Vzťahy medzi viditeľným a neviditeľným (duchovným) svetom

V dnešnej dobe je už svet presýtený takým množstvom najrôznejších ponúk, podnetov a informácií, že obyčajný človek je z toho v poriadnom zmätku. Masovokomunikačné médiá a internet nám denne ponúkajú veľmi pestrú paletu názorov na čokoľvek, rôznych rád na lepší spôsob života a tiež materiálny tovar od výmyslu sveta. Podľa čoho si máme vybrať to správne?

Žiaľ, ľudia zvyknú niekedy pripisovať dôležitosť veciam úplne bezvýznamným a často veci podstatné nevedia rozpoznať. No veci a okolnosti na prvý pohľad nepatrné a zdanlivo nedôležité môžu mať podstatný význam pre náš život, šťastie, pokoj.

V tomto svete je celkom bežné, že ľudia pripisujú dôležitosť predovšetkým materiálnym hodnotám. Je to pochopiteľné. Veď to, čo vidíme, zdá sa nám byť ľahšie dosiahnuteľné. Neviditeľné a duchovné veci sa nám zdajú byť neznáme, abstraktné a nedosažiteľné. No sú blízko nás.

V tomto článku by som sa chcela vyjadriť k niektorým oblastiam ľudského bytia, ktoré môžu ovplyvniť kvalitu nášho života s ohľadom na duchovné hodnoty. Ide o čisto praktickú rovinu, nie je to teologická štúdia. Pozrieme sa na niektoré oblasti života človeka, ktoré hoci nemusíme vidieť naším zrakom, ale veľmi podstatnou mierou môžu ovplyvniť náš život kladným alebo aj záporným smerom.

Naša minulosť

Na stav našej súčasnosti má vplyv naša minulosť a na našu budúcnosť má zase vplyv to, čo žijeme teraz. A netýka sa to len nášho osobného života, ale aj života našich predkov a minulosti nášho národa. Keby sme sa chceli hlbšie zaoberať históriou, zistili by sme, že mentalita nášho národa nie je náhodná záležitosť, ale že má svoje opodstatnenie v minulosti. Napríklad to, že nad nami vždy niekto vládol, že sme si museli vybojovať svoju identitu, je stále v obraze nášho národa. Máme konečne slobodu a vlastnú identitu, ale ešte stále ju nevieme správne používať. Hovoríme si, že sme demokratický štát, ale vidíme, že naša demokratická vláda zneužíva svoje postavenie na vlastné výhody a nie je požehnaním pre tento národ v takom rozsahu, ako by mohla byť. A tento národ miesto toho, aby sa postavil proti nespravodlivosti (každý podľa svojich možností), nadáva a zlorečí tým, za ktorých by sa mal radšej modliť. Ďakujem Bohu za všetkých, ktorí ako v našich dejinách, tak aj dnes, sa dokázali postaviť proti nespravodlivosti a vybojovali pre náš malý národ lepší dnešok. Veľmi dôležité je pre nás aj to, že žijeme v Európe, ktorá má hlboké kresťanské korene, a práve preto je európska civilizácia postavená na dobrých a pevných základoch. Vidíme jasne, v akom stave sú národy, ktoré vyznávajú rôznych iných „bohov“.

Taktiež naši predkovia, ktorých sme vlastne ani nepoznali, zasiahli určitou mierou do toho, čo žijeme teraz. Nesieme si ovocie toho, čo zasiali. Ak žili čestne a spravodlivo, boli požehnaním aj pre ďalšie generácie. Ale ak páchali zlo, ich skutky sa mohli stať pre nás kliatbou. Píše sa o tom napríklad v 2. knihe Mojžišovej, v 20. kapitole, že Boh trestá neprávosť otcov na synoch do tretieho až štvrtého pokolenia.

To, že sme dostali po našich predkoch kladné predispozície pre naše životy, sa nám pravdepodobne bude páčiť. Ale to, že niečo, za čo ani nemôžeme, zlým spôsobom ovplyvňuje náš život, sa nám zrejme bude zdať nespravodlivé. No nemusíme sa tým trápiť, pretože Ježiš zvíťazil na kríži nad všetkým zlom. Do tohto víťazstva spadajú aj kliatby. Nestane sa to automaticky, ale modlitbou viery môžeme odrezať všetky zlé korene našej minulosti. Uvedené potvrdzujú nasledovné verše: „Veď viete, že zo svojho márneho počínania, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľnými vecami, striebrom a zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista, ktorý bol síce vopred poznaný už pred stvorením sveta, ale v posledných časoch zjavený vám, veriacim skrze neho v Boha, ktorý Ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, aby vaša viera bola aj nádejou v Bohu.“ (1Pt 1,18-22)

Najbezprostrednejšie na našu súčasnosť pôsobí naša vlastná minulosť. Keď sme ešte žili bez Boha, podľa vlastných predstáv, žili sme v hriechu a do nášho života mohol kedykoľvek zasahovať diabol. No žiť podľa Božieho slova a vyznávať hriechy berie diablovi šancu ovplyvňovať náš život. A čo pripravíme pre našu budúcnosť a budúcnosť našich detí, závisí potom už len od nášho rozhodnutia, nakoľko vážne zoberieme život s naším Bohom.

Hodnoty, podľa ktorých žijeme

Ľudia túžia po rôznych veciach a podľa toho smerujú aj svoj život. Čo sa nachádza na predných miestach v rebríčku našich hodnôt? Sú to materiálne veci alebo duchovné? Mám na prvom mieste seba alebo iných ľudí?

V 1. liste Timotejovi sa apoštol Pavel o týchto veciach vyjadruje veľmi jasne. „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1Tim 6,10) Peniaze nie sú zlé, ani nie sú dôvodom zblúdenia od viery. Zlé je však to, ak ich milujeme, ak zaberajú v našom srdci príliš dôležité miesto. Apoštol Pavel vystríha pred takouto láskou a zároveň odporúča, o čo sa máme radšej snažiť: „Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj a snaž sa o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť.“ (1Tim 6,11)

V ďalších veršoch listu Timotejovi sa uvádza, že bohatí nemajú dúfať v neisté bohatstvo, ale v Boha. Majú byť bohatí na dobré skutky a týmto dosiahnuť dobrý základ do budúcnosti.

Konať dobré skutky má byť náš každodenný cieľ. Ale aj tieto by mali vychádzať z túžby nášho srdca. Nerobme ich z rozumu, len preto, že sa to má. Dôležitý je motív. Nie vždy, ak dvaja robia to isté, musí to byť vždy to isté. Jeden to môže robiť s nadšením, s dobrým presvedčením, s túžbou niekoho potešiť alebo zachrániť. Ten druhý to ale môže robiť len preto, že to treba urobiť a nech to už má za sebou. V duchovnom svete je ale zjavné, ktorého z tých dvoch ocenia. „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,21) Čo považujem vo svojej mysli za dôležité, k tomu inklinuje aj moje srdce. Svoju myseľ ale môžeme ovládať, dokonca tam začína každá zmena. Každý jednotlivec má vôľu a tá by mala rozhodnúť, čo má byť v našej mysli.

Ak si niekto žije len pre seba a jeho viera nemá skutky, taký človek nemá význam pre nikoho. Darmo sa bude ubezpečovať, že pozná Božie slovo a všetkému verí, a preto je u neho všetko v poriadku. Ak sú naše hodnoty dobre nastavené, nestačí len veriť, ale treba aj konať. „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť?“ (Jk 2,14)

Miesto pravdy v našom živote

„Zo svojej vôle stvoril nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou jeho stvorení.“ (Jk 1,18) Materialistické myslenie človeka má problém už s tým, že sme boli stvorení slovom. Ale prečo ešte aj slovom pravdy? U Boha to musíme zobrať ako samozrejmosť, že každé jeho slovo je pravdou. Možno práve preto je taký dokonalý a mocný, že žiadny odklon od pravdy v Jeho osobe nie je. Aj Ježiš o sebe vyhlasuje: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6). Pravda je tá najdôležitejšia hodnota v živote. Nič iné ako žiť podľa pravdy nemá zmysel. Žijeme tak? Alebo si myslíme, že pravda je relatívna a že sa nič nestane, ak trochu zaklameme? Vo viditeľnom svete sa možno nič také nestane, ale v duchovnom svete je to jasne vnímané. A každý odklon od pravdy akoby nám v tom neviditeľnom svete dával mínusové body a tým nás oberal o požehnanie, ktoré by sme ináč mohli mať. Pre nebo je to sklamaním, ale pre peklo radosťou.

No aj v tomto viditeľnom svete má pravda svoj význam. Ak platí, čo povieme a tiež dodržíme, na čom sme sa dohodli, ľudia nás berú vážne. Sme dôveryhodní, dá sa nám veriť. Žiaľ, nie vždy je pravda ocenená. Pre mnohých je často nepríjemná. Pre bezbožného človeka je celkom bežné klamať. Nevidí pravdu ako hodnotu, je voči nej slepý. Je schopný klamať ešte aj v tom, že klame. Z takého sa peklo skutočne raduje.

No ani ľudia, ktorí si hovoria kresťania, nimi podľa pravdy skutočne nemusia byť. A ani všetko, čo si hovorí kresťanské, kresťanským v skutočnosti nie je. „Lebo povstanú proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak možno, aj vyvolených.“ (Mt 24,24) Aj skúsený kresťan má niekedy čo robiť, aby rozlíšil pravého proroka od falošného a tiež pravú cirkev od falošnej. Diabol vie totiž veľmi dobre napodobňovať to pravé. Božie slovo o ňom hovorí, že sa premieňa v anjela svetla. (2Kor 11,14)

„Varujte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy?“ (Mt 7,15-16) Ak sa nám stane, že stretneme človeka, ktorý si hovorí kresťan, ale jeho učenie sa nám nebude zdať celkom pravdivé, pokúsme sa posúdiť jeho ovocie. (Napríklad, vzťahy s ľuďmi, životné postoje, čo vyznáva, či je pokorný, či vedie ľudí k Bohu alebo viaže na seba atď.) Nenahraditeľnou pomôckou nám však pri tom musí byť Božie slovo. Ak sme ale naučení chodiť a žiť v pravde za každých okolností, naše senzory nás vždy upozornia, ak sa z nej niečo vymyká.

Moc nášho slova

V prvej knihe Mojžišovej v 1. kapitole sa píše o tom, ako tvoril Boh pre nás túto Zem. Nie sú tu opísané žiadne pracovné postupy, sú tam uvedené len jeho slovné výroky. Iba nimi tvoril, iba to boli jeho pracovné nástroje. Božie slovo má obrovskú moc. A čo naše?

Slovo človeka síce nemá takú obrovskú moc ako to Božie, ale ani moc ľudského slova nie je zanedbateľná. „Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech si zdržuje jazyk od zlého a ústa od ľstivých rečí.“ (1Pt 3,10) Kto môže v dnešnej dobe povedať, že miluje život a žije dobré dni? Skôr počúvame o tom, ako sa ľudia sťažujú na svoj život a nevidia ani východisko zo zlých okolností. Keby sme im chceli poradiť, čo majú so svojím životom robiť, konkrétne na základe uvedeného verša, prinajmenšom by sa na nás divne pozreli. Povedať niekomu, nech si zdržuje ústa od zlého a od ľstivých rečí by sa mohlo niekomu zdať dosť opovážlivé a možno aj neslušné. Takúto vec by asi málokto prijal ako dobre mienenú priateľskú radu. No, žiaľ, na vlastnú škodu.

„Veď sa my všetci v mnohom prehrešujeme. Ak sa niekto neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať si na uzde aj celé telo.“ (Jk 3,2) Neuvádza sa tu, že dokonalý muž chodí do posilňovne, moderne sa oblieka, má krásnu ženu a podobne. Je tu jasne vyjadrené, že dokonalý muž sa neprehrešuje v reči. A prečo? Lebo myseľ tohto muža je správne nastavená, vychádzajú z nej len dobré a múdre veci. Rozozná tiež tú správnu chvíľu, kedy treba hovoriť a kedy mlčať. To, že si drží na uzde celé telo, neznamená len to, že odolá hriechu. Je pánom svojho tela, v každej situácii o ňom rozhoduje jeho duch. Nežije len pre seba, ale koná rôzne aktivity aj pre iných.

Tiež prehrešovanie sa v reči neznamená len to, že z našich úst vychádzajú zlé myšlienky. Prehrešujeme sa aj vtedy, keď používame svoju reč povrchne, bez rozmyslenia alebo ju nepoužívame tvorivo a len opakujeme niečo, čo už povedal iný. Našu reč máme používať aj na to, aby sme sa jasným vyjadrením postavili voči zlu a nespravodlivosti. To všetko môže priniesť do nášho života požehnanie a dať mu ten správny smer.

Postoj voči zlu

Na kríži už bolo zlo porazené, tak prečo je ho vo svete tak veľa? A nielen vo svete, ale aj medzi kresťanmi sa nachádza. No od Boha zlo nepochádza. „Len dobrý údel a dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatienenia (pre) odvrátenie sa.“ (Jk 1,17) A tiež je pravda, že Duch Svätý v nás je väčší ako každý iný, preto by v nás vždy malo víťaziť dobro. „Vy deti, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, pretože väčší je Ten, ktorý je vo vás, ako ten, čo je vo svete.“ (1Jn 4,4)

Ak sú teda uvedené verše pravdou, zlo by už nemalo byť v našom živote. Žiaľ, nie je to tak. Často dokážeme zlo prijímať ako samozrejmosť a ešte si to aj zdôvodňujeme, že je to normálne a že sa s tým nedá nič robiť a že to už iné nebude. Ľudia sa zmierujú s chorobami, zlou spoločenskou situáciou, s neposlušnosťou svojich detí, s neúspechmi v práci a s mnohými ďalšími prehrami. Neuvedomujeme si, že sa môžeme proti zlu postaviť. Nielen v duchovnej sfére sme zvíťazili nad zlom, ale aj v praktickom živote môžeme pre to veľa urobiť. Nezmierme sa s myšlienkou, že s tou chorobou sa dá žiť, že politická situácia už lepšia nebude, že sused sa aj tak nezmení, že plat nebudem mať väčší, že ľudia sa nechcú obracať k Bohu atď. Vzoprime sa zlu a urobme všetko preto, aby muselo odísť. „Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi – a utečie od vás.“ (Jk 4,7) Vzoprime sa zlu už v myšlienkach a potom to vyjadrime aj slovami. Vzoprime sa aj vtedy, ak sa nás to osobne netýka, pretože všetko zlo vo svete sa nás týka. Nebuďme voči nemu pasívni! Už vyjadrením svojho názoru sa proti nemu postavíme. Nemlčme, keď treba hovoriť! „Nedávajte miesto diablovi.“ (Ef 4,27) Čím menej hovoríme pravdu, tým viac miesta má zlo a klamstvo. No nejde len o pravdu v daných okolnostiach, ale aj o tú Božiu pravdu, o evanjelium. Nebojme sa diabla. Ak sme Boží, nemôže nám nič zlé urobiť, ale musí utiecť.

Keď sme sa znovuzrodili, stali sme sa deťmi Božími. Dostali sme od Boha mandát chodiť v Jeho moci a používať moc mena Ježiš. Nenechajme to len tak niekde ležať bez povšimnutia a používajme to hlavne v boji proti zlu. „Keď ma teda budete prosiť o niečo v mojom mene, ja (to) učiním.“ (Jn 14,14)

Závislosť od ľudí

Človek by nemal byť závislý od ničoho a od nikoho iného okrem Boha. Závislosť človeka od človeka neprinesie nič dobré. Oberá človeka o možnosť tvorivo a samostatne sa rozvíjať. Ľudia si však celkom radi dajú medzi seba a Boha nejakého prostredníka. Možno tým chcú presunúť zodpovednosť za vzťah s Bohom na niekoho iného. No sprostredkované vzťahy nemajú tú kvalitu ako osobné. Ak sa vôbec vzťahmi dajú nazvať.

Aj izraelský národ mal k tomu sklony. Nechceli s Bohom komunikovať osobne, ale posielali Mojžiša, nech to urobí za nich. A keď sa im zdalo, že dlho nechodí, urobili si modlu – zlaté teľa. Miesto toho, aby volali k Bohu, nahradili Ho teľaťom. Privolali tým na seba Boží hnev.

Je dobré, ak novoobrátený kresťan má niekoho, kto mu ukazuje cestu k Bohu, ale nesmie to takto zostať dlho. Obráteného treba viesť k samostatnosti a k osobnému vzťahu s Bohom. Niektorým ľuďom lepšie vyhovuje toto ľudské vedenie a stále chcú mať niekoho, kto by za nich riešil veci u Boha. Ak sa iný nenájde, upnú sa na kazateľa. Takíto ľudia nie sú požehnaním pre cirkev. Sú to otrocké povahy, ktoré sa boja použiť to, čím ich Boh obdaril a rozvíjať to. Často potrebujú potvrdenie od ľudí, že robia dobre. Žiadny človek ale nie je dokonalý a môže sa mýliť. „Lepšie je utiekať sa k Hospodinovi, ako dúfať v človeka.“ (Ž 118,8)

Cirkev má byť v jednote, ale jednota neznamená, že všetci sme takí istí, že hovoríme to isté a neprotirečíme si. Skutočná jednota je v tom, že na­priek rozmanitosti každého z nás vieme ísť jedným smerom pri budovaní cirkvi. A každý podľa svojej jedinečnosti priloží ruku k dielu tam, kde treba. Kresťanstvo si vyžaduje zrelé osobnosti, nezávislé od rôznych smerov, prúdov, filozofií, ale ktoré vedia samostatne, len v závislosti od Boha rozlíšiť dobré od zlého. Aj náš Boh nás varuje pred závislosťou od človeka. „Takto vraví Hospodin: Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina. Bude sťa borievka na púšti, a neuzrie dobro, ktoré príde; bývať bude na spáleniskách púšte, v krajine soľnatej a neobývanej.“ (Jer 17,5-6)

Duch, ktorý je v nás

Neviditeľný svet a jeho duchovná sféra má veľký význam pre náš život, no v tomto svete má svoj význam aj naše telo a viditeľné veci. Telo by malo byť chrámom Ducha Svätého, mali by sme sa teda oň vhodne postarať. Ani ho nezanedbávať, ani mu zbytočne nevenovať veľa pozornosti. Z vonkajšieho pohľadu na človeka môžeme o ňom síce niečo usúdiť, no veľa nám to nepovie. Vonkajší dojem môže byť niekedy aj klamný a nevystihuje to, čo je vo vnútri človeka.

„Ako zlatá obrúčka v rypáku svine je pekná žena bez jemnocitu.“ (Pr 11,22) Niekedy prikladáme príliš veľa dôležitosti tomu, aby sme dobre vyzerali, ale zanedbávame pritom krásu nášho vnútra. Iba fyzická krása, bez láskavého a múdreho ducha veľa neznamená. Charakterizuje nás hlavne to, čo vychádza z nášho vnútra a ovplyvňuje naše skutky a našu reč. Aj ľudová múdrosť o tom hovorí: „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči.“ Nie je jedno, čo hovoríme, ani akým spôsobom to povieme. Ľudia vnímajú, či z nás vychádza láska, pochopenie alebo hnev, pretvárka, podráždenosť. Ovplyvňuje to duch, ktorý žije v nás. U kresťana by to mal byť Duch Svätý. Jeho prítomnosť spôsobí, že sily zla odídu z nášho života a príde láska, radosť, pokoj, nádej. Ak nás toto sprevádza, sme všade vítaní, lebo každé ľudské srdce po tom buď vedome, alebo podvedome túži. Boli sme stvorení na Boží obraz, smerujeme k tomu?

Na základe uvedených oblastí života človeka môžeme vidieť, že duchovný a tento viditeľný svet sú navzájom ovplyvniteľné, neexistujú nezávisle od seba. Všetko naše konanie zanecháva stopy aj v neviditeľnom duchovnom svete, a to, čo sa tam uloží, zase spätne vplýva na náš život v tomto viditeľnom svete. Ako to presne funguje, dozvieme sa snáď, keď z tohto sveta prídeme raz k Bohu. Dovtedy sa snažme zanechať čo najviac takých stôp, ktoré prinesú požehnanie do našich životov v čo najväčšom rozsahu. Žime v pravde Božieho slova a konajme dobro.