Slovensko vo svetle reformácie

Na nasledujúcich stránkach sa budeme venovať historickým faktom o príchode reformácie na územie dnešného Slovenska. Prebádanie týchto skutočností som považoval za potrebné i vzrušujúce, keďže pamäť národa si na túto stránku svojej histórie, žiaľ, nepamätá. Preto je potrebné ju oprášiť a pripomenúť si ju. Určite ide o históriu zaujímavú aj pre cirkev, lebo jej dejiny už niekoľko storočí zažiarili iba niekedy. Pozornosť na seba dlho pútala tradičná cirkev, ktorá sa už dávno odklonila od Božieho slova. Tu sa opäť dostáva do popredia Kristova cirkev a môžeme konečne hovoriť o životopise nevesty Kristovej, ktorý bol storočia prekrytý temnotou.

Je potrebné pozastaviť sa nad pojmom reformácia. Toto slovo by nám chcelo nahovoriť niečo iné, ako sa v skutočnosti stalo. Všeobecne by sa dalo hovoriť o preformovaní, premene a o pretvarovaní nejakého pôvodného objektu. V našom prípade by bola reč o premene pôvodnej cirkvi na inú. Ani Lutherovým úmyslom nebolo zakladať novú cirkev, ale obnova tej, do ktorej sa narodil. Avšak nebolo možné zobrať vypálenú nádobu a znovu ju preformovať na hrnčiarskom kruhu. Riešením bol dar od Boha - znovuzrodenie jednotlivcov i cirkvi a ich návrat k Božiemu slovu. A vďaka Bohu, ktorý cirkev formuje a ktorý nezostal pri „sola scriptura“ (iba Písmo), ale pokračoval prejavmi svojej moci a vyliatím Svätého Ducha na veriacich.

Okolnosti vzniku reformácie

Pred tým, ako vhupneme do deja reformácie, bude dobre, keď si pozrieme prostredie a okolnosti príchodu reformačných myšlienok na Slovensko.

V Hornom Uhorsku, teda na území dnešného Slovenska, dôsledkom tatárskeho pustošenia v priebehu 13. storočia bolo vyľudnenie krajiny. Preto panovník pozýval nových osadníkov najmä spomedzi Nemcov, ale prichádzali aj osadníci z Čiech, z Poľska, z Vlách, Flámi a Valóni. Kolonisti tvorili osady, ako zárodky miest, budované na výsadách, ktoré dostali od kráľa. Najvýznamnejšími výsadami boli aj slobodná voľba richtára a mestského farára. Tieto boli napríklad priznané Banskej Bystrici uhorským kráľom Belom IV. v privilégiu, ktoré uložil komunite „nova villa Bystrica“ už v roku 1255.

Následkom dlhých vojen nebolo dosť pracovných síl. Demografická situácia sa s každým nepokojom, vojnou a vyvražďovaním zhoršovala. Príkladom toho je aj od začiatku na neúspech odsúdená krížová výprava proti Turkom. Organizoval ju z pápežovho poverenia slávybažný ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakoc. Z nej potom vzniklo Dóžovo povstanie, krvavo potlačené 15. júla 1514. Tieto krvavé udalosti hrali zemianstvu do kariet, a tak v súvislosti s potlačením vzbury zrealizovalo svoj dávny plán a poddaných pripútalo k pôde znevoľnením.

Stále vzrastal záujem o remeselnícke výrobky z miest pre potreby vojny. Preto si panovníci opäť pozývali osadníkov zo západnej Európy. Vzniklo vyše 50 druhov nových remesiel. Remeselníci sa začínali organizovať v cechoch, ktoré garantovali kvalitu i rozsah výroby, predpisovali ceny a dbali o morálku svojich príslušníkov. Obchodníci vyhľadávali jarmoky a mestá z nich bohatli. Slovenské mestá v zahraničnom obchode zaostávali za západoeurópskymi vývojom o storočie. Import prevažoval export. Horné Uhorsko bolo po hospodárskej stránke zaujímavé najmä pre ťažbu rúd. V období 15. a 16. storočia sa u nás ťažilo 40% zlata a 30% striebra svetovej produkcie, čo predstavovalo ročne 1 500-2 000 kg zlata a 10 000 kg striebra. Panovníci sa v snahe chrániť krajinu pokúšali opierať o mestá, ktorých význam vzrastal v dôsledku rozvoja remesiel a obchodu. Nemecké kolonizačné vlny a preberanie nemeckého práva urýchlilo mestotvorný proces a vývoj miest z bývalých slovanských hradísk a trhových osád. V mestách stúpalo bohatstvo a moc patriciátu. Mestské rady si svoje stále väčšie práva dávali potvrdzovať všetkými uhorskými kráľmi a na ich rozšírenie vedeli použiť naozaj rôzne príležitosti. V Banskej Bystrici toho príkladom bola situácia, keď pri požiari zhoreli dôležité listiny. Mesto si dalo opätovne potvrdiť svoje práva s tým, že žiadalo, aby bol do práv zaradený aj článok umožňujúci vlastniť domy na námestí iba osobám nemeckej národnosti. Vo vedení miest teda bola častokrát silná nemecká komunita, ktorú v Uhorsku pozdvihli aj živé obchodné styky s nemeckými krajinami. Potom nebolo nijakou zvláštnosťou a o pohronských banských mestách bolo známe, že „boli všetci po nemecky a slovensky hovoriaci“. V kraji okolo Kremnice sa ešte i dnes môžeme stretnúť so zvláštnosťou, kde sa v dedinách Krahule a Kunešov hovorí nemeckým nárečím - švábštinou. Vedomie nemeckej príslušnosti a nemeckej kultúry mali neskôr dynamizujúci vplyv na prijatie myšlienok nemeckého reformátora.

Trochu politiky

Na rozdiel od centralistickej politiky Mateja Hunyadyho zavládla za Jagelovcov v Uhorsku forma stavovskej monarchie. Táto však mala vážne nedostatky, a to najmä v tom, že zákonné uznesenia pomerne pravidelne sa schádzajúcich šľachtických snemov nemal kto vnášať do praxe. Zemianska opozícia kritizovala oligarchickú formu vlády barónov a prelátov. A zase postoj oligarchov k ústrednej moci reprezentovanej panovníkom dobre vystihuje príslovie barónov: „Ty si náš kráľ a my sme tvoji páni.“

Ziskuchtivosť každej vládnej vrstvy Uhorska spolu s odčerpávaním chudobných zdrojov z kráľovskej pokladnice na účely módnej pompéznosti, o ktorú Budínsky dvor priveľmi dbal, boli skutočnosťami nezlučiteľnými s upevnením Uhorského štátu a zároveň ohrozením jeho hospodárskeho vývinu.

Príkladom vnútornej dysfunkcie štátu bolo aj to, že predstavitelia miest videli neschopnosť poverencov miestnych feudálov zabezpečiť ochranu miest. To často vyvolávalo veľké napätie, ktoré dávalo ľudovým masám zámienku k nepokojom. Neraz musel autokraticky konajúcich zemepánov krotiť i samotný kráľ, aby bol v krajine aký taký poriadok. Inak už od roku 1514 hrozili na Horehroní vzbury. Pre obranu spoločných záujmov sa mestá spájali do zväzov. Šesť stredoslovenských banských miest sa zoskupilo uznesením ich predstaviteľov zo 7. apríla 1388: Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Ľubietová, Pukanec. Neskôr v roku 1453 sa k nim pridala ešte Banská Belá a utvorili Zväz siedmich stredoslovenských banských miest - Heptapolitana. Nebol to spolok utvorený umelo. Ich obyvateľstvo malo totožných nepriateľov i totožné záujmy, ku ktorým sa neskôr pridružili okrem hospodárskych záležitostí aj veci cirkevného a náboženského charakteru. Toto bolo príčinou i následkom ich jednoty počas viac ako 500 rokov. Tieto mestá mali spoločné vyššie súdy, krupinskú daň i poplatok na zvolenský zámok, vojenské záležitosti, obranu proti nepriateľovi i útoky na protivníkov a počnúc od r. 1445 spoločnou vecou im bol i snem a vysielanie poverencov ku kráľovi, alebo ku vyšším krajinským hodnostárom. Podobne sa to udialo v mestách terajšieho východného Slovenska. V roku 1412 vznikol a v roku 1480 bol obnovený zväz východoslovenských miest: Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov, zvaný Pentapolitana.

Až v 16. storočí sa záležitostiam práv a povinností mestských spoločenstiev pridružili ešte i náboženské i cirkevné veci. V tejto dobe sa starali o cirkev len kňazi. Títo v nej boli neobmedzenými pánmi. Mestá mali iba právo správcovské, teda mohli si voliť hlavného kňaza, čiže farára a boli za to povinné znášať všetky s cirkvou spojené výdavky.

Stav duchovenstva pred reformáciou

Medzi faktory, ktoré ovplyvnili vznik reformácie v Európe, patril určite aj humanizmus. Ten narúšal ideologickú jednotu rímskokatolíckej cirkvi, ktorá už i tak potrebovala zmenu.

Po zmene volalo pred reformáciou už viacero „zbožných heretikov“ a ich nasledovateľov. Zaznievali hlasy z viacerých kútov kresťanstvom zasiahnutého sveta. V Anglicku to bol Wiclef, vo Francúzsku Peter Vald. Bližšie ku krajom Horného Uhorska pôsobil Ján Hus, ktorého nasledovníci bojovali za svoje presvedčenie na území Čiech, Moravy i terajšieho Slovenska a to aj so zbraňou v ruke. Sú pramene, ktoré tvrdia, že už v 15. storočí bola na Slovensku Husitami na viacerých miestach vysluhovaná Pánova večera pod obojím, to znamená, že veriaci požívali nielen chlieb, ale i víno. I takto sa stávala skutočnosťou zbožná túžba pražského husitského kňaza Jana Želivského: „Ó, kiež by sa teraz Praha stala vzorom tým vonku. Nielen na Morave, ale i v Uhrách, Poľsku i Rakúsku!“

Náboženský život bol na prelome stredoveku a novoveku charakteristický uctievaním svätcov, mŕtvych ľudí, Márie, rôznych sôch, pozostatkov svätých, nekontrolovanými púťami a mysticizmom. Neporiadok bol i v cirkevnej správe: zostávala často iba pri formalizme a zdalo sa, že cirkev má existenčné oprávnenie len v čisto materialistickom systéme daní a poplatkov. Predovšetkým existovali ťažké morálne nedostatky u duchovných i u laikov. Vo veľkom množstve sa i v literatúre, písomníctve a korešpondencii zachovali sťažnosti na nemravný život kňazov, mníchov aj rehoľníc. Najhoršie pritom bolo, že nemorálnosťami boli zachvátené celé stavy a celé spoločenstvá.

Pápežstvo bolo defektné a zdalo sa, že nemôže uniknúť z bludného kruhu: zlí kardináli volili zlých pápežov a zlí pápeži menovali zlých kardinálov. Okrem toho bolo pápežstvo tak zapletené do svetských starostí o cirkevný štát, že pápež, ktorý by to chcel robiť inak, bol úplne bezmocný voči existujúcim pomerom.

Popritom bol na neslobodne vyznávajúci kresťanský ľud vyvíjaný neúmerný tlak bohatých cirkevných hodnostárov. Okrem iného to boli tvrdé tresty pre tých, ktorí neodvádzali cirkevné dane, desiatky, alebo nedodržiavali predpísané pôsty. I pre toto sa cirkev stávala v očiach obyvateľstva skôr nepriateľskou a odpudzujúcou.

Príchod reformácie na Slovensko

Keď sa pozrieme bližšie na všetky faktory vplývajúce na šírenie reformácie na Slovensku, zistíme, že to bola vlastne všeobecná situácia, teda aj domáce podmienky, aj okolité vplyvy, ktoré jej v expanzii napomáhali. Bolo to kultúrne prúdenie, aj diplomacia, vzdelanosť aj obchod, baníctvo, ba možno aj nepriatelia - Turci.

Rýchlosť s akou sa u nás reformácia ujímala, svedčí o tom, že aj u nás bola pre ňu zrelá doba a pripravená pôda. Bolo pre ňu iste vhodné, že mohla teda nadviazať na predchádzajúce husitstvo, aj na myšlienky humanizmu a renesancie, a tiež to, že tu boli nemeckí kolonisti a živé obchodné styky sprostredkovali bezprostrednú informovanosť.

Reformačné myšlienky sem prichádzali priamo z Nemecka, ale i cez južných i severných susedov, zo Sliezska. Vo východoslovenských a stredoslovenských banských mestách, kde bolo početné nemecké meštianstvo, pôsobili nemeckí mešťania ako sprostredkovatelia nemeckej reformácie. Na západné Slovensko prenikala reformácia z Čiech a Moravy. Slovenskí teológovia tradične odchádzali na štúdium teológie na nemecké univerzity, najmä do Wittenbergu. Preto sa na Slovensku stalo Lutherovo učenie známym vzápätí, a takmer paralelne s tým, ako sa šírilo v Nemecku, ale Luther sa do povedomia davov Horného Uhorska masívnejšie dostal až po exkomunikačnej bule Exsurge Domine (Povstaň, Pane!) v roku 1520, no jeho učenie bolo miestami známe už i v skoršom období.

Tak, ako takýmito novotami nebol nadšený v Nemecku cisár Karol V., tak radosťou z nich neoplývala ani vrchnosť v Uhorsku. O tom svedčí aj to, že v roku 1523 kráľ Ľudovít II. vydal 54. zákonný článok: „Všetci luteráni, ich priaznivci i prívrženci ich sekty, ako verejní kacíri a nepriatelia najsvätejšej Panny Márie, nech sú na živote trestaní a všetkých svojich majetkov pozbavení.“ Avšak Slovom Božím zasiahnuté srdcia a prebudené k novému životu sa nedali zastrašiť ani slovom, ani listom, hoci i kráľom poslaným. To, že veriaci naozaj objavili hodnoty, ktoré si cenili viac ako pozemský život, dokazuje i to, že pre zachovanie večného života, sa mnohí boli ochotní vzdať toho pozemského. Obdobím prekvapujúco prudkého šírenia reformácie boli roky 1521-1523 a to i napriek rôznym perzekúciám.

Naše kraje udržiavali živý styk s nemeckými krajinami už dávnejšie skrze kupectvo. V hornouhorských slovenských mestách sa o Lutherových spisoch dozvedeli veľmi skoro. V Bardejove sa o nich dozvedeli vraj už koncom novembra 1517, keď tamojší obyvatelia chodili za obchodom do Lipska. Už v roku 1519 vraj obchodníci z výročitých trhov v Lipsku prinášali reformátorove diela. V Ľubici v roku 1520 čítal z kancľa Lutherove tézy farár Tomáš Preisner. Prior kláštora v Königsteine pri Drážďanoch, Joanec Corbus, píše v liste z 28. augusta 1521 štiavnickému farárovi Gregorovi Soravovi, že posiela aj niekoľko Lutherových knižiek.

Mestá využívali svoje patronátne práva na voľbu farára a mestská rada Banskej Bystrice už v roku 1521 vyslala do Opavy starostu a cirkevného dozorcu, aby získali reformačného kazateľa Šimona Bernhardta, ale ten neprišiel. Cez veľkonočné sviatky v roku 1523 v Banskej Bystrici kázal Dominik Hoffman z Löwenbergu v Sliezsku a po ňom ďalší.

Mimoriadna udalosť, svedčiaca o známosti Lutherovho vystúpenia, sa spomína z prostredia Prešova v roku 1521. Diecézny kňaz jágerský, prešovský rodák Damo, prišiel do svojho rodiska predávať odpustky. Vraj na podnet mešťanostu viacerí mešťania ozbrojení mečmi napadli Damu, poranili ho, zahnali do mestského mlyna a vzali mu pápežské poverenie a zinkasovaných 500 zlatých. Zviazaného ho uvrhli do mestského žalára a po dlhšom väznení odviedli do Egeru. Bol vraj pri tom aj prešovský kňaz Michal Bels. Damo sa odvolal k pápežovi a kardinál Cajetán vyhlásil kliatbu na Prešov a na Belsa, ktorú neskôr zrušil. Po vyvolaní konfrontácie aj s kráľom, sa Prešovčania museli snažiť o zmier, a tak nejaký čas trpeli aj katolíckeho kňaza. V roku 1525 sa zriekol úradu aj posledný katolícky prešovský kňaz Albert Nossak a Prešovčania si pozvali za kňaza stúpenca reformácie Achatiusa z Košíc.

Veľkú výpovednú hodnotu má pre nás list, ktorý písal 19. mája 1522 z Banskej Štiavnice Bartholomeus Frankfordinus Pannonius svojmu kremnickému priateľovi, mestskému notárovi Georgiovi Bartholomeiovi de Eisker. V tomto liste oznamuje pisateľ Eiskerovi viaceré noviny a medzi nimi aj nasledovné: „Panovník odbavuje s ríšou zhromaždenie v Norimberku. Prítomný je tam povolaný náš Luther, ktorému ráč byť Pán Ježiš láskavým, keďže je najstálejším hlásateľom Jeho mena.“

Slováci, študujúci v zahraničí

Dôkazmi zasiahnutia Horného Uhorska reformačnými myšlienkami je aj to, že už v roku 1522 sa na Wittenbergskej univerzite nachádzali poslucháči pochádzajúci z našich končín.

V prvej polovici 16. storočia do roku 1545 narátame zo Slovenska asi 50 študentov, ktorí študovali vo Wittenbergu. Z Banskej Bystrice štyria, z Banskej Štiavnice štyria poslucháči, z Bardejova tiež štyria, z Bratislavy traja, z Kežmarku traja, z Kremnice piati, z Košíc traja a ešte mnohí iní z iných miest Horných Uhier.

Medzi prvými boli v roku 1522 Martin Ciriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. V roku 1523 Matej Thome z Banskej Bystrice. Týchto študentov ďalej pribúdalo a vracali sa domov vzdelaní a schopní pôsobiť ako kazatelia a šíriť pravdu evanjelia. Proti nedostatku školeného rímsko-katolíckeho duchovenstva mali univerzitne vzdelaní agilní hlásatelia reformácie prevahu.

Mladíci, chcúc osobne poznať veľkého reformátora a z úst jeho a jeho pomocníkov počuť kresťanské náuky, húfne išli do wittembergských škôl, a keď sa vrátili po skončených štúdiách do vlasti, všade zakladali evanjelické cirkvi a získavali celé zástupy.

Aj mnohí Brezňania posielali svojich synov na vysoké školy do Nemecka, aby si tam z úst reformátorov osvojili pravdy evanjelického učenia. To bolo príčinou, že v strede 16. storočia bolo Brezno už silno evanjelickým. V roku 1544 22. júla banskobystrický magistrál povolal za kaplána Petra, rodom z Brezna, ako pobočníka evanjelického farára Jakuba Placku. V mestskom archíve Brezna je pri roku 1558 poznamenané: ,,Zatym Gasspar Ochrlan, z dopusteni Bozyho upadol v tesku nemoc, gdez nycz gynsseho neoczekawal nezz rozluczeny s tohoto sveta y pozwal sweho farara y wssecku Radu a prymal testament telo a krew Pana nasseho Jezu Chra na odpussteny swym hrichom.“ Teda už v roku 1558 musel byť v Brezne evanjelický farár, alebo farár, ktorý prisluhoval pod obojím.

Slovenskí reformátori a centrá reformácie

Teologicky vzdelaní služobníci Slova získavali patrónov pre reformu cirkevných zborov v mestách a v jednotlivých krajoch. Mnísi, kňazi, učitelia, alebo novými myšlienkami zapálení laici, mali rozličný pôvod a k zdrojom nového poznania sa dostali i prostredníctvom humanizmu, zväčša však boli žiakmi vo Wittenbergu. Vývojom kultúrneho prúdenia ovplyvnené osobnosti v zápale vernosti pravde neváhali obetovať osobné záujmy horlivej duchovnej službe. Vo svojom úrade nemali ani istoty a nikde nemohli získať trvalú záštitu a ochranu. Často v ustavičnom pohybe a zmenách sa len občas vynárajú ich mená v jednotlivých krajoch a mestách, ako sa zachovali v dobových záznamoch.

Jednou z najvýznamnejších osobností uhorskej reformácie bol Juraj Leudischer. Tento levočský rodák bol vraj v detstve pážaťom na krakovskom dvore. V roku 1522 jeho kňazskú vysviacku v Budíne sprostredkoval pápežský legát. V Levoči sa stal pomocným duchovným. Ako sa stal luteránom, o tom bližšie nevieme, ale predpokladá sa, že v Gonci pri Košiciach, kde pôsobil ako rektor školy, sa oboznámil s Lutherovými spismi. J. Leudischer vedome rozširoval Lutherove názory a napádal celibát, a aj sa oženil s istou Levočankou. V roku 1529 išiel na jarmok do Levoče ako kupec, kde v tom čase pôsobilo rozruch účinkovanie Andreja Fischera. Kapitán hornouhorského vojska, Jan Katzianer, ho dal chytiť a uväzniť. Chcel ho dať pre kacírstvo obesiť. Nadarmo Leudischer pri výsluchu popieral, že bol kňazom, lebo omšu nikdy neslúžil. Dávali mu za vinu, že ako kňaz bol ženatý, a to so ženou, ktorá už predtým mala muža. Pred šibenicou ho zachránila iba intervencia rodiny a mešťana Sebastiana Henckela. Šťastlivo uniknúc smrti po prepustení z väzenia zanechal obchodovanie a prešiel do Kežmarku, kde Katzianerova moc nesiahala. Kežmarok bol pod vplyvom Jána Zápoľského, ktorý bol k luteránom zhovievavejší a nevystupoval proti nim tak ostro ako Ferdinand. Tu sa J. Leudischer s celým zápalom venoval hlásaniu reformácie. Už v roku 1530 bol vyvoleným farárom v meste. Niektorí historici považujú tento dátum za začiatok reformácie v Kežmarku a kežmarský evanjelicky cirkevný zbor pokladajú za prvú evanjelickú cirkev Spiša.

J. Leudischer horlivo pôsobil v Kežmarku dvanásť rokov. Bol naozaj aktívnym evanjelistom a dynamicky pôsobil na viacerých miestach, ako mu to priaznivci a prenasledovatelia, ktorých tiež nebolo málo, dovolili. Pôsobil aj v Rožňave, v Toporci, v Ľubici, a v Mlynici. V Mlynici bol pod ochranou hradného kapitána Spišského hradu Pausnera. Tým však, že Leudischer zaujal miesto v Mlynici, rozhorčil seniora Juraja Möllera, ktorý si zaumienil, že ho akýmkoľvek spôsobom vypudí. Pán Möller sa neskôr tiež stal evanjelikom. O protivenstvách i podpore tohto kazateľa svedčí aj nasledovná udalosť. Popradskí, Velickí a Spišskosobotskí farári sa písomne obrátili na vikára so žiadosťou, aby Leudischera ako kacíra odstránil skôr, než nakazí celé okolie a zničí vážnosť kňažstva. Vikár súhlasil s ich sťažnosťou a naliehal na seniora kňažstva, aby rozhodne znemožnil tohto úhlavného luterána, ktorý „rozosieva jed a nakazí každého, kto sa k nemu priblíži“. Senior dal príkaz žalujúcim farárom, aby akýmkoľvek spôsobom (hoci aj násilím) vzali Leudischerovi poverovací list pre pôsobenie v Mlynici, aby mu potom mohli zakázať výkon cirkevných funkcií. Tak sa delegácia spomenutých farárov vybrala ku mlynickému richtárovi a prečítali mu vikárov list, v ktorom sa ostro odsudzoval postup Mlyničanov a Leudischer bol označený za luhára a zlomyseľníka. To pobúrilo mlynického richtára, ktorý vyhlásil, že I.eudischerov poverovací list nevydajú za žiadnu cenu. Nahnevaný buchol na stôl a povedal: „Nebude naším farárom ten, ktorého vy chcete, ale ten, ktorého sme si my zvolili!“ Ďalším z jeho protivníkov bol levočský senior katolíckeho kňažstva, Juraj Molitoris, ktorý vystríhal kňazov pred pomocnými duchovnými, lebo vraj tí sú šíriteľmi novej náuky. Ten si sám pozval archidiakona Sedmohradčana Bartolomeja Bognera a pod jeho vplyvom sa stal evanjelikom. Keď B. Bogner začal svoju reformačnú činnosť v Levoči a zmenil spôsob bohoslužby, mnísi minoriti z Levoče radšej tajne zutekali. Levočania na Veľkú noc v roku 1545 verejne prijímali Pánovu večeru pod obojím. Kronikári sa domnievajú, že Leudischer zomrel v r. 1555 v Spišskej Novej Vsi. Tu sa končí stopa po iste najvýznamnejšom spomedzi bojovníkov Lutherovej reformácie na Spiši. Môžeme vysloviť obdiv nad jeho odvahou a húževnatosťou a nezlomnou vierou.

Stredoslovenské banské mestá

V banských mestách Heptapolitany pôsobili vplyvné osobnosti a významní kazatelia - Konrád Cordatus a Ján Kreysling. Cordatus bol českého pôvodu. Teológiu študoval vo Viedni a v Ríme. Bol spolupracovníkom a priateľom Martina Luthera a priekopníkom reformácie v Uhorsku. Pôsobil tiež ako kazateľ kráľovnej Márie (1523) na Budínskom dvore. Pod ochranou kráľovnej Márie získaval Konrád Cordatus od r. 1521 pre reformáciu nemecké meštianstvo v stredoslovenských banských mestách, ktoré už niekoľko generácií boli venom kráľovien. V roku 1524 ostro vystúpil proti pápežovi a kardinálom, vo Veľkom Záluží. Tam aj upálili sluhu jeho brata, ktorý niesol do Uhorska jeho luteránske knihy. Pred zatknutím odišiel do Wittenbergu, kde sa zapísal na univerzitu. V apríli a v máji 1525 sa objavil spolu s budínskym farárom sliezskeho pôvodu Jánom Kreyslingom, tiež otvoreným stúpencom M. Luthera. Spolu pôsobili v banských mestách, kde ústrednou témou ich kázní bola kritika teologických nánosov v cirkvi, úplatkárstvo uhorskej cirkevnej hierarchie, odhaľovanie finančných machinácií pápežskej kúrie a s ňou ekonomicky zviazaných bankárov Fuggerovcov. Kazatelia strhávali svätožiaru stredovekej cirkvi. Biblia sa mala stať jediným zdrojom poznania Boha.

Použitá literatúra:

Handzo, C. J.: Dejiny ev. a. v. cirkevného zboru v Ľubietovej
Kováč, D.: Dejiny Slovenska
Petrík, B.: Evanjelická encyklopédia Slovenska
Ratkoš, P.: Povstanie baníkov na Slovenku roku 1525-1526
Veselý, D.: Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku.
Križko, P.: Dejiny banskobystrického seniorátu
Petrovič, V. a kol.: Z dejín evanjelickej cirkvi a.v. v Skalici
Kvačala, J.: Dejiny reformácie na Slovensku
Slávik, J.: Dejiny Zvolenského Evanjelického a.v. bratstva a seniorátu
Rapoš, K.: Dejiny cirkvi evanj. a. v. breznianskej. Brezno
Varšík, B.: Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. Storočia
Alberty, J. a Martuliak, P.: Banská Bystrica v znamení kalicha