Stručný prehľad biblických pojmov

II. časť: B

Babylonská veža

Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi. (Gn 9,7) Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu. (Gn 11,4) Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi. Udalosť zmätenia jazykov dala vznik biblickému pomenovaniu tohto mesta, Bábel, čo v hebrejčine znamená „zmätok“.

Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom. Súčasné ruiny zikkuratu v Babylone pochádzajú zo stavby, vybudovanej pravdepodobne na základoch pôvodnej veže, o ktorej sa zmieňuje biblický príbeh.

Bál (Baal)

Slovo baal po hebrejsky znamená pán, vlastník alebo manžel. V Starej zmluve je toto slovo často používané ako označenie rôznych kannánskych božstiev mužského pohlavia. Najčastejšie bol takto označovaný Hadad, západosemitské božstvo búrky a najdôležitejší boh kanaánskeho panteónu. V prípade Baala, ktorého prorokom čelil Eliáš na vrchu Karmel (1Kr 18), pravdepodobne išlo o týrskeho boha Melkarta. Jeho uctievanie sa v Izraeli snažila presadiť Jezábel, manželka kráľa Achaba, ktorá pôvodom pochádzala z Týru. V Starej zmluve je slovo Baal často používané v množnom čísle. Prorok Eliáš napríklad hovorí Achabovi: „Netrápim Izraela, ale ty a dom tvojho otca tým, že ste opustili prikázania Hospodinove, a že ideš za Bálmi.“ (1Kr 18,18) Jedným z dôvodov, prečo boli ako Baal označované viaceré božstvá, mohla byť skutočnosť, že biblickí autori nechceli zaznamenávať ich mená, a takto im preukazovať úctu.

V priebehu dejín Izraela Baalov kult konkuroval uctievaniu Hospodina, ktorý bol pravým „manželom“ (baalom) Izraela a keď Izraelci podľahli pokušeniu uctievať Baala, bolo to prorokmi nazývané duchovným cudzoložstvom. Baalovými manželkami boli ženské božstvá Aštarot a Ašéra, ktoré boli v oblasti Kanaánu taktiež uctievané.

Baal-zebúb (Belzebub, Belzebul)

Hebrejský výraz Baal zebúb, „pán múch“, je pravdepodobne zosmiešňujúcou formou mena Baal zebúl, „pán vyvýšeného miesta“. V Starej zmluve ide o označenie boha mesta Ekrón, s ktorým sa chcel izraelský kráľ Achazjáš poradiť ohľadom svojej choroby. (2Kr 1,1-6) V Novom zákone nachádzame toto meno ako označenie „kniežaťa démonov“. (Mt 12,24.27; Mk 3,22; Lk 11,15.18n)

Beliál

Toto slovo, ktoré v Písme najčastejšie nachádzame v spojení „syn beliála“, „muž beliála“ alebo „žena beliála“, predstavuje bezcennosť, ničotnosť, prázdnotu či nízkosť. Syn (alebo muž, či žena) beliála teda v hebrejčine predstavuje naničhodníka, bezbožníka alebo zločinca. V judaizme je týmto výrazom označovaný démon zla, ktorý v židovskej apokalyptickej literatúre nesie meno Beliar a býva stotožňovaný so satanom.

Biskup

Tento pôvodne grécky výraz episkopos doslova znamená dozorca alebo v prenesenom význame strážca či ochranca. Biskupský úrad v Novej zmluve a v prvej cirkvi sa výrazne odlišoval od toho, čo vidíme v niektorých cirkvách dnešnej doby, v ktorých je biskup predstaveným akejsi regionálnej jednotky v rámci cirkevnej správy, napríklad v rímskokatolícej cirkvi je to diecéza.

V Novej zmluve je biskupom na prvom mieste Kristus (1Pt 2,25) ako pastier našich duší. Ďalej sú biskupmi označovaní ľudia, zastávajúci úlohy vo vedení miestnych zborov. Týchto služobníkov ustanovovali apoštoli v zboroch, ktoré založili a zverovali im ich správu. Od biskupov požadovali bezúhonnosť, schopnosť učiť druhých, pohostinnú povahu, trpezlivosť, skúsenosť, schopnosť viesť a nenapadnuteľnosť. (1Tm 3; Tt 1) Inými slovami, išlo o kvality dobrého učiteľa, pastiera a administrátora. Väčšina vykladačov Novej zmluvy sa zhoduje v názore, že pojmy biskup (episkopos) a starší (presbyteros) sa zhodujú. V Sk 20 hovorí Pavol o starších v efezskom zbore ako o biskupoch a zdôrazňuje im, že ich Duch Svätý ustanovil ako strážcov stáda. V Tt 1,5 Pavol prikazuje Títovi, aby ustanovil starších a hneď nato čítame, že potrebujú rovnakú kvalifikáciu ako biskupi. V 1 Pt 5,2 sa dozvedáme, že náplňou práce starších je „dozeranie“ (episkopeó). Je teda zrejmé, že okrem Pavla aj apoštol používal výrazy presbyteros (starší) a episkopos (biskup, dozorca) ako označenie rovnakých ľudí, ktorí stáli vo vedení miestnych zborov.

Blahoslavený

Tento na prvý pohľad nezrozumiteľný výraz nachádzame na mnohých miestach Starej i Novej zmluvy. (napr. Ž 1,1, Mt 5,3) Je prekladom hebrejského slova ašrej a gréckeho výrazu makarios. Týmto prívlastkom sú v Písme označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu. Blahoslavení ľudia nie sú šťastní preto, že by túto emóciu nutne v daný čas museli prežívať. Sú štastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. Podľa Ježišových slov sú blahoslavení aj ľudia čeliaci ťažkým okolnostiam – chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci. (Mt 5, Lk 6) Anglické preklady Biblie tento výraz väčšinou prekladajú ako „požehnaný“ a tento preklad, aj keď nie je stoprecentne presný, je zo všetkých prekladov asi najzrozumiteľnejší.

Boží baránok

Týmito slovami označil Ján Krstiteľ Ježiša, s ktorým sa stretol, keď krstil davy v Jordáne. Keď ho zbadal, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (J 1,9) V bohoslužbe starozmluvného Izraela predstavoval baránok obetné zviera, ktoré bolo obetované každé ráno a každý večer, na šabat obetovali ráno a večer dva baránky. (Ex 29,38-41; Nu 28,3-4) Baránok bol obetovaný na sviatok pesach, pri odchode Izraelcov z egyptského zajatia, a jeho krv na zárubniach dverí ochránila prvorodených Izraela pred Zhubcom. (Ex 12) Ďalej bol baránok obetovaný pri ďalších izraelských sviatkoch (deň prvotín, deň trúbenia a deň zmierenia) a špeciálne tiež pri obetiach za hriech, za previnenie a pri pokojných obetiach.

Ježiš Kristus ako pravý Boží baránok svojou obeťou dokonale naplnil zmysel všetkých starozmluvných obetí. Boli naňho prenesené hriechy všetkých ľudí a jeho krv preliata na kríži dokáže priniesť zmierenie s Bohom a očistenie všetkým, ktorí v neho veria.

Božia bázeň

V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer. Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť, (Ef 5,33) nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich. Bázeň tu predstavuje silnú úctu, strach z toho, že by sme toho, koho si ctíme, zarmútili, alebo sa proti nemu prehrešili.

Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti. Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla. (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13) Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti. (Ž 111,10) Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom. (Ef 5,21)

Božie mená

Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty. Poznáme tri hlavné Božie mená, od ktorých sa potom odvodzujú ďalšie.

1. El, Elóah, Elohím

Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“. Často používané označenie Boha ako Elohím je v podstate množným číslom od Elóah a je akýmsi gramatickým náznakom plurality Božstva, nepriamo podporujúci neskorší kresťanský koncept Božej Trojice.

2. JHVH (Jahve alebo Jehova)

Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť. Nahradzovanie mena JHVH výrazom Pán sa už od staroveku premietalo aj do prekladov Biblie do iných jazykov: po grécky Kyrios, po latinsky Dominus, po staročesky Hospodin, čo ovplyvnilo aj slovenské preklady. Význam mena JHVH je odvodený od hebrejského koreňa, ktorý predstavuje bytie. Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá. Sám Hospodin Mojžišovi toto svoje meno vyložil ako: „Som, ktorý som.“ (Ex 3,14)

3. Adonaj

Toto meno sme už zmienili vyššie, ide o plurálovú formu výrazu „Môj Pán“.

Pozrime sa teraz na niekoľko Božích mien, zložených z viacero slov. S menom El sú spojené nasledujúce mená:

Ďalšími menami sú tie, ktoré sú spojené s menom JHVH:

Pramene:

NOVOTNÝ Adolf: Biblický slovník. Kalich, Praha 1992
DOUGLAS J.D. a kol.: Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 1996
EKMAN Ulf: Základy naší víry, Slovo života, Brno 2009