Šoa

Systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami.

Začiatkom roku 1940 slovenský snem prerokúval arizačný zákon. Ľudáci vykonali už v prvom roku existencie samostatného štátu legislatívne opatrenia, ktoré výrazne obmedzovali práva židovskej, ale aj rómskej časti obyvateľstva. Stalo sa tak pod priamym vplyvom nemeckého nacionálneho socializmu. V tom, že Židov treba zbaviť majetku a zároveň obmedziť ich vplyv na hospodársky život štátu, vládla u ľudákov názorová jednota. Radikálna časť Hlinkovej slovenskej ľudovej strany reprezentovaná Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom presadzovala nacistické rasové riešenie. Umiernení sa navonok snažili túto záležitosť riešiť postupne a pritom prihliadať aj na ekonomické záujmy štátu. Znamenalo to asi toľko, že v oblastiach, kde nebolo na Slovensku dostatok odborníkov, chceli zachovať aj Židov. Čakateľov na arizáciu sa našlo neúrekom. Predovšetkým Hlinkova garda si hlučne robila nároky na dozor nad týmto procesom. Z arizácie židovského majetku mali nesporne viacerí osoh. Jednotlivci s dostatočnou agresivitou a bezohľadnosťou neokradli len židovských spoluobčanov, ale aj vlastný štát, ktorý tak radi vydávali za svoju modlu. Ukázalo sa, že byť „dobrým Slovákom“ sa oplatí – aspoň niektorým.

Podľa nacistického vzoru

Vojtech Tuka zriadil 31. januára 1940 Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády na čele s Augustínom Morávkom. Za úlohu dostala koordinovanie všetkých prác spojených s riešením tzv. židovskej otázky. Morávkovo úsilie bolo pochopiteľné. Nacistické riešenie židovskej otázky sa pre neho stalo nečakaným odrazovým mostíkom k nevídanej kariére. Priemerný úradník s mierne naštrbeným kádrovým profilom (predtým bol členom živnostenskej strany, ktorá sa orientovala jednoznačne československy) sa podlízavosťou a prispôsobením sa politickej rétorike najradikálnejších zložiek politickej scény ocitol na vrchole pyramídy riešenia tohto problému na Slovensku v rokoch 1940 až 1942. Umne využívajúc, že bol protežantom predsedu vlády, stal sa usmerňovateľom arizačného procesu a v neskoršej fáze katalyzátorom procesov, ktoré viedli k deportáciám židovských obyvateľov. Jeho kariéra v tejto oblasti nebola priamočiara, ale to, že sa vo vhodnom čase ocitol na vhodnom mieste, spôsobilo, že sa stal jedným z hospodársky a čiastočne aj politicky najvplyvnejších mužov štátu.

Už začiatkom jesene 1939 odišiel na žiadosť niektorých živnostenských organizácií na dva mesiace do Nemecka a Maďarska, aby tu získal poznatky o riešení židovskej otázky. Podľa všetkého si celkom jasne po svojom návrate uvedomil, kam bude smerovať skôr či neskôr vývoj aj na Slovensku. Výsledky svojej cesty totiž zhrnul do obsiahleho materiálu, v ktorom navrhol aj riešenia, a ten následne rozposlal najvplyvnejším činiteľom v HSĽS i štáte. Nezareagoval nikto – okrem Tuku.

Samozrejme, že novozriadená organizácia kompetenčne narazila na ministerstvá hospodárstva a financií, ako aj na nižšie orgány štátnej správy. Stretla sa s nevôľou časti straníckych štruktúr, ktoré tiež cítili svoju šancu pri chystanom hyenistickom drancovaní židovského majetku. Morávek však veľmi dobre vedel, že presadiť sa môže len vďaka agresivite a neochvejnej podpore Tuku. Ten, naopak, muža, akým v danej chvíli bol Morávek, nevyhnutne potreboval. Nacisti cítili, že na Slovensku potrebujú pritvrdiť politickú líniu a riešenie židovskej otázky bolo najlákavejším kúskom, kde mohli počítať s chamtivosťou a bezohľadnosťou možných arizátorov. Morávek začal vydávať smernice a vyhlášky, navrhoval zmeny už platných zákonných noriem, písal články, organizoval prednášky, polemizoval, kritizoval.

Príprava arizácie

Prvý ostrý stret sa odohral v súvislosti s prípravou arizačného zákona začiatkom roku 1940, no Morávek ešte neuspel. Prijatá koncepcia sa stala vďačným sústom pre neutíchajúcu kritiku arizačného procesu z radikálnych pozícií. Aby mohol svoju argumentáciu oprieť o skúsenosti nacistov a argumentačne tak získať prevahu, odišiel znovu na študijnú cestu do Nemecka. Po návrate jeho aktivita gradovala a začal preberať iniciatívu. Tuka z pozadia všetko usmerňoval, Morávek bol jeho hlásnou trúbou. Všetko zároveň zapadalo do politickej atmosféry leta a jesene 1940 a Morávek v tejto hektickej dobe konečne presadil vydanie nariadenia o súpise židovského majetku, ktoré bolo podmienkou pre realizáciu jeho arizácie.

Napriek snahe Tuku a jeho najbližších sa to však rozbiehalo pomaly. Zmeniť to mala razantná nacistická intervencia. Hitler k nej prikročil, keď sa mu na chvíľu uvoľnili ruky po vojne s Francúzskom. Salzburské rokovania 27. a 28. júla 1940 posilnili radikálne krídlo v HSĽS. Na Slovensko prišiel nový nemecký veľvyslanec Manfred von Killinger s hlavnou úlohou prispieť k nacizácii politického systému. Došlo k výrazným zmenám na vládnych miestach v Bratislave spojených najmä s dočasným posilnením radikálnych ľudákov reprezentovaných Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Ďalším významným momentom sa stal príchod nacistických poradcov (beráterov). Novovymenovaný veľvyslanec Nemecka, Max von Killinger, dostal už deň po Salzburgu, teda 29. júla telegrafickú správu od Joachima von Ribbentropa, v ktorej sa konštatovalo, že treba urýchliť menovanie nacistických poradcov a medzi tými najnevyhnutnejšími uviedol aj poradcu pre židovskú otázku. Stal sa ním Dieter Wislicény, jeden z najbližších spolupracovníkov Adolfa Eichmanna. Svoju úlohu najlepšie definoval sám: „Je jasné, že keď sa Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich v nejakom zmysle nájsť ventil. Takýmto ventilom je vysťahovanie vo veľkom formáte.“ Wislicény, samozrejme, rátal s tým, že na Slovensku nájde ochotných spolupracovníkov, ktorým rasistické riešenie židovskej otázky prinesie prospech. Jedným z najagilnejších bol už spomínaný Morávek. Tretieho septembra slovenský snem alibisticky splnomocnil vládu, aby počas jedného roka vykonala všetky opatrenia nevyhnutné na riešenie židovskej otázky. Parlament sa tak zbavil zodpovednosti a preniesol ju na vládu – Tuka a Morávek dosiahli, čo chceli. Morávek demagogicky využíval nacistickú rétoriku, odvolával sa na úzku spoluprácu s Wislicénym, čo dokumentovala aj ich spoločná pracovná cesta do Viedne a Prahy. Jeho návrhy už celkom otvorene hovorili o rasistickom riešení židovskej otázky na Slovensku. Išlo mu už nielen o zbavenie ich majetku, ale najmä o zbavenie ich občianskych a ľudských práv. Celú otázku postavil ako vyslovene politický problém. Keďže Tukova neustála podpora mu umožnila skoro všetky návrhy postupne realizovať, jeho moc sa upevňovala, stával sa arogantným nielen k Židom, ale aj k predstaviteľom ľudákov, ktorí ho za jeho postoje kritizovali. Kritika pritom prichádzala hlavne z hospodárskych rezortov, pretože sa postupne ukázalo, že Morávkom realizovaná arizácia je vlastne rabovanie. Celým procesom, prirodzene, prerástla korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo. Pri autoritárskom riadení, na čele ktorého dlhý čas neochvejne stál Morávek a jeho tútor Tuka, to inak ani nemohlo byť.

Ústredný hospodársky úrad

Augustín Morávek dosiahol, že už 16. septembra 1940 vznikol pod jeho vedením Ústredný hospodársky úrad, podriadený predsedovi vlády. V prípade arizácií mal skoro všetky právomoci a neobmedzené kompetencie, proti jeho rozhodnutiam sa nedalo odvolať. Všetkých 140 zamestnancov plne podliehalo Morávkovi, ktorý dôsledne uplatňoval pri riadení vodcovský princíp. Dogmou sa pre neho stali národnosocialistické princípy, ktoré však používal ako vhodnú zástenu pre svoju činnosť. Mnohým spočiatku lahodila jeho argumentácia, ako sa arizáciou židovského majetku zlepší sociálne postavenie slovenského obyvateľstva, aj keď v duchu doby hovoril o obyvateľstve „árijskom“. Nezabudol však sľubovať dostatočné porcie z arizačného koláča nemeckej a ako sa neskôr ukázalo, maďarskej menšine. Pod jeho kuratelu sa dostala aj Ústredňa Židov, kompetenčne podriadená ÚHÚ. Mala na celom Slovensku 350 zamestnancov, ktorí museli Morávkovmu úradu chtiac-nechtiac pomáhať. Morávek proces arizácie zjavne nezvládol, alebo presnejšie zvládol ho tak, ako vyhovoval jemu, Tukovi a najbližším spolupracovníkom. Čísla o arizovaných židovských podnikoch sa rôznia, no najpravdepodobnejší údaj hovorí o 10 025. Ako Morávek správne pochopil, arizácie mu priniesli nielen skoro neobmedzenú politickú moc, ale stali sa pre neho najmä zdrojom dovtedy nevídaných príjmov.

Nie je, samozrejme, možné ani len tušiť, k akému majetku sa Morávek a jemu blízki dopracovali. Nedávna aféra s tzv. spiacimi kontami vo švajčiarskych bankách však mnohé minimálne poodhalila. Ako preniklo aj do našich médií, medzi týmito kontami bolo konto Vojtecha Tuku. Žiaľ, informácia neskôr upadla do zabudnutia a verejnosť sa nedozvedela, aká bola výška tohto konta, ani aký bol jeho ďalší osud. S veľkou pravdepodobnosťou sa však dá tušiť, že išlo o financie spojené s arizáciami. Možných zdrojov tu bolo niekoľko – úplatky arizátorov i postihnutých Židov. Nie nadarmo sa Morávek najviac v rámci celého procesu angažoval pri určovaní zásad likvidačných hodnôt arizovaných podnikov. Pritom postupné znižovanie ich likvidačnej hodnoty bolo bezmála pravidlom, rovnako ako nesplácanie ani toho zostávajúceho minima. Na svoje si tak prišli arizátori a tí, ktorí arizácie umožňovali. Doplatili na to pôvodní majitelia a, samozrejme, štát. Morávek odmietal všetku kritiku a tá sa, samozrejme, dala očakávať – veď nebolo možné uspokojiť všetkých. Tuka však Morávkovi dlho držal chrbát a určite vedel prečo.

Kroky k deportáciám

Z poverenia predsedu slovenskej vlády Vojtecha Tuku, rokoval koncom mája 1941 predseda Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek s nacistickými poradcami D. Wislicénym a E. Gebertom o možnosti vyviezť aspoň časť slovenských Židov zo Slovenska do Generálneho Gubernátu (časť obsadeného Poľska). Po májovom rokovaní, na ktorom slovenská strana ponúkla deportovanie židovského obyvateľstva, nasledoval ďalší krok. V polovici leta 1941 odišla do Poľska skupina „expertov“, ktorú tvorili z nemeckej strany beráteri D. Wislicény a A. Smagon a zo slovenskej strany Morávek; vedúci 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti židovskú otázku, Gejza Konka; prezidiálny šéf ministerstva vnútra, Izidor Koso; vládny komisár židovských pracovných táborov a stredísk, Július Pečúch a veliteľ koncentračného tábora v Ilave, Štefan Krchniak. Nacisti navštívené pracovné tábory starostlivo vybrali, účastníci videli len to, čo im nemecká strana chcela ukázať. Napriek tomu boli reakcie niektorých odmietavé. Pečúch dokonca uviedol, že podmienky v táboroch budú nakoniec viesť k fyzickej likvidácii väznených a Koso označil zaobchádzanie s väzňami za neľudské a nekresťanské. Úvahy o budovaní podobných táborov na Slovensku považovali za nereálne. Napriek tejto negatívnej skúsenosti bol Morávek jedným z hnacích motorov pripravovaných deportácií.

Prvý septembrový deň roku 1941 legislatívny zbor predsedníctva vlády v prísne dôvernom režime prerokoval osnovu zákona, ktorý 9. septembra vyšiel ako nariadenie O právnom postavení Židov pod číslom 198/1941 Slovenského zákonníka, v dejinách skôr známy ako Židovský kódex. Oproti všetkým predchádzajúcim právnym normám zaznamenal výraznú zmenu – definícia obyvateľa židovského pôvodu už nestavala na náboženskom, ale celkom jednoznačne na rasovom základe. Kódex uzákonil verejné označenie Židov žltou Dávidovou hviezdou. Oficiálne ich zbavili všetkého majetku, o ktorý prišli už predchádzajúcou arizáciou. To bol aj jeden z cieľov, ktoré chcel v etape pred začatím transportov Wislicény dosiahnuť: „Pozbavím na Slovensku 90-tisíc ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním.“ Po prijatí Židovského kódexu a relatívnom ukončení arizácie sa vytvorila masa obyvateľstva zbavená nielen majetku, ale aj všetkých práv. Pre štát sa stala veľkou ekonomickou príťažou. Otázka jej odstránenia zo Slovenska sa pre arizátorov a organizátorov tohto procesu stala nanajvýš aktuálnou. Nemci uvítali ochotu ľudáckej vlády. Na známej konferencii vo Wansee v januári 1942 mohol Reinhard Heydrich vyhlásiť, že sa na Slovensku problémy neočakávajú. Potom už nasledovala len formálna nacistická žiadosť o oficiálny súhlas z Bratislavy. Vláda 24. marca prijala uznesenie, v ktorom sa lakonicky konštatovalo: „Vláda schválila návrh ústavného zákona o odstránení Židov z územia Slovenskej republiky.“ Na druhý deň vypravili z Popradu prvý vlak, v ktorom bolo tisíc židovských dievčat. Územie republiky opustili nadránom 26. marca, aby o niekoľko hodín vstúpili do pekla Osvienčimu. Akcia David bola odštartovaná.

Do 5. apríla 1942 odišlo osem transportov a v nich osemtisíc výlučne mladých Židov. Najmä Tuka, Mach a prezidiálny šéf ministerstva vnútra, Izidor Koso, žiadali, aby sa odsúvali celé rodiny. Farizejsky to zdôvodňovali tým, že je nekresťanské ich trhať. Napriek počiatočnému odporu nacisti nakoniec súhlasili a prvý ,,rodinný transport“ odišiel z Trnavy v apríli. Zároveň ministerstvo vnútra doplnilo smernice v tom zmysle, že určovalo, ktoré skupiny Židov môžu zatiaľ zostať na Slovensku. Tieto osoby dostali žlté legitimácie. Po schválení vysídľovacieho zákona jednotlivé rezorty vydávali biele legitimácie. Na ich základe chránili aj rodinných príslušníkov osôb, ktoré ich dostali. Zákon bol prijatý 15. mája 1942, keď už Slovensko násilne opustilo 38 169 Židov. Transportom sa mohli vyhnúť tí, čo boli pokrstení najneskôr 14. marca 1939, a dočasne aj tí, ktorých potrebovali ministerstvá a chránila ich prezidentská výnimka. Slovenská vláda nacistom v súvislosti s deportáciami platila presídľovací poplatok vo výške 500 ríšskych mariek za každého vysťahovaného Žida. Tuka o tom informoval na zasadaní Štátnej rady 6. marca 1942: „Otázka Židov má byť vyriešená postupne vysťahovaním a to do oblasti Ukrajiny... Židia tým, že opustia územie nášho štátu, prestanú byť štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky. So sebou si môžu vziať na 14 dní jedenia. Slovenská republika je povinná s každým Židom odovzdať 500 RM.“ Pri tejto príležitosti Tuka navrhol Berlínu, aby uzavreli dohodu o vysťahovaní Židov zo Slovenska, kde by sa rešpektovala požiadavka na vyplatenie požadovaných 500 mariek a nemecká strana by sa zaviazala, že vysťahovaných už „zásadne nevráti na Slovensko“ a ,,nebude si robiť nároky na majetok evakuovaných Židov“. Nacisti, samozrejme, nemali ani najmenší záujem o takéto zmluvy, slovenské návrhy však odobrili verbálnou nótou z prvého mája. Dobytčie vagóny so Židmi vypravovali z piatich miest – Bratislava-Patrónka, Sereď, Nováky, Poprad a Žilina. Od 25. marca do 20. októbra 1942 opustilo Slovensko 57 transportov s 57 628 osobami. V októbri ich zastavili. Nacisti sa ich síce snažili obnoviť, ale až do Povstania na slovenskú vládu kategoricky nepritlačili. Podobná situácia zavládla aj na domácej scéne. Najmä arizátori sa začiatkom roku 1943 usilovali o obnovenie deportácií. V dokumente z marca 1943 sa uvádza, že 2 574 Židov zaistili v pracovných táboroch a 18 945 je chránených v zmysle zákona. Ministerstvo vnútra navrhovalo, nech sa novelizuje zákon tak, aby mohli všetkých zvyšných Židov poslať do koncentrákov. Napriek týmto snahám ľudácki iniciátori neuspeli. Postupná okupácia Slovenska nacistickými jednotkami od 28. augusta 1944 zmenila aj situáciu Židov a Rómov. Mnoho rasovo prenasledovaných zavraždili a pochovali v masových hroboch. V tomto období sa obnovili aj deportácie. Zo Serede odviezli okolo 12-tisíc väzňov do Osvienčimu a Terezína.

PhDr. Stanislav Mičev, PhD.,
generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica