Spravodliví medzi národmi

2.2.2011 sa uskutočnilo slávnostné odovzdávanie ocenenia Spravodliví medzi národmi.

Spravodliví medzi národmi je termín označujúci nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom, konkrétne Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých, založená v roku 1963 pri pamätníku Jad Vašem a vedená Izraelským najvyšším súdom, udeľuje titul Spravodliví medzi národmi tým, ktorí preukázateľne túto činnosť vyvíjali. Tohto roku bolo udelených 19 ocenení Slovákom. Do dnešného dňa dostalo toto ocenenie viac ako 500 Slovákov, čo je na hustotu obyvateľov najväčší počet z celosvetového hľadiska.

2.2.2011 sa uskutočnilo slávnostné odovzdávanie tohto ocenenia v historickej budove Národnej rady na Župnom námestí v starom meste Bratislavy za účasti najvyšších ústavných činiteľov – prezidenta SR Ivana Gašparoviča, predsedníčky vlády Slovenskej republiky Ivety Radičovej.

Záchrancovia a príbuzní záchrancov prevzali medailu z rúk veľvyslanca štátu Izrael na Slovensku Alexandra Ben-Zvi a izraelského ministra a člena Knessetu generála Yosii Peleda, ktorý ako dieťa prežil holokaust vďaka úkrytu u nežidovskej rodiny.

,,Máme česť oceniť titulom Spravodliví medzi národmi ľudí, ktorí prekročili hranice strachu, a napriek už i tak neľahkému životu otvorili svoje domovy židovským spoluobčanom, stavali im v lesoch bunkre, prehovárali svojich susedov o pomoc, vyrábali im skrýše v pivniciach a tým všetkým sa hrdinsky postavili proti neľudskému fašistickému režimu, ktorý posielal ľudí na smrť len pre jediný dôvod – židovskú krv. Práve títo ľudia sú svetlom v temnej histórii holokaustu na Slovensku,“ hovorí veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Alexander Ben-Zvi. Mená ocenených budú navždy vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem.

Celý večer sa niesol v srdečnej, až dojímavej atmosfére. Po privítaní otvoril večer prezident SR Ivan Gašparovič. ,,Je smutné, že symbol viery sa stal znamením nenávisti, ktorá sa pretavila do čísel, lebo je asi jednoduchšie vymazať čísla ako zavraždiť ľudí s ich menami.“ Premiérka pripomenula dôležitú múdrosť z Talmudu: ,,Kto zachráni jednu dušu, zachránil svet. Kto zničí jeden život, je to akoby zničil celý svet.“

Po hudobnom čísle skupiny Chassidic song vystúpil s prejavom izraelský minister – generál Yossi Peled, ktorý neskrýval evidentné rozrušenie z celého večera, lebo aj on sám patrí medzi tých, ktorí vďačia za svoj život svojim záchrancom nežidom.

K slovu sa dostal aj Čestný predseda Ústredného výboru židovských náboženských obcí v SR Prof. Pavel Traubner.

Pred každým odovzdaním ocenenia predčítali slovenskí herci jednotlivé príbehy zachránených ľudí. Soňa Valentová, Emília Vašáryová, Marián Slovák a iní.

Večer ukončili národné hymny Slovenskej Republiky a Izraela.

Dva príbehy záchrancov

Rodina Čunderlíková

Rodina Čunderlíková bývala v dedine Horný Jelenec na strednom Slovensku. V čase príbehu záchrany žili v dome babka, rodičia a štyri deti. Dvadsaťjedenročná Helenka bola už vydatá a jej manžel sa pridal k partizánom. Napriek tomu, že boli chudobní, všetky deti získali aj vyššie vzdelanie. Elizabet bola dcérkou krajčírky Adely a brusiča skla Dezidera Singerovcov. Narodila sa v roku 1942 v Topoľčanoch. Koncom roku 1941 vzali jej otca do tábora Nováky. Na jar tam previezli aj Adelu s bábätkom Elizabetou. Je otázne, či otec stihol spoznať dcérku predtým, ako ho deportovali do koncentračného tábora Majdanek, kde zomrel. Adela aj s dcérou sa po vypuknutí povstania utiahli do hôr v okolí Banskej Bystrice. Odtiaľ Elizabetina matka schádzala dolu do dediny Horný Jelenec a pracovala u roľníkov za peniaze a jedlo. Keď prišli tuhé mrazy, bála sa o život dievčatka. Jedného dňa stretla v lese Annu a Helenu Čunderlíkové. V náručí s dievčatkom padla na kolená a prosila, aby dievčatko vzali so sebou, inak v lese zamrzne. Vyhoveli jej prosbe.

Matka dievčatko zopár ráz navštívila, ale potom Adelu deportovali do Terezína. Elizabet si rýchlo zvykla na nový domov. Tým, čo sa pýtali na jej identitu, ju predstavili ako dcéru Helenky. Veľmi rada chodila večer s Annou do maštale na dojenie s hrnčekom, do ktorého dostala mlieko priamo od kravy. V dome záchrancov ju hýčkali.

Po oslobodení si po ňu prišiel jej strýko Jehuda Flieschmann. Matka Adela prežila Terezín a v roku 1965 sa vysťahovali do Izraela. Podľa Elizabetiných slov, mama a záchrancovia udržiavali kontakty. Po smrti matiek sa však kontakt pretrhol a obnovil sa až vďaka zázračnej príhode.

Pôvodom Slovenka Eva Goldschmidt, ktorá žije v Haife, sa pred piatimi rokmi vybrala s manželom na výlet do rodnej krajiny. Jedného rána sedeli vonku pri káve, keď pred chatou zastavilo nákladné auto. Jeden z mužov podišiel k ich stolu a povedal, že len Božia ruka mohla zariadiť stretnutie s nimi. Tento muž totiž dlho čakal, kým stretne nejakého Izraelčana. Už roky hľadal spojenie kvôli svojej matke, ktorá túžila zistiť, čo sa stalo s dievčatkom, ktoré počas vojny zachránila. Eva Goldschmidt sa stretla s matkou tohto muža Helenou Kapustovou, dcérou manželov Čunderlíkovcov. Helena sa celé tie roky veľmi chcela dozvedieť o osude dievčatka. Vedela však len to, že dievčatko sa volalo Elizabet a matka Adela. Eva Goldschmidt sľúbila Helene, že sa pokúsi dievčatko nájsť. Jej prvá cesta viedla do múzea holokaustu Jad Vašem. Tam jej povedali, že bez priezvisk nemožno vypátrať ľudí.

Od stretnutia Evy s Helenou prešli štyri mesiace. V máji 2009 prišla do Izraela na návštevu priateľka Eviných dcér. Priniesla balíček, ktorý mala odovzdať niekomu v Bnej-Brak. Pri stretnutí vysvitlo, že adresátka je práve to „dievčatko“, ktoré hľadali. Elizabet Singer-Berger. Zachránená sa už v júli 2009 vybrala na Slovensko a stretla sa s Helenou.

Rodina Medvecká

Július Medvecký, jeho manželka Mária a dve dcéry Vlasta a Viera boli evanjelického vierovyznania. Bývali v Ružomberku a vlastnili kvetinárstvo, ktoré sa nachádzalo v prednej časti ich bytu. Regina Friedmann-Conorto s mamou Ester a malou dvojročnou dcérkou Sofiou sa v roku 1940 presťahovala do bytu, ktorý bol vo dvore manželov Medveckých. Susedské vzťahy medzi Medveckými a Friedmannovcami boli veľmi srdečné. Dievčatá Sophia, Vlasta a Viera boli v podobnom veku a hrávali sa spolu.

Deportácie roku 1942 prežili Friedmannovci vďaka konverzii Reginy na kresťanstvo a vďaka rodnému listu Sophie, na ktorom bolo v kolonke náboženstvo zapísané ,,bez vyznania“.

Keď koncom augusta 1944 vypuklo antifašistické povstanie a na Slovensko vtrhli Nemci, verila Regina, že doklady ich ochránia. Obávala sa však o osud mamy Ester a sestry Heleny. Poprosila svojich dobrých susedov manželov Medveckých, aby ich ukryli. Obe ženy, babka aj teta, sa ukrývali v jednej z izieb v byte záchrancov. Vchod do nej bol ukrytý za veľkou skriňou. Izbové okno, ktoré viedlo do dvora, bolo zabednené.

Najväčší strach mali záchrancovia pred susedom Čížikom, notorickým pijanom, ktorý v stave opilosti ukazovával zo svojho dvora na zabednené okno a kričal, že tam sa schovávajú Židia. Našťastie, vnútorný dvor bol obohnaný veľkým múrom a jeho hlas nedosiahol až na ulicu. Nádej Reginy, že doklady ich zachránia pred deportáciou, však bola falošná. Jedného dňa sa objavili v ich byte príslušníci bezpečnosti a poslali ich do transportu. Sofia si nepamätá presne dĺžku jej pobytu a matky v tábore Sereď. Podľa nej boli deportované až v januári 1945 a hneď do Terezína. Regina a Sofia vojnu prežili. Teta Helena Freidmannová, ktorú ukrývali Medveckí, po vojne emigrovala do USA a žila tam vo veľkej chudobe. Napriek tomu poslala záchrancom niekoľko potravinových balíčkov. Sofia a jej mama sa presťahovali do Prešova. Sofia sa vydala, porodila dve deti a v predvečer okupácie Československa Rusmi v 1968 utiekla s rodinou do Švajčiarska. Kontakt so Slovenskom sa pretrhol. Dcéry manželov Medveckých sa medzičasom vydali a Sofia nevedela ich nové priezviská a adresy. Len nedávno, po smrti manžela v roku 2008, jej pomohol slovenský utečenec, žijúci vo Švajčiarsku, zistiť tieto údaje a mohla sa s nimi opäť spojiť. Na odovzdávacej ceremónii sa po vyše 50 rokoch všetky tri Sofia, Vlasta a Viera znovu stretli.

Použitý zdroj:

Embassy of Israel Bratislava – Spravodliví medzi národmi