Smrť dvoch slovenských vojakov v Afganistane

„Rozbité sklo, pokrčené plechy a časti ľudských tiel boli roztrúsené pozdĺž cesty,“ opísal miesto bombového útoku, pri ktorom v Kábule zahynuli aj dvaja slovenskí vojaci, afganský korešpondent denníka New York Times Azam AHMED. Pre New York Times napísal, že výbuch po sebe zanechal scénu, ktorú obyvatelia hlavného mesta Afganistanu za posledných dvanásť rokov dôverne poznajú. „Cestu, ktorá tvorí hlavnú dopravnú tepnu smerujúcu na východ krajiny do mesta Džalalabád, uzatvorili na celé tri hodiny kvôli vyšetrovaniu incidentu,“ pokračoval Azam AHMED. K zodpovednosti za útok sa prihlásil afganský Taliban. Jeho hovorca Zabihulláh MUDŽAHÍD uviedol na svojom účte na Twitteri, že „mučenícky nasledovník islamského emirátu odpálil nálože na konvoj zahraničných vojakov o jednej hodine a trinástej minúte popoludní miestneho (afganského) času.“ Tragédia sa stala asi jeden kilometer od základne vojsk NATO „Camp Phoenix“ v Kábule. Terorista z Talibanu odpálil na diaľku nálož umiestnenú v terénnom automobile, zaparkovanom pri okraji cesty v momente, kedy popri ňom prechádzalo prvé z troch vozidiel spojeneckého konvoja. Pri tomto útoku zahynul okrem našich dvoch vojakov aj príslušník amerického letectva kapitán David LYON, ktorého nasadenie v Afganistane sa malo skončiť vo februári a zranených bolo osem afganských civilistov, z toho jedna žena. Dvaja naši vojaci, ktorí pri tomto teroristickom útoku zahynuli, boli príslušníkmi 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny. Boli to: nadporučík Edmund MAKOVNÍK (34 r.) z Košíc a rotný Patrik FRAŠTIA (39 r.) z Kysuckého Nového Mesta.

Slovenská republika sa do medzinárodnej operácie ISAF (International Security Assistance Force) zapojila v roku 2002. Misia ISAF sa uskutočňuje na základe rezolúcie BR OSN č.1386 zo dňa 20.12.2001 a zúčastňuje sa jej 48 štátov. Odvtedy zahynuli v Afganistane už štyria naši vojaci. Okrem Edmunda MAKOVNÍKA a Patrika FRAŠTIU, zahynul vlani (9. júla 2013) aj čatár Daniel KAVULIAK (35 r.) z Turzovky. Čatár KAVULIAK bol príslušníkom Práporu okamžitej reakcie z Martina. Spolu s ním boli ťažko zranení dvaja a ľahko štyria naši vojaci. Na týchto našich vojakov spustil paľbu z guľometu zo strážnej veže na afganskom letisku Kandahár príslušník ANA (Afghan National Army) Afganskej národnej armády menom Lambar CHÁN. Paľba trvala približne tri minúty. Lambar CHÁN ako člen Talibanu sa infiltroval do Afganskej národnej armády asi päť rokov pred týmto incidentom s cieľom vo vhodnom okamihu zaútočiť na spojeneckých vojakov a čo najviac ich pozabíjať. Po streľbe bol inými príslušníkmi Afganskej národnej armády zadržaný a odovzdaný do väzby. Avšak po piatich dňoch, 14. júla 2013, z väzby ušiel! Podľa vyjadrenia Afganskej národnej polície mu k úteku dopomohol iný utajený člen Talibanu, slúžiaci v Afganskej národnej polícii vtedy, keď Lambara CHÁNA prevážali na lekárske vyšetrenie. Útok Lambar CHÁNA na slovenských vojakov a jeho následný útek prezrádza mnoho o stave afganskej armády a polície. Štvrtý slovenský vojak, ktorý zahynul v Afganistane, nebol príslušníkom našej armády, ale francúzskej Légion étrangére – Cudzineckej légie. Príslušník Francúzskej cudzineckej légie, desiatnik Róbert HUTNÍK (23 r.), prišiel o život začiatkom apríla 2010 pri prestrelke s Talibanom v údolí Tagab, približne 200 km severne od hlavného mesta Kábul. Stal sa v poradí 41 obeťou z radov Francúzskej cudzineckej légie počas jej nasadenia v Afganistane.

Rok 2013 bol doposiaľ rokom s najmenším počtom zabitých zahraničných vojakov, padlo ich 161. Najkrvavejším bol rok 2010, s počtom 711 zabitých vojakov, či už z misie ISAF, alebo z americkej armády, ktorá pôsobí v krajine od roku 2001 v rámci operácie Enduring Freedom – Trvalá sloboda. Nižšie straty na životoch za uplynulý rok sú dôsledkom toho, že mnohé krajiny svojich vojakov z Afganistanu sťahujú domov. Zodpovednosť za bezpečnostnú situáciu v krajine postupne prenechávajú na ANA – Afghan National Army – afganskú armádu (približne 190 000 osôb) a ANP – Afghan National Police – políciu (približne 150 000 osôb). Od začiatku bojových operácií v roku 2001 zaznamenali najväčšie straty vo vojne v Afganistane: USA – 2301 vojakov, Veľká Británia – 447 vojakov, Kanada – 158 vojakov, Francúzsko – 86, Nemecko – 54, Poľsko – 38, Česká republika – 5 vojakov. Najvyšší početný stav zahraničných vojakov nasadených vo vojne v Afganistane bol v roku 2011 – približne 140 000. Z tohto počtu bolo približne 130 000 vojakov misie ISAF z 48 rôznych krajín a asi 10 000 vojakov USA v rámci operácie Enduring Freedom – Trvalá sloboda. Straty na životoch afganských civilistov sa za celé obdobie od roku 2001 po súčasnosť odhadujú na približne 25 000 osôb, pričom v období rokov 2007 až 2011 to bolo asi 12 000. Drvivú väčšinu z týchto obetí majú na svedomí Taliban a Al-Káida. Afganská armáda a vojaci ISAF sú zodpovední za 15 až 20 % týchto obetí. Početné stavy členov Talibanu sa v roku 2012 odhadovali na približne 40 000. Straty Talibanu, Al-Káidy a iných protivládnych síl od roku 2001 sa odhadujú na približne 23 000 osôb. Do konca tohto roku by mali stiahnuť z Afganistanu svojich vojakov prakticky všetky západné krajiny.

5. pluk špeciálneho určenia

Vráťme sa k našim vojakom padlým 27. decembra 2013 v Afganistane. Nadporučík Edmund MAKOVNÍK slúžil v 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline ako FAC (Forward Air Controller) – predsunutý letecký navádzač desať rokov, z toho bol na zahraničných misiách dvakrát a rotný Patrik FRAŠTIA slúžil ako Combat medic – bojový zdravotník v 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline dvanásť rokov, pričom absolvoval štyri zahraničné misie. Obidvaja boli súčasťou malej – päťčlennej jednotky z 5. pluku špeciálneho určenia, ktorá do Afganistanu odišla v novembri 2013. Úlohou tejto päťčlennej skupiny bolo „pripraviť pôdu“ – zabezpečiť po logistickej stránke príchod hlavných síl – 78 príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia k 1. januáru 2014. Misia nadporučíka Makovníka a rotného Fraštiu mala skončiť v júni 2014. Žiaľ, skončila predčasne – ich smrťou. In memoriam bol ministrom obrany SR Martinom Glváčom povýšený rotný Patrik Fraštia do hodnosti rotmajster a nadporučík Edmund Makovník do hodnosti kapitán.

História 5. pluku špeciálneho určenia je spojená so vznikom samostatnej SR v roku 1993. V roku 1995 bol pluk reorganizovaný a premenovaný, pričom mu bol udelený čestný názov „Jozefa Gabčíka“. Od roku 2002 je pluk zložený výhradne z profesio­nálnych vojakov. Pluk čerpá z tradícií československých výsadkárov a prieskumníkov z bývalej 22. výsadkovej brigády z Prostějova a z odkazu československých výsadkárov v 2. svetovej vojne. Čestný názov „Jozefa Gabčíka“ dostal pluk po rodákovi z obce Poluvsie, ktorá sa nachádza neďaleko Žiliny. Jozef GABČÍK spolu s Čechom Janom KUBIŠOM tvorili počas 2. svetovej vojny skupinu „ANTROPOID“, ktorá v spolupráci s ďalšími československými parašutistami vykonala 27. 5. 1942 v Prahe úspešný atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách a na Morave, šéfa Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti – RSHA a Bezpečnostnej služby – SD, generála SS Reinharda HEYDRICHA – muža číslo 3 v mocenskej hierarchii Hitlerovej „Tretej ríše“.

Edmund Makovník a Patrik Fraštia zahynuli pri teroristickom útoku.

5. pluk špeciálneho určenia je v Ozbrojených silách Slovenskej republiky jedinou jednotkou špeciálnych síl. Mottom tzv. červených baretov, či paragánov je „Crescid in adversis virtus“ – V ťažkostiach statočnosť rastie. Po prvýkrát v histórii Slovenskej republiky bol 5. pluk špeciálneho určenia nasadený na plnenie úloh v rámci špeciálnych operácií v misii ISAF v Afganistane v septembri 2011. Po troch polročných rotáciách Skupiny špeciálneho určenia – SOTU (Special Operation Task Unit) z 5. pluku špeciálneho určenia bola táto historicky prvá misia slovenských špeciálnych jednotiek v apríli 2013 úspešne ukončená. Vojaci 5. pluku špeciálneho určenia v máji 2012 získali informácie, ktoré viedli k následnému zadržaniu jedného z vyšších poľných veliteľov Talibanu, ktorý organizoval útoky na vojakov afganskej armády, ako aj plánoval únosy vojakov misie ISAF. 5. pluk špeciálneho určenia, tak ako aj jednotky špeciálnych operácií z iných krajín NATO, sa zameriava na špeciálny prieskum, pozostávajúci najmä z priameho pozorovania cieľa na nepriateľskom, ťažko prístupnom, alebo politicky citlivom teritóriu. Ďalej vykonáva úderné akcie – precízne operácie, ktoré majú zvyčajne obmedzený záber a trvanie a zahŕňajú aj plánovaný ústup z blízkosti objektu, proti ktorému boli vedené. Neoddeliteľnou súčasťou činnosti 5. pluku špeciálneho určenia je aj samotný výcvik vlastných príslušníkov v týchto činnostiach, ktorého úroveň býva pravidelne preverovaná na spoločných medzinárodných cvičeniach. V roku 2013 to boli napríklad medzinárodné cvičenie špeciálnych síl „COBRA 2013“ v Poľsku a medzinárodné cvičenie „STEADFAST INDICATOR 2013“ v Rumunsku. Súčasťou prípravy príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia je aj výcvik v činnostiach zameraných na potieranie najrôznejších teroristických aktivít na území Slovenskej republiky. V týchto činnostiach 5. pluk špeciálneho určenia spolupracuje a podporuje činnosť Ministerstva vnútra SR, konkrétne Útvar osobitného určenia, ktorý má primárne vo svojom „popise práce“ boj s terorizmom na území SR.

Na záver pár postrehov k množstvu príspevkov, ktoré sa objavili na internetových diskusných fórach po medializácii správy o smrti rotného Patrika FRAŠTIU a nadporučíka Edmunda MAKOVNÍKA.

Tieto príspevky by sa dali zhrnúť povedzme do takých troch okruhov, celkov.

Po prvé – peniaze. Toto je pravdepodobne oblasť, ktorá najviac „trápi“ mnohých diskutujúcich na internetových fórach. Ich argumenty sú väčšinou typu: „sú to žoldnieri, išli si tam zarobiť, nikto ich tam nenútil ísť, tak prečo s nimi (ich pozostalými) súcitiť?“ Autori takýchto komentárov/názorov by si mohli uvedomiť, že do Ozbrojených síl Slovenskej republiky mohli vstúpiť aj oni, ak armádu považujú za „dobrý biznis“. Takisto, po troch odslúžených rokoch v armáde by mali možnosť podstúpiť výberové konanie do 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Ak by uspeli a boli by vybraní, tak po náležitom výcviku by aj oni mohli ísť „lukratívne zarábať“ do takej destinácie, akou je Afganistan. Príslušník našej armády v misii ISAF zarobí mesačne približne 2. 800 EUR. Vždy je tu ale tá možnosť, že to (jeho nasadenie v misii) môže dopadnúť tak, ako v prípade rotného Patrika FRAŠTIU a nadporučíka Edmunda MAKOVNÍKA. Môže sa z misie vrátiť zo zraneniami s trvalými následkami, prípadne v rakve zabalenej v štátnej vlajke.

Našim vojakom padlým v misiách rozhodne patrí vďaka, úcta a česť!

Po druhé – legitimita. Mnoho diskutujúcich na internetových fórach nazýva vojakov misie ISAF (a teda aj našich, padlých) okupantmi, ktorí sú v Afganistane protiprávne. 20. decembra 2001 prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu č. 1386 o vytvorení Medzinárodných bezpečnostných síl (ISAF) s mandátom na 6 mesiacov, neskôr však predĺženým do roku 2014 a s úlohou pomáhať so stabilizáciou krajiny. OSN bola počas svojho pôsobenia kritizovaná už mnohokrát za svoju činnosť, resp. nečinnosť pri riešení rôznych krízových situácií vo svete. Na rezolúcii č.1386 sa však zhodlo mnoho členských štátov.

Po tretie – zmysel. Má to vôbec nejaký zmysel? V 19. storočí bojovala v Afganistane britská armáda. Bola porazená. Veľká Británia (v tom čase svetová koloniálna mocnosť č.1) sa z tejto hornatej krajiny pohoria Hindukúš stiahla. V rokoch 1979 – 89 bojovala v Afganistane armáda sovietska. Bola porazená. Sovietsky zväz (v tom čase jedna z dvoch svetových superveľmocí) sa z Afganistanu 15. februára 1989 stiahol. Po stiahnutí sovietskej armády nastalo v Afganistane sedemročné obdobie totálneho chaosu, kedy tam bojoval prakticky každý s každým. V roku 1996 však krajinu ovládol Taliban a zaviedol prísne dodržiavanie islamského práva šaríja. Mnohí Afganci, ktorí spočiatku s politikou Talibanu súhlasili, po krátkej dobe zistili, že bola zamenená iba jedna (materialisticko-sovietska) ideológia za druhú (nábožensko-talibanskú). A mnohí Afganci v roku 2001 s inváziou Američanmi vedenou koalíciou štátov súhlasili. Odvtedy už prešlo viac ako dvanásť rokov a v tomto roku prakticky všetky krajiny, ktoré majú v Afganistane svoju vojenskú prítomnosť, budú tieto svoje sily sťahovať. Čiže malo tých dvanásť rokov a tie tisíce obetí zmysel? Už nejaký čas prebieha odovzdávanie zodpovednosti za bezpečnostnú situáciu z pliec vojakov ISAF na afganskú armádu a políciu. Koncom tohto roku by mal byť tento proces zavŕšený a vojaci misie ISAF budú z Afganistanu stiahnutí. Takže, aký zmysel to celé malo napríklad pre Slovenskú republiku, resp. našu armádu, ktorá nás v Afganistane reprezentuje? Pre našu armádu to malo význam v tom, že získala bojové skúsenosti. Mnohí naši vojaci mali možnosť si overiť, ako sa budú správať v reálnom boji (nie na cvičení, kde súperom je papierový/kovový terč, protivník premietaný video projekciou, alebo hoci aj „živý protivník“ – vojak, ktorý je však vyzbrojený iba „neletálnou“ – nesmrtiacou zbraňou) pod intenzívnou a efektívnou nepriateľskou paľbou. O tom je armáda a v tom je jej zmysel.

Celkom na záver už snáď iba R.I.P. Našim vojakom padlým v misiách rozhodne patrí vďaka, úcta a česť!