Služobné dary a podporná služba

Cieľom Novej zmluvy je nastolenie, respektíve vybudovanie Božieho kráľovstva v živote jednotlivcov, komunít, ba až národov. Spôsob a model zrealizovania tejto neobyčajnej úlohy musíme hľadať v spisoch Nového zákona, kde raná cirkev bezprostredne po nanebovstúpení Ježiša Krista úspešne napĺňala túto výzvu z neba. Základom nám budú List Efežanom, Skutky apoštolov a aj predobrazy Starej zmluvy. Počas histórie sa už vystriedali viaceré extrémy zlého chápania služobných darov. Jeden extrém bol vytvorenie neomylného kléru, druhý je zasa úplné popretie darov a až anti-autoritatívne postoje.

Základná definícia

Služobné dary nie sú totožné s tzv. duchovnými darmi z Prvého listu Korinťanom 12, ktoré sú dar múdrosti, dar známosti, dar jazykov, výkladu jazykov, proroctvá, dar činenia divov, dar viery, uzdravovanie a rozlišovanie duchov. Tých je deväť a sú spontánnou prácou Svätého Ducha na budovanie tela Kristovho. Aj služobné dary majú za úlohu budovať telo Kristovo, ale v zastúpení konkrétnych ľudí, stojacich v niektorej z piatich služobností: apoštol, prorok, evanjelista, pastor, učiteľ. Do týchto úradov sa nedá nikoho vymenovať alebo odhlasovať, základným parametrom je ovocie. Apoštol bude človek, ktorý založí desiatky fungujúcich zborov. Prorok bude človek tlmočiaci Boží odkaz, ktorý žije život vo svetle a prináša potešenie, povzbudenie, korekciu. Evanjelista celý život vo veľkom privádza ľudí k Pánovi. Pastor dlhodobo buduje napredujúci zbor, učiteľ ako služobný dar prináša zjavenie rôznych právd zo Slova.

Telo Kristovo

Apoštol Pavol priniesol ohľadom vyučovania o cirkvi jedny z najväčších zjavení. Opisuje cirkev ako telo Kristovo, ktoré sa vzájomne dopĺňa a posilňuje, čím je vytvorený životaschopný organizmus. Je pravda, že v rámci spasenia máme tú istú odmenu – večný život, ale v rámci úloh a cieľov cirkvi existuje hierarchia, ktorá zabezpečuje chod a fungovanie zborov. To vidíme hneď v úvode služby Ježiša Krista, keď si vyvolil dvanástich, ktorí boli v jeho bezprostrednej blízkosti, odovzdal im učenie a moc a poslal ich slúžiť. Treba podotknúť, že nejde iba o prvých dvanástich, ale ešte počas ich života Pán vzbudil napríklad Pavla za apoštola, či po ňom jeho učeníkov Timoteja a Títa, ktorí boli tiež považovaní za apoštolov.

Dary

„Preto hovorí: Vystúpiac na výsosť zajal zajatie a dal ľuďom dary. Ale to, že vystúpil, čože je iné, ako že aj prv zostúpil do hlbších častí, ako je zem? Ten, ktorý to zostúpil, je ten istý, ktorý aj vystúpil nad všetky nebesia, aby naplnil všetko. A on dal jedných za apoštolov, jedných za prorokov, jedných za evanjelistov, jedných za pastierov a za učiteľov na zdokonaľovanie svätých k dielu služby, na budovanie tela Kristovho, až by sme všetci dospeli v jednotu viery a plného poznania Syna Božieho, v dokonalého muža, k miere dospelosti plnosti Kristovej, aby sme už neboli viacej nedospelými, zmietaní vlnami a sem a ta nosení každým vetrom učenia, závratníctvom ľudí, schytralosťou mámiť do bludu, ale aby sme hovoriac pravdu v láske rástli v neho v každej veci, v neho, ktorý je hlavou, Kristus, z ktorého všetko telo, príslušne dovedna pojené a spolu viazané každým pojivom podávania výživy, podľa pôsobenia v miere jedného každého dielu vzrast tela si pôsobí na svoje budovanie sa v láske.“ (Efežanom 4,8-16)

Majú za úlohu budovať telo Kristovo, v zastúpení konkrétnych ľudí.

Hlavné úlohy

V hore zmienenom texte sme sa dočítali, že služobné dary majú chrániť, privádzať do zrelosti, mužnosti, jednoty, dokonalosti, rastu a rozvoja. Na to, aby sa tieto ciele mohli napĺňať, je potrebné vybudovať sieť podporných služobníkov. V Skutkoch apoštolov 6 je opísaný príbeh, keď sa cirkev dostala do napätia, nedorozumenia, nespokojnosti. Aj v takej fantastickej cirkvi s dvanástimi apoštolmi mohlo vzniknúť vážne napätie. Existuje ilúzia o tom, že niekde je dokonalé spoločenstvo bez problémov. V našom prípade išlo o pocit diskriminácie helenistov (pogréčtení židia, sekulárni) zo strany tých kresťanov, čo mali ortodoxný pôvod. Pokiaľ by apoštoli s múdrosťou daný problém nevyriešili, nastala by komická situácia, že tí služobníci, ktorí sa majú venovať kázaniu, modlitbám, vyučovaniu, by obsluhovali ako čašníci helenistické vdovy. „Vtedy si zvolali tí dvanásti množstvo učeníkov a povedali: Neľúbi sa to, aby sme my opustili slovo Božie a obsluhovali stoly.“ ( Skutky 6,2)

Timotej ako vzor

Posledná korešpondencia, ktorá sa zachovala po apoštolovi Pavlovi, je jeho Druhý list Timotejovi. Je písaný Timotejovi do Efezu z druhého rímskeho zajatia v čase prenasledovania kresťanov cisárom Nerom. Pavol ho dvakrát žiada, aby ešte prišiel za ním. V závere dáva osobnú poznámku, aby doniesol plášť z Troady od Karpa a aj pergamen. Možno by šlo o niečo vedľajšie a pre nás nepodstatné, keby sme nevedeli, že v tom čase bol už sám Timotej apoštolom, boli mu delegované zbory v regióne Efezu a mal za sebou niekoľko samostatných misií. Ak vezmeme do úvahy veľkosť efezkého zboru okolo štyridsaťtisíc veriacich, tak sa právom môžeme domnievať, že Timotej bol dôležitý a zaneprázdnený služobník. Napriek tomu nečítame jeho výhovorky, kvôli čomu všetkému by nevedel pricestovať do Ríma za Pavlom a doniesť mu osobné veci. Tu sa ukazuje vzácny postoj, ktorý bol známy už v starom Izraeli, a to bolo učeníctvo voči ľuďom, ktorých povolal a pomazal Boh. Od takých ľudí sa neoplatí vzdialiť.

Jeden prípad za všetky

Model služobného daru, ako osoby nesúcej zjavenie Boha a jeho zasľúbenia, je určite Abrahám. Ten opustil babylonskú nížinu so svojím synovcom Lótom. Vidíme, že spolu prešli Zasľúbenú zem a prichádza pozdvihnutie do takej miery, až „ich nemohla uniesť zem“. Vtedy Abrahám ako zbožný človek nemilo niesol hádky a spory medzi jeho a Lótovými pastiermi. Ponúkol mu možnosť výberu kam ísť. Lót vychádzal iba z prirodzeného videnia a vybral si relatívne lepšie miesto – údolie Jordánu. Po čase čítame, že ho to odtiahlo až do Sodomy. To sa však nestalo zo dňa na deň. Keď Lót opúšťal Abraháma, boli medzi Bételom a Hajom, čo je približne 20 až 30 kilometrov od ústia Jordánu do Mŕtveho mora. Sodoma sa nachádzala v spodnej časti Mŕtveho mora, takže cca 100 km od miesta odchodu Lóta od Abraháma. V tom je niekoľko poučení. Po prvé, Lót sa rozhodoval bez duchovného zjavenia, po druhé, nerátal s tým, že skončí trápený v Sodome. Po tretie, nemal takú duchovno-morálnu silu, ktorá by ho ochránila. Služobný dar disponuje práve týmito veličinami. Duchovným vhľadom, poznaním Boha, duchovnou a morálnou silou.

Symbolickým obrazom podpory služobného daru v Biblii sú Áron a Húr, podopierajúci ruky Mojžiša.

Lót a Rút

Otázka znie: mohol sa Lót rozhodnúť tak, aby nebol jeho život tragédiou? Čo by musel urobiť? Odpoveď nachádzame v inej knihe Starej zmluvy. Ide o príbeh Rút, ktorá bola nevestou Naomy, pochádzajúcej z Betlehema. Tej zomrel muž, aj dvaja synovia. Naoma nevestám navrhla, aby sa vrátili k pôvodným kmeňom, odkiaľ vyšli. Orfa odišla, ale Rút zaujala nasledovný postoj: „Nenúť ma, aby som ťa opustila a vrátila sa od teba späť; lebo kam ty pôjdeš, ta pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, tam budem bývať i ja; tvoj ľud môj ľud a tvoj Boh môj Boh.“ (Rút 1,16) Výsledkom tohto rozhodnutia bola svadba s Boázom, požehnanie, a dostala sa do rodokmeňa nielen Dávida a kráľovskej línie, ale aj do rodokmeňa Mesiáša. Ak by sa Lót správne rozhodol, možnože by nemal toľko stáda, ale určite by zachoval svoju vieru a vieru svojej rodiny. O morálnej skaze Lótových dcér netreba ani písať.

Jozua

Ak sme spomenuli, že pre správne fungovanie služobných darov musí byť vybudovaná sieť podporných služobníkov, tak práve osud Jozuu a Elizea nám pomáha to lepšie uchopiť. O Jozuovi je v 1. Mojžišovej 33 napísané, že posluhoval Mojžišovi. Nosil veci, rozkladal stan, jednoducho pomáhal, podporoval Mojžiša v úlohách, ktoré mu zveril Boh. Ale Jozua nebol človek bez osobnosti. Práve to irituje moderných ľudí, že by mali niekomu slúžiť, veď majú vlastnú hrdosť a pod. Je v poriadku mať zdravé sebavedomie, ale dnes nevieme, či ide o sebavedomie alebo rozmaznané ego. Ak by sme sa pozreli do 17. kapitoly 1. Mojžišovej, videli by sme Jozuu ako generála, ktorý stojí na čele armády, podporovaný Mojžišom z vrchu. Ale ako sme spomenuli, 33. kapitola hodnotí Jozuu ako služobníka Mojžiša. Nakoniec sa Jozua stáva súčasťou exkluzívneho prieskumného komanda a je aj tým, kto vovádza ľud do Zasľúbenej zeme.

Elizeus a osudové stretnutia

Aj o Elizeovi môžeme vysloviť obdobné tvrdenie ako o Jozuovi. Elizeus bol veľmi schopný človek, pochádzajúci z majetnej rodiny. Napriek kariére a dobrej budúcnosti ide a nasleduje Eliáša. V Druhej knihe Kráľov 3 je príbeh izraelského kráľa Jehoráma, ako ide s Jozafatom, judským kráľom, a edomským kráľom proti Moábanom. Po siedmich dňoch im došla voda a zneisteli, či v ťažení pokračovať. Vtedy sa pýtal Jozafat, či nie je v okolí nejaký Boží prorok. Dostal takúto odpoveď: „Je tu Elizeus, syn Šafatov, ktorý lieval vodu na ruky Eliášove.“ Takto ohodnotili Elizea. Na toto Jozafat povedal, že u neho je slovo Hospodinovo. Liať vodu na ruky znamenalo učenícky stav. Aj vďaka tomuto postoju služobníka Elizeus vykonal dvojnásobok zázrakov. Pre Elizea bolo rozhodnutie nasledovať Eliáša osudové. Možno by mal bez toho dobrý život, ale nikdy by sa nezapísal takou mierou do dejín Božej práce. Tak isto aj Timotej. Žil by si svoje kresťanstvo v Malej Ázii a nemal by účasť na veľkých veciach, ktoré nasledovali Pavla.

Záver

Aj keď možno nie všetci vedia vstúpiť do takých úzkych vzťahov s Božími služobníkmi ako Jozua, Elizeus alebo Timotej, možno kvôli veku, povolaniu, geografickej vzdialenosti, no ktokoľvek môže minimálne zaujať podporný postoj voči služobným darom, aby sa Božie kráľovstvo mohlo šíriť ešte efektívnejšie, ako sme už v úvode spomenuli.