosti dvesto vojakov, sedemdesiatich jazdcov a dvesto kopijníkov do Cezarey, kde ho dali do väzenia.

Dva roky v Cezarei

Vzhľadom k tomu, že sa Pavol priznal k rímskemu občianstvu, mal právo obhajovať sa pred súdom, inak by ho ukameňovali. Miestodržiteľ Antónius Félix, ktorého vymenoval do funkcie prokurátora Klaudius v roku 52 a 54 potvrdil v úrade Nero, potom ako mu bolo oznámené, že Pavol je z Cilície, počkal na Annaniáša, najvyššieho kňaza a starších. Tí prišli na súd s rečníkom, ktorý mal za úlohu podať argumenty, aby bol Pavol prinajmenšom odsúdený do väzenia.

Začiatok obžaloby rečník Tertullius, ktorého si najala veľrada, aby v jej mene hovoril pred miestodržiteľom, úlisne lichotí Félixovi. Jeho obžaloba vychádza zo Sk 21,28, je však prispôsobená záujmom žalobcov. Najviac trestuhodná výčitka voči znesväteniu chrámu je tu opatrne zredukovaná len na pokus o znesvätenie chrámu. Inak sa to totiž ani nedalo. Nik nemal právo udať pohana (kresťana), len za to, že bol pred nádvorím Židov. Na to bola potrebná iná obžaloba, a síce obžaloba za rušenie pokoja. Za rušenie pokoja bol vzatý na zodpovednosť apoštol Pavol, a to líder „sekty“ nazarénov. Nespomína sa ani výčitka, že Pavol hlásal odpad od židovstva, pretože miestodržiteľovi to bolo ľahostajné! Pre nejasnosť danej situácie Félix odročuje pojednávanie pokiaľ sa nedostaví k výpovedi tisícnik Lyziáš.

Félix a Druzila

Pavlovo svedectvo a slová mali veľkú váhu. Félix dokonca privedie aj svoju manželku Druzilu, ktorá bola židovka, aby si vypočuli Pavla. Ten sa pri jednej reči dotkne tém ako sú zdržanlivosť, spravodlivosť a večný súd, na čo sa Félix zľakne a preruší ,,výsluch“. Vo Félixovi pracovali dve sily. Na jednej strane rád počúval Pavla a možno by sa aj obrátil. Na strane druhej miloval peniaze, lebo očakával od Pavla úplatok a bol by ho prepustil. Takýto stav srdca sa nikdy nevyplatí udržiavať. Nepokoje medzi miestnym obyvateľstvom narástli do takej miery, že Félix musel zasiahnuť, ale neprimeranosť jeho zásahu pobúrila obyvateľstvo a boli sa na neho sťažovať až v Ríme. Cisár ho odvolá a namiesto neho dosadí Porcia Festa.

Pred Agrippom

Porcius Festus, keď prišiel do Judey, hneď ako prvú vec kňazi otvorili žalobu na Pavla. Ten ich prizval k súdu do Cezarey. Tam ho kňazi ťažko obvinia aj z iných vecí. Festus, aby sa zapáčil židom, posiela Pavla do Jeruzalema. Pavol tušiac nebezpečenstvo sa odvolá ako rímsky občan na cisára. Festus už s tým nevie nič urobiť, preto ho znovu posiela do väzenia, kým pošle Pavla do Ríma. Po niekoľkých dňoch príde pozdraviť nového miestodržiteľa kráľ Agrippa II. s manželkou Berenikou. Pavol sa považoval za šťastného obhajovať sa pred kráľom, lebo vedel, že on je človek, ktorý si ctí Písmo. Pri veľkej pompéze zasadne kráľ s manželkou, miestodržiteľom a významnými mužmi mesta vypočuť Pavlovu obhajobu, lebo Festus ani poriadne nevedel, čo napísať do Ríma ako dôvod obžaloby. Akonáhle dali Pavlovi slovo, vyrozpráva okolnosti zatknutia a v skratke prejde ku svojmu svedectvu a takmer k výzve. Odznie známy verš: „... aby si otvoril ich oči, aby sa obrátili od tmy k svetlu a od moci satana k Bohu, aby dostali odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou, vierou vo mňa. A preto, kráľu Agrippa, nebol som neposlušný nebeskému videniu.“ (Skutky 26,18) Ďalej pokračoval o úlohe kázať pred židmi aj pohanmi, aby sa obrátili. To Festus už neznesie počúvať a obviní Pavla, že sa zbláznil. Ten sa nedá znervózniť a sebavedome pokračuje a ešte prenesie otázkou pozornosť na samotného Agrippu, či verí prorokom. Ten je ticho, ale Pavel odpovie zaňho, že vie, že verí. Na to Agrippa v pomykove odpovie, že málo chýbalo a bol by ho nahovoril na kresťanstvo. Pavol odvážne zareaguje a povie, že nielen on, ale prial by si, aby všetci prítomní boli ako on, len bez reťaze. Na to sa celá garnitúra zodvihne a odíde. Určite Pavlove slová ešte dlho rezonovali ako v Agrippovi, tak aj v ostatných a nie je vylúčené, že sa niektorí časom obrátili.

Cesta do Ríma

V súvislosti s dvojročným väzením v Cezarei, je potrebné spomenúť to, že práve v tomto období zhromaždí Lukáš lekár, ktorý bol pri Pavlovi, všetky možné informácie zo života a služby Ježiša Krista. Pravdepodobne sa stretne s očitými svedkami a spíše svoje poznatky do svojho evanjelia. Cesta do Ríma začína v Cezarei spolu s  inými väzňami, ktorých stráži stotník Július so svojimi mužmi. Cesta pokračovala zástavkou v Sidone a ďalej ponad Cyprus popri Cilícii - Pavlovom rodisku, do prístavu Myra na juhu dnešného Turecka. Tam stotník nájde alexandrijskú loď, ktorá ide do Itálie a pokračujú smerom na Krétu. Už tu majú vážne poveternostné problémy. Len tak tak sa doplavia na juh Kréty do Krásneho prístavu pri meste Lasea. Tam príde k osudovej chybe aj napriek tomu, že ich Pavol upozorňuje na nebezpečenstvo, rozhodne sa majiteľ lode s kormidelníkom a stotníkom, že pôjdu ďalej do prístavu Fénix tiež na Kréte, aby tam prezimovali. Keď už si mysleli, že majú príhodný vietor, vytiahli kotvy a pustili sa popri pobreží ďalej, netušiac, že ich v krátkom čase zachytí Eroklydón, ktorý ich štrnásť dní vláčil stredom mora. Medzitým ich Pavol potešuje, že sa im nič nestane, lebo mal zjavenie anjela, ktorý mu oznámil, že to všetci prežijú a on musí kázať aj cisárovi. Na konci, keď už všetci boli vyhladovaní a vystrašení, Pavol ich veľmi múdro povzbudí, aby sa najedli, lebo mali pôst, lebo loď stroskotala a každý musel preplávať na pevninu sám, čo by v studenej vode a o hlade pravdepodobne mnohí nezvládli.

Maltská zmija a prebudenie

Keď sa všetci šťastne zachránili, boli prekvapení ľudomilnosťou a prívetivosťou miestnych ,,barbarov“, ktorí rozložili oheň a pomáhali stroskotancom zohriať sa. Pavol ako nazbiera drevo a dáva ho na oheň, vyjde v teple vretenica a zahryzne sa mu do ruky. Pavol ju strasie a pokračuje v práci. Miestni si najprv myslia, že mu kliatba nedá žiť a ak prežil stroskotanie, určite ho pomsta neminula a zomrie na uštipnutie vretenice. Ale keď Pavol ani po hodine neopuchol a nepadol mŕtvy, začnú sa čudovať a tvrdiť, že je boh. Publius, najvýznamnejší človek ostrova, pohostí Pavla a ostatných. Pavol sa pomodlí za jeho chorého otca, čo sa roznesie po celom ostrove a začne uzdravujúce prebudenie na Malte, ktoré trvalo tri mesiace, až kým neustúpili zimné búrky a oni sa mohli odplaviť do Itálie. Tu je veľmi poučné, že Pavol zostal v dobrom duchovnom stave aj napriek stroskotaniu a ani sám sa neprecenil v tom, keď bolo potrebné prakticky slúžiť druhým a neštítil sa zbierať drevo. Veď kto iný ak nie on mohol využívať obsluhy nielen svojich služobníkov, ale aj ostatných. Z toho môžeme porozumieť jedno, aby sme nestratili ľudskú tvár ani v stave slávy, ani v stave krízy. V týchto udalostiach vidíme silu opozície, ktorá za každú cenu, či už cez Euroklydón, alebo zmiju chce zastaviť naplnenie Božích vízií a cieľov.

V Ríme

Po príchode do Ríma sa Pavol stretáva v rámci domáceho väzenia, lebo mal prenajatý byt, s predstavenými zo židovstva, ktorých sa snaží evanjelizovať a neskôr aj pohanov. To, že Pavol bol úspešný sa dočítame z listu Filipanom 4,22: „Pozdravujú vás všetci svätí a najmä tí, ktorí sú z domu cisárovho.“ Prijíma rôzne návštevy a napíše štyri listy - Efezanom, Filipanom, Kolosanom a Filoménovi. Prvé Pavlovo zajatie trvalo dva roky. Potom mal svoju prvú obhajobu pred Nerom a bol dočasne prepustený približne v roku 63. Opisuje to druhý list Timoteovi 4,16: „Pri mojej prvej obrane nebol nikto so mnou, ale ma všetci opustili. Nech im to nie je počítané. Ale Pán stál pri mne a posilnil ma, aby mnou bola plne vykonaná kázeň evanjelia, a aby ho počuli všetky národy, a bol som vytrhnutý z tlamy leva, aj ma vytrhne Pán a zachová od každého skutku zlého a zachráni a uvedie do svojho nebeského kráľovstva, ktorému sláva na veky vekov. Amen.“ O čase medzi prvým a druhým zajatím sa dozvedáme iba z mimokanonických zdrojov, ktoré tvrdia, že bol v Španielsku (1. list Klementov). Potom je znovu uväznený a približne v roku 67 popravený. Za Pavlom zostalo veľké ovocie vo forme stoviek zborov, státisícov spasených a pre nás veľmi dôležitej korešpondencie, ktorá je súčasťou Božieho slova.