Stručný prehľad biblických pojmov VII. časť

VII. časť: G

Galaťanom

List Galaťanom je pravdepo­dobne prvým listom zborom, ktorý apoštol Pavol napísal. Reaguje ním na situáciu, ktorá nastala v ním založených zboroch v rímskej provincii Galácii. Je veľmi pravdepodobné, že ide o zbory, ktoré založil počas svojej prvej misijnej cesty v mestách Ikónium, Lystra a Derba. Po tom, ako ich opustil a vybral sa na svoje ďalšie misijné cesty, tieto zbory navštívili učitelia, ktorí od galatských kresťanov požadovali obriezku a zachovávanie židovského ceremoniálneho zákona. Pavol, ktorý sa o tom dopočul, proti tomu radikálne vystupuje, píše svoj list plný emócií a naliehavo Galaťanov varuje pred odpadnutím od milosti a návratom k Zákonu. Hlavnou témou listu Galaťanom je teda „spasenie z milosti skrze vieru“.

Pavol tento list začína tým, že bol povolaný a poverený kázať samotným Kristom a jeho povolanie bolo potvrdené aj autoritami jeruzalemského zboru Jakubom, Petrom a Jánom (kap. 1 a 2). Horlivo obraňuje skutočnosť, že spasenie je z milosti a prijíma sa vierou v Krista (kap. 3 a 4). Jednoznačne trvá na tom, že skutočné evanjelium predstavuje vyslobodenie zo zákonníctva a zároveň vyslobodenie z moci hriešnej ľudskej prirodzenosti. Pravá kresťanská sloboda znamená „chodenie Duchom“, inými slovami život pod vplyvom našej novej prirodzenosti v Kristovi a napĺňanie zákona Kristovho (kap. 5 a 6).

List Galaťanom, ktorý je asi najemotívnejším novozmluvným listom, bol napísaný zrejme krátko pred Jeruzalemským koncilom (Sk 15), ktorý sa venoval rovnakému problému, aký riešil vo svojom liste Pavol. Keby bol list neskoršieho dáta, isto by v ňom bola o Jeruzalemskom koncile zmienka. Takto môžeme datovať tento list približne do roku 48/49.

Gamaliel

Slávny učiteľ Zákona a člen Sanhedrinu (židovskej veľrady), niekoľko ráz zmienený v Novej zmluve. Bol vnukom slávneho rabbiho Hillela, vodcu jednej z hlavných rabínskych škôl, a predstaviteľom liberálnejšieho prúdu farizeizmu, ktorý oponoval žiakom Šammajovým a hlásal miernosť pri zachovávaní Zákona, a to najmä v prípade zákona o rozvode, kde sa snažil vždy pomôcť bezprávnej žene. Gamaliel zdôrazňoval tiež potrebu láskavosti vo vzťahu k pohanom. V Novej zmluve čítame o jeho varovaní pred násilím voči kresťanom, ktoré svedčí o rovnakom duchu tohto biblického učenca (Sk 5,34). V Gamalielovej škole sa dostalo teologického vzdelania Saulovi z Tarzu (Sk 22,3), ktorý sa po svojom obrátení ku Kristovi stal apoštolom Pavlom. Gamaliel zomrel okolo roku 50 po Kr.

Gehenna

Pogréčtený názov Údolia syna Hinnomovho (gé ben hinnom, v rabínskej literatúre skrátené ako benhinnom), ktoré sa nachádza na juh od Chrámovej hory v Jeruzaleme a spája sa s údolím Kidrón, ktoré sa tiahne pozdĺž jej východného okraja. V staroveku sa toto Údolie syna Hinnomovho negatívne preslávilo ako miesto, kde boli na obetnej výšine zvanej Tófet prinášané detské obete bohu Molochovi (2Pa 28,3; 33,6; Jr 7,31-34; 19,2-6; 32,35). Neskôr sa toto údolie stalo jeruzalemským smetiskom, kde sa zhromažďovali odpadky, ktoré sa tam rozkladali a neprestajne horeli. Odvtedy sa názov Gehenna stal prorockým obrazom Božieho súdu nad hriechom. V Novej zmluve čítame, že Ježiš tento názov používa na označenie miesta večného odsúdenia, rozkladu a ohňa, „kde ich červ nezomiera a oheň nehasne“ (Mk 9,44.46.48, por. Iz 66,24). Výraz Gehenna nájdeme napríklad na týchto miestach v Novej zmluve: Mt 5,22.29.30; 10,28; 18,9; 23,33; Mk 9,47; Lk 12,5; Jk 3,6). Naplnením tohto obrazu je eschatologické „ohnivé jazero“ neďaleko nového Jeruzalema, nazývané tiež „druhá smrť“ (Zj 20,14-15). Treba poznamenať, že je obrovský rozdiel medzi pojmami Gehenna a hádes, a to napriek tomu, že oba bývajú častokrát prekladané ako „peklo“. Hádes je podzemná ríša mŕtvych, v Starej zmluve po hebrejsky nazývaná šeól, kde, veľmi zjednodušene povedané, duchovia zomrelých očakávajú na vzkriesenie k poslednému súdu. Na rozdiel od Gehenny teda nejde o miesto večného trestu.

Genezis

Genezis je gréckym názvom Prvej Mojžišovej knihy, ktorá je súčasne aj prvou knihou Biblie. Po hebrejsky sa kniha volá podľa jej prvého slova berešít, „na počiatku“. Genezis opisuje počiatok všetkých vecí, to znamená stvorenie sveta, človeka, jeho pád do hriechu a Božie konanie s ľudstvom, a tvorí tak úvod k Mojžišovmu zákonu. Genezis teda nie je historickou knihou v pravom zmysle slova, históriu spracúva selektívne a venuje sa iba udalostiam dôležitým z hľadiska dejín spásy, pričom sleduje líniu Božieho vyvoleného ľudu, ktorá smeruje k Mesiášovi. V centre knihy nestojí človek, ale Boh, jeho sláva a zámery s človekom, ktorý je stvorený na Boží obraz a svoju identitu odvodzuje od Boha. Nachádzame tu aj prapríčinu hriechu, ktorým je satanom vyvolaná vzbura voči Božiemu príkazu, motivovaná túžbou po bohorovnosti a nezávislosti od Stvoriteľa. Čítame aj o následkoch hriechu, ktorými sú predovšetkým narušenie vzťahu medzi človekom a Bohom a oddelenie človeka od Božej prítomnosti. Vidíme tu potrebu krvavých obetí za hriechy, ktoré prikrývali hriech človeka a zmierovali ho s Bohom. Ďalej objavujeme princíp Božieho konania s ľudstvom prostredníctvom ním povolaných a zmocnených osôb, či už ide o Noacha alebo patriarchov. Na príbehu Abraháma poznávame podobu biblickej viery v neviditeľného Boha a jeho prísľuby, ktorá je predobrazom a vzorom novozmluvnej kresťanskej viery. Kniha Genezis je jednoducho veľmi dôležitou časťou Biblie a bez jej znalosti iba veľmi ťažko porozumieme kontextu všetkých Písiem. Genezis napísal Mojžiš, pravdepodobne s použitím starších prameňov, približne v polovici 2. tisícročia pr. Kr. Knihu môžeme rozdeliť na dve základné časti. V prvej časti Mojžiš píše o počiatkoch ľudskej histórie, zmieňuje stvorenie sveta, stvorenie človeka, pád človeka do hriechu, rozmnoženie ľudstva a vznik ľudskej civilizácie, veľkú skazenosť ľudí nasledovanú súdom potopy a nový začiatok ľudstva prostredníctvom Noacha nasledovaný vzburou pri Babylonskej veži a následným rozptýlením národov po zemskom povrchu. Druhú časť, ktorá sa v svojom opise detailne sústreďuje na pomerne krátke obdobie a pomerne úzku skupinu ľudí, môžeme nazvať obdobím patriarchov. Sledujeme v nej povolanie Abraháma, jeho cestu viery a požehnanie, ktoré sa prenáša na líniu jeho potomkov Izáka, Jákoba a na izraelský ľud, ktorý sa zrodí v Egypte, kde sa príbeh knihy Genezis končí.

Góg

Meno apokalyptického vládcu z krajiny Magóg, ktorý v posledných časoch v čele obrovskej armády pritiahne proti Izraelu, ale bude zničený (Ez 37; 38,2). V Zjavení Jánovom je Góg a Magóg zmienený v súvislosti s poslednou vzburou protibožských síl na konci tisícročného kráľovstva, ktorá bude zničená Božím ohňom, a po ktorej nastane vzkriesenie k poslednému súdu a stvorenie nového neba a novej zeme (Zj 20-21).

Golgota

Toto slovo pochádza z aramejského výrazu gulgoltá, ktorý znamená „lebka“. V Novej zmluve ide o miestny názov označujúci popravisko situované za mestskými hradbami Jeruzalema, kde bol ukrižovaný Mesiáš. Toto miesto sa zrejme nachádzalo neďaleko cesty a mestskej brány a v jeho blízkosti sa nachádzala záhrada s hrobkou vytesanou do skaly. Dnes sa v Jeruzaleme ukazujú turistom a pútnikom dve miesta, ktoré bývajú považované za biblickú Golgotu. Tradičným miestom je Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Druhým miestom je tzv. záhradný hrob, ktorý sa nachádza pod skalným útvarom, ktorý svojím tvarom pripomína lebku. Toto miesto bolo prvýkrát skúmané až v roku 1849, neexistuje ale žiadna cirkevná alebo staroveká tradícia, ktorá by túto lokalizáciu Golgoty podporovala. Záhradný hrob sa však spontánne stal miestom bohoslužieb protestantských a evanjelikálnych cirkví, ktoré si tu pripomínajú Kristovu smrť a vzkriesenie.